manga_preview
Boruto 30

Vianočná koleda (na motívy Charlesa Dickensa)

Sandaime Tsuchikage si pohladil bradu okolo úst a pohodlnejšie sa usadil na vysokom vankúši. Jeho predchodcovia sedávali na holom kameni tohoto sedadla, ale pri jeho výške a ťažkostiach s boľavými krížami bol vankúš tá správna voľba. Uvoľnene kýval nohami v mäkkých papučiach, konieckoncov bol už večer a všetky dnešné pracovné povinnosti mal už zdarne za sebou. Teda až na jednu, ktorú odkladal zo dňa na deň. Neprítomne hľadel na zvitok roztvorený pred sebou. Už je to skoro mesiac, čo ho doručil osobný posol Hokageho z Konohy. Po jeho prečítaní si pomyslel, že každý ninja, ktorý sa kedy stal Hokagom, začal dostávať prapodivné nápady, a ako záležitosť nízkeho významu ho založil do predposlednej police. Len jedna doska ho delila od úplného odpadu a starých nedoriešených záležitostí. Jeho názor na obsah listu sa nezmenil, no neúprosný čas z neho zrazu robil prioritu. Vianoce boli už o tri dni, a tak bol najvyšší čas odpovedať na pozvanie.

Tsuchikage-sama,
obraciam sa na Vás, rovnako ako na ostatných Kagov, s prosbou. Ako už viete, po ukončení bojov Štvrtej veľkej vojny ninjov sa Listová ujala všetkých opustených sirôt, nielen z ninja rodín, ale aj ostatných detí. Navýšili sme kapacity nášho Domu pre siroty, ktorý teraz spravuje Kabuto.
("Urobili capa záhradníkom," nemohol sa ubrániť Ōnoki úškrnu.) Po materiálnej stránke sa nám zatiaľ darí činnosť Domu udržovať, takže deti majú potrebné oblečenie aj stravu. Pred nami sú však Vianoce, obdobie, kedy sa nároky a očakávania zverencov prirodzene zvyšujú. ("Pche!") Ako pripraviť Vianoce, ktoré by potešili toľko smutných detí? Materiálne dary rýchlo zovšednejú. Preto Vás, ako spojenca Listovej a nášho váženého priateľa ("Kakashi jeden, vždy vedel strúhať poklony a ťahať medové motúzy.") pozývam na spoločnú vianočnú večeru Piatich Kagov k nám do Listovej. Som si istý, že zážitok zo stretnutia slávnych hrdinov bude pre deti nezabudnuteľný vianočný darček.
S úctou Rokudaime Hokage Kakashi

Ōnoki si prestal hundrať sám pre seba a rozvážne namočil štetec do atramentu. Stihol napísať len prvé úctivé vety a ospravedlnenie za oneskorenú odpoveď, keď sa ozvalo zaklopanie.
"Vstúpte!"
"Tsuchikage-sama, Váš večerný kúpeľ je už pripravený."
Jeho osobný strážca Akatsuchi zastal pri otvorených dverách a trpezlivo vyčkával.
Ōnoki si povzdychol a očistil štetec. Keď to vydržalo doteraz, už jeden deň to nezachráni. Zato nechať vodu vychladnúť by bola večná škoda.
"Pomôžem Vám, Tsuchikage-sama..."
"Choď voľakde, Akatsuchi, nerob zo mňa invalida!"
"Ale Vy predsa ste..."
"Ááá! Sklapni, Akatsuchi."

Keď si potom večer oddýchnutý líhal do postele, zaumienil si, že zajtra hneď ráno svoju zamietavú odpoveď dopíše a pošle do Konohy.
Spalo sa mu dobre, tak nerozumel tomu, prečo sa zrazu zobudil. Len rýchlo zatvoriť oči, aby sa celkom neprebral. Od istého veku má človek so zaspávaním problém. Vraj sú to problémy so svedomím. Jeho jediným problémom však boli boľavé kríže. Náhle sa narovnal ako struna, dokonca ho ani neseklo. V izbe už nebol sám a tá chakra, ktorú cítil, mu bola dobre známa. Shodai-sama Ishikawa, jeho starý otec, už desaťročia po smrti! Obrysy povedomej postavy skôr tušil než videl pri pravom rohu postele.
"Starý otec!"
Obrovské fúzy stojaceho sa naježili.
"Ōnoki, chlapčisko nepodarené, ty sám si už starý otec."
Známy hlas bol neklamným znakom, že sa nemýli.
"Ale ako? Kde sa tu beriete?"
"Prichádzam ťa navštíviť ako duch minulých Vianoc. Pôjdeš so mnou na krátku prechádzku."
Ōnoki si nebol istý, či sa ho spytuje, alebo mu to oznamuje, ale nemal najmenšiu chuť liezť von z teplej postele a niekam ísť s duchom svojho starého otca. Najmä ak sa jednalo len o Vianoce. Až bolestne si pamätal na Vianoce svojho detstva, na ktoré sa bolo zbytočné tešiť. Nie nadarmo Ishikawu nazývali 'tvrdá hus na šklbanie'. Duch ako keby videl do jeho hlavy.
"Áno, áno, práve z tohto dôvodu prichádzam, aby som sa pokúsil napraviť, čo som v minulosti zanedbal."
Ōnoki sa rozhodol namietať, ale nevediac ako, stál na vrchu schodiska v Tsuchikageho sídle. Kamenná dlážka ho chladila do bosých nôh.
"Pochabý starec," hromžil, "nielen že sa mi zhorší bolesť v krížoch, ale kvôli nemu dostanem ešte aj reumu."
Dolu si všimol pohyb. Veľká sála sa len málo líšila od svojej súčasnej podoby. Nablýskaný kameň - symbol nezlomnej vôle Iwagakure - trónil na piedestáli uprostred jazierka, i keď Ōnoki až príliš dobre vedel, že to nie je ten istý kameň, okolo ktorého dnes prechádzal.
Veľké množstvo sviec, mihotajúcich sa na kamenných stenách, ho uistilo, že má pred sebou spomienku na jeden Štedrý večer pred mnohými rokmi. Popátral v hlúčiku detí, a už sa aj videl. Skepticky postávajúci, kým na neho príde rad, prevziať si dar z rúk Tsuchikageho osobne.
Starý otec sa na svojho vnuka usmial, to vedel podľa zdvihnutých fúzov.
"Som veľmi rád, že sme dnešný večer mohli stráviť spolu - nech ti ho tento môj dar pripomína."
Malý Ōnoki si bol istý, že to povedal každému decku v sále. Prevzal darček vo farebnom papieri bez nadšenia a utekal naspäť ku kamarátom. Tí najmenší, ktorí boli ninjami prvý rok, držali svoje darčeky so žiariacimi očami.
"Čo je tam?" stláčal ho jeden.
"Poďte, budeme hádať!" zvolal druhý.
Ōnoki pre ich nadšenie nemal pochopenie.
"Ušetrím vám námahu. Je tam šutrák. Veľký, ťažký, obyčajný kus kameňa, ako sa dá od nášho Tsuchikageho čakať."
Keď vyšiel vonku nasledovaný vrstovníkmi, demonštratívne darček odbalil a hodil na kraj cesty. Niektorí ho napodobňovali.

Chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil, že je naspäť v teplej posteli. Prikrývku si pritiahol až pod bradu, no aj tak sa nemohol zbaviť pocitu chladu, a to nielen od nôh. Cítil sa sám, pretože bol sám. Bol to len sen?

Ráno znechutene pozrel na rozpísaný list na stole a vôbec sa mu v ňom nechcelo pokračovať. Dočerta aj s Vianocami! Hoci si sľúbil, že ho dopíše hneď ráno, rozhodol sa odložiť to na neskôr. Až ho opäť zastihol večer. Proti svojej vôli musel myslieť na množstvo detí, ktoré namiesto poriadnych darčekov dostanú večeru v prítomnosti Piatich Kagov. Úbohé siroty. Nemyslel, že chce byť toho súčasťou. Rozhodne namočil štetec do atramentu a začal písať.
"Ďakujem za priateľské pozvanie, no s ohľadom na môj vek..." Kurotsuchi by mala poznámky.
"Dedo," bez zaklopania dnu vpadla jeho vnučka, na ktorú práve myslel, "ešte nekončíš?"
Zaodŕhal a narovnal sa na sedadle.
"Však ty nad tým driemeš! Už to konečne priznaj, že si na svoju funkciu pristarý a prenechaj to niekomu mladšiemu," rozčuľovala sa hlasito.
"V žiadnom prípade. Len si nič nenamýšľaj, Kurotsuchi," ohradil sa starý muž a pohniezdil sa na vankúši. "Prečo ma tu vlastne zdržiavaš?"
Že zdržiava - však nič nerobil! Už-už sa chystala protestovať. Keď sa ale pochytia, nezistí, kvôli čomu vlastne prišla. Bolo to pre ňu ťažké, no zahryzla si do jazyka.
"Ako to vyzerá s tvojou prácou?" nútila sa do ľahkého konverzačného tónu.
"Myslíš, že na Vianoce budeš mať voľno?"
Posadila sa na stôl len tak na pol zadku a zaškúlila po prvých dvoch poličkách, kde mával najdôležitejšiu prácu. Zdali sa jej poloprázdne.
Ōnoki nesúhlasne zafučal zvinul nejaký zvitok so znakom Konohy a šmaril ho na hornú policu. So zašušťaním pristál pri iných dvoch oveľa hrubších.
"Ako vidíš, mám čo robiť, nenudím sa. Ďakujem za opýtanie. A keď ma budeš ďalej otravovať, tak skoro neskončím," precedil jedovato.
"Dedo jeden protivný!" neovládla sa.
"Tak ja teda idem a ty sa snaž to stihnúť."
Ani sa neobzrela, keď odchádzala. Najprv kráčala ako vystrelená, opätky vyklopkávali pochodovú pesničku, no keď vystúpila do obytnej časti sídla, znela čoraz váhavejšie až nakoniec úplne zmĺkla. Oprela sa o chladnú stenu a hrýzla si spodnú peru. Tvrdohlavý starý chren! Ako keby nevedel, že otec sa každý rok snaží, aby sme Vianoce oslávili spoločnou večerou. Ako keby to ani nechcel vedieť. Bola si istá, že starý otec ju bude sabotovať aj tento rok. Akosi sa jej nechcelo vrátiť domov.

Po vnučkinom odchode ho prešla chuť čokoľvek robiť. Keby chcel, mohol sa prinútiť.
Zvyšok dňa strávil neplánovanou prehliadkou zbrojnice a skladu potravín. V pivniciach sa zdržal pri fľaške saké. Dnes budem spať ako ryba v oleji.
Nemohol uveriť, že sa zase zobudil uprostred noci. Sústredil sa, no necítil ničiu prítomnosť. Popravde, bol rád - na druhé kolo prechádzky do minulosti so starým otcom nemal najmenšiu náladu.
Hadie zasyčanie ho doslova zelektrizovalo. Poznanie prišlo v nasledujúcej sekunde. Prekliaty Kabuto! Jeho schopnosť zmazať svoju prítomnosť bola vždy veľmi užitočná. Čo má za lubom?
"Dalo sa čakať, že vo funkcii správcu sirotinca sa dlho neohreješ." Pohŕdanie v hlase nešlo prepočuť.
"Zdá sa, že ešte stále sa viac zaujímate o problémy iných než o svoje vlastné," pobavene odvetil Kabuto.
Zaskočil ho.
"Ty jeden..." Neznášal, keď nevedel, čo odpovedať.
"Nemáme čas, Tsuchikage-sama, mám pred sebou ešte množstvo príprav vianočného večera pre skoro stopäťdesiat detí."
"Ja ťa predsa nedržím," odvrkol Ōnoki.
"Máte pravdu, ale moja prítomnosť tu je jednou časťou tých príprav. Som totiž duchom prítomných Vianoc."
"Hlúposť!" vrčal ďalej Ōnoki a uštipol sa do dlane. Toto musí byť len ďalší bláznivý sen. Možno už naozaj nie som vo veku, keď pred spaním môžem stiahnuť fľašu saké. Mal by som si to zapamätať.
Kabuto sa pohol kĺzavým krokom ku dverám. "Ako malý chlapec som presne vedel, čo je na Vianociach podstatné. Neskôr som na to zabudol. Musel som zabudnúť, vytrhnutý od svojej jedinej rodiny v konožskom sirotinci."
Ani nevedel prečo ho nasledoval von z izby.
Po chodbe sa vzďaľovala Kurotsuchi. Nedávalo to zmysel. Potom si uvedomil, že to nie je chodba pred jeho spálňou, ale pred jeho úradom. Letel za ňou a sledoval ju váhajúcu pred dverami bytu. Nakoniec si povzdychla a vstúpila. Zastal za dverami práve vo chvíli, aby za nimi vypočul rozhovor.
"Kurotsuchi, tak ako? Zastihla si ho v pracovni?"
"Ach, oco, jasné, pracuje ako najatý."
"Čo večera? Počíta s ňou?"
"Povedal, že príde, ak sa nevyskytne nič závažné."
"To je dobre. Snáď to konečne vyjde."
"Určite, oci."
Prečo si vymýšľala?

Ráno vstal namrzený. Nemohol sa zbaviť spomienky na smutnú Kurotsuchi. Neblázni! Nebola to predsa spomienka, bol to sen.
Celé doobedie sa mu ťažko sústredilo a buzeroval všetkých okolo. Napokon to vzdal a na potešenie zamestnancov kancelárie sa po obede utiahol dať si šlofíka. Keď mu do očí zasvietilo zlatožlté svetlo na krvavočervenom pozadí, znova sa naštval, že ho nezobudili tak, ako im kázal, ale nechali ho spať až do západu slnka. Či dokonca do východu? To by si snáď nedovolili. Budem úplne dolámaný!
Žiara sa stále zväčšovala. Prekvapene zažmurkal a vzápätí ho zamrazilo. To nebolo slnko! To bol Kyūbi! Čo robí na slobode? Potom si však uvedomil, že nemá fyzické telo, že jej to 'len' obrovská masa chakry. V úžase bežal k oknu a sledoval ako jeho deväť chvostov vypĺňa priľahlé uličky ako tečúca láva.
"Malý Tsuchikage," prehovoril Kyūbi a z papule mu stúpali obláčiky dymu. (Malý!?! Zaujímalo by ho, či toto nedôstojné oslovenie pochytil od Naruta, alebo je to opačne.)
"Prichádzam ako duch budúcich Vianoc."
Ōnoki mal už Vianoc plné zuby, no rozhodol sa o tom pomlčať. Ktovie, či v tomto snovom svete by jeho Jinton fungoval.
"Každý rok dostávame novú šancu, no raz už žiadna ďalšia nebude. Bolo by chybou spoliehať sa na ňu."
Skôr ako nad tým mohol dlhšie uvažovať, ocitol sa na tmavom a chladnom pietnom mieste - pohrebisku Skrytej Kamennej. Hladké kamene ležali v úhľadných riadkoch a označovali hroby ninjov z Iwagakure. Vpredu sa zmenšoval hlúčik ľudí, postupne sa vytrácali. Obchádzali ho bez povšimnutia. Čudné.
Najprv to boli zamestnanci jeho kancelárie, zabratí v živom rozhovore.
"Už padli nejaké mená?"
"Myslíte, že Kitsuchi-san alebo dokonca Kurotsuchi-san?"
Potom skupinka ostatných Kagov. Až teraz si všimol, že sú všetci oblečení v čiernom smútočnom odeve.
"Starý Ōnoki, akokoľvek, bol to veľký Tsuchikage," pokýval hlavou Raikage.
"Malý či veľký, jeho skúsenosti nám budú chýbať," povzdychla si Mizukage.
"Mal som ho rád - nejakým spôsobom sme si boli blízki," ticho prehovoril Kazekage.
"Bez neho by sme v poslednej spoločnej bitke proti Madarovi neobstáli," prehlásila Tsunade.
Súhlasne prikyvovali.
"Ozaj, Tsunade-hime, ako sa darí Šiestemu? Stále ešte slobodný? Nechystá sa ženiť?" zaujímala sa Mizukage.
"Stále má plno práce. Je rád, keď si nájde čas niečo prečítať. Aj teraz sa vyskytli nečakané problémy, preto poslal nás dvoch ako svojich zástupcov. Narutove misie sú teraz väčšinou diplomatického charakteru, aby získal skúsenosti."
Kazekage spomalil. "Nevedel som, že tiež príde. S dovolením, počkám na neho, rád by som s ním pohovoril."
Ostatní kráčali ďalej.
Vpredu už zostávalo len pár ľudí. Videl Narutovu žltú šticu. Vedľa stojacu Kurotsuchi. Akatsuchiho obďaleč. Jeho syn Kitsuchi práve odchádzal. Kráčal oproti nemu, no nevenoval mu jediný pohľad. Ōnoki ho chcel osloviť, no z úst mu nevyšiel ani hlások. Čo sa to deje?
Už bol celkom pri nich, no akoby ho nevideli. Akatsuchi potichu plakal.
Zrazu mu zrak padol na kamene pri ktorých stáli. Boli čierne a hladké ako všetky ostatné, no boli tri. Ōnoki si bol istý, že tu boli len dva. V Skrytej Kamennej Tsuchikage dostával navlas rovnaký náhrobok ako všetci ostatní ninjovia. V smrti sme si totiž všetci rovní. Významné bolo len jeho umiestnenie vpredu pred všetkými ostatnými.
Prvý kameň mu bol dobre známy - patril jeho starému otcovi, na ktorého mal také rozporuplné spomienky. Aj druhý kameň poznával - osobne ho kládol na hrob svojho majstra Mū-sama. Tretí kameň bol však nový, leskol sa ako keby ho kamenár vyhladil len včera. Čo to má znamenať? To je moje čestné miesto! Koho sem pochovali?
Obrátil sa na Kurotsuchi.
"Bol to jeden tvrdohlavý starý dedo. Radšej umrel, ako by sa mal zmeniť," povedala s typickou iróniou a špičkou topánky rozvŕtavala zem.
Ōnoki stál ako obarený. Takže som naozaj po smrti? Stal sa zo mňa duch, preto ma všetci prehliadajú.
"Shodai-Tsuchikage mu vraj kedysi povedal, že má takú silnú vôľu, že by mohol zmeniť svet. Na čo je to ale dobré, keď nevedel zmeniť samého seba?"
"Ale on sa predsa zmenil!" rozhodil Naruto rukami.
"Gaara mi rozprával, ako sa zmenil po stretnutí Piatich Kagov v Zemi železa. Rozhodol sa pre spoluprácu s ninjami ostatných dedín, aby dokázal Madarovi, že spolu sú schopní ho poraziť. A babička Tsunade mi povedala, že nebyť jeho, boli by boj proti Madarovi vzdali, taký sa zdal beznádejný. No práve silná vôľa starkého Tsuchikageho sa nezlomila a neprestal bojovať do samého konca."
"Naruto, ty sa asi naozaj nikdy nezmeníš," odfrkla si Kurotsuchi. "Pri našom prvom stretnutí som ti povedala, že si hlupák. Dnes dodám, že navyše patetický."
"Pate-"
Nenechala ho dumať nad novým výrazom.
"Nikto nemôže uprieť môjmu starému otcovi silnú vôľu - bol ňou preslávený. Nepoznali ste ho ale ako človeka, to, aký bol doma. Môj otec si vždycky prial, aby sme spolu trávili viac času. Nebolo to väčšinou možné kvôli jeho pracovným povinnostiam. No aspoň raz do roka by ho to nezabilo. Minulé Vianoce boli tou poslednou šancou, a on ju prepásol."
Zdalo sa, že pohnutie ju premôže, no nakoniec len zaťala zuby.
"Ryōtenbin no Ōnoki! Mal vôľu tvrdú ako skala, rovnako ako aj srdce."
Zavládlo ohlušujúce ticho, ale dlho nevydržalo.
"To nemôžeš myslieť vážne, dofrasa," rozčúlil sa Naruto. "Naozaj neviem, aký bol starký Tsuchikage doma, ale rozhodne to nebol človek bez srdca. Ako by sa potom mohol postaviť pred všetkých do prvej línie? Bojovali sme spolu len raz, a keď mi došla chakra, vzal ten boj na seba, hoci sám bol už poriadne dotlčený. Uvedomuješ si vôbec, že ľudia bez nedostatkov neexistujú? Tak ako ja som podľa teba hlúpy a pate-neviemaký, a som často hlučný a niekedy naozaj hlúpy, (uškrnula sa) pravdepodobne taký stále budem. Taký proste som. Tak aj starký Tsuchikage mal svoje chyby. No mal aj množstvo skvelých vlastností, robil všetko, čo bolo v jeho silách, pre dobro Skrytej Kamennej. Asi nemal popri práci toľko času na svojich blízkych, ale ja mu celkom rozumiem. Tiež zo mňa bude Hokage, ktorý bude pomáhať všetkým v Listovej, nie len pár priateľom."
Musel sa nadýchnuť. Napriek neohrabanosti donútil Kurotsuchi k zamysleniu. Bola rada, že nevytiahol ako príklady jej vlastné nedostatky. Sama vedela, že je často drzá, pyšná na svoje schopnosti a nemá vždy ten najlepší úsudok. Ale nikomu som tým predsa nechcela ublížiť. Asi sa mi to napriek tomu podarilo. Vo vnútri už vedela, že rovnako to bolo aj s jej starým otcom. Len ju proste štvalo, že otcovo prianie ostalo nevyplnené.
"Uznávam, Naruto, že v tomto máš pravdu. Stáva sa z teba slušný diplomat." Malým komplimentom snáď odčiním predošlé urážky.
"Už v tom mám celkom prax," zaškeril sa.
"A neskáč mi do reči, je to neprofesionálne." Aby si zase toľko nenamýšľal.
Čupla si k novému náhrobnému kameňu.
"Tak si to konečne prenechal mladším, dedo." A v očiach sa jej zaleskli slzy. Rýchlo odchádzala. No potom sa ešte obrátila.
"Naruto."
"Čo je?"
"Teraz sa ti to ľahko hovorí. Ale ak sa...keď sa staneš Hokagom a budeš mať vlastnú rodinu, uvidíš, možno im ublížiš rovnako ako môj starý otec nám. Možno budeš čeliť rovnakému hnevu, ktorý spaľoval aj mňa. I keď neviem, kto by si ťa chcel uviazať na krk," dodala cez plece.
"Ty jedna!"
Kurotsuchi sa už zase smiala.
Akatsuchi k nemu zozadu pristúpil a chytil ho za plece.
"Dakujem ti, Naruto."

"To už by hádam stačilo!" Začul vnučkin hlas.
"Hore sa, dedo, lebo prespíš celý deň."
Prudko sa vystrel s očami dokorán, že Kurotsuchi od ľaku až odskočila.
"Nestraš ma!"
"Čo teba. Ale ja aký som rád, že žijem!"
"Žiješ? Niečo som premeškala?"
Ōnoki neodpovedal. Zamyslene pozeral cez ňu.
"Čo tu vlastne robíš, Kurotsuchi?"
"Zavolala ma sekretárka, aby som ťa prišla zobudiť. Nikomu sa do toho nechcelo."
Vlastne sa im nedivil.
"To je dobre, že si tu."
Prekvapene zdvihla obočie.
"Rýchlo sa priprav na cestu."
"Kam, preboha?"
"Letíme do Konohy."
"Do Konohy? Prečo tam? Veď zajtra sú Vianoce!"
"Práve preto."
"A fakt poletíme?"
"Fakt. Dobre sa obleč!"

Keď sa neskôr brodili čerstvým prašanom (našťastie ho nebolo veľa, lebo Ōnoki zase štrajkoval a odmietal ísť inak ako po vlastných), Kurotsuchi zastala a dala ruky vbok.
"Nemali sme náhodou letieť? Toto nebolo v popise práce."
"Však sme leteli, viacej ako polovicu cesty."
"A ten zvyšok? To už si ozaj taký starý, že viac nevládzeš, dedo?"
"Pche! Len si šetrím chakru."
"Kvôli čomu? Toto nie je diplomatická misia? Nebodaj infiltračná?"
Mladej kunoichi zasvietili v očiach iskričky a na líca vystúpila červeň.
"Neblázni, Kurotsuchi! Ideme na návštevu k našim spojencom, lebo sme boli pozvaní."
Zamračila sa.
"Takže zase práca cez Vianoce, navyše celkom bezvýznamná. A ešte si do toho zatiahol aj nás, do r**i, dedo jeden protivný."
"Ja som tu rád," zasmial sa Akatsuchi, vpredu raziaci cestu snehom. "Teším sa na miestne gastronomické špeciality."
"Nie je to bezvýznamná misia, Kurotsuchi," povedal si Ōnoki popod fúzy a vytrvalo kráčal v Akatsuchiho stopách, "nechaj sa prekvapiť."
"Čo si to tam hundreš, dedo?" rozbehla sa Kurotsuchi nakoniec za nimi. Na hlave sa jej aj za tú malú chvíľu urobila snehová čiapka. Ešte tu bude postávať a zmení sa na snehuliaka.

V noci pospali pár hodín v kamennom prístrešku, dokonca si rozložili aj malý ohník, aby sa zahriali. Ráno pokračovali v ceste ešte za tmy, aby krátko po obede dosiahli bránu Konohy. Stráž len vyvaľovala oči na príchodzích. Ōnokiho fúzy stáli rovno ako dva cencúle a Kurotsuchi sa dušovala, nech si ju nepraje, ak chytí nádchu alebo niečo horšie. Akatsuchiho dobrá nálada neopúšťala. Na jeho červených lícach sa snehové vločky okamžite topili.
Ku bráne ich prišiel vyzdvihnúť ninja z Hokageho ochranky a mlčky ich viedol rovno do jeho sídla. V pracovni ich usadili s prosbou o strpenie, kým sa Hokage osobne dostaví. Každému priniesli veľký suchý uterák a deku, takže čakanie napokon nebolo nepríjemné a Kurotsuchi skoro zadriemala.
Z driemot ju prebral príchod Kakashiho v tradičnom Hokageho oblečení. Pri pohľade na neho jej prišlo do smiechu. Našťastie sa ovládla.
"Srdečne Vás vítam, Tsuchikage-sama, Kurotsuchi-san, Akatsuchi-san. Prepáčte za to čakanie. Osobne dohliadam na posledné prípravy slávnostného večera pre deti z Domu, ktorý začne už o pár hodín. Správa o vašom príchode ma prekvapila. Už sme ani nemysleli, že by ste ešte mohli prísť, keďže odpoveď na pozvanie neprišla."
"To ja sa musím ospravedlniť za neskorý a neohlásený príchod. Rozhodol som sa na poslednú chvíľu. Už nemalo zmysel posielať krkavca so správou."
"Ale ste tu, a to je hlavné," usmial sa Kakashi.
Pohliadol na ninju stojaceho pri dverách, ktorý sotva badateľne kývol hlavou.
"Vaše izby v hoteli sú pripravené. Môžete si tam chvíľku oddýchnuť. Večera začína o štvrtej. Doprovod vás vyzdvihne dostatočne včas."
"Nasledujte ma, prosím," prehovoril nenápadný strážca.
Kurotsuchi sa zdvihla na odchod a ako-tak poskladala deku na sedačku. Nechcelo sa jej znova do zimy, ale nemohli Hokageho dlhšie zamestnávať.
"Hokage-sama!"
"Od vás stačí 'Kakashi', prosím..."
"Komu česť, tomu česť," uškrnul sa Ōnoki.
"Rokudaime, nechcem Vás viacej zdržiavať od povinností, ale mohli by sme si krátko pohovoriť v súkromí?"
Zdalo sa, že Kakashi chvíľu zaváhal, no hneď nato pokynul a strážca otvoril dvere. Keď Kurotsuchi opúšťala pracovňu, bola si istá, že práve teraz jej starý otec odhalí pravý význam ich návštevy. Lenže dvere sa zatvorili.

"Kakashi, už viac dní uvažujem nad tým, či jedna spoločná večera bude pre deti skutočným vianočným darčekom. Najprv som myslel, že to nestojí za tú cestu, no potom som prišiel na to, čo by som tým krpcom chcel dať."
"Vy ste priniesli nejaké dary?" čudoval sa Kakashi.
Ōnoki bol naľahko ako vždy, dokonca neniesli so sebou nijakú batožinu.
"Áno, je to darček, ktorý v súčasnosti môžem dať iba ja. Potrebujem k tomu ale pomoc."
Kakashi zložil klobúk a zamieril ku stolu.
"Posaďme sa - vyzerá to na dlhšie."
"Ani nie," povedal Ōnoki, no posadil sa. "Chcem deťom darovať aspoň na krátky čas schopnosť lietať a dúfam, že to pre ne bude rovnako nezabudnuteľný zážitok, ako keď som ja letel prvýkrát."
"Úžasný nápad!" zvolal prekvapený Kakashi.
"Akú pomoc k tomu potrebujete?"
"Rozmýšľal som, ako aplikovať moje Keijūgan no Jutsu na skoro stopäťdesiat detí súčasne."
"Ako viete, koľko detí teraz býva v Dome?" čudoval sa Kakashi.
"To je nepodstatné," mávol Ōnoki rukou. "Samozrejme dalo by sa dostať ich do vzduchu fyzickým kontaktom so mnou jedného po druhom, ale bolo by lepšie, keby sa vzniesli naraz. Ešte nikdy som nepoužil Keijūgan no Jutsu na také množstvo objektov a skutočne neviem, ako dlho vydrží pôsobiť. Bol by som nerád, keby niektoré deti nemohli letieť, lebo mi dôjde chakra. Radšej nech poletia všetci súčasne, hoci možno krátko."
"Myslím, že to pôjde zariadiť, Tsuchikage-sama," zložil ruky Kakashi a zatváril sa lišiacky. "Hneď som si spomenul na Narutov kúsok so zdieľaním a transformovaním chakry, ktorý použil počas poslednej veľkej vojny, aby prepojil všetkých ninjov uväznených v bariére s Minatovou chakrou, a tak ich Yondaime mohol presunúť mimo bariéru pomocou Hiraishin no Jutsu."
"Vynikajúce. Naruto nám určite ochotne pomôže," zaradoval sa starý Tsuchikage.
"Ochotne určite. Má to len jeden háčik," prehovoril Kakashi. "Len pred pár týždňami mu lekársky tím pod vedením Godaime transplantoval pravú ruku z Hashiramových buniek, a má prísny zákaz používať techniky, kým sa nepotvrdí jej úplné prijatie a funkčnosť."
Ōnoki sa zamračil. Celkom na tú jeho ruku zabudol.
"Buďte bez obáv, myslím, že pečate na Kage Bunshin no Jutsu sú natoľko jednoduché, že môžem udeliť výnimku. Pre Naruta to bude tiež vianočný darček," usmial sa Kakashi, "po dvojmesačnej abstinencii od jeho obľúbenej techniky."
"Hideki, priveď mi sem Naruta!" prikázal neviditeľnému strážcovi.
"Hai!"

Keď potom kráčali naspäť do Iwy, cítil Ōnoki nepochopiteľnú radosť vždy, keď si spomenul na lietajúce a výskajúce deti na zimnej zasneženej oblohe.
"Ten hajzlík Naruto!" uľavila si Kurotsuchi.
"Jeho tieňové klony mali podobu malých blonďavých anjelikov. Boli takí dokonalí, že neverím, že ich vytvoril prvýkrát. Fakt by ma zaujímalo, pri akej príležitosti ich vymyslel. Je to riadny zvrhlík."
"Nečudo. Je predsa žiakom svojho majstra," zachechtal sa Ōnoki.
Vychádzajúce slnko ich oslepilo tak náhle, že museli žmúriť. Mraky kamsi odvialo.
"Dnes bude krásne," tešil sa Akatsuchi.
"Bude mrznúť. Už aby sme boli doma," priala si Kurotsuchi.
Ōnoki bol už zasa ponorený v myšlienkach. Dvadsiatypiaty december ho zastihol na ceste. Vianočný večer opäť strávil mimo domu. Nemal však nijaké výčitky. Strávil ho s milovanou vnučkou a jeho verným Akatsuchim, urobil radosť húfu detí a posilnil dobré vzťahy s Konohou. Dokonca stihol zájsť na pohárik s Tsunade-hime. Kitsuchimu to vynahradí.

"Tsuchikage-dono, hľadáte niečo?"
Po príchode do Iwy a krátkom odpočinku mu napadlo, že pôjde pohľadať tie kamene, ktoré dostal ako darček od starého otca. Prechádzal sa popred sídlo už hodnú chvíľu, no nenašiel jediný, ktorý by sa im podobal veľkosťou či tvarom. A to si bol istý, že práve na tomto mieste ich rok čo rok vyhadzoval.
"Môžem Vám nejako pomôcť?" ozvalo sa mu za chrbtom.
Bolo mu trochu trápne hľadať po toľkých rokoch obyčajné kamene. No mal pocit, že teraz už rozumie, čo nimi chcel starý otec svojským spôsobom povedať. Ukrývali v sebe posolstvo, že na Vianoce nezáleží na veľkosti či skvelosti darov, pretože najväčším darom je spoločne strávený čas. A on ich vyhodil, pretože tomu vôbec nerozumel.
Ani nevedel, prečo to starému mužovi vedľa seba rozpráva. Možno preto, že si ho všimol a chcel mu pomôcť.
Starec sa usmial a vrásky sa mu ešte prehĺbili.
"Poďte za mnou, prosím, Tsuchikage-dono."
Doviedol ho k malému kamennému domčeku na konci ulice.
"Tu sú Vaše kamene, pane. Bol som veľmi chudobný, keď som sem prišiel a stavebný materiál bol drahý. Bol som vďačný za každý kameň, ktorý som pri ceste našiel. Nemôžem Vám ich teraz vrátiť," zosmutnel.
"To ani nie je treba," povedal Ōnoki. "Sú na správnom mieste. My sme ich ľahkovážne vyhodili ako hlúpe deti, no ty si spoznal ich hodnotu. Zdá sa, že tak je to s každým darom."
"Tsuchikage-dono, môžem Vás pozvať na čaj?" zdvihol muž opäť hlavu. "Príbytok je síce skromný, no môžete sa v ňom cítiť ako doma."
Ōnoki sa díval na lesklé čierne kamene v stavbe domu.
"Som veľmi rád, že sme dnešný večer mohli stráviť spolu. Nech ti ho tento môj dar pripomína," ozývalo sa mu v hlave.
"Určite áno. Ale nie dnes. Ďakujem ti za pozvanie. Dnes musím ešte niečo dôležité urobiť."

Zaklopal na dvere a počúval blížiace sa kroky. Dvere sa otvorili a prívetivé svetlo sa vylialo do tmavej chodby. Spolu s obrovským tieňom rozložitej postavy.
"Vitaj, otec!"
"Dobrý večer, Kitsuchi. Ďakujem, že si ma zastúpil počas mojej neprítomnosti."
"To je predsa samozrejmé."
Ōnoki zaodŕhal. "A prajem ti krásne Vianoce. Síce neskoro,..."
"Neskoro, ale predsa."

KONIEC

Poznámky: 

Poviedka vznikla na želanie pre Arashi. Posledná veta je zároveň odkazom pre Teba. Ospravedlňujem sa za "povianočné" vydanie. Dúfam, že som Tvoje prianie vyplnila.

5
Průměr: 5 (5 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Arashi
Vložil Arashi, St, 2019-01-09 11:46 | Ninja už: 821 dní, Příspěvků: 256 | Autor je: Propadlý student Akademie

Tak to je bomba! Shocked Jak píše Ivanitko, zadala jsem poněkud zvláštní, těžce splnitelné přání a ani nedoufala, že se někdo odváží na něj psát povídku. Eye-wink
Líbí se mi, jak si hraješ s detaily, s popisy každé scény a dialogy. Spojit téma Vánoční koledy se všemi jejími moralizujícími prvky do narutovského světa muselo být náročné. Tobě se to ale povedlo skvěle!
Rozhodně se nemáš za co omlouvat, jsem ráda, že jsem dostala takový krásný dárek. Smiling Moc! Moc! Moc děkuji!

Obrázek uživatele Rahzel
Vložil Rahzel, St, 2019-01-09 19:02 | Ninja už: 405 dní, Příspěvků: 63 | Autor je: Recepční v lázních

"Teraz už môžem spokojne umrieť," povedal by ninja Eye-wink
Keď už si ju prečítal aj adresát a páčila sa mu. Usmievam sa ako mesiačik Smiling
Ako som už písala Akumakirei, schéma príbehu už bola daná, čo sa môže zdať obmedzujúce, ale pre mňa to bola barlička, že som vedela, aké posolstvo chcem odovzdať. Takže nebolo to až také ťažké skĺbiť. Popravde, na to prianie som sa dívala pár dní za sebou a vždy mi napadlo "to by som mohla zvládnuť", no keďže som ešte nikdy žiadnu verejnú poviedku nenapísala, vždy som to zavrhla. A nasledujúci deň som sa znova išla pozrieť, či si to prianie už niekto zobral. A ono bolo stále voľné Laughing out loud Po týždni som si pomyslela, že si ho asi nikto nevezme, a tak mi bolo aj ľúto, že niekto ostane bez splneného priania. Tak som sa rozhodla. Navyše som prišla aj na svoje prianie, a to nešlo zadať bez splnenia priania niekomu inému. Takže vďaka Tvojmu prianiu som aj ja dostala nádhernú poviedku - ďakujem.
P.S. Neviem, ako sa robia tie skryté textíky, tak použijem staručké Post Scriptum Angel Šla som sa pozrieť na Tvoj profil, či tam niečo o Tebe zistím a keď som videla, že Tvojou obľúbenou postavou je Kakashi, rozmýšľala som, či by Vianočná koleda fungovala s ním (trebárs v mladíckom temnom období), ale nebolo to ono. Takže som sa vrátila späť k Oonokimu. Kakashi dostal maličkú vedľajšiu postavu.

Obrázek uživatele Ivanitko
Vložil Ivanitko, St, 2019-01-09 08:19 | Ninja už: 2294 dní, Příspěvků: 1754 | Autor je: Editor všeho, Manga tým, Uchazeč o ruku Mizukage

Přání pro mě bylo zvláštní protože jsem vůbec netušila o co má jít, ale povídka byla opravdu zajímavá. Jemná zápletka s ponaučením. Tsuchikage to fakt na Vánoce neměl lehké Laughing out loud chudák takové strašení po nocích, ale pochopil a to je důležité, dokonce vymyslet skvělý létací dárek, což je víc, než by si kdo představil, že může někomu dát. Opravdu se to vyvedlo :3

Obrázek uživatele Rahzel
Vložil Rahzel, St, 2019-01-09 19:15 | Ninja už: 405 dní, Příspěvků: 63 | Autor je: Recepční v lázních

Ďakujem. Moja slovenčinárka by zo mňa mala radosť, že som na klasickú tvorbu nezabudla. Dickensovu Vianočnú koledu síce v povinnej literatúre nemáme, ale dostala sa mi do rúk ako dieťaťu (tiež v adaptovanej podobe od štúdia Disney - hlavné postavy boli postavičky z Káčerova Laughing out loud )
Ako to Oonoki nakoniec vymyslel prekvapilo aj mňa. Myšlienka darovať niečo z hĺbky srdca a duše (chakra) bola jasná, ale že to bude lietanie? Jedno ráno som sa zobudila a vedela som to. Možno preto, že ako malej sa mi dosť často snívalo o lietaní - proste ten pocit, že sa vznesieš a letíš, vidíš všetko pod sebou. Neviem, či Ti je to nejako povedomé. Vraví sa, že niektorým ľuďom sa sníva, že padajú. Mne sa snívalo, že môžem lietať, až kým to úplne neprestalo. Škoda, asi som z toho vyrástla.

Obrázek uživatele Alalka
Vložil Alalka, Út, 2019-01-08 20:49 | Ninja už: 3959 dní, Příspěvků: 892 | Autor je: Prostý občan

To bylo tak hezky milé, četlo se to samo Smiling Morous Tsuchikage a jeho noční výlety byly vážně úsměvné. Svou cestou do Konohy a brilantním nápadem na potěšení sirotků si to vyžehlil. A Narutovi andílci to zabili Laughing out loud Se zadáním ses vypořádala skvěle.

Obrázek uživatele Rahzel
Vložil Rahzel, St, 2019-01-09 16:21 | Ninja už: 405 dní, Příspěvků: 63 | Autor je: Recepční v lázních

Ďakujem za takú pozitívnu spätú väzbu. Ani som nevedela, aký je to dobrý pocit, keď sa niekomu páči, čo som napísala.
Anjelíčkovia sa tam dostali na poslednú chvíľu (v rukopise neboli, no pri prepisovaní sem na Konohu som zrazu vedela, že to tak muselo byť, to by si Naruto nenechal ujsť Laughing out loud)

Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Ne, 2019-01-06 21:43 | Ninja už: 3727 dní, Příspěvků: 2014 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

Zrovna Arashi mě dnes večer krásně překvapila a jak tak vidím, milá překvapení pokračují i dál. Co ti k tomu dodat, když bych se jen nejradši držela toho vřelého, vánočního pocitu, který jsi ve mně rozezpívala, hřála si o něj dlaně a tiše se usmívala... Skvěle napsané, citlivě zpracované, moudře podané, máš smysl pro detail. Už ze zpráv jsem měla pocit, že jsi hodný, vnímavý člověk, a tohle mi to jen potvrzuje. Kéž bych se mohla spolu s dětmi a Oonokim alespoň na pár vteřin prolétnou po obloze. Vážně jsi mě překvapila a byla bych jen ráda, kdyby ses rozhodla přispívat i dál (a hádám, že ani ostatní by se nebránili). Na to se vyplatilo počkat Smiling

.Seznam FF, Poslední FF: Krev tvých očí | Oblačno, místy zataženo 7/ | Kam přichází mrazy
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights..

Obrázek uživatele Rahzel
Vložil Rahzel, Po, 2019-01-07 00:45 | Ninja už: 405 dní, Příspěvků: 63 | Autor je: Recepční v lázních

Veľmi si ma potešila. Dúfala som, že to niekoho zohreje pri srdci.
Schéma príbehu bola daná - na jednej strane to je obmedzenie, na druhej mi to myslím pomohlo. Našla som v texte ešte štyri vypadnuté písmenká, takže som to opravila - ešte že to ide Smiling
Do budúcnosti? Pokúsim sa. Správne si si všimla, že som detailista, takže musím dosť premýšľať, kým je to také, ako by som chcela. A to zaberá veeeľa času v mojom prípade. Ako som už ale do správy napísala: povzbudila si ma. Ďakujem.