Zmätený Kazekage 98.

Svetlo spolu so synovým bľabotaním sa jej dostalo do uší a ona otvorila oči. Celé okolie nabralo zlatistý nádych pod ranným vianočným slnkom. Pretierajúc viečka sa prehodila z boku na chrbát, trochu v duchu nadávajúc na to, že je budená. Nemusím hovoriť, že ona a polonahý muž vedľa nej spali minimum. Sasuke sa pomrvil a keď sa po ňom obzrela ospalými očami si ju obzeral.

„Dobré vianočné ráno,“ uškerila sa na neho.
„Aj tebe, Tanaris.“
Na to sa postavila a obzrela si syna, či je všetko v poriadku a odkráčala do kúpeľne. Zanedlho sa tam objavil aj čiernovlasý. Počas umývania zubov Tanaris nadšene štuchala do neho, na čo on len sklonil hlavu a privrel oči. Neprestalo ju to baviť, ani keď si Sasuke vypláchol ústnu dutinu. Naraz spravil jeden prudký pohyb a prehodil si ju cez rameno.
„Sasuke!“ buchla ho po chrbte.
Na do dostala capu na zadok, že si musela prikryť ústa, lebo je samozrejme, že o siedmej ráno nebude nikto v dome hore. Metala nohami, na čo dostala ďalšiu.
„Si nejaká moc aktívna na to, že je ráno.“
„Pusť ma!“ zasmiala sa.
„Nemôžem. Mám prácu.“
„Čo?“ jej krátka otázka, keby bola dlhšia by znela sekavo, lebo dvojica klesala na nižšie poschodie.
Uchiha jej neodpovedal a len vzal presnidávku s miskou a na tanieri pár koláčikov. To už sa Inuzuka nehmýrila, lebo by zhodila veci v jeho rukách.
„Mo-hol si ma zlo-žiť do-le,“ vravela, keď šli zrovna po schodoch.
„Nie, lebo potom by som ti to šteklenie musel vrátiť.“

Ozval sa zvuk položenia keramiky a plastu na drevo a ženu šmarilo do perín, až zjajkla. Než sa stihla akokoľvek nadýchnuť bledá tvár jej zastrela výhľad na strop, až nakoniec jej prítmie spôsobili viečka, ktoré sklopila pod bozkom. Ďalším a ďalším. Sasuke pod medzerou, ktorú teraz medzi nimi vytvoril pozoroval hnedé oči, ktoré žiarili viac ako samotné slnko. Postrehol, ako sa jej zreničky pomaličky pri pohľade na neho rozťahujú i keď agresívne svetlo by malo robiť s nimi opak. Pohladil ju palcom po čele a ľahol si vedľa.

„Dáš malému raňajky?“
„Nie,“ odpovedala a zaprela hlavu o ruku, „ešte vyzerá, že nie je hladný. Nebudem to do neho tlačiť.“
Z boku sa pretočil na brucho, nohy krčiac v kolenách. Sasukeho klipkol jej smerom. Pokožka jej pod lúčmi vyzerala ako tekuté zlato a jej vlasy ako bronzový závoj. Fixovaný úsmev, ktorým ho prebodávala. Cítil, ako pôsobí na každú sústavu v jeho tele.

„Vyzeráš šťastne,“ povedal potichu.
„Som,“ napravila sa, aby sa k nemu posunula.
Škerila sa. Celá oplývala niečím tak pozitívnym, čo u nej ešte nevidel a vôbec, napádalo ho to rýchlejšie, než si pripúšťal. Aniž by si to hlbšie uvedomil, zadržiaval obdobný výraz tváre, ako mala ona. Svaly stískal až ho boleli.
„Usmej sa. Pristane ti to tak,“ vyzvala ho.
„Nepristane.“
„No tak,“ lakťami sa opäť posunula k nemu, „usmééééév.“
Ukazovákmi mu nasilu roztiahla kútiky: „No vidíš, že to ide.“
„Prestaň,“ rozosmial sa a odvrátil hlavu preč od nej.
„Aháá,“ zarehotala sa aj ona, „pozri, nie je to také hrozné.“
Vsunul ruku pod ňu a natisol si ju k sebe, bozkajúc ju do vlasov: „Nerob hlúposti.“
„Pff, nerobím ja som le-“ chcela sa zase dvihnúť nad neho, no on ju stiahol naspäť.
„Zase si hyperaktívna.“
„Ako keby sa ti to nepáčilo...“
Ticho, počas ktorého sa Inuzuka v duchu smiala. Dieťa v postieľke na nich začalo hovoriť, na čo Sasuke postavil a dal ho medzi nich. Segawa bol z toho celý šťastný, kopal nožičkami, rozprával si a ako vrchol svojho ranného predstavenia sa vyštveral sa na Sasukeho.

„Sekne ti to.“
Jemu? Nikdy. Hlúposť. Nereagoval však na to. Len držal dlane malej bytosti, celej bez seba z jeho prítomnosti. Tanaris sa prisunula k nim a darovala Sasukemu bozk. Na to sa Segawa spustil ku Uchihovi a oslintanou pusinkou narazil na jeho pery.
„Ježiši,“ vyrazil so seba Sasuke a posunul sa z ľahu do sedu.
Srdce mu bilo zo sekundy na sekundu začalo silno biť.
„Nie len ja ťa chcem bozkávať,“ uškrnula sa Inuzuka, no nevyslúžila si jeho pohľad.
Upieral ho na jej syna. Ako niečo tak čisté a nevinné môže k nemu inklinovať?

„...dobre,“ prišiel Ashi do obývačky, „takže, Hyuugovci nás očakávajú o piatej.“
„Výborne,“ ozvala sa jeho sestra, „stihneme sa najesť. Potrebovala by som pomocníkov.“
„Ja rada pomôžem,“ Yuki dvihla ruku.
Sasuke vyhľadal Tsume, ktorá jeho prenikavý pohľad vycítila. Prikývol jej.
„Dobre. Budú mi stačiť dvaja,“ ruky založené v bok spustila, „pomaly sa nachystajte.“
Obaja ne-Inuzukovci sa hneď postavili a nasledovali ženu do kuchyne.
„Nepôjdeme von si postaviť snehuliaka?“ drgol Yochi do Nagayu.
Ten na neho hodil potmehúdsky úsmev a Kiba, keď to započul okamžite sa vyrútil na nohy a bol by aj dobehol do chodby, keby sa nepotkol a nevystrel sa uprostred obývačky.
„Bože,“ rozrehotali sa Živelný bratia, „skoro dvadsať dva a furt si retard!“
„Držte hubúúú!“ škriekol po nich ako vrana a leteli za ním, „Tanaris, ideš s nami. Zober aj Segawu.“

Chvíľu sa akosi obšmlietala, ale nakoniec zabanbušila syna a neverili by ste, jak prišlo krpcovi vtipné, že Nagaya s Yochim váľali veľkú snehovú guľu po dvere. Katonmaru láskavo položil hlavu na jeho nožičky a malý nevedel, čo sledovať skorej. Inuzuka pristúpila ku kočiaru a niečo povedala psíkovi. Na to vytiahla syna z kočiariku a držiac ho pod pazuchy, postavila ho do sneh. Katonmaru ho nosom pošteklil na prstíčkoch a Segawa zavýskal, dupkajúc. Krásny husky v tej kope snehu žiaril a bol pýchou celého dvora Inuzukovcov. Ostatný psi okolo nich, pobehujúci taký krásny neboli. Len škoda, že jeho dokonalosť kazila oceľová noha.

Ninken pokračoval v hrátkach s drobcom, keď Tanarisine hnedé oči zazreli pri bielych domových dverách Sasukeho. Ruky mal založené u hrude, opierajúc sa o stenou chrbtom a chodidlom. Jeho tmavá postava vyvolávala taký kontrast s tým bielučičkým domom a čistým snehom okolo neho. V bunde jej teplota stúpla o niekoľko stupňov a srdce búšilo vnútri tak, že z tých otrasov jej skoro klesal bežec na zipsy dole. Ten muž pre ňu znamenal toľko, že až nedokázala chápať, čo robí len obyčajný pohľad, či myšlienka na neho.

Bol voda.
Bol vzduch.
Bol slnko.

„...nakladajte si,“ Tsume položila na stôl misku so šalátom a popravila si zásteru.
Vzápätí Uchiha, podotýkam tiež v zástere, položil medzi rodinu vysmážané ryby. Rozuzlil si ochranu pred ušpinením a posadil sa k Tanaris.
„Dobrú chuť všetkým,“ Yochi na nich pozrel.
„Akýsi dôležitý zrazu,“ uškrnul sa Nagaya, nakladajúc si šalát.
„Tak je z neho už vodca klanu, musí sa tváriť, že nie je debil,“ poznamenal Kiba, na čo si vyslúžil od matky škaredý pohľad.

Rodinný rozhovor, u ktorého síce chýbal Kakashi, bol príjemný, uvoľnený. Sasuke si vkladal jedlo úst, okolie sa chvelo dobrou náladou. Žena vedľa neho zamilovane hladila jeho črty, jej syn poriadal hmkacie koncerty, lebo samozrejme aj on sa chcel zapojiť do konverzácie. Blikačky zo stromčeka doliehali až do kuchyne a vôňa vianočného pečiva stále vládla v miestnosti.
Tí ľudia okolo neho ho tam brali. Všetci do jedného. Ako keby bol jeden z nich. Čierny, elegantný pletený sveter od Tsume ho hrial a voňal po nejakej esencií z bylín. Dotyk ženy, ktorú túto miloval ho zahrial ešte viac. Prisahal by Bohu, že jej úsmev ide aj cez betón, skalu či ten najodolnejší kov na svete.

Boli skutočne Vianoce...

„K dokonalosti chýba len jedna jediná vec,“ hlesla žena do rušnej ulice, „mohlo by nasnežiť.“
Gaara neprestajne kývajúc hlavou ľuďom na pozdrav sa uchechtnul: „V púšti ťažko.“
„Snehuliak,“ ukázala prstom a priblížila sa k nemu, „nestaval si ešte snehuliaka, však?“
„Nie.“
„Aspoň na svojej záhrade by si si ho mohol postaviť,“ vyškerila sa na neho, „pozri sa...po celej dedine si porobil pieskové vianočné sochy...prečo nie aj u seba?“
„Fááájn,“ zatiahol, „ako povieš, slečna.“
Vymenili si úsmevy, po ktorých nastalo ticho. Krátke ticho.
„Nemôžem sa dočkať Kankura a Naku,“ pritisla si na seba papierovú kapsu, „dúfam, že sú v pohode.“
„Sú. Jednu dobu to vyzeralo dosť kriticky,“ povedal trocha smutne.
Nebol bratovi oporou, keď to potreboval. Avšak sám bol zhuntovaný, že nevedel, čo so sebou.
„Ňo...ale vravel si, že je to už fajn,“ mierne podskočila, „teším sa až si rozbalia župany.“

Samozrejme, že sa manželom darčeky veľmi páčili. Ihneď sa do nich zabanbušili, konverzujúc s Fuu a Gaarom. Naku celý dom vyupratovala a vyzdobila, že keď Kankurou prišiel z práce vlastný interiér si nepoznal. Stromček mali vysoký takmer až po strom. Ako v nejakej reklame. Malá ohrádka s hračkami pre krpcov bola hneď pri nich. Po nejakej chvíli si Fuu sadla k deťom a tak pokračovala v rozhovore. Zlaté svetielka z umelého ihličnanu okrášľovali éter okolo seba a spolu s medovou vôňou vytvárali dokonalú atmosféru.

„...bol to taký malý skromný obchodík,“ hovorila Fuu, „ako väčšina podnikov v Riečnej krajine.“
„Bože, sú tak,“ Naku si chytila límec a pošúchala ním líca, „hebké.“
Jej manžel jej daroval úsmev, ktorý potom obrátil na jinchuuriky: „Však v tomto nebudem môcť sledovať ani telku. Hneď v tom zaspím.“
Ľudia na gauči sa zasmiali zatiaľ, čo sa Fuu presunula vedľa Gaaru. Nežnejšej polovičke Kankurovcov neušlo, akú malú vzdialenosť utvorila medzi nimi.

„Malí sú zlatí,“ Fuu s vystretými pažami si objímala kolená, „nechcete ich niekedy postrážiť?“
„Č-čože?“ vysekal zo seba červenovlasý.
Radšej odignoroval dvihnuté obočie brata a švagrinej.
„Jak čože?“ ohradila sa Fuu a energicky gestikulovala, „stavím sa, že od doby čo sa Shinki a Araya narodili, nemali ani chvíľu voľna. Čo je na tom, že ich chcem odbremeniť?“
„No...nič.“
„Veď preto...“
Naokolo ostalo podivné ticho, ktoré prehlušovali občas detské bľaboty. Napätie asi cítilo aj jedno z dvojčatiek. Pofňukávajúceho si ho vzala mama na ruky: „No...popravde...“
„Rád by som si niekam zašiel,“ nenamaľovaný Kankurou jej daroval pohľad, „len tak na večeru. Nie je to nič extra, al-“
„Kankurou, je predsa jedno kde sme...“ prsty vyhľadali jeho hánky.
Prepletajúc si dlane, pozreli na jinchuuriky: „Budeme moc radi.“
„Super!“ tleskla, „čo tak zajtra? Môžeme si ich vziať poobede a mať ich až do večera.“

Pri tom slove môžeme zaťal zuby. Prečo do toho ťahá jeho? Z ničoho nič. Mal chuť ju prerušiť a niečo nepekné povedať. Vykompenzoval to stisnutými päsťami. Ani sa ho neopýtala a robí im takéto plány. Deti? Preboha nie...