Zmätený Kazekage 91.

Neznámy spacifikoval obe ruky Inuzuke, ktorá len márne kopala nohami. Niečo ju omráčilo a hlava jej bezvládne padla do vankúša. Tiché dupoty sa rozľahli po jej koberci, snažiac sa dvihnúť na ne oči, jej vyschlo v krku. Tmavých tmavých postáv bolo toľko, že zaplnili celú izbu. Chcela skričať, no jej hlasivky neboli schopné vydať zvuk. Osoba tlačiaca ju do postele ju dusila mocnými rukami pod uzlinami. Panika naprosto všetko pohltila, keď sa Segawa hrdelne rozplakal. Vtedy vyvinula, až nepochopiteľnú silu a s vreskotom odtlačila votrelca. Kde sú všetci? Prečo jej nepomôže Hana alebo Kiba? Než stihla niečo urobiť z každej strany ju ktosi zachytil za zápästie a niečia kopačka medzi lopatky ju zložila na zem. To, že si totálne spálila kolená ani nepostrehla, keď ktosi vytiahol chabo brániaceho sa Segawu z postieľky.

„Nie!!!“ skričala z plného hrdla s lícami mokrejšími, než samotné more, „pustite ho!“
Rev syna ju tak ochromoval, že by sa radšej nechala mučiť do konca života ako počula toto. Rozhodla sa na mieste zomrieť za cenu toho, aby jeho nechali na pokoji. Prečo bola tak bezmocná?
„Prosím,“ zavzlykala.
Osoba, ktorá držala jej dieťa sa zastavila, pomaličky otáčajúc sa jej smerom. Každý jeden bol komplet zahalený kapucňou a do tváre im vidieť nebolo. Tak isto aj zrejme mužovi, ktorý podal Segawu niekomu vedľa. Vyšiel k nej malý krok. Inuzuku tlačil jej vlastný kyslík, ktorý je vraj k životu potrebný. Momentálne však horel strachom a takmer až explodoval, keď sa votrelcovi s jej synom zablysol kunai v rukách.

Sasuke.

Kde je Sasuke?

Prudký plač sa rozhostil, keď nad nevinné dieťa vystreli čepeľ. Rovno pred tvár.
„NIEEE!“
Chcela sa pohnúť, zabrániť im. Muž v čiernom sa naraz rozplynul na tieň a vbehol väznenej prudko do tváre. Tanaris sa s výkrikom posadila. Srdce jej bilo v krku, keď očami zaklipkala po miestnosti. Kto si sedel na kraji jej postele. Okamžite vystrelila k osobe, neriešiac že vôbec nemá v ruke zbraň. Vyrútila sa rovno na neznámeho a keď bola napriahnutá päsťou, okolo ktorej vzbĺkol oheň, vkĺzla do jeho náruče.

„Tanaris...“ šepol do jej vlasov a cítil horko odchádzajúce z ruky.
„Sasuke...“ vydýchla v ľaku a uvedomila si, že všetko to bol len sen.
„Sasuke,“ v sekunde jej stiekli slzy a on s nimi klesol na podlahu, „mala som zlý sen.“
„Viem,“ pohladil ju, „som tu.“
Inuzuka sa zavzlykávala a hovorila, čo sa dialo v jej najhoršom sne, aký kedy mala. Triasla sa, fňukala. Uchiha s ňou upokojujúco kýval hore dole, schovávajúc ju vo veľkom náručí. Dokázala byť zraniteľná a on ju zranil. Ťažko zavrel oči. Guča sa mu spravila v krku pri spomienke na dolámanú skriňu. Neovládol sa.

...takže nakoniec je zlý. Prikrčil sa k nej ešte viac. Nezmenil sa. Furt je netvor. Mal nádej, no zmizla ako tieň, keď slnko vyjde spoza mrakov. Nebol nič len kopa nenávisti z minulosti. A ona si nezaslúžila znášať násilie. Gaara by jej určite niečo také neurobil. Niečo sa v ňom zlomilo.

Takmer sa nemohol nadýchnuť, čo sa mu tak tisla na jeho telo. Cítila sa tak zradne bez neho. Jej dych ohlušoval steny a s nasávaním Sasukeho vône upokojovala tep. Sila momentu a náhla potreba jeho osobnosti úplne zastreli nechuť a hnev. Potrebovala ho tu a teraz, nech sa dialo čokoľvek.
Pomaly ju dostal na nohy a premiestnili sa ku posteli. Hnedovláska si ľahla a on si sadol k nej. Vyhlaďala mu dlaň a pevne stisla, odfukujúc si. Jej živé sny, častokrát boli predzvesť niečoho. Niečoho zlého. Sťahovalo jej hrtan, že nebola schopná ani prehltnúť.

„Nabudúce skús nezaspať s otvoreným oknom.“
Ani netušila, kedy sa jej vôbec podarilo zaspať. Miesto toho zahanbene pozrela do steny. Dostala trocha aj strach, aby jej syn ležiaci v drevenej postieľke nenachladol. Na to sa Uchiha postavil: „Poď za mnou zavrieť okno.“

Stál už na pol ceste k nemu, keď videl, že sa posadila. Nezhodila nohy z postele, len ho sledovala. Sasukeho znervózňovalo, že v poslednej dobe nedokázal moc čítať niektoré jej aspekty chovania. Tá zmena v ňom vyvolávala pocit neistoty, ktorej dôvod si nevedel vysvetliť. Zažmúril očami a vrátil sa naspäť. Zaujal miesto pred posteľou, oproti nej. Oči sa jej leskli v tme ešte zvyšnými slzami. V tvári mala nekľud. I jej pohyby zreníc boli zbesilé. Preskakovala nimi z jedného kúsku jeho na druhý.

„Neodchádzaj...prosím,“ zašepkala.
„Nemám tu prečo zostať.“
„Nechceš tu zostať?“
Odpovede sa nedočkala. Radšej sa premiestnil k oknu a zaprel sa o parapetu. Cez sklo pozoroval nočnú Konohu. Mala by sa ho strániť. Mal by sa jej strániť. Ublížil jej, položil na ňu ruku ako tyran. Nezaslúžil si tú končatinu, ktorou ju otasal o skriňu. Vykompenzoval si to aspoň pár novými ranami. Zaťal zuby. Nebola jeho žena a on na ňu siahol. Zhrozil sa, keď si uvedomil, že ani Sakuru nikdy neudrel. Bez slov otvoril okno a stratil sa z domu Inuzukovcov...

Kawské ulice sa dopoludnia narvali ľuďmi. Jinchuuriky sedemchvostého prechádzala ulicami a obzerala sa. Muž, menom Karuzawa, ktorého stretla na juhu Riečnej krajiny jej odporučil toto miesto. A veru mal pravdu. Bolo to tam omnoho krajšie, zelenšie a tradičnejšie. Na úkor toho však osadenstvo bolo podstatne hustejšie. To jej však až tak nevadilo, lebo posledné dni sa utápala len v samote. Komunikovala s predajcami, rozprávala im o svojich všemožných zážitkoch. Obzvlášť sa rada vracala do obchodu s látkami. Bol to rodinný podnik a všetci členovia obchodníckej rodiny boli veľmi príjemní. I dnes sa pristavila v obchode, keď sa vracala zo zeleninového trhu.

„Ahoj Fuu,“ zamávala dcéra majiteľov a jej brat sa na mulatku tiež usmieval.
„Ahojte, ako sa dnes máte?“ vyškerila sa na dvojicu.
Dievča okolo šestnástky upieralo žiarivé modré oči na ňu. Vždy obsluhovala ľudí s nádherným úsmevom, či bolo sychravo, či pekne. Jej brat tiež oplýval sympatickosťou, no vzhľadom bol úplný protiklad. Tmavé oči, tmavé vlasy a veľký nos. Postavou bol menší a útly. A aj teraz si ho obzerala, keď s ním hovorila. Bolo na ňom niečo zvláštne.

„Tešíš sa na Vianoce?“ vyhŕkla nadšene dcéra.
„Áno, teším,“ Fuu jej nadšenie opätovala, „čo mi pripomína, že je asi čo najvyšší čas zháňať nejaké darčeky.“
„No,“ blondínka sa napravila, „už by aj bolo treba.“
Žena s tyrkysovými vlasmi sa zapozerala na látky pred sebou. Je to síce už pár mesiacov, ale mohla by si niečo pamätať. Usmiala sa a pohliadla na súrodencov: „Mohla by som si vás zmerať? Potrebujem urobiť strihy!“

Nebolo tak ďaleko do Vianoc, no Fuu sa priam naľakala, keď si dala dokopy, že vlastne toľko času nemá. Bol prvý decembrový týždeň, musí urobiť darčeky a nehovoriac o tom, že cesta jej bude trvať tak šesť dní. Zbesilo nakúpila a zmerala čo potrebovala, letiac do hotela.

Po takej dlhej dobe mala prsty trošku nemotorné a tak si brušká dopichala, až skoro rozbila od nervov okná na izbe. Spočiatku to šlo pomaly, veľmi pomaly. Hodiny a dni ju naháňali a ona musela nejednu noc zostať hore, aby stihla, čo chcela. Dokonca sa rozhodla cestovať postupne do Suny, lebo týždne ste v kalendári mohli odškrtávať len taký fukot. Všetko jej vyšlo presne tak, ako si predstavovala, pretože poslednú niť použila vo večer poslednej zastávky pred Piesočnou dedinou. Hrdo si obzerala výtvory a usmievala sa. Kypela radosťou. Tešila sa ako malé dieťa na zajtrajší deň. Kedy uvidí púštne mesto, ich milých ľudí...ich vodcu.

V hlave sa jej vynárali predikcie jej príchodu do kancelárie Kazekageho. Vianočný stromček, vôňa koláčov, zvarené víno. Sneh. Žiaľ, ten tam nebude. Čelo sa jej trocha pokrčilo. Bola zvyknutá na kopy snehu. Avšak plány Vianoc so snehom zahrňoval jej byt bez jedinej duše. Okej, snehuliak je super, ale nie tak ako sviatky s blízkym v údesnom horku.
„Ach,“ vzdychla, „tak už len týždeň...“