Zmätený Kazekage 89.

Pre čitateľov Zakázaného ovocia

Ahojte, neviem koľkí z Vás to postrehli, ale so ZO sme na Konohe sekli...pretože sa troška objavili komplikácie. Ale to nič! Nekončíme s Hikari! Ak sú tu taký, ktorí si to nevšimli, tak tu nájdete naše ZO.

Nový dielik ZO

Ďakujeme, že zostaneme s nami!

„Ale no tak!" zvýšila hlas Tanaris, „prestaň!"
Prevaľujúc očami prebehla po bratoch za stolom a nabrala mrkvovú presnidávku na umelohmotnú lyžičku. Malý ju vzal do úst. Polovicu prehltol a polovicu vypľul pred seba. Škaredo zazrel na mamu, krčiac čelo.
„Bože..." vydýchol Nagaya potichu.
V hlase mal pobavenie, ale zároveň strach zo svojej sestry: „Prepáč Tanaris, ale vyzeráte teraz úplne rovnako."
Yochi potlačil uchechnutie, prikrývajúc si ústa. Žena otrávene pozrela na detskú sedačku na jedenie, celú komplet oranžovú. Segawovi, ktorého delili približne dva týždne do pol roka sa zhustili tmavočervené vlásky s nádychom gaštanu a oči sa mu ešte viac nasýtili oceánovou farbou. Nimi stále nepekne skúmal svoju mamu. Capol dlaňou po mrkvovej dobrote a tá sa rozprskla snáď všade.
„Segawa!" Tanaris sa postavila a on začal rezignovane pofňukávať, „čo je v poslednej dobe s tebou? Však mrkvičku máš rád."
Vytiahla ho zo sedačky a na to sa stvorenie ešte viac rozčertilo. Bol nevyspaný a hladný. I keď obľúbené jedlo dostával rovno do pusy, nechutilo mu. Bol nervózny a tak ako každý večer i tento reval ako život.

Inuzuka zúfala stála pri postieľke a hojdala ho na rukách. Nebola o nič lepšie na tom, ako jej syn. Dlhé minúty to boli, než zaspal. A aj to musela pod neho dať Sasukeho mikinu, do ktorej úplne zakvačil malé ruky. Tanaris sa zviezla na zem pri posteli a tvár si založila do dlaní.

Neukázal sa niekoľko dní. Mal nejakú misiu, no od Naruta vedela, že už je to tri dni, čo sa vrátil. S malým to bola katastrofa. Vyrevoval každý Boží večer za prítomnosťou Uchihu. Chýbal mu „otec." Veď predsa bol s nimi dennodenne a z ničoho nič je preč. Sasukeho deficit ju akosi psychicky vyčerpával. Dni sa zdali šeredné, sychravé a bez života. Počasie tomu tiež nasvedčovalo. Svojou vôňou už aj stihlo deklarovať blízky príchod snehu. Len tichý vietor ťukajúci do jej okien dával okúsiť realitu. Ponorená v myšlienkach na neho nasávala energiu z ich spoločných chvíľ.

„Tanaris..."
Drobné svetlo z chodby naplnilo jej izbu a ona dvihla tvár. Hrudník sa jej otriasol pod zvláštnym pocitom. Zas tá realita...
„Áno, Nagaya?"
Potichu podišiel do miestnosti a dvere nechal pootvorené, aby na seba videli.
„Si v poriadku?" sadol si vedľa nej, opierajúc sa o posteľ, „vyzeráš posledné dni unavene."
„Neviem. Skôr nie som, ako som."
„Smiem vedieť?"
Až teraz na neho otočila hlavu: „Čo?"
Ostal trocha zarazený jej otázkou. Skôr čakal odpoveď: „No vieš...čo sa deje, keď si taká zničená."
„Čo ja...hlavne Segawa je mimo."
„Hm," popravil sa celý nesvoj, „chceme ti pomôcť."
„Chceme?"
Dvere sa znova pootvorili a objavil sa v nich Yochi. Brat mu prikývol a uložil si zadok tak, aby tvorili vrcholy trojuholníka. Ich sestra na moment zaťala päste.
„Čo tu kujete za zlobu?"
„Sestra," ozval sa Yochi šeptom, lebo v miestnosti spal jeho synovec, „máme o teba starosť."
„A nie len o teba," Nagaya zahliadol na Segawu v postieľke, „je všetko v poriadku?"
Tanaris mlčala. Nebola schopná vydolovať zo seba ani slova. Myšlienky, pocity jej behali jeden za druhým v mysli. Miešali sa, separovali sa, zlučovali sa, bojovali medzi sebou. Jej bratia ju nechali, nech tento zápas vedie sama so sebou, pokiaľ sa nedostaví spätná odozva. Po nevedno akej dlhej dobe si hnedovláska s vlasmi až po zadok zakryla ústa a na líca sa jej predral plač. Predklonila sa, vzlykajúc a to už ju ratoval Nagaya, objímajúc ju.

„Sestrička," šepol jej do ucha, „to bude dobré...len nám povedz, čo sa deje a my ti skúsime pomôcť."
Bezmocne vrtela hlavou: „Nie, to nejde."
„Tanaris, prosím...trápi nás vidieť ťa takúto," Yochi sa prisunul a pohladil ju, „nie si ty ani Segawa vážne chorí, že nie?"
„Nie," zakňučala a potom pozrela zemnému bratovi do očí, ktorého rysy sa nejak uvoľnili.
„A na hlavu si?" zacukal mu úsmev.
„Yochi!" plač jej na chvíľu prešiel do smiechu, čo odľahčilo situáciu.
Poutierala si slzy a odsunula sa tak, aby videla na oboch bratov.
„Proste..." potiahla nosom a premýšľala nad správnymi slovami.
Zase nastalo obdobie ticha. Netrvalo však tak dlho, ako sa predpokladalo. Naraz prudko dvihla hlavu a vo výraze mala úsmev a zároveň rozpaky: „Proste som úplne v p***li."
„No to sme si všimli," bratia si trocha pobavene vymenili pohľady.
„Ale nie," sklonila hlavu, „veci sa strašne, ale strašne skomplikovali."
Nagaya si naoko odkašlal: „Sasuke, však?"
Bolestne prikývla.
„Tak, čo sa medzi vami stalo?"
„Niečo."
„Uf," Yochi si pretrel tvár, „to nie je moc dobré."
„Vôbec."
„Tanaris," opäť prehovoril vodný brat, „prepáč, že tak detailne...ale čo všetko?"
„Kriste," Inuzuka prehodila oči dohora a poutierala si témou spotenú tvár, „no..."
„Takže," Yochi dvihol obočie, „máte k sebe tak blízko, že ste mali fyzický kontakt? Možno preto sa Sasuke teraz straní."
Nervózno-zamyslene si kusla do pery. Napadlo ju to, no nechcela sa tým zapodievať. Nechcela sa zapodievať myšlienkou, že by o neho prišla.
„Chalani," vysekala zo seba ťažko a lícami jej ušiel potôčik, „ja...som..."
„Počúvame..."
„Ja som...zmätená! Nechcem to riešiť!" z ničoho nič vystrelila na nohy a už jej v miestnosti nebolo.

Jej dupoty zaplavili chodbu a zastavili sa v kuchyni. Bola celá rozsvietená a prudké svetlo ju oslepilo, rovnako ako slová, ktoré skoro vyslovila. Mala chuť si vytrhať vlasy, vyrvať si všetky vnútornosti, vykričať sa celému svetu, čo ju trápi. Nič z toho však nemohla. Bratia už za ňou nešli a ona bola za to len vďačná. Tak či tak by ich poslala kadeľahšie. Nechcela už viesť daný rozhovor. Chcela byť so Sasukem. Nemala by. Veď nesmie. Nemôže. Nepatrí sa to. Takmer sa vyvracala od toho, ako ju srdce bolelo od úvah. Rýchlosťou svetla búšili do lebky a ničili ju na drobné kúsky padajúce do mora nevery. Chcela žiť s ním. Chcela byť jeho. Chcela zhrešiť.

S pocitom medzinárodnej štetky vyšla schody. Takmer rozrazila dvere do izby svojho zemného brata, ktorý sa jej totálne zľakol. Dostal nakázané strážiť synovca, dokým sa nevráti. Hodila na seba bundu, okolo krku si obviazala šatku a na hlavu si nasadila čapicu s psími uškami, ktorú nosí od sedemnástich. Nie často, ale nosí.

Ulica bola zahalená tmou a chladom. Pouličné lampy sa snažili svietiť na chodníky, no hustá hmla im značne ich prácu sťažovala. Pár sekúnd pozerala na svoj dych v oranžovej žiarovke ulice a vydala sa rýchlym krokom Konohou. Všade bolo desivé ticho a prázdno. Keby nevidela porozsvecované v domoch, prisahala by, že sa všetci Konožania vysťahovali. Cesta jej trvala asi desať minút, kedy zazrela veľký presklený balkón. Mierne vymŕzaná od vetru si pošúchala dlane. Odhodlanie jej po prílišnom rozmýšľaní trocha vyprchlo a roztrasene zaklopala na dvere. Pohybom dverí jej stislo vzduch v pľúcach a jej srdce zajasalo, že po značnom čase zazrie jeho hlboké oči. Ťažko sa opisujú, lebo v jednom jedinom pohľade čítala trilióny emócií i napriek tomu, že jeho reč tela bola skoro vždy rovnaká. Nebolo na svete pre ňu nič pútavejšie. No bola to ako ružová facka cez líce, kedy sa v dverách zjavila Sakura.

„Ahoj, Tanaris," ruku dala v bok a usmiala sa, „čo ty tu?"
Moc to nepremyslela a hneď povedala: „To by som sa mohla pýtať aj ja."
Sakura sa divne zaksichtila, keď sa v dverách objavil Sasuke: „Tanaris."
„Sasuke."
„Sakura," Uchiha sa na ňu obrátil, „nechaj nám chvíľku."
„Fajn. Inak Tanaris, ten zajtrašok platí?"
Snažila sa, čo najpriateľskejšie súhlasiť a na to sa Haruno vzala naspäť do bytu. Zatvorenie dverí signalizoval jej odchod, dokiaľ sa muž s havraními vlasmi otočil za postavou, aby sa uistil o jej neprítomnosti. Inuzuke bruchom prechádzala triaška a chrbtom pot z toho, čo práve videla. Prečo je u neho? Nevedomky si požužlala zubami spodnú peru.
„Čo potrebuješ?" spýtal sa s kamenným výrazom.
„Robíš si srandu?" vybehla po ňom a rozložila rukami, „to čo je za debilnú otázku?"
Nič nepovedal. Len ju sledoval. Taká stará, krásna klasika.
„Jak mi môžeš po takej dlhej dobe povedať, že čo potrebujem?" hlas naďalej zvyšovala, až zaťala sánku, „to nemôžeš myslieť vážne? Čo asi potrebujem? Teba, ty tela. Vieš, ako Segawa za tebou plače celé dni?"
Uchihovi konečne zapracovali mimické svaly, zatiaľ čo ho žena úporne sledovala. Guča v krku ju nútila ku plytkým a panickým nádychom.

Čo to vlastne robila? Sasuke nie je jej partner, ani milenec a už nemá dôvod s ním žiť pod jednou strechou. Navyše má teraz neskoro večer u seba inú ženu. Keď si tento fakt uvedomila, zaspätkovala. Ustúpila z dverí krok v hrôzostrašnom zistení, že on už vlastne nemá prečo byť s ňou. Takmer vypľula srdce na podlahu. Sasuke sa ani nepohol. Zostalo jej tak nevoľno, že jej nohy sa samy pohli preč...

„Dobré ráno, zlatko," Ashi Inuzuka vysmiaty podišiel do slnkom pobozkanej izby.
„Dobré ráno, oci," dcéra mu venovala smutný úsmev, skladajúc detské veci na posteli.
„No, ahóój ty krásny smejo," dedkove ruky si ho zobrali k sebe a malý sa zarehotal, „pozri, aké ránko je. Slniečko peknučko svieti. Som prekvapený, že je tak pekne."
Letmo na neho pozrela: „To sa aj ja divím. Včera v noci bolo hnusne."
„Chlapci mi hovorili, že si včera bola za Sasukem," pri týchto slovách zastavila pohyby.
Našťastie to otec nevidel, lebo stál s vnukom pri okne: „Prečo sa tak dlho neukázal?"
„Vieš, ja ani neviem..."
„Trápi ťa to, že áno?"
„Áno."
„Nie je ti ľahostajný..."
„Nie je."

Ashi si hojdal Segawu, počas čoho on bľabotal. Prvé slabiky mu už chodili po jazyku. Tanaris zostala potešená, že otec nič ďalej neriešil. A možno práve to jej dovolilo uvoľniť sa: „Oci?"
„Áno, moja?" stále jej nevenoval, čo i len pohľad a ukazoval niečo Segawovi vonku.
Podišla vedľa neho a chvíľu pozorovala chlapov Inuzukovcov, dokým sa jej nerozviazal jazyk: „Veľmi mi na ňom záleží."
Vysoký muž z plných pľúc povzdychol: „Takže sa mi to nezdalo."
„Prepáč," zasmrkala so zvesenou hlavou, „nechcela som to."
„Nuž, ale stalo sa...čo chceš robiť?"
„Ako že, čo chcem robiť?!" zostrila, „mám dieťa s Gaarom. Musím do Suny. Musím žiť tam."
„Ty a Sasuke?" pozrel na ňu, aby videla, že nemá karhavý výraz.
„Nie. Boli dve možnosti, no nestalo sa to. Nedokázala som," nová slaná tekutina vyšla von, „nemohla som to Gaarovi urobiť, no i tak si v hlave stále protirečím."
„Teraz už to celé chápem," chabo sa pousmial, „ty potrebuješ Sasukeho, ale musíš za Gaarom."
„Prečo nie si na mňa nahnevaný?" chrbtom ruky si usušila slzy.
„Prečo by som mal byť?"
„Vždy si bol proti všetkým chlapom v mojom okolí okrem Gaaru."
„Zlatko..." jamky sa mu prehĺbili úsmevom, „mne ide o to, aby si bola šťastná."
„Ďakujem," potichu šepla a nechala si vtisnúť bozk na čelo.
Segawa sa uškeril na maminu a ona mu to opätovala. On bol to jediné v dňoch plných neistoty, čo ju nútili sa usmiať. Bola to hviezda, silne žiariaca na temnej, bezútešnej oblohe.

„Keď ti mám povedať pravdu," pousmial sa otec, „zo začiatku som bol v šoku, keď som postrehol tvoje chovanie k nemu. Spracoval som to a uvedomil si hneď niekoľko vecí. Teraz je mi ťa veľmi ľúto. A nie len teba."
Tanaris trocha dezorientovane zaklipkala očami a zamávala dlaňami: „Nejak ti nerozumiem."
„Kde začať? Aj slepý by videl. Je mi ťa ľúto, lebo musíš za iným mužom, ku ktorému už nechováš city a čo je najhoršie...Sasuke miluje teba aj Segawu. O to ťažší bude odchod do Suny."
„Miluje?" ani neviem, či ten otáznik použila alebo nie.

Poznáte takú tú životnú situáciu, kedy viete, že iné vysvetlenie, ako nejaké pre ňu neexistuje, no tak či tak, keď to počujete z úst niekoho iného a nie svojej hlavy...znie to, ako niečo nové? Vzrušujúce, nereálne, reálne a šialené zároveň?
„Aj tak mi to znie absurdne," trocha sarkasticky poznamenala.
„Videl som svoje. Nespochybňuj ma. Tanaris...toto je zapeklitý problém. Žiaľ, nikto iný ako ty ho nevyrieši. Gaara, či Sasuke?"