Zmätený Kazekage 66.

Tehuľka preskakovala z vetvy na vetvu. Dlhé hnedé vlasy jej viali v rannom vánku. Líca mala červené od námahy a od ešte stále studeného vzduchu, ktorý slnko nestihlo ohriať. V tichu počula, ako jej nadskakujú shurikeny v kapse, pripevnenej o ľavé stehno. Pery vysušené a čelo spotené.
„Zastavíme sa,“ poobzeral sa jej spoločník, „navyše, zbytočne uháňame.“
„Nie,“ odsekla mu a prehltla to málo slín, čo mala v ústach.

„Ak dovolíte, Ashi-dono,“ obzrel si jeho tvár starý muž z klanu Inuzuka, „začali by sme.“
On prikývol a jeho deti si s ním vymenili pohľady. Konalo sa stretnutie klanu Inuzuka. Jedny z najvyšších chceli totižto zvoliť nového vodcu.
„Tak,“ prehovoril súčasný vodca, ktorý už mal svoj vek, „Ashi. Mnoho z nás rozhodlo, že sa novým vodcom stane jedno z tvojich detí. Nepochybne ide o najmocnejších shinobi, aký kedy za celé generácie v našom klane žili“.
Trocha sa odmlčal a prezrel si tvár tehotnej, čerstvo oženeného a člena ANBU.
„Tanaris,“ premiestnil svoje oči na ňu a ona sa chytila za brucho, „tvoje meno padlo na poslednom stretnutí ako prvé. Nagaya, Yochi, ako sa postavíte k tomu, že ste boli nominovaný na tento post?“
„Oshi-sama,“ mladá žena privrela oči, „nehnevajte sa, ale ja vôbec nepripadám v úvahu.“

Starík sa zamračil. Nebol spokojný. Urazene otočil tvár a začal jej nadávať. Ako si dovoľuje niečo také odmietať a ešte k tomu tak stroho. Nikto sa nemal k tomu ho zastaviť, dokonca ani Tanaris. Mala plnú hlavu toho, že časy prebývania v Konohe sa pomaly končia. Nevedela si predstaviť, separovať sa od rodiny, priateľov a vôbec celej Listovej. Po pôrode odíde do Suny a tam zostane po boku Gaary. Preháňali sa ňou obavy...

„Počúvate ma vôbec?!“ rozčúlene vystrelil ruku niekam do priestoru.
„To by stačilo...“ ozval sa chladný hlas a rozprestrel sa medzi všetkých prítomných, ako nejaký zlý vietor pred búrkou.
„Ako sa vy opovažujete prehovoriť?“ starý vodca klanu Inuzuka prebodol Sasukeho Uchihu, „čo tu vôbec robíte? Máte snáď na lícach dva červené drápy? Nie. Tak poprosím, aby ste sa zdržal...Uchiha.“
Posledné slovo až nenávistne zavrčal. Sasuke pokojne zavrel oči, ako keby sa práve vypovedané slová jeho absolútne netýkali: „Som tu pre ochranu dôležitej členky vášho klanu. Ako aj bezpečie fyzické,“ dvihol na neho zrak spoza čiernej ofiny, „tak aj psychické.“
Oshi potichu preglgol a opäť pozrel na Tanaris. Ona mala neutrálny výraz a skoro sama sebe pripomenula Gaaru. Aj on dokázal ostať v kľude v takýchto situáciách a za to ho obdivovala.
„Oshi-sama, uvedomte si prosím, že možno v sebe nosím ďalšieho Kazekageho,“ rukou pošúchala svoj kotlík, „nemôžem si dovoliť zostať v Konohe. Chápte to prosím.“
S ohrnutým nosom radšej premiestnil zrak na používateľa vody.
„Oshi-sama,“ prehovoril dosť nervózne Nagaya a napravil sa na stoličke, „navrhujem na post vodcu klanu Inuzuka nášho brata Yochiho.“
„Ako to?!“ rozložil rukami a nestrácalo sa z neho prekvapenie.
„Ako určite viete, pred týždňom som sa oženil s neterou Mizukage. Je možné...že aj ja odídem z Konohy,“ obzrel si celú rodinu, čo tam s ním sedela, „nehovorím, že môj odchod do Kiri je istý. Uvidíme, ako sa veci vyvinú.“
Pridal sa Yochi: „Ja s cťou a potešením prijmem vodcovstvo.“
„Ale vy...vy ste v ANBU.“
„Predsa nie je problém odísť,“ usmial sa a videl, že Oshimu sa nič nepozdáva.

Yochimu bolo mu jedno, že bol posledná možnosť. Rátal s tým. Starý Oshi sa s prekríženými rukami oprel a poobzeral sa po všetkých Inuzukovských tvárach. Veci neplynuli ako on chcel, ako plánoval. No rodine, ktorej sa jeho problém týkal to bolo totálne jedno. Každý mal svoje plány.
„Odpusťte, Oshi-sama,“ nevinne hlesol Ashi Inuzuka, „ale nebudem svojim deťom brániť za ich snami.“
„Oci,“ zamračila sa Tanaris na otca, sediaceho po jej pravici, „nemáš sa za čo ospravedlňovať. Žijeme svoje životy najlepšie, ako vieme a nikto nám v tom nebude zabraňovať.“
Naokolo nastal ruch. Budúca žena Kazekageho neriešila, čo sa tam šeptá. Mala na háku celé vedenie ich klanu: „Nechápem, prečo sa okolo voľby nového vodcu robí vôbec taký bordel, tak či tak nie sme nejaký dôležitý klan.“
Vodca sa postavil a rozkričal sa na tehotnú a ona ho sledovala najprv s ľahostajným výrazom, no z ničoho nič v nej začala stúpať zlosť.
„To si nevážite svojho klanu?! Rodiny?!“ rozhadzoval rukami a klanové znaky sa mu hýbali pod ráznymi slovami na adresu Tanaris.
„Jasné, že vážim,“ hnev naďalej prúdil v jej žilách a cítila, že začína nad ním strácať kontrolu, „ale to, že nie sme dôležitý jako napríklad Hyuugovci je evidentné a to je nepopierateľný fakt.“
„Drzaňa! Také hanlivé slová!“ ukázal na ňu prstom a ona sa v ten moment prudko postavila.
Zalievalo ju horko, no uvedomila si to, až keď na jej ľavé rameno dosadla Sasukeho ľadová ruka: „Kľud, Tanaris.“
Trhla hlavou k nemu, akoby ho chcela zarezať, no pozrela do červeného sharinganu a jej telo poslušne kleslo na stoličku...

„Mal si pravdu,“ nespokojne pozrela na svoje nohy.
„Hm?“ letmo pootočil pohľad na ňu cez čierne husté vlasy.
„Zhoršuje sa to,“ naraz sa od únavy šmykla a bola by spadla zo stromu, nebyť Sasukeho.
Klesol s ňou na zem a položil ju do trávy: „Zložíme sa.“
„Al-“
„Bez odvrávania,“ spražil ju, no nie zvýšeným hlasom alebo škaredým pohľadom.
Sasuke jednoducho dokázal vytvoriť v sebe určitý druh autority, ktorý pôsobil na ňu viac, ako Gaarove nekompromisné pohľady. Porazene sklonila hlavu a posadila sa do tureckého sedu. Sasuke si sadol oproti nej a začal vyťahovať vodu.
„Tu máš.“
„Ďakujem.“
Napila sa a spokojne si vydýchla, zakláňajúc hlavu. Jej oči uzreli listnaté stromy a oblohu čisto modrú bez jedného jediného mráčiku. Vzduch bol stále studený a ona ho s radosťou nasala. Dieťa sa dnes len mierne hýbalo, čo uvítala s radosťou. Celkový príjemný pocit jej rozškubala pečať, ktorá opäť do tela vyslala bolestivé impulzy.
„Je mi z tej pečate teplo,“ zahundrala a on jej pozrel do očí, „bolesti sa zhoršujú.“
„Viem. Vidím,“ povedal a kusol si do malého kúsku onigiri.
Pár zrniek ryže spadli na zem a Inuzuka sledovala mravce, ktoré začali po nej behať. Odtrhla od nich oči: „Sasuke.“
„Hm?“
„Mám celkom strach z toho.“
„Viem.“
Trocha pokrčila čelo nad tým, ako prosto odpovedal. Potlačila pokrútenie hlavou a pre istotu pootočila hlavu do iného smeru.
„Urobím všetko, čo bude v mojich silách,“ ozval sa z ničoho nič a ona dvihla obočie.
Jeho hlas znel naraz inak. Nevedela to však presne identifikovať. Venovala mu úsmev, po ktorom prijala do ruky onigiri...

„Gaara!!!“ Kankurou vletel raketovou rýchlosťou do jeho kancelárie.
Kazekage až nadskočil od jeho náhlej prítomnosti. Odložil pero a ruky sa mu mierne roztriasli. Bolo to tu...
„No?!“ postavil sa a už mu chceli ústa cukať do úsmevu.
Ukázal na seba a usmial sa spotenými lícami na brata: „Som otec!“
„A ja strýko!“ už ušiel spoza stola bratovi do náruče, „gratulujem!!!“
„Bože, mám nádherné dvojčatká,“ vydýchol starší brat mladšiemu do bieleho rúcha, „som taký šťastný.“
Odtiahol sa a utrel si nové slzy: „Naku aj malí sú v poriadku. Zdraví, krásny...Bože, Gaara.“
Znova si vyutieral oči: „Uvidíš sám, aký to je úžasný pocit. Za necelé tri mesiace mi budeš takto ty plakať, braček!“
„Ešte raz ti gratulujem, Kankurou,“ Gaara mu venoval poriadny úsmev, „poď. Vrátime sa pozrieť Naku. Chcem vidieť svojho synovcov...“

„Koľko dní ešte budeme cestovať?“ Tanaris si prezrela Sasukeho, ktorý oči zabudol na zelenej tráve medzi nimi.
„Ak pôjdeme normálnejším tempom, ako doteraz tak päť dní. Cesta bude náročná. Musíš odpočívať.“
„Nemusím,“ odvrkla mu.
Stretli sa im pohľady a ju ten jeho okamžite umlčal. Stisla pery: „Chcem byť čo najskôr vo Vírivej. Chcem, aby si začal študovať umenie klanu Uzumaki.“
„Stihnem to, neboj sa,“ priblížil sa k nej, „povedal som ti už, že urobím všetko preto, aby sa ti nič nestalo.“
„Sasuke...“ šepla a uvedomila si tie dlhé týždne, ktoré pri nej je.
Koľko času spolu strávili a koľko ešte strávia.
„Ďakujem.“
Na tvári mu zatancoval náznak úsmevu: „Budem stáť pri tebe.“
Jej pery sa pootvorili v úžase a na to sa zachichotala: „Aký sentiment zrazu.“

On sa znechutene odtiahol od nej, stavajúc sa na nohy. Zhodil zo seba čierny plášť a prehodil ho cez ňu. Rukou stisol katanu a poobzeral sa. Hľadal nejaké kríky, kde by rástlo lesné ovocie. Našiel taký len kúsok od nich. Vrátil sa s plnou náručou malín a položil ich pred ňu. Opäť sa neho usmiala a jej oči opäť vyžarovali niečo, čo v ňom vyvolávalo naoko nepríjemný dojem. Vypustil trocha namáhavo vzduchu a pozrel na jej prsty, ktoré držali prvé plody.
„Vitamíny,“ odvážil sa jej opäť pozrieť do hnedých achátov, „potrebujete ich teraz obaja...“