Narutov pokoj

Otvoril okná, ľahol si do postele a pokojne zavrel oči. Vonku šušťali listy opadané zo stromov, ktoré sa pomocou prudkého vetra v jesenných dňoch vznášali niekedy aj niekoľko palcov nad zemou. Svietilo len niekoľko pouličných lámp, aby mohli obyvatelia Konohy lepšie zaspať. Naruto konečne vypol vnímanie vonkajšieho sveta, zaboril sa hlbšie do perín a začal snívať. Počul spev vtáčikov a cvrlikanie lúčnych koníkov. Okolo neho boli krásne, farebné kvietky. Na nich mali pristávaciu dráhu tie najočarujúcejšie motýle, ktoré preletovali zo strany na stranu Naruta. Niektoré aj skrz neho. V tej situácii mu to ani len neprišlo čudné. Smial sa a tešil sa z každého kúsku krajiny okolo neho. Rozhodol sa jedného z krásnych motýľov vziať do ruky, lebo sa mu veľmi zapáčil. Tak sa za ním rozbehol. Motýľ bol maličký biely s modrými škvrnami. Naruto ho naháňal so smiechom na perách. Ale úsmev sa mu vytrácal, keď sa k motýlikovi začali pridávať ďalšie motýle. Malý motýlik už vôbec nebol taký malý ako na začiatku naháňačky. Naopak. Začal sa príliš zväčšovať a letel spolu so svojou skupinou nasledovníkov do akýchsi temných miest, kde slniečko nesvietilo, kvety tam boli zoschnuté a terén bol náročný na chôdzu po nohách. Naruto začal cítiť veľkú úzkosť. Rozbolela ho hlava a začali mu slziť oči. Keď sa ich snažil pretrieť, len viac sa mu zahmlilo. Obloha sa už takmer úplne zatiahla. V tom mu však oči prestali slziť a zbadal naproti sebe postavu. Bola zhrbená a vysoká. Nevidel jej do tváre lebo mala na sebe plášť s veľkou kapucňou. Mal veľmi zvláštny pocit, že je omnoho silnejšia, ako on a teda sa len otočil a rozhodol sa, že zbabelo utečie. Počul za sebou kroky zvláštnej postavy. Utekal veľmi rýchlo, ale napriek tomu ho postava doháňala. Zrazu si uvedomil, že napriek svojmu snaženiu uteká akosi pomaly. Nie pomaly. Takmer vôbec. Takmer vôbec sa nehýbal. Cítil, že mu steká pot po chrbte a že teraz ho už postava poľahky dobehne. Začal kričať, kroky postavy sa zrýchlili a boli hlasnejšie čím ďalej tým viac. V najväčšom psychickom napätí, keď už sa nevládal ani hýbať a ani poriadne kričať, ho postava chytila za ramená a on sa od samého zdesenia prudko strhol, na čo sa aj zobudil. Vstal z postele celý spotený a behal po izbe uvažujúc, čo to malo znamenať. Na ďalší deň ráno mal opuchnuté oči a nevnímal, čo mu kto hovoril. Najviac si to všimla Sakura, lebo sa na podiv vôbec nepredvádzal ani nevychvaľoval. Naruto sa však tváril, že sa to Sakure len zdá a že sa s ním nič nedeje. Nanešťastie pre neho ďalšiu noc sa sen opakoval a pripadal mu ešte väčšmi desivejšie ako noc pred tým. Opäť bol počas dňa čudný a opäť ho Sakura z čohosi podozrievala.
Sakura mala s Narutom veľké starosti, ale neriešila to toľko. Naruto však jedného dňa prešiel cez čiaru. Nezvládal svoje psychické rozpoloženie výrazne ovplyvňované jeho snom. Zrušili mu misiu, lebo babi Tsunade videla, že niečo nie je v poriadku. Nechala ho sledovať Sakurou.
Naruto už ani nechodil nikam von, len sedel doma na posteli, obíjmajúc si kolená, obhrýzajúc si nechty, kývajúc sa zo strany na stranu a s vytreštenými očami hľadiac do prázdna. Sakura ho celý čas pozorovala z okna a písala si poznámky o jeho správaní. Nakoľko Naruto robil to, čo robil, Sakurine poznámky boli veľmi stručné.
1) sedí na posteli a kýve sa
2) každé tri hodiny odíde na záchod
3) každú hodinu sa napije vody
4) nevidela som ho, že by šiel spať alebo že by vstával
Tsunade prečítala Sakurine poznámky a dala jej novú úlohu:
„Pôjdeš potajomky k nemu do izby, tam sa schováš a budeš v strede diania. Nie ako keď si to pozorovala len od okna."
„Dobre!" zvolala Sakura celá natešená, lebo aj ju zaujímalo všetko, čo sa s Narutom deje.
Prišlo ráno. Sakura sa obliekla do čierneho maskovacieho odevu a keď videla, že Naruto sa chystá na záchod, rýchlo skočila cez okno do izby. Naruto sa obzrel, lebo sa mu zdalo, že čosi buchlo. Vzal záchodovú kefu, zahnal sa ňou a čakal, čo sa bude diať. Keď bolo dlhšiu dobu ticho, tak pomaly vychádzal z kúpeľne, no počul, ako ktosi zabuchol dvierka v jeho skrinke. Otvoril a rýchlo buchol kefou tajného agenta.
Sakura začala pišťať: „Naruto, ty hlupák, Veď to som ja. Čo to stváraš?? A ešte s nejakou nechutnou kefou. Fuuuj."
„Prepáč, prepáč, Sakura. Nespoznal som ťa. Prečo máš ten oblek?"
„Ja som... Ja... Piata hokage ma poslala... No... Tak dobre, ja ti to poviem. Ale musíš potom spolupracovať, súhlasíš?"
Naruto len pozeral s vypleštenými očami na Sakuru a veľmi nechápal, čo mu hovorila, lebo bol dosť unavený a veľmi nevnímal nič, čo sa okolo neho dialo. V hlave sa mu zobrazovala iba myšlienka toho, ako udrel Sakuru po hlave. Takže by jej odsúhlasil skoro všetko. Pokýval teda hlavou a Sakura sa tvárila konečne spokojne. A tak začala.
„Vieš, ja a Piata Hokage sme si všimli, že sa správaš nejak čudne. Dokonca sa ani neodvážila dať ti akúkoľvek misiu, lebo si očividne myšlienkami niekde mimo. Čo sa s tebou deje, Naruto?"
Naruto sa vyhýbavo otočil, aby nemusel klamať Sakure do očí a pokrútil hlavou na znamenie, že nechce odpovedať na jej otázky.
„No tak, Naruto, veď sa priznaj. Sme predsa priatelia. Chcem ti pomôcť."
„Tak dobre teda..." Naruto začal rozprávať Sakure všetko, čo sa dialo od tej noci, ako mal ten šialený sen, z ktorého mu vôbec nebolo dobre. Celú dobu sa klepal a Sakura preberala v myšlienkach, čo by mu tak mohla poradiť. Uvažovala nad tým, čo by robila ona na jeho mieste. Snažila sa vžiť do jeho kože a pochopiť, ako veľmi musí byť ten sen strašidelný, keď sa Naruto bojí chodiť spávať ako malý chlapec. Nechápe to. Veď je to Naruto! Ten Naruto, ktorý je vždy odvážnejší, ako ona a nie len ako ona, ale niekedy dokonca odvážnejší ako Sasuke. A to je čo povedať.
Keď dokončil svoju dlhú reč, Sakura vedela, čo bude robiť:
„Viem, čo by ten sen mohol znamenať. Čítala som o tom množstvo kníh. Keď pred niekým vo sne utekáš, znamená to, že utekáš pred nejakými výčitkami svedomia, alebo pred povinnosťami, ktoré ťa skôr či neskôr dobehnú. Netrápi ťa niečo hlboko v tvojom srdci? Nevyčítaš si nič z minulosti? Skús si aspoň na niečo spomenúť?“
„Mmm... neviem podľa mňa nič.“
„Veď si sa nad tým ani nezamyslel. Nemôžeš tak priamo odpovedať! Hneváš ma, tak aspoň sa trochu posnaž. Ja ti tu chcem celý čas pomôcť a ty nič.“
„Máš pravdu, Sakura. Tak mi prepáč. Skúsim sa teda zamyslieť. Hmm... Ah, viem! Haku! Od toho dňa, čo zomrel, som si to neskutočne vyčítal. Boli sme si tak podobní. A žil pre niekoho iného. Neužíval si každú sekundu svojho života. Chápeš? Stále je to pre mňa ťažké a neviem pochopiť, že by odišiel a dokázal mi odpustiť to, že som niečo také dopustil. “
„Áno, presne to je niečo, čo sme hľadali. Musíme vyvolať jeho ducha, aby si sa s ním ohľadom všetkého dohodol a hlavne, aby si sa už netrápil.“
„Čože? Vyvolať ducha? Ale ja mám z takého strach.“
„Hahaha. Bojíš sa duchov? Bububububu!!!“ postrašila zo srandy Naruta a začala sa smiať, lebo Naruto sa tváril veľmi vážne, keď bol urazený, na takú samozrejmú vec.
„Dobre, koniec srandy,“ povedala Sakura Narutovi a šťuchla ho do ramena. Doniesla sviečky, zapálila ich, sadla si s Narutom na zem, chytila ho za ruky a hovorí. „Opakuj po mne: Nech spomienky z našich sŕdc utvoria silu pre zobrazenie ducha Haku.“
A tak Naruto opakoval a dúfal, že sa niečo stane. Zavrel oči a vnímal, čo hovorí. Zrazu prestal počuť Sakurin hlas a tak otvoril oči, aby zistil, čo sa deje. Keď ich otvoril, pred sebou videl nejakú čudnú, rozmazanú masku. Zrazu sa mu však rozmazaná maska začala zaostrovať.
„Kto si?“ spýtal sa Naruto.
„Som ten, koho hľadáš.“
Maska sa začala odkrývať a pod maskou to bol skutočne ON. Bol to Haku. Vzal Naruta za ruku a akoby leteli niekam preč. Naruto si všimol, ako sa pod nimi stráca postava jeho a Sakury, držiac sa za ruky. Akoby práve opustil svoje telo. Naruto preglgol všetky sliny a vôbec mu nenapádalo, čo by tak mohol povedať. Haku ho odviedol niekam hore, kde sa vznášali, nad mestom. Haku ukázal rukou na mesto.
„Pozorne si prezri každý kúsok. Máš tu veľa priateľov. Spomienok. Mnoho vecí v tvojom srdci, ktoré sú zakliesnené priamo tu. Uvedomuješ si to?"
„Áno áno... ja viem. Niektoré veci sa proste nedajú pustiť. Cítim sa zvláštne. Čo sa to deje?"
„Vyvolával si ma. Nie?"
„To síce áno, ale nedúfal som, že sa to stane."
„Prečo si to vlastne robil?"
„Vieš... Mám kôli tebe výčitky svedomia."
„Počkať. Kôli mne? Veď medzi nami sa nič nestalo. Dokonca by som povedal, že sme boli priatelia. Nemyslíš?"
„Áno áno... Ale.. ja... no vieš... Pfu. Tak dobre. Musím sa na to odhodlať. Inak by tu toto celé nemalo zmysel. Zbytočne by som ťa vyvolával. Prepáč mi, že som dopustil to, že si odišiel. Nechcel som to tak. Nechcel som, aby si zomrel. Naozaj. Môžeš mi veriť, že si vyčítam každú chvíľu od toho dňa, kedy..“
„Už nemusíš nič hovoriť Naruto. Počuj, drahý priateľu. Som ti zaviazaný za to, že si sa ku mne správal tak, ako si sa správal. Ďakujem ti za tvoje myšlienky. Posilnili moju dušu, aby som sa ti teraz mohol zjaviť. A netráp sa ani tým dňom, ani ničím. Užívaj si život, ale nezabúdaj na ľudí, ktorí pre teba niečo znamenali, alebo ešte stále znamenajú. Lebo ak zabudneš, ich duša bude upadať.“
„Ďakujem. Ďakujem ti, Haku. Ja... mne... bude mi veľmi smutno. Bolo mi smutno aj vtedy. Ale držal som to v sebe a udrelo mi to na mozog. Mal by som byť otvorený svojím pocitom a myšlienkam. Nechcem toto trápenie zažiť opäť. Len som chcel, aby si vedel, že ma to mrzí a že máš miesto v mojom srdci, aj keď už niesi medzi nami. Myslíš, že sa ešte niekedy uvidíme? “
„Čas ukáže...“ povedal Haku a začal sa vzďaľovať.
„Nechoď!“ zakričal Naruto.
Všetko zrazu zmizlo a Naruto sa cítil smutne a zároveň pokojne. Nevedel, čo sa okolo neho deje, ale konečne cítil také vnútorné naplnenie, ako dávno nie. V tom otvoril oči. Pozerali na neho akosi priveľa očí a tak skríkol. Pozerala na neho Tsunade a Sakura pomerne nahnevané a sčasti vystrašené. Keď Naruto skríkol, obe hlavy nad jeho očami odskočili a on sa prudko posadil, lebo nevedel, prečo zrazu sú tie ženské také čudné.
„Naruto, konečne si v poriadku,“ povedala Sakura s ustráchaným výrazom a s rozklepaným hlasom.
„Naruto, prečo si nás tak vydesil?“ ozvala sa Tsunade.
„Ako to myslíte? Veď som ešte pred chvíľou sme so Sakurou....rozprávali sme... my sme... ako to vlastne bolo?“
„Ty si sa úplne prestal hýbať. Nejak si odpadol a ja som sa vyľakala... snažila som sa ťa prebrať, ale nič nezaberalo. Tak som spanikárila a utekala som za Tsunade-sama. No a teraz sme tu čakali a pozerali na teba dobré tri hodiny lebo Tsunade-sama hovorila, že ťa nesmieme budiť. Vraj si mohol zažiť niečo vážne. Lebo normálny spánok by sa prejavoval inak. Bol si úplne vypnutý.“
„Aj si niečo zažil? Stalo sa niečo viac?“ spýtala sa Tsunade.
„Áno. Hovoril som s Haku. Vraj sa na mňa nehnevá a je všetko v poriadku. Ja... konečne som pokojný a nemusím sa trápiť tými snami.“
„Za to ja som si dala záväzok,“ povedala Sakura. Tsunade s Narutom sa na ňu zvedavo pozreli a čakali na jej odpoveď. „Vieš, keď si odpadol, spomenula som si na všetko, čo sme spolu kedy zažili. Dokonca aj spolu so Sasukem a mistrom Kakashim. A skutočne som sa o teba bála. Tak... som si sľúbila, že už nikdy nebudem s nikým vyvolávať duchov, lebo ak by sa niekomu z nich niečo stalo, tak by som si to do smrti vyčítala.“
„Chápem ťa, Sakura, ale mne si minimálne veľmi pomohla. Vieš... nie len to, že som s ním hovoril, ale... povedal mi, že mám užívať si život, ale nezabúdať na ľudí, ktorí niečo v živote znamenajú. Veľmi sa ma to dotklo a chcem si ľudí vážiť omnoho viac, ako do teraz,“ povedal Naruto so slzami v očiach a vrhol sa okolo krku najprv priateľke Sakure a potom aj Tsunade. Od toho dňa Sakura už nikdy nevyvolávala duchov, Naruto pokojne spával každú noc a vážil si svojich priateľov omnoho viac, ako pred tým.