Zakázané ovocie chutí najlepšie 15

Aaah! Ďalší deň, ďalšie krásne ráno. Prudko som vstal z postele a rovno som si na ňu znovu sadol, keď sa mi zatočila hlava. Dobre, toto už skúšať nebudeme. Znovu som sa postavil, teraz už pomalšie, a pozrel sa po izbe. Kiba ešte chrápal s hlavou visiacou z postele a Lee išiel asi von cvičiť. Obliekol som sa teda do teplákov a trička s krátkym rukávom a vybral sa na záhradu. Ako som si myslel, Lee bol vzadu na záhrade.

„Dobré ráno,“ pozdravil som ho. Pristúpil som k nemu bližšie.
„Dobré, Naruto. Dnes nejako skoro, nie?“ hodil po mne úsmevom.
„No iba trošku,“ vlastne bolo iba sedem ráno. To je na mňa až veľmi skoro.
„Tak pridáš sa ku mne?“ ukázal na seba.
Jemne som prikývol a postavili sme proti sebe. Zaujali sme bojové pozície. Lee vyrazil prudko ku mne. Mojim predlaktím som vykryl jeho päsť. Druhou rukou som následne musel zastaviť jeho vykopnuté koleno. Chytil som mu ruku, pred ktorou som sa pred chvíľou bránil a pokúsil sa ho udrieť do tváre. Vyhol sa rýchlim trhnutím hlavy do strany. Potiahol som ho tak, aby bol zarovno so mnou a nasledoval kop do chrbta z mojej strany, avšak moja noha netrafila cieľ. Bola zastavená Leeho voľnou rukou. Prudko sa otočil, s čím mi spôsobil zapotácanie. Využil túto situáciu a uštedril mi kop do hlavy. Okamžite som reagoval. Čupol som si a s miernym pootočením mu moja noha trafila no brucha. Na chvíľu odstúpil, no ihneď sa znovu pustil do útoku. Opäť sa pokúsil o vysoký kop, no tentoraz som stihol reagovať. Zahol som sa, no už mieril svoju druhu nohu na moju hlavu. Zastavil som ju jednoduchým zdvihnutím ruky a hneď na to som ho podkopol.

Nemal som šancu sa mu ďalej venovať, pretože do boja sa pridal Neji, ktorý ma chcel udrieť dlaňou do brucha. Síce sa mu to podarilo, avšak ruku som mu zachytil a otočil sa. Teraz stál presne za mnou a ja som ho iba jednoducho udrel lakťom do tváre, nasledoval kop do boku, kvôli ktorému stratil rovnováhu. Odskočil som od neho a pozrel sa na svoju situáciu. Dvaja na jedného.
„Veľmi férové,“ zasmial som sa. Oni dvaja sa postavili vedľa seba priamo predo mnou.
„Netvár sa, že by si nemal šancu nás poraziť,“ Neji mi vrátil smiech. Tak od neho som niečo také nečakal. Nechalo ma to dlhšie zarazeného a Lee na mňa zatiaľ zaútočil. Jeho päsť bola vykrytá ale nie mnou. Sasukeho ruka sa tesne dotýkala môjho nosu. Lee sa stiahol.
„Budem vám veľmi prekážať, keď to bude dvaja na dvoch?“ pousmial sa. Položil som mu ruku na rameno na znak vďaky. Všetci sme sa znovu postavili do bojových pozícií a pokračovali sme.

Rozbehol som sa proti Nejimu. Pokúsil som sa mu uštedriť pár rán päsťou, ale všetky moje pokusy boli márne. Zatiaľ, čo ja som sa venoval jemu, Sasuke sa kryl pred Leem. Pozrel som sa na nich a videl ako si navzájom vracajú a zastavujú kopance. Nevenoval som Nejimu pozornosť a to bola chyba. Uštedril mi poriadny úder dlaňou tesne pod žalúdkom. Od šoku som si kľakol. Môj súper ma opustil a vybral sa pomôcť Leemu. Prudko som sa postavil späť na nohy a rozbehol sa tým istým smerom. Predbehol som Nejiho a zastavil ho kopom do brucha. Lee sa po mne zahnal, ale Sasuke ma opäť obránil. Následne na to ma preskočil a pustil sa do boja s Nejim. Ja som skúsil na Leeho vysoký kop, ale neúspešne. Aby, sa mi vyhol, čupol si a chcel ma podkopnúť, avšak ja som vyskočil. Oprel som sa Sasukemu o chrbát.
„Ako ti to ide tam vzadu?“ spýtal som sa ho. Lee ani Neji na nás neútočili.
„Samozrejme, že to tu zvládam. Hádam ma nechceš podceňovať,“ mierne sa zasmial. Smiech som mu opätoval: „Haha. To by som si nikdy nedovolil!“ Naši kamaráti sa zasmiali spolu s nami. Každý vie, že aj keby nejakým spôsobom bol Sasuke v niečom lepší, nikdy by som nepovedal, že je lepší. Samozrejme, iba zo srandy.
„Hej! Chalani! Poďte na raňajky!“ zakričala na nás Sakura z okna. Pozreli sme sa na seba, podali si ruky a rozbehli sa do chaty.

Ráno som si vyčistil hlavu mini tréningom s chalanmi. Po depresívnom včerajšku to padlo vhod. Zažil som divnú situáciu s Hinatou v ktorej som sa nevedel zachovať. Pri raňajkách som sa radšej ani na ňu nepozeral. Keby sa naše oči stretli zas by som nevedel čo s ňou. Potichu som sedel, jedol rožok a počúval Kibove a Narutove bláboli. Premýšľali aj nad nejakým spoločným plánom na dnešný deň. Bolo celkom pochmúrne, tak som bol zvedavý čo vymyslia.

Nó...vlastne, keď si to tak vezmem tak už len tri dni sme tu. To je škoda. Je tu fajn. Kiba a Naruto filozofovali, čo budeme dnes robiť. Síce väčšinou mali samé debilné nápady, ale bolo fajn, že niekto niečo vymýšľa. Predsa musíme si to užiť najviac ako to ide, zatiaľ kým sme tu.

„Už to mám!“ Kiba zdvihol svoj ukazovák a vypúlil oči, „dúfam, že bude pršať.“
„Čo?“ reagovala väčšina z nás.
„...síce,“ chytil sa za bradu Inuzuka, „asi nemáme vysielačky.“
Sakra, hrabe mu? Sledovali sme zmätene jeho myšlienkove pochody až sa ho Shikamaru spýtal o čom melie.
„Mohli sme si zahrať niečo ako lode. Proste by sme sa rozdelili na dvoch skupín. Na záhrade by sme vytvorili štvorec pričom každá skupina sa rozdelí ešte na dve. Tieto skupiny sa postavia každý na jeden roh. V strede bude pexeso a vždy jeden alebo dvaja ľudia z tímu pôjdu a otočia štyrmi kartičkami. Spolupracujúce dve skupiny cez vysielačky si vymieňajú informácie, kde sa aké kartičky nachádzajú a snažia sa nájsť páry. Tak každá skupina prejde tri krát otočiť kartičky a potom hra končí.“
Všetci sme pozerali na Kibu zaujato a potom ako dohovoril ostalo ticho. Kiba pozeral nadšene po nás, no nikto na jeho nápad ani len nehmkol. Ja som bola ticho, lebo mi prišlo divné, že Kiba vymyslel niečo tak normálneho a rozumného. Myslím, že ostatný mlčali pre ten istý dôvod ako ja. Nakoniec atmosféru preťal Shikamaru: „No a prečo má pršať?“
Kiba sa zasmial a upil si vody z pohára: „No aby to bola väčšia sranda.“
„Okej, tak je to Kiba,“ oprela sa Tenten do stoličky a Lee naproti nej sa zamračil, „no...keď tak Kiba rozprával, mala som pocit, že mu niekto transplantoval mozog.“
Všetci pri stole sa zasmiali, dokonca aj Sasuke, ktorý bol stále bez nálady. Ach. Nebavilo ma ako sa choval, tak som radšej premiestnila zrak na Naruta, ktorý začal šialeným kývaním hlavy súhlasiť s Kibovým nápadom a pýtať sa ostatných na názor.

Bol som prekvapený, že ten trkvas vytiahol niečo zaujímavého. Znelo to fajn. Chcel som sa zapojiť do rozhovoru, no trocha mi do toho skočila Ino: „Kiba, kde si nejakú takú hru videl?“
„Hrávali sme ju ako deti s Hanou, Tanaris, jej bráchmi a ešte pár deckami z Inuzuka klanu.“
„Neviem ako vy, ale ja som za,“ ozval som sa a všetky oči skončili na mne.
Nepríjemne som pokrčil ksichtom a pokračoval s tým, že by sme miesto vysielačiek, ktoré tu isto nemáme, by sme mohli použiť na dorozumievanie Saiovu techniku. Použili sme ju aj pri tom ako sme hľadali Hinatu. Sai súhlasil a po raňajkách sa všetci tešili na hru.

I keď som si myslela, že nás ta hra dlho baviť nebude, ukázalo sa nás pobavila až dosť. Hrali sme ju v meniacej sa zostave až do tretej hodiny. Z obedu som bola trocha znechutená. Čo sa však dalo čakať, keďže sme s babami nevarili. Viete si to predstaviť, instantné polievky a rožky so salámou. Stejnak už zásoby došli a Sasuke sa rozhodol, že zajtra pôjde s Hyuugovcami ráno do obchodu, aby sme mali aspoň niečo na posledné dva dni.

Hodnú chvíľu sme všetci sedeli v obývačke. Potichu. Bez jediného pohybu. Teda až na Naruta, ktorý neustále chodil hore-dole a frflal, že sa nudí a nevie ako to ešte dlho vydrží a na Leeho, ktorý zase bedákal, že nemôže vonku cvičiť a tak si nejaké cviky skúšal tu. Na to mu samozrejme skoro všetci nadávali, keďže skoro neustále niekomu vrazil do hlavy alebo inej časti tela. Niektorí sedeli na gauči a kreslách, ostatní na zemi. Nevedeli sme, čo robiť. Vonku leje ako z krhli a nikoho nenapadlo, ako sa zabaviť. Pozrela som sa na každého z mojich kamarátov. Keď mi pohľad spadol na Kibu, začal na mňa robiť grimasy. Nevydržala som to a začala som sa smiať. Môj smiech bol silnejší z dôvodu neustáleho ticha. Pokračovala som v pozorovaní Kibu, ktorý sa práve neúspešne snažil napodobniť tvár káčera Donalda. Cez slzy som ledva spozorovala, ako sa na mňa ostatní pozerajú. Nikto si nevšimol vinníka môjho záchvatu smiechu, ktorý naschvál sedel vzadu.

"Hinata? Si v poriadku?" spýtala sa ma TenTen a položila mi ruku na rameno. V ten moment spravil Kiba najlepšiu grimasu. Dolnú sánku vysunul dopredu, pery našpúlil a pokúšal sa pokrčiť obočie, čo sa mu veľmi nedarilo. Vybuchla som do veľmi silného smiechu a Tenten so mnou. Konečne jeden z nich nasledoval môj pohľad. Pokúsili sme sa ostatným vysvetliť prečo sa tak silno smejeme, ale nevyšlo. Tentoraz si zase dal ruky pod bradu a zaklipkal očami. Povedzme to na rovinu. Nuda robí z ľudí bláznov. Po asi desiatich minútach smiechu a sĺz sa nám podarilo usvedčiť Kibu. Ten iba pokrčil plecami a mierne sa zasmial.

"Kiba, správaj sa primerane k svojmu veku," prudko som naskočil, keď sa za mnou ozval Shino. Zamračil sa na mňa. Odvrátil som sa od neho a pozrel na Sakuru. Pohľad mi opätovala.

Naruto sa zase choval ako úplne decko. Keď si pomyslím, že by som mala s niečím takýmto chodiť, tak by som moc nadšená teda nebola. Von sme ísť nemohli. Takmer celá chata sa otriasala pod náporom ťažkých kvapiek. Postavila som sa a dala ruky na bok: „Tak, je čas ísť po fľašu.“
Usmievala som sa a čakala reakcie, ktoré boli rôzne.
„Teraz chceš chlastať?“ zdvihla Ino na mňa obočie.
„Prečo nie?“ ozval sa Kiba a utieral si oči.
„A máme vôbec ešte nejaký alkohol?“ pridal sa do rozhovoru aj Chouji, „dnes sa predsa malo ísť do obchodu.“
„Ešte niečo zostalo,“ cez dunivý zvuk vody sa zniesol Sasukeho hlas.
Telom mi mierne prešla triaška. Stál za mnou a ja som sa naňho otočila.

Pozeral som do zelených očí a snažil sa prísť na to, čo sa deje v jej hlave. Prišla mi dosť zaseknutá. Postavil som sa vedľa nej, aby sa konečne prestala na mňa pozerať jak na zjavenie: „Je tam dosť vína. Bieleho aj červeného.“
Decka v obývačke nahodili úsmevy a počul som Narutove yosh a iné prejavy radosti. Pousmial som sa a kývol hlavou na Saia a Nejiho nech mi idú pomôcť. Trocha sme zmokli keď sme prechádzali do sklepu a s fľašami z neho. Potom sme si spokojne sadli v obývačke a popíjali všetci víno.

Nič lepšie sa ani stať nemohlo! Víno. To je moja pravá láska. Nie moc alkoholické, ale stále sa z neho dá dostať najviac. Vošla som do kuchyne s TenTen a začali sme na tácku dávať 13 pohárov. Prišli sme späť do obývačky, kde Sasuke a Shino už otvorili dve fľaše červeného vína a ďalšie dve bieleho a začali sme nalievať. Ja som si naliala červené víno a TenTen taktiež. Spolu sme si sadli na gauč a začali sa rozprávať.

„Ach, dúfam, že zajtra už pršať nebude,“ vzdychla si moja kamarátka.
„To teda. Nemuseli by sme posledné dni na chate stráviť vo vnútri. Ani tu nemáme veľa čo robiť,“ pomaly som upíjala z pohára. Ani jedna sme si nemali veľa čo povedať. TenTen si pokrčila nohy a vyložila na gauč, aby sa mohla pozerať z okna, ktoré bolo za nami. Tiež som sa otočila tým smerom, ale ja som si iba prehodila nohu cez nohu. Rozmýšľala som nad tým včerajškom. Znovu a znovu som si tú scénu prehrávala v hlave. Nevedela som prísť na to, čo sa vlastne stalo. Teda, viem čo sa stalo, ale prečo... a... a ako? Počkať. Ako je sprostá otázka, predsa viem, ako sa ruka hýbe a ako človek nevníma okolie, aké hlboké má oči, akú má teplú ruku a... Dosť! Cítila som, ako sa mi červeň nahrnula do líc. Nad čím to, preboha, rozmýšľam! Moje myšlienky, našťastie, zastavil Lee, ktorý k nám pristúpil. Ani neviem ako dlho sme takto sedeli.
„Dámy, sedieť takto s prázdnymi pohármi nie je pekné,“ musím povedať, že už toho v sebe mal viac. Wau. Úprimne neuvedomila som si, že som celú tú dobu môjho snívania pila.
„Lee, už nám nalievaš tretí pohár. Nestačilo by?“ moment. Čo?! Tretí pohár? Kedy? Ako? Asi by som si mala viac uvedomovať svet okolo seba.
„Aké víno vlastne pijeme?“ spýtala som sa, „viem, že červené.“ Dodala som, keď som zbadala Kibov výraz, ktorý hovoril „už ani nevieš, aké víno piješ?“. Sai pristúpil k fľaši a prečítal: „Graham’s L.B.V Porto, ročník 2008.“ Tak to mi veľa hovorí Sai. Par krát som zaklipkala na neho očami, keď pochopil, že ma prečítať niečo viac.
„Je doalkoholizované. 20% alkoholu. Ročníkové portské,“ hovoril pár faktov. No, konečne sme sa niečo dozvedeli. Aspoň chápem, prečo sa cítim pripito. Usmiala som sa na neho a poďakovala. Poobzerala som sa po izbe. Sakura, Ino, Kiba, Naruto, Choji hrali fľašku. Asi ju začali hrať len teraz, keďže jediný Naruto a Kiba nemali tričko. Vrátila som sa späť k svojmu oknu, ale namiesto rozmýšľania, som sa radšej začala rozprávať s TenTen.

To si robia srandu?! Tak Chojiho bozkávať nebudem! Na líce.... no dobre to by som nejako dal, ale na ústa?! Ble! Nikdy! To tu radšej bude iba v slipoch. Ale nemusím. Zatiaľ.
„Hej, Naruto. Musíme nejako dostať baby,“ pošepkal mi Kiba. Ešte dobre, že sme si dali pred týmto niekoľko pohárov... fliaš... vína a sme opitý, inak by môj pokyn dopadol veľmi zle pre mňa.
„Sakura, rozopni Chojimu opasok ústami,“ zoširoka som sa usmial. Ako náhle som to dopovedal, jej výraz stvrdol a vedľa mňa bolo počuť hlasný smiech.
„Ach! Vždy som to chcela vyskúšať! Teda nie na Chojim, ale celkovo. Teda nie celkovo, ale na niekom určitom,“ mlela Ino. Usmieval som sa na Sakuru, ktorá sa stále na mňa pozerala, akoby mi nerozumela pol slova. Kiba sa k nej nahol a mykol je pred očami rukou. Ona mu ju rýchlo odrazila a nadýchla sa.
„Dajte mi chvíľu, aby som predýchala svoju chuť na zabitie Naruta!“ úsmev mi opadol radšej som predpažil ruky na svoju prípadu ochranu. Ona sa však iba zhlboka nadýchla a chytila okraj svojho trička. Rýchlo si ho vyzliekla a hodila mi ho do tváre. Ešte dobre, že to bolo tričko a nič iné. Podľa sily akou ho hodila, by som určite skončil na pohotovosti.

SHANNNARÓÓÓÓ!!! Všetko som okolo seba rozbíjala za to, že som musela podstúpiť túto vec. Nebudem predsa olizovať Choujiho opasok! To by som musela byť na mol i keď priznávam, že keby nepijem to víno tak ani to tričko nedám dole. Hrali sme naďalej a všímala som si Naruta ako sa snaží na mňa nedívať, myslela som, že ho niečím praštím. Vyrušil ma Lee, ktorý tam pobehoval, poskakoval, trénoval...alebo čo to robil. Povedzme, že proste robil Leeoviny. Pri vymyslení toho slova som sa pousmiala a znova sa na neho otočila letmo dotýkajúc sa bradou ramena.
„Sakura,“ započula som svoje meno z našej party fľašky, no nevedela som kto to bol.
„Áno?“
„Sleduj hru,“ až teraz som si uvedomila, že hlas patril Kibovi.
Ospravedlnila som sa a on mi naďalej nevenoval pozornosť až na Naruta, ktorý sa na mňa pozeral tak nejak v úžase. Hneď mu doplo, že mám na ňom oči. Musela som sa zasmiať na jeho reakcii, pretože mi pripomenul Hinatu – začervenal sa a pozrel sa dole na svoje nohy. Normálne by som ho zmlátila, ale...bol zlatý. Dvihla som na neho kútiky a keď sa jeho výraz osmelil, úsmevom som mu ukázala aj svoje zuby.

Sedel som na schodoch so Saiom, Nejim, Shinom a Shikamarom. Sai rozprával o víne, ktoré sme pili. Vraj sa oň baby zaujímali. Musím uznať, že bolo celkom silné, ale aj dobré. Potom sa spustila menšia debata a víne. Ani som netušil, že Neji absolvoval pár vínnych degustácií so svojím strýkom Hiashim. Shino prevažne mlčal a Shikamaru pozorne počúval a sem tam niečo hodil do pléna.
Sedel som na najvyššom schode z nich a tak som na nich pozeral mierne so sklonenou hlavou, tak isto som mal najlepší výhľad na mojich ostatných priateľov v obývačke. Bolo to tam celkom...živé. Mladá zelená šelma z Listovej tam konečne prestala robiť blbosti a sadla si k hre, ktorú by som nikdy neabsolvoval. Asi ho zavolali k sebe, aby im tým neustálym hopkaním okolo nekopal do hlavy. Naruto so Sakurou nemali tričká a Ino práve bozkávala ďalšieho polonaháča Kibu. Uškrnul som sa, keď som videl ako Kiba hltá bozky Yamanaky. Ba až by ma to rozosmialo, keby som sa nepozrel na Hinatu. Sedela, nekomunikovala s Tenten len sledovala priestor pred sebou. Alebo je možné, že pozerala von oknom. Vonku síce bola tma, ale kvapky stekajúce po skle bolo vo svetle lámp pekne vidieť.

Jej tvár bola tak uvoľnená a pôvabná. Väčšinou nie je vidieť Hinatu tak pokojnú, skoro vždy sa hanbí, červená a pýry. Musel som si ten pohľad na ňu užiť. V rukách mala pohár s vínom, ktorý držala tak jemne, že mi prišlo že čoskoro jej vypadne z rúk. Upil som si ja z toho svojho a na jazyku mi zapulzovala kyselkavá chuť červeného hrozna. Dúšok som prehltol a keď som sklopil zrak dole na schody, videl som ako si ku mne o schod vyššie sadá Neji.

„Znova si príliš potichu,“ prehovoril, nepozerajúc sa na mňa
„Znova si príliš empatický,“ nevedomky som nahodil ironický výraz.
Tento krát sa už Hyuuga na mňa pozrel a mal zvláštny a by som povedal, že až naštvaný výraz. Pohár, ktorý bol na ceste k mojim perám sa nad jeho bielymi očami zastavil a klesol k stehnám. Neji ma trocha zarazil svojím správaním. Dúfal som, že netuší, čo sa deje v mojej hlave. Je to predsa jeho sesternica, ale chráni si ju ako svoju sestru. Pokrútil som trocha hlavou a chcel som mu ísť povedať, že nemusí mať toľko starostí, no bol rýchlejší: „Nie som slepý.“
Pousmial som sa: „Ja viem.“
Popravde...Nejiho mám rád, ale nepáči sa mi, že dokáže čítať moje pocity. Alebo...len ich nedostatočne skrývam?

Pozrela som sa na hodinky. Bolo 2:16 ráno. Sa zbláznili tie hodinky?! Počkať. Možno kvôli môjmu mierne rozmazanému videniu zle vidím. Znovu som zaostrila na čas. Nezdá sa mi to. No dokelu. To som bez myšlienkovito zírala na to okno dve hodiny? Wau. Lepším sa. Položila som už opäť prázdny pohár na stôl. Netuším koľko som toho v sebe mala, ale málo to nebolo. Mala som chuť sa rehotať, ale ovládla som sa. Pomaly a nemotorne som sa postavila. Cítila som sa ako na kolotoči a žalúdok sa mi pomaly zdvíhal. Kto by si pomyslel, že toto dokáže víno. Pozrela som sa po mojej kamarátke. Nebola tu. Asi som bola fakt mimo. Pravdepodobne je niekto s Nejim, ktorého tiež nevidím. Opatrne som prešla ku schodom. Keď som pohľadom hodila na partičku hrajúcu fľašu, krv sa mi nahrnula do tváre behom stotín. Sedel tam Naruto. Iba v spodkách. Prudko som sa otočila. Nebol to dobrý nápad. Pod vplyvom alkoholu som neudržala rovnováhu a hrozil mi pád na schodisko. Nemohla som nič urobiť iba reflexívne zavrieť oči. Chvíľu som mala pred očami tmu, ale keď mi došla do mozgu informácie, že pád nenastal, otvorila som ich. Stála som na mieste a zozadu ma niekto držal. Otočila som hlavu, aby som osobe videla do tváre. Srdce mi padlo do gatí, keď som zbadala kto to je.
„S-Sasuke?“ zašepkala som. Na nič iné som sa nezmohla. Bol veľmi blízko a červeň, ktorá mi zmizla počas môjho zakolísania, sa opäť vrátila a mám pocit, že jej prišlo ešte viac.

Stáli sme tam bez pohybu jediného zvuku. Jediné, čo som počula, boli naše zrýchlené dychy. Čože? Sasuke, ten Sasuke, ktorý neprejavuje emócie, zrýchlene dýcha keď sme takto blízko? Nie. To nie je možné. Aha! To je tým alkoholom. Iba sa mi to zdá, dobre. Keď nad tým rozmýšľam... Nie je to až také nepríjemné. Stáť tu, zatiaľ čo ma chalan objíma. V jeho náručí je tak príjemne teplo a bezpečne. Zrazu prerušil tú harmóniu malým pohybom. Svoju hlavu priblížil k tej mojej. Pomaly, ale iste bol bližšie a bližšie. Keď už bol tesne blízko, zavrela som oči...