RM: Ako to bolo a bude 11

Nasledujeme tmu

Prach sa pohol smerom od Leery a utvoril akýsi plochý útvar vo vzduchu.
Buď teraz, alebo nikdy!
Leera naň naskočila akurát včas, inak by sa zrútila spolu s uvoľnenou skalou. Postavila sa a obzrela sa cez plece na spúšť za seba. Sopka začala chrliť dym.
Určite je to dym, nie prach. Nie je to typická sopečná erupcia. Asi niekto vedel, že tu sliedim.
Zavrela oči a silno sa sústredila. Plošina z mesačného prachu sa pohla smerom od sopky a letela ponad les. Neletela príliš rýchlo, lebo Leera sa snažila nájsť vstup do podzemia k Riečnemu klanu. Našla ho! No pri vchode stáli dvaja strážnici, bude mať problém vysvetliť im, že patrí k skupine shinobi najatých Vodcom.

Zoskočila na mieste blízko vchodu tak, aby ju strážcovia nevideli. Zrušila svoju techniku a v rýchlosti sa snažila vymyslieť, ako sa dostane dnu. Nič ju v strese nenapadlo. Buď jej uveria, alebo...alebo nie.
Leera predstúpila pred strážcov. Iba na ňu zazerali, no nepohli sa. Rozhodla sa, že prejde okolo nich. Kráčala rovno po tmavej lesnej čistinke a chystala sa prejsť pomedzi dvoch mužov ozbrojených kópiami. Vtedy sa prudko pohli a urobili kópiami X-ko, čiže ju ďalej nepustia.
„Patrím pod Konohu a som tu na žiadosť vášho Vodcu.“
Muži iba zazerali, jeden pokrútil hlavou.
V tom sa ozvalo: „To dievča neklame.“
„Ty sa do toho nepleť,“ odsekol jeden zo strážcov, „máme svoje príkazy.“
„Ja som sa len nestihla vrátiť so svojou skupinou.“
„Smola,“ zavrčal druhý strážca a natrčil hrot kópie proti Leere. Jej hnedo-zelené oči blúdili po okolí, kým nezbadali starého šľachovitého muža. Nepochybne to bol Tomako.
Postavil sa vedľa Leery a prehlásil: „Toto dievča je tu so mnou, mal som ju nájsť, pretože pri dnešnom prepade sa oddelila od svojej skupiny.“
„Teba pustíme, ale to decko nie.“
Ja nie som decko, sakra!
Tomakovi došla trpezlivosť, jeho hlas bol ostrý: „Každý má svoje príkazy. Tým mojim bolo doviesť dievča späť k jej skupine. A teraz ju v lese nechať nemôžeme, keďže tu pobieha nejaká skupina ozbrojencov a bráni v pátraní naším priateľom. Ty náhodou o tom nič nevieš, však, Lejo.“
Muž, ktorému to zvláštne meno patrilo, sa zatváril, akoby zahryzol aspoň do troch citrónov naraz. A teraz si Leera konečne všimla krvavý obväz omotaný okolo jeho ramena. Jeden vytŕčal aj z pod biednej krúžkovanej košele.
Leera sa zamračila: Mám dojem, že predo mnou stojí minimálne jeden z dnešných útočníkov.

Konečne kráčala chodbou smerom do neveľkej haly, odkiaľ sa mohla dostať do jedálne alebo do svojej bunky. Tomako ju odprevadil až sem, ticho ju pozdravil a už sa vracal naspäť, odkiaľ prišli.
„Ďakujem vám, pane,“ tíško hlesla Leera.
Mužovou odpoveďou bolo mávnutie ruky.
.............................................................................

Je mi jedno, či sa to môže a či nie, ja svoju sestru nájdem. Skúsim nájsť Hinatu, s jej byakuganom... Nie! Nesmiem do toho zaťahovať iných. Ja a Kogarashi si poradíme aj samé.
„Zvládneme to aj samé, však, Koga.“
Vĺča súhlasne zaštekalo.
„A čo chceš zvládnuť?“ spýtala sa Leera, ktorá práve vošla do izby.
„Leera! Kde si, sakra, bola!?!“
„Na prieskume. A áno, je to dym, čo je zo mňa cítiť. Áno, je zo sopky a ak tu boli cítiť otrasy, tak áno, bol to fingovaný výbuch sopky.“
Leera jednoducho zhrnula svoje dobrodružstvo a išla nájsť sprchu. Lina stála pri svojom batohu ako obarená. Vĺča sa spokojne zvítalo s rysíčaťom, no aj to sa po zvítaní zložilo na posteľ a zaspalo. Lina sa spamätala a išla ohlásiť nové informácie Makutovi. Za krátko to vedeli už aj ostatní ninjovia. Večera bola tichá, noc bezsenná.
.............................................................................

Výbuch sopky obyvateľov vôbec nerozrušil. Ak im nehrozí nebezpečenstvo, tak ich to nezaujíma. Dnes mali prebiehať spevňujúce práce zvnútra jednej strany hory, do ktorej bol vybudovaný akýsi chrám. Bol pýchou prvých obyvateľov rieky. Dnes bol starosťou Riečnych, ich susedom na ňom nezáležalo. Všetko bolo prichystané, práce začali skoro ráno. Náhle prebehli slabé otrasy a spôsobili škody priamo v chráme. Schátrané steny sa začali rúcať, mnohé padli úplne a zahatali cestu, ktorá viedla hlbšie do hory.

Shizune vybehla zo svojej izby, mali pohotovosť. Ponáhľala sa zobudiť Sakuru a Ino, potom trieskala na dvere Shikamaruovi a Leemu. Týchto päť ranostajom aj proti svojej vôli tvorilo oficiálny lekársky tím. Či už chalani vedeli liečiť, alebo nie, museli byť hore.
„Shikamaru, Lee! Vstávajte!!! Máme pohotovosť, v starom chráme sa stala nehoda, je treba odnášať ranených!“
Shikamaru počul vzďaľujúce sa kroky. Zboka sa prevalil na chrbát a pozeral sa na skalnatý strop.
„To je otrava!“ zamrmlal.
„Ale no tak, Shikamaru-kun. Je našou povinnosťou vstať a pomôcť tým ľuďom,“ povedal Lee, ktorý doslova vyskočil z postele a nadšene sa začal obliekať. Shikamaru si povzdychol.
Dúfal som, že sa pôjdeme pozrieť do sopky. Po tom, čo sa včera Leere stalo, ma to celkom zaujíma. Aj keď škriabať sa po horách je otravné, je to stále lepšie, ako vstávanie takto skoro ráno.

Makuto už viac nemohol spať, tak sa šiel prejsť po chodbách. Kútikom duše dúfal, že niečo zistí od obyvateľov, keď sa zem zatriasla. Zastal a načúval. Necítil nepriateľskú chakru. Nebol to útok. Aspoň dúfal.
Zrazu okolo neho presvišťalo niečo zelené, Makuto stihol zazrieť červenú konožskú čelenku a husté obočie mladej Šelmy z Listovej. Za ním bežal čiernovlasý chalan.
„Ty si Shikamaru-kun, však?“ oslovil ho Makuto.
Shikamaru si ho všimol, zastavil a zadychčane pritakal.
„Čo sa deje?“
„Neviem to presne, ale máme pohotovosť. Teda, liečitelia majú. Súvisí to s opravami v chráme, no neviem, čo sa stalo. Shizune-san spomínala ranených.“
Makuto pozrel na Shikamarua, potom upriamil svoj pohľad niekam za neho a nakoniec sa opäť pozrel na Shikamarua.
Sakra, čo tak zazerá?! Strašidelné, pomyslel si chalan z Nara klanu.
„Idem zobudiť Shiru. Pomôžeme vám.“
A už ho nebolo.
Na to sa zjavil Lee: „Hej, Shikamaru-kun, ponáhľame sa! Teraz nemôžeš oddychovať.“
„Ale, bol tu...riešil som... Bože, je otravné to vysvetľovať! Už idem.“
Shikamaru sa zvrtol a pokračoval v behu.

„Hej, ospalec, vstávaj!“ Makuto budil Shiru.
Ten a len prevalil a hlbšie sa zahrabal pod perinu.
„Potrebujem parťáka na spevňovanie stien a chodieb. Priprav si kopec chakry, budeš ho potrebovať,“ Shira sa len prevalil.
„A mimochodom, máme pohotovosť. Nejaké otrasy zrejme zbúrali časť starého chrámu.“
Na to Shira vyskočil z postele.
„To ste nemohli povedať skôr, Makuto-sensei!?!“
Chlapec bol v momente prezlečený. Kým mu Makuto vysvetlil plán, respektíve pripomenul akciu pri spevňovaní koryta rieky, Shira si umyl zuby. Spoločne vyrazili do starého chrámu.
.............................................................................

Lina a Leera už pripravené čakali pred Narutovou a Kibovou izbou. Kakashimu sa podarilo dostať dnu, chalani si zabudli zamknúť. Kiba bol odpísaný, musel odpočívať. Kakashi sa snažil prebudiť Naruta.
Spiacemu vysvetlil, čo sa stalo. V tom Naruto otvoril oči, usmial sa a prudko sa posadil.
„Super, pomôžem...“
„Héj, zadrž, Naruto. My dnes nejdeme do chrámu. Ideme do sopky.“
Naruto vyvalil oči. Keď sa včera vracali naspäť, Kakashi povedal, že do sopky nebudú vstupovať, môže to byť nebezpečné. No Leerin objav všetko zmenil a sopka už nebola len dobrým miestom pre zmapovanie okolia. Stala sa objektom sledovania.
„Pohni si, Naruto, máš päť minút, všetci sú už vychystaní.“

Blondiak tresol dverami. Z izby bolo počuť Akamaruove zavrčanie.
„Hups,“ usmial sa.
„No konečne,“ poznamenala Leera.
Naruto sa pozrel na chodbu, no niečo mu nesedelo.
„Kde sú všetci? Teda, tí všetci, ktorí sú nachystaní a čakajú len na mňa?“
„No, veď to sme my,“ povzdychla si Leera.
„Prekvapenie!“ dodala Lina.
„Shizune, Sakura a Ino sú liečiteľky, liečia ranených. Hinata sa kvôli včerajšej udalosti necíti zrovna fit, netrúfa si ísť s nami na sopku. Shizune chcela, aby aj ona odpočívala, ale Hinata chcela aspoň nejako pomôcť, tak pomáha s ranenými v starom chráme. Takisto Shikamaru a Lee-kun pomáhajú s ranenými, Makuto-san a Shira-kun sú tiež na mieste. Ostalo len na nás, aby sme šli do sopky.“
Smola, že si Hinata netrúfa ísť do sopky, byakugan by sa zišiel. A Shikamaru by bol viac užitočnejší, keby išiel s nami, než nosil ranených. Ani my sme nemali dostatok voľných ninjov na riešenie tohto chaosu tu, však, Tsunade-sama. Aj tamten klan ste žiadali o pomoc...
„Čožeeeee...!!! A akoto, že sa to dozvedám posledný!?!“ zakričal Naruto.
Lebo si pako, neodpustil si deväťchvostý démon, ktorý načúval.
„Ty buď ticho!“ zavrčal Naruto. Na Kuramu dnes náladu nemal.
„Kto má byť ticho?“ pošepla Lina Leere.
„Povedzme to tak, že mu šibe,“ jej sestra to nechcela riešiť.

Ježatá hlava patriaca Kakashimu hľadela do sopečného krátera.
„Kto chce ísť prvý?“ spýtal sa.
„Vau, dnes to tu je iné,“ obzeral si sopku Naruto.
Bola celá rozpukaná a dym sa niesol nad ich hlavami.
„Zdá sa mi to,“ začal blondiak, „alebo cítim chakru okolo nás?“
„Nie, nezdá sa ti to, aj ja ju cítim,“ pritakala Leera.
„Je v tom dyme,“ zhodnotil Kakashi, „tuším ju cítim vychádzať zvnútra. Takže, kto chce ísť prvý?“
Už-už sa išiel Naruto prihlásiť, keď Leera zahlásila: „Mal by ísť niekto tichý.“
Naruto sa na ňu urazene pozrel. Ona mu opätovala ospravedlňujúci pohľad.
„Takže chceš ísť prvá, keďže si tu aj včera bola sama,“ navrhol Kakashi.
Leera pochopila. Ísť prvá do neznáma je trest za včerajšie nepovolené opustenie skupiny. Súhlasila.
Lina medzitým vytiahla zvitok a privolala celú sadu vecí potrebných na zlaňovanie, vrátane štyroch sedákov.
„Teraz by sa nám tu hodila Hinata a jej bystré očko, aby sa pozrela, čo je dole,“ usmiala sa Lina.
Ostatní ju ignorovali. Len sa na nich zaškaredila- aj to ignorovali- a pomohla Kakashimu pripevniť dve päťdesiatmetrové laná. Leera sa ich chopila prvá a začala zlaňovať. Po asi dvadsiatich metroch narazila nohami na skalnatú stenu. Posvietila si na ňu a lepšie si ju obzrela. Bola tmavšia ako steny sopky. Usúdila, že na dno sopky nevidela práve kvôli tomuto falošnému dnu. Podarilo sa jej nájsť nejakú jamu, ktorá pokračovala asi pätnásť metrov hlbšie do sopky. Natrčila do nej nohy a pokračovala v zlaňovaní.

„Ako je to hlboké? Celkom jej to trvá.“
Naruto začínal byť nedočkavý a slnko nepríjemne pražilo. Bolo desať hodín ráno. V tom si všimol, že sa laná uvoľnili a jedným z lán niekto poťahoval. To bolo Leerino znamenie, že je dole.
„Naruto, buď opatrný!“
„Nebojte sa Kakashi-sensei,“ zvesela povedal Naruto a už sa spúšťal dole.
Zhruba, keď bol Kakashi v polke cesty, sa zem opäť zatriasla. Snažil sa dostať dole čo najskôr, aby mohla ísť Lina. Keďže išla posledná, pri ostatných dávala pozor, aby sa nevytrhli skoby zo skaly. Po tom zatrasení sa rozhodla skoby poistiť. Ľavou rukou otvorila pečať. Ľad vyrazil zo zeme okolo miesta pripevnenia lán a definitívne zamrazil skoby ku skale. Teraz mala istotu, že nepríde niekto a skoby nevytrhne počas jej zlaňovania. Pustila sa dole.
Klesala rýchlo, nechcela zdržovať. Aj tak musela zastaviť, lebo nohami nepríjemne prudko narazila o skaly.
„Auu! Sakra!“
Našla dieru a pokračovala úzkou cestou dole.
Zem sa zatriasla. Lina zacítila, ako sa jej jedno z lán zatriaslo v rukách. Nezastavila. Lano sa znova zatriaslo. Už počula hlasy ostatných. Jedno z lán sa utrhlo. Lina nadskočila v sedáku. Lano padalo dole. V rýchlosti sa nemotorne zaistila, aby nepadla dole, potom sa pravou rukou kryla, ľavou opäť utvorila pečať. Nad ňou sa zjavil ľadový štít, ktorý zabránil pádu lana na jej hlavu. Techniku zrušila a uvoľnené lano hodila pod seba so zvolaním: „Pozor, lano!“
Rýchlo pokračovala na jednom. Rútila sa k zemi. Počula niekoho zvresknúť, aby zastavila, tak aspoň spomalila práve včas, aby ucítila zem pod nohami. Dopadla hladko do malej jaskyne s jediným pokračovaním. V tom pocítila šklbnutie druhého lana a aj to sa uvoľnilo. Padalo priamo na ňu. Lina sa šokovane pozrela hore a Naruto stojaci vedľa nej ju potiahol mimo dosah padajúceho lana.
„Lina, dávaj pozor!“ zasyčala na ňu sestra.
„No tak pardon!“ odula sa Lina, potom sa usmiala, „A, Naruto-kun, ďakujem.“
„Rado sa stalo. Tak to bolo drsné!“ zvolal blondiak, „Ech, mimochodom, krvácajú ti ruky.“
V návale adrenalínu si Lina spálila ruky. Chcela si ich obviazať, no v batohu sa jej niečo pohlo. Vyskočila Kogarashi.
„Ach, chceš to skúsiť?“ spýtala sa jej Lina.
Vĺča otvorilo ústa, Lina predeň natrčila ruky a vĺča jej jemne chytilo zubami prst od každej ruky, teda dva. Line sa začali rany zaceľovať.
„Tuto sestrička chcela z Kogy spraviť bojového vlka, no je ešte mladá a asi nejakú dobu potrvá, kým bude môcť začať z jej bojovým výcvikom. Zato zistila, že to zviera vie celkom dobre liečiť.“
„Woho! Tak to máš fajn,“ žasol Naruto, „mne by sa tiež zišla malá Sakura-chan v batohu. Keby som sa náhodou zranil...“ a zachechtal sa.
„Hej, skončite s tým flákaním, máme robotu,“ zvolal Kakashi baliac mapu pohorí. Bol k nej priložený aj Hadov náčrt jaskýň, ktoré sú medzi sebou poprepájané tunelmi. Okolie sopky bolo dobre preskúmané, no sopka samotná celkom biedne.
Lina sa pozrela na svoje laná.
„Super. Niekto ich prerezal. To ma nenapadlo, že to niekto prereže.“
„Pozri, jedno bolo preseknuté o dosť nižšie. Myslíš, že to urobil jeden a ten istý človek?“ spozornela Leera.
„Neviem...“
„Pôjdeme týmto tunelom,“ prerušil ich Kakashi, „aj tak nemáme kam inam ísť. Neskôr sa bude rozdvojovať, držte sa vpravo. Potom by sme sa mali dostať do... hm, vyzeralo to ako nejaká veľká jaskyňa. Tam sa dohodneme, čo ďalej.“
„Yosha!“