Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 23

Stál som pred nemocnicou, kde ležala Sakura, ktorá bola od včerajška ešte stále v bezvedomí. Predo mnou stál Naruto a Sasuke. Posledný Uchiha sa tváril oduto, zazeral na Naruta.
„Hatake-sensei, aj keď je mi to proti srsti, chcel by som vás požiadať, aby ste sa mi mohli aspoň týždeň počas tohto mesiaca venovať. Potrebujem niekoho, kto by mi pomohol s taktikou na Hyuugu...“
„Buď ticho Uzumaki. Aj tak nemáš na to, aby si porazil Nejiho Hyuugu. Iba zbytočne premrhávaš môj čas na prípravu proti tomu idiotovi z Tani,“ Sasuke vyštekol.
„Vari sa bojíš bojovať s niekým ako je on. Jeho veličenstvo, samotný vládca celej Konohy, grandiózny Uchiha sa bojí nejakého chalana z úplne novej dediny. To snáď nie je možné,“ musel som sa naozaj premáhať, aby som sa nerozosmial.
„Drž papuľu, ty debil. Ty si ho nevidel bojovať, lebo si bol na záchode. On aj s tým druhým totálne zdevastovali celú arénu a potom ju ešte opravil...“
„No, urobil vám láskavosť. Aspoň to po ňom nemuseli upratovať. Aj ty by si sa mal zaujímať o to, koľko práce narobíš prírode, keď si len tak vyberieš nejaký strom či krík na precvičenie svojho Katonu.“
„Drž h...“ „Sasuke. To by stačilo. Naruto, je mi ľúto, ale tento mesiac budem trénovať Sasukeho na jeho súboj. Ale neboj, nájdeme ti nejakého učiteľa,“ povedal som mu.
Pravdou bolo, že som chcel skôr trénovať jeho ako civilnou Radou rozmaznaného Sasukeho. Ale príkazy zhora nepovolia.
„Ak mi nechcete pomôcť vy, budem sa musieť spoľahnúť sám na seba, lebo iný učiteľ by ma nevedel nič naučiť,“ a odkráčal preč.
.
.
.
Do ružového kelu! S Uchihom sa vôbec nedá pracovať. Neustále si pýta čoraz viac techník. A jedine preto, aby mohol zabiť Itachiho. Nechápem, prečo Hokage dovolil Rade, aby rozmaznali Sasukeho do takejto miery. Všetko sa mu dostávalo na zlatom podnose. Na rozdiel od Naruta. Toho som ako malého z diaľky strážil, ale nikdy som nemohol zasiahnuť keď ho dedinčania bili. Rada mi to zakázala, so slovami “Toho démona budeš pozorovať len z diaľky a nebudeš nikam zasahovať“.
Táto dedina je kontrolovaná Civilnou časťou Rady, nie Hokagem. Pred Treťou veľkou vojnou Shinobi to tak nebolo. Civilná časť mala na starosť len civilistou a Shinobi, alebo hlavy klanov a Hokage, mali pod palcom vojenskú silu. Táto dedina upadá. Je len slabý odvar od toho, čo bola v minulosti. Ale ešte stále sa považuje za najlepšiu shinobi dedinu spomedzi ostatných.
Sasuke zase nezvládol ovládnuť svoj temperament a hodil kunai, čo mal balancovať na ruke, o zem.
„Kakashi-sensei, toto je plytvanie času! Nemôžte ma naučiť konečne nejakú techniku?“
„Sasuke, u včera som ti povedal, že ťa naučím nejaké moje techniky, ale najprv musíš mať nejakú tu kontrolu chakry. Prestaň frflať a začni makať. Idem na chvíľu preč, neopováž sa myslieť na niečo iné. Chcem vidieť pokrok,“ povedal som mu a sunshinol som sa na miesto, kde väčšinou strávim najviac času.
.
.
.
Stál som pred Pamätným kameňom. Oh Sensei, Rin, Obito. Keby ste len videli, čo sa stalo s našou dedinou, boli by ste veľmi, veľmi sklamaní. Pokrútil som hlavou a otočil sa chrbtom k Pamätníku. Pohľad sa mi naskytol na Iruku, ktorý prebiehal pomedzi stromy. Rozhodol som sa ho nasledovať. Počas behu som vytvoril KageBushin, a poslal som ho aby išiel strážiť Sasukeho.
Prenasledoval som Iruku ďalších desať minúť, úspešne bez odhalenia, až sme dorazili na lúku so zvláštnou kamennou plošinou. Skryl som sa do koruny stromov a použil som nenápadné Genjutsu. Pozoroval som, ako Iruka stúpil na kamennú plošinu, následne čoho sa tam okamžite objavil Naruto.
„Iruka-sensei. Dnes si tu skoro. Čo sa stalo?“ spýtal sa môj študent.
„Rada, Naruto, Rada sa stala. Mebuki Haruno, vieš tá, ktorá bola skoro za všetkými atentátmi na teba, prehlásila, že „Démon“ posadol myseľ čestného a váženého ninju Konohy. Požaduje, aby mňa zavreli do izolovanej miestnosti, aby som nemohol „nakaziť“ ostatných presvedčením, že si len obyčajné dieťa. Alebo druhá možnosť, ako vdžy, požaduje tvoju smrť a mne vymazať pamäť. Celá Civilná časť s ňou, ako vždy, súhlasila. Našťastie, Hokage okamžite obidva návrhy zamietol. Takže sa zatial nemusíme ničoho báť,“ počul som Iruku.
To snáď nie je ani možné. Toto si vyžaduje Rada? Začínam pochybovať, či je správne ju poslúchať. Asi nie.
„To nevadí, Iruka-sensei. Pokiaľ sa nestane ten zafačovaný idiot Hokage, nemusíme sa ničoho obávať. Teraz by sme mohli začať s tréningom,“ usmial sa Naruto.
Skutočne sa usmial. To nebol žiaden úškrn, ale pravý úsmev. V tej chvíli som závidel Irukovi, že je s Narutom v tak dobrom vzťahu. Ako dvaja bratia.
Naruto spojil ruky do pečate Tora. Z jeho tela začala vyžarovať červená chakra. Vynáral sa z nej obrys líšky. Ani som sa nenazdal a na kamennej plošine sedel Kyuubi no Yokou. Teda, mohol by som ho nazvať Yonbi no Yokou, pretože mal len štyri chvosty.
Naruto sa okamžite posadil do seizy a hlboko sa uklonil. Iruka zostal stáť, ale tiež sa uklonil.
„Kyuubi-sama,“ obaja pozravili s úctou v hlase.
„Naruto, Iruka. Počul som všetko, netreba to opakovať. Čo sa týka tréningu, Naruto, choď precvičovať kontrolu Fuutonu, tak isto ako si to robil včera. Iruka, poď so mnou,“ povedal démon.
Tak takto teda Naruto komunikuje s Kyuubim. Klamal nám, že je to jeho vlastná chakra. Nie, to bola youki, démonia chakra. Takže to buď znamená, že pečať je oslabená natoľko, aby Naruto mohol bez problémov čerpať a používať youki. Alebo druhá možnosť bola, že pečať je zničená. Ale to by predsa Naruto bol dávno mrtvý. Pozrel som sa môjho študenta a zvýšil som obočie. Chlapec stál na jednej nohe, druhú mal vytočenú do strany, chodidlo opreté o vnútornú stranu stehna. Chrbát mal dokonale vystretý, pravá ruka v predpažení, s vystretými prvými troma prstami a ľavá ruka nad hlavou s prstami v rovnakej polohe. Bol otočený ku mne chrbtom, takže som nevidel aký mal výraz tváre. Stál úplne nehybne.
Odrazu začala z jeho tela stúpať, tentoraz, modrá chakra. Sformovala sa do dvoch osôb, ktoré mali v rukách husle.
S prvými tónmi, Naruto začal robiť pomalé pohyby rukami. Neskôr sa pohol zo strnulej polohy a pomaly sa presúval po kamennej plošine. Rukami robil pohyby, akoby v nich mal vejáre. Postupne zrýchlovaľ a ja som mohol vidieť, ako sa okolo neho začína zhusťovať vzduch zmiešaný s chakrou. Keby nebolo mojej masky, moje ústa by už dávno narazili na zem. Nemohol som uveriť tomu, čo som pred sebou videl. Môj vlastný študent, na tak vysokej úrovni ovládania elementu. Ale namiesto toho, aby som sa cítil hrdo, v mojej hrudi horelo zahambenie a vina, že som sa o Naruta nestaral viac.
„Je smutné vidieť, že tvoj vlastný študent ťa vôbec nepotrebuje, nie je tak, Hatake Kakashi?“ skoro som spadol z konára.
Bol to Kyuubi. Sedel na tom isto konáry, s dištancom jedného metru. A hneď vedľa neho stál Iruka.
„K-Kyuubi?“
„To je nečakané. Kopírovací ninja Kakashi sa zakoktal,“ zachechtala sa líška.
Iruka sa uchechtol. On sa práve zasmial na Kyuubiho vtipe? Dobre, možno som naňho poslal doporučenie, aby ho vypočuli, či nevie niečo o vzťahu medzi Kyuubim a Narutom, z čoho sa ukázalo, že s nimi spolupracuje, ale nečakal by som, že je s Kyuubim na tak dobrej vlne.
„Vieš prečo som Naruta poslal precvičovať?“
„Aby na mňa nezaútočil ako naposledy?“
„Presne tak. A aj z dôvodu, že Gaki ešte nie je na takej úrovni, na akej by som ho chcel mať.“
Vrátil som pohľad na môjho študenta. Akoby viedol boj s neviditeľným súperom. Uhýbal sa a útočil. Ladný tanec s precízne mierenými údermi a kopmi. Krásny a desvastujúci zároveň.
„Tak, prečo si tu? Nepovedal si náhodou, že sa tento mesiac venuješ len tomu rozmaznanému Uchihovi?“ spýtal sa ma Kyuubi.
Mlčal som. Mal som zakázané povedať čo i len slovo. Aj keby som chcel, oni by sa to dozvedeli a mal by som problém.
„No, čo bude s tou odpoveďou? Ah, chápem. Iruka, ak môžeš.“
„Hai. ......Naruto!! Pozri kto nás prišiel navštíviť. Tvoj sensei, Hatake Kakashi,“ zvolal Iruka.
Nestihol som ani otvoriť ústa na protest a v žltej šmuhe sa pred nami zjavil Naruto. ´Hirashin!! Ale to predsa nie je možné,´ pomyslel som si.
„Čo tu chcete?!“ spýtal sa ma nie práve príjemným tónom.
„Práve sme sa ho pýtali to isté. Prečo je tu, namiesto toho, aby bol niekde s Uchihom.“
„Ale, ale, ale... Tak to teraz zaujíma aj mňa. Hmm?“
„No...viete...ja...chcel som vedieť...ako...ako sa ti darí s...s tréningom?“ vytrepal som zo seba.
„Kakashi-san, že vy nechcete učiť Uchihu?“ opýtal sa ma pokojným hlasom.
„S ním sa nedá vôbec nič robiť! Nie je trpezlivý, všetko chce mať okamžite a nevie sa sústrediť na nič iné, len na to, aby čo najrýchlejšie získal moc na zabitie Itachiho! Ak mám povedať pravdu, radšej som chcel trénovať teba, Naruto, ale Rada je len Uchiha-sama tam, Uchiha-sama sem...Je to nezodpovedný *******, nikdy som ho ani nechcel učiť, jediný študent, ktorého som kedy chcel bol Naruto,“ zasekol som sa.
Všetci na mňa pozerali potlačujúc smiech.
„Č-čo?“ nechápal som.
„Práve ste nám povedali, čo si o Uchihovi naozaj myslíte? Ako to?“ s úškrnom sa na mňa obrátil Naruto.
Bol som vďačný, že som mal na tvári masku, pretože teraz som bol tak červený od hamby ako nikdy predtým. Pred chvíľou som sa s úplnou ľahkosťou sťažoval na celú Radu a na vlastného študenta. Ako môžem takto hovoriť keď som učiteľ?
„Som príjemne prekvapený, že ste chceli učiť len mňa. Je to kvôli tomu, že som syn vášho zosnulého senseia?“ povedal s jemným úsmevom na tvári.
„A-ako o tom vieš? M-myslel som, ž-že...“
„Mysleli ste si, že mi to Kyuubi-sama nepovedal, keď som ho po prvýkrát stretol. Povedal mi všetko, čo sa týkalo mojich rodičov. Nie som mu vďačný len za to, že ma neopustil keď mohol, ale aj za to, že ma začal učiť všetko čo dnes viem. Som mu naveky zaviazaný.“
Nebyť mojej masky, moje ústa by sa znova už dávno dokýkali toho konára, na ktorom sme stáli. Pozeral som sa na Naruta akoby sa bol zbláznil. Zadĺžil sa démonovi, ktorého mal byť väzením. Ale na druhú stranu sa mu ani trochu nečudujem. Keby som bol na jeho mieste a prežil si to čo on, spravil by som to isté.
„Počuj, Naruto. Mal by som nápad, ako poraziť Nejiho. Čo vieš o ich Kekkei Genkai, Byakugane?“ spýtal som sa.
„Byakugan je očné Kekkei Genkai klanu Hyuuga. Jeho hlavnou výhodou je tristošesťdesiat stupňový zorný uhol, schopnosť vidieť Tenketsu, chakru a všeobecne vidieť cez pevné predmety ako sú napríklad steny. Jedinou jeho nevýhodou je malý bod na temene hlavy, kde sú všetci členovia klanu Hyuuga slepý,“ odrecitoval akoby sa to naučil z učebnice.
„Odkiaľ to všetko vieš?“
„Odpozorované, keď členovia klanu Hyuuga trénovali. Viem aj o ich Kaitene, ktorý sa mi javí ako veľká prekážka. Dokáže odraziť väčšinu zbraní, nehovoriac o niekoľkých technikách. Stále sa snažíme vymyslieť stratégiu, ako by sme mohli poraziť Hyuugu,“ povedal s náznakom bezmocnosti v hlase.
Začal som o tom rozmýšlať. Naruto mal pravdu s Kaitenom. Z vlastných skúseností poznám jeho účinnosť a nepreniknuteľnosť. Poraziť člena klanu Hyuuga nie je vôbec jednoduché. A hlavne nie vtedy ak proti vám stojí niekto ako Neji, ktorý je vyhlaseným Zázrakom klanu Hyuuga. Ale ako poznám Naruta, Neji by naňho nestačil, ak by išlo len o to, kto má viac és v rukáve.
Čo sa týka Huuga Nejiho, vraví sa, že je najlepší z celej vedľajšej vetvy. Ak dokáže používať Kaiten, mal by veľkú výhodu nad Narutom.
Ale keď sa na pozriem na schopnosti, ktoré má Naruto, je to obrovká paleta techník a trikov rôzneho druhu. Naruto dokáže vytvárať solídne klony, ktoré nie sú Kage Bushin. Ovláda Kenjutsu na veľmi pokročilej úrovni, skoro na takej ako Hayate. Jeho Taijutsu je unikátne, založené na rýchlych a precíznych pohyboch, obohatených o priam neuveriteľnú flexibilitu jeho tela. Čo sa týka Genjutsu, tým si nie som až tak istý, keďže som to Naruta nikdy nevidel použiť. Rovnako to platí aj o Ninjutsu. O Kekkei Genkai sa tiež nič nevie, predpokladá sa, že Naruto žiadne nemá. Ale kto vie.
Čo by veľa chlapcov otvorene nepriznalo, a nikdy ani neurobilo, by bolo dobrovoľné tancovanie a spievanie. Veľmi dobre si pamätám tú našu príhodu v lese keď sme boli na misii v Mizu. Naruto chcel tancovať aj napriek tomu, že mal skoro odamputovanú nohu. Keď mu to Kyuubi vyhovoril a začal ho liečiť, Naruto spieval. V živote som nepočul nič krajšie a precítenejšie, než jeho spev. Zrazu ma to napadlo. Čo keby využil jeho hlas v boji proti Nejimu. Ak by dokázal svoj hlas vytiahnuť do výšky, ktorá by dokázala na nejaký čas nepriateľa zmiasť a zároveň si nezničiť hlasivky, bol by to výborný trik, ak nie Jutsu. A asi jediný spôsob ako sa dostať cez Kaiten.
„Hatake-sensei, vyzeráte, ako keby ste na niečo došli,“ povedal môj študent.
„Naruto, do akej výšky si schopný vytiahnuť svoj hlas bez a s použitím chakry?“
Vedel som, že som ho tým zaskočil, lebo predtým než mi dal odpoveď, dvakrát žmurkol.
„Huh...no keďže mi ešte nezačal mutovať hlas, tak normálne bez chakry som soprán, a s chakrou by to mohlo byť schopné vytiahnuť ešte vyššie a hlasnejšie, ale keď zmutujem tak by som bol asi tenor. Ale ja nespievam opery, neviem na čo sa ma to teda pýtate,“ bolo nad všetky nebesá jasné, že ma trochu nepochopil.
„Je možné, aby si si poškodil hlasivky pri tak vysokých tónoch?“
„Nie. Mám hlasivky natoľko silné, že dokážem vydržať spievať aj niekoľko hodín bez prestávky. Ale na čo to chcete vedieť?“
„Práve som prišiel na to ako sa dostať cez Nejiho Kaiten, bez toho, aby si sa ocitol v nebezpečenstve jeho Juukenu,“ povedal som s úsmevom.
Naruto ma okamžite pochopil a na jeho tvári sa objavil sarchastický úšrkn. Zjavne mu došlo, čo som od neho chcel.

Prešli dva dni a ja som len precvičovala svoje Taijutsu. Snažila som sa otca presvedčiť, aby ma naučil nejaké rodinné techniky, ale povedal mi, že by ma bol veľmi rád učil, ale Rada mu to zakázala, ako trest za to, že som zmlátila Sakuru. Akože vážne? Môjho vlastného otca, ktorý je mimochodom tiež v rade, ako hlava klanu Yamanaka a hlava T&I oddelenia. Ako môžu niekomu, kto sa nachádza v rade zakázať trénovať vlastné dieťa. Keď som sa ho to spýtala, len pokrútil hlavou a povedal, že nad tým nemá právo rozhodovať.
Stála som v strede zabudnutého cvičiska. Objavila som ho už dávnejšie, ale nechodila som sem veľmi často, aby som náhodou nevzbudila niekoho záujem. Lenže teraz sa mi to hodilo. Mohla som nepozorovane trénovať a nikto by o tom ani nevedel. Keby som len vedela robiť rovnaké klony ako Naruto, mohla by som vzbudiť dojem, že sa o skúšky nezaujímam a potom by ma nikto nepodozrieval, kam chodím. Zrazu som si spomenula, že aj Asuma-sensei, a celkovo všetci od úrovne vyšší Chunnin až ANBU, používal klony lepšej kvality než je samotný Bushin no Jutsu. Raz, jediný raz som zachytila môjho senseia akou pečaťou vyvára klon. Jediná pečať, kríž vtvorený prstami. Pečať vytvoriť dokážem, ale neviem ako sa nazývala technika. Obyčajné Bushin no Jutsu to nebolo, to mi bolo jasné. Myslím, že som vtedy zachytila niečo ako KageBushin no Jutsu. Tieňové klony. ´No za pokus nič nedám,´ pomyslela som si. Prstami som spravila rovnakú pečať akú som odpozorovala od senseia.
„KageBushin no Jutsu,“ povedala som.
Náhle som pocítila ako polovica mojej chakry odišla a vedľa mňa sa s Puf! objavil jeden jediný klon. Skúmala som ho dobrých desať minút. Klon bol s okamžitou platnosťou ja. Pozeral na mňa, akoby čakal nejaký príkaz.
„Mohla by si sa vrátiť do nášho rodinného kvetinárstva? Potrebujem od teba, aby si držala všetky zvedavé a podozrievavé osoby pod domienkou, že sa nepripravujem a vôbec nezaujímam o skúšky. Rozumieš?“
„Všetko je mi krištáľovo jasné, šéfka,“ môj dvojník sa usmial.
„Vieš, kde bývam, že?“
„Do momentu kedy si ma vytvorila, obidve sme mali rovnaké spomienky. Takže viem presne kde bývaš,“ povedala a zmizla.
Vydýchla som si. ´Dobre, to by sme mali,´ povedala som si. Teraz musím pokračovať vo svojom tréningu.
.
.
.
Ležala som na chrbáte, vyčerpaná z precvičovania môjho Taijutsu. Ako som sa tak pozerala do koruny stromu, pod ktorým som ležala, zbadala som niečo, čo do tradičnej zelenej farby nepatrilo. Bol to kúsok niečoho bieleho, čo vytŕčalo spoza jednho konára. S námahou som sa postavila a pomaly som vyšplhala na strom. To niečo biele bola malá, nie veľmi hrubá kniha. Zo zvedavosti som ju vzala do rúk a začala som si ju prezerať. Ako prvý ma zaujal nápis Netradičný typ Taijutsu, od neznámeho autora. Neváhala som ani sekundu a knihu som otvorila. Čo som videla ďalej, mi vrazilo dych. V tabuľke vlastníkov knihy sa skvelo len jedno jediné meno a to Uzumaki Naruto. Naruto v minulosti vlastnil a učil sa z tejto knihy. A tiež používal to isté cvičisko, čo ja teraz.
Neváhala som ani sekundu a začala som študovať všetko, čo bolo v knihe napísané. Jednotlivé Taijutsu neboli zapísané ako bojové umenia, ale ako tance. Na prvých stranách boli tie najlahšie, potom sa náročnosť postupne zvyšovala. Všetky tance vyžadovali, aby používateľ bol ladný, plynulý a najdôležitejšie bolo, aby bol flexibilný. U Naruta som nikdy nevidela, že by mal nejako vyrysované svaly. Jedine o jeho rukách, ktoré ako jediné neboli zakryté jeho mikinou, sme mohli povedať, že mali mierne náznaky. Ale obyčajný civilista by mohol povedať, že Naruto by sa na kariéru shinobi nehodil. No keď si dal vo vyraďovacom kole s Kibom dole mikinu, mohla som sa len pozerať na jeho ploché brucho, na ktorom bolo možné vidieť obrysy budúcich tehličiek.
Keď som prečítala všetky poznámky k prvým trom tancom, došlo mi, že občajný popis mi nemôže stačiť na naučenie celého tanca. Možno tak na jeho pochopenie. Musím predsa vidieť ako to mám robiť, aby som potom nevyzerala ako debil. Potom som si všimla, keď som otočila stránku za tretím tancom, že za ním bola jedna strana oveľa hrubšia ako ostatné. Na vrchu strany stálo: „Blahoželám prejdeniu prvých troch tancov.“ Pod týmto nápisom sa nachádzal obdĺžnik, ktorý bol tvorený z rôznych pečatí a v jeho strede sa skvel obrys dlane. Pod obdĺžnikom sa nachádzala poznámka:
„K naučeniu každého tanca, je nutné, aby si učenec najprv podrobne prečítal všetky poznámky a body, ktoré boli spísané k tancu. Po teórii vždy troch tancoch, sa učencovi poskytuje praktická časť, kde sa tieto tri tance podrobne naučí. Stačí položiť dominantnú ruku do vyznačeného miesta a vypustiť trochu chakry do pečatí. Upozornenie: Autor odporúča, aby učenec vpustil chakru do pečatí tesne pred spaním alebo meditáciou, zmierni to možné bolesti hlavy a možné vyčerpanie.“
Zrazu sa mi v hlave objavili obrazy z kvetinárstva. To musel byť môj klon. Je môžné, že po zrušení KageBushinu sa všetko, čo môj klon videl, počul a spravil prenesie do mojej hlavy? To zistím neskôr. Dôležité bolo to, čo povedal mojej mame.
)„Okaa-san, idem si trochu natiahnuť nohy, vrátim sa za desať minút!“ „Máš desať minút Ino-chan.“(
Pozrela sa som sa na polohu slnka. Skoro za horizontom. To znamenalo, že som mala desať minút na to aby som sa dostala domov a vyhla sa vypočúvaniu. Vzala som svoju tašku, schovala som do nej knihu a vyšprintovala som domov.
.
.
.
Práve v momente, keď som sa chystala vpustiť chakru do knihy, môj otec mi zaklopal na dvere. Knihu som v rýchlosti blesku schovala pod vankúš.
„Áno?“
Blonďavá hlava môjho otca sa obavila vo dverách.
„Ino-chan. Môžem sa ťa spýtať niekoľko otázok?“ ajaj, to nezneie veľmi dobre. Je jasné, že otec ma z niečoho podozrieva.
„V kľude. Pýtaj sa,“ snažila som sa vyznieť čo najpokojnejšie, ale na jeho miernie podvihnutie obočia si myslím, že počul nervozitu.
„Rád by som chcel vedieť, čo si dnes celý deň robila?“ spýtal sa, potom sa presunul k mojej posteli a sadol si vedľa mňa.
„No...celý deň som bola v kvetinárstve.“
„Vážne? Ja som si myslel, že si išla trénovať?“
„Načo? Mňa tie skúšky nezaujímajú.“
„Naozaj? Ako je možné, že si tak rýchlo zmenila názor? Ešte včera si ma prosila, aby som ťa išiel trénovať.“
„Včera bolo včera, dnes je dnes. Dievčatá rýchlo menia názor.“
„V tom môžeš mať síce pravdu, ale to nevysvetľuje, prečo si dnes ráno odišla s tým, že ideš trénovať a potom prišla domov so slovami, že ideš radšej pomáhať podniku.“
„Už som ti povedala, že môj dôvod prečo som sa vrátila doma bol, že som sa o tie skúšky prestala nezaujímať.“
„Tak prečo si domov poslala klon?“
Zamrzla som. Odkiaľ mohol vedieť, že v kvetinárstve bol môj klon. Že by ho otec videl, ako sa zrušil? Alebo mohol cítiť, že klon mal menšiu kapacitu chakry ako mám normálne ja?
„Keď sme už tak pri tom, odkiaľ si sa naučila KageBushin no Jutsu. Vieš, že tá technika je Kinjutsu na úrovni Jonina?“ povedal pokojným hlasom.
„Ako to vieš?“ to bolo jediné na čo som sa zmohla.
„Každý rodič má svôj spôsob sledovania svojho dieťaťa. No Ino, čakám vysvetlenie. Prečo si domov poslala klon s príkazom pracovať v kvetinárstve a každému, kto sa ho spýta prečo netrénuje, povedať, že sa o skúšky nezaujíma?“ spýtal sa ma s ešte stále pokojným hlasom.
Vzdychla som si. Vedela som, že toto som prehrala. Nezostávalo mi nič iné len povedať otcovi pravdu.
„Urobila som to, aby som vzbudila dojem, že nebudem na skúšky pripravená a boj so mnou bude ľahké víťazstvo. Čo sa týka KageBushin no Jutsu, videla som jeho pečať, keď s nami Asuma-sensei nacvičoval formáciu Ino-Shika-Chou. Tak ma napadlo, že by som si mohla to Jutsu vyskúšať. Nenapadlo ma, že je to zakázané Jutsu úrovne Jonin. Prepáč.“
„Nie, nemusíš sa mi ospravedlňovať. Som šťastný, že si dokázala vytvoriť KageBushin na prvý pokus. Na úspešný tieňový klon musíš mať výbornú kontrolu chakry alebo veľké zásoby chakry. Ani ja som nedokázal vytvoriť klon na prvý pokus. Ani si nevieš predstaviť, aký som na teba hrdý. Moje malé dievčatko rastie,“ povedal uštipačným tónom.
„Otou-san!“
„To by sme mali. Zajtra ti pomôžem s tréningom, aj napriek tomu, že to mám zakázané. Ale pravdupovediac, Haruno Mebuki počúvajú len civilisti,“ s týmito slovami zavrel dvere a odišiel.
Vytiahla som spod vankúša knihu, otvorila ju na strane hneď po treťom tanci a vpustila som do nej chakru. Pocítila som jemné šteklenie, ktoré prechádzalo od prstov až do zátylku. Keď sa nič iné nestalo, odložila som knihu do nočného stolíka a ľahla som si do postele.
Zrazu sa mi zatmelo pred očami a ja som sa ocitla niekde úplne inde.
Stála som na zelenej lúke, ktorá bola obkolesená stromami tak husto, že slnko nedokázalo cez ne prejsť. Začala som sa okolo seba obzerať. Lúka bola obsypaná kvetmi rôznych farieb a tvarov. Neďaleko bolo neveľké jazero s malým altánkom na jeho brehu. Môj pohľad padol na hustý les na mojej pravej strane. Zdalo sa mi, že tma, ktorá tam panovala sa zo sekundy na sekundu prehlbovala.
„Zaujímavé, nie je tak?“ ozvalo sa za mnou.
Otočila som sa za hlasom. Predo mnou stál približne dvadsať, dvadsaťpäť ročný chalan. Jeho tvár bola vcelku sympatická. Mal čierne vlasy stiahnuté do drdola, ozdobené ihlicami a pierkom jastraba. Oblečený bol vo voľných ANBU nohaviciach po kolená a svetlozelenom haori s tmavozeleným obi. Bol bosý, ale v ruke držal ninja sandále.
„K-kto ste?“ spýtala som sa neznámeho.
„Ja? Nikto iný, než autor tej knihy, ktorú si dnes objavila a čítala,“ povedal.
Jeho hlas bol mäkký, ale hlboký.
„Autor? Ale ako ste sa dostali sem? A kde to sme?“
„Nie sme nikde inde než v tvojom podvedomí. A na tvoju ďalšiu otázku ako je možné, že sa tu nachádzam ja, mám jedinú odpoveď. Počas Druhej svetovej Shinobi vojny, keď som bol, aj keď v úkryte, obklúčený nepriateľmi a vedel som, že neprežijem, všetku moju chakru som presunul do tejto knihy, a poslal som ju po mojom zvieracom partnerovi na skryté miesto v malej dedine v Hi no Kuni. Nie si však jediná, kto túto knihu našiel. Malý chlapec s blond vlasmi a materskými znamienkami v tvare mačacích fúzov, asi pred štyrmi rokmi našiel knihu a začal sa z nej učiť.“
„Myslíte Naruta? Bol podpísaný pod držiteľmi knihy.“
„Ah, áno. Naruto-kun. Šikovný a pracovitý. Pochopil tance tak rýchlo, že som sa ani nestačil čudovať. Na tridsaťosem tancov mu stačili len štyri roky. To je o dva roky menej než doba, čo som tie tance vytváral. Neuveriteľný talent, ten chlapec. Tipujem, ešte tri roky a mladý Uzumaki sa naučí všetkých šesťdesiatšesť tancov. Ale dosť teraz k tebe, mladá dáma,“ pozrel sa na mňa a začal si ma podrobne prezerať.
Nemohla som uveriť tomu, čo som práve počula o Narutovi.Takmer štyridsať tancov za štyri roky, možno aj desať tancov za rok, je krátka doba. Sama viem, že niektoré katy Taijutsu sa učia niekoľko rokov. A musia sa neustále opakovať aby na ne cvičenec nezabudol.
„Máš dobre stavné telo na učenie a používanie mojich tancov. Aj keď, pravdu povediac, musíš prestať s diétami, pretože tvoje telo bude v ohrození, keď sa dostaneš k siedmemu tancu. Nemusíš sa báť, učenie tohto typu Taijutsu ti pomôže vytvoriť uznania hodnú postavu. Prosím, nasleduj ma,“ a začal kráčať smerom k altánku.
Až keď sa ku mne otočil chrbtom, som mohla vidieť symbol Suny na jeho haori. Zjavne nejako vycítil, že som zazmetkovala, pretože sa za mnou obzrel a usmial sa na mňa.
„Áno, uznávam a mal som to asi povedať skôr, som zo Sunagakure no Sato. Ale sám už ani neviem, na koho strane bola Suna viac naklonená. Nie som tu na to aby som ťa prinútil zradiť Konohagakure. Som len pomocník a učiteľ môjho Taijutsu. Nemusíš sa báť, budeš ma stretávať len počas nocí, keď ťa budem učiť kroky. Praktická časť ťa čaká cez deň, keď si všetko budeš musieť precvičovať.
Poď, máme pred sebou plno práce.“
.
.
.

Bol to presne týždeň po skončení vyraďovacích kôl. Sledoval som tréning mojich dvoch bratov, ako sa navzájom mlátia bokenmi. Asi jedna z mojich najobľúbenejších zábaviek, ak sa práve s nimi tiež nemlátim. Všetci v dedine už zhodnotili, že ja som bez najmenšieho zaváhania ten najšialenejší z celej trojice. Žeby ma na to miesto umiestnili po tom, ako som zostal v jednom z našich studených jazier jeden celý týždeň? Alebo po tom, čo som si spravil z jedného vodopádu šmykľavku? Nech, aspoň som si vtedy otestoval moje schopnosti s vodou.
Zacítil som vedľa seba ďalšiu prítomnosť.
„Otou-sama,“ povedal som.
„Netreba používať formálne oslovenie, Ao. Sám dobre vieš, že by som bol rád, keby ste ma oslovali Otou-san, alebo aj taťulda,“ povedal.
„Taťulda je príliš dlhé, oto-san,“ zaškeril som sa. „A nechci po mne, aby som ťa tak volal, lebo pri nabližšej príležitosti na prvej porade s hlavami ostatných štyroch klanov, a na ktorej budem prítomný, ťa tak nazvem. A nemyslím si, že ostatní budú ticho. Začnú sa rehotať na plné obrátky.“
Rozstrapatil mi vlasy.
„Máš pravdu, ale taťulda znie hrdo, nemyslíš? Ale, keby si to spravil, ja by som ťa kopol elektrinou,“ zasmial sa, než sa stal opäť vážnym. „Necítiš sa teraz trochu odstrčený, keď Shiro a Midori sa dostali do finále a ty nie?“
„Nie, otou-san. Shiro svoj boj proti Choujimu vyhral a Midori ma porazil férovo. Aj keď som zvedavý, kto bude dedičom, keďže naše narodeniny budú presne v deň finále. Aniki nám povedal, že dedič sa zvolí počas jeho dňa narodenia. U nás to bude niečo ako kruh štastia. Som naozaj vo veľkom očakávaní kto z nás bude dedič.“
„Chceš byť tým vyvoleným?“
„Čo si!? Nie, samozrejme, že nechcem. To je veľa práce, obzvlášť keď sa dedič stane hlavou klanu. Aj keď uznávam, zdvojnásobenie zásob chakry a ovládanie elementu len za polovicu požadovaného množstva chakry znie super. Ale aká je cena? Moc za slobodu? Nie, radšej budem pod jedným z tých dvoch. Takú silu dokážem získať aj tvrdou prácou.“
„Som na teba hrdý. Mal by si byť dedičom.“
Prudko som sa naňho obrátil. Zjavne výraz na mojej tvári ho tak zabavil, že sa začal rehotať ako blázon.
„Ak sa stanem dedičom, zabijem ťa,“ zasipel som.
„Hahaha..Mal...haha...si vidieť...svoju tvár....hahaha. Ako keby som povedal, že sa oženíš za to dievča s ružovými vlasmi...haha.“
„Teraz si si, dúfam, robil len srandu o nejakom ženení?“
„Neboj, tú škriekajúcu beštiu by som k svojim synom ani nepustil.“
Vydýchol som si. To čudo, nazývajúce sa dievčaťom, by som nepustil do môjho osobného priestoru, pre ňu päť metrov.
Zrazu som počul vzdialený šuchot vychádzajúci spomedzi stromov. Niekto nás sledoval!
„Otou-san!“
„Ja viem. Shiro! Midori! Okamžite prestaňte s tréningom a podťe ku mne! Budeme mať spoločnosť. Nevítanú spoločnosť.“
A otec mal pravdu. Akonáhle to povedal, niekoľko ANBU s čisto bielymi maskami bolo na cvičisku, kde sme trénovali.
„Rada Konohy si praje s vami všetkými prehodiť zopár slov. Nechceme žiadne násilie, preto vám odporúčame, aby ste išli s nami bez boja,“ povedal jeden.
Už som chcel povedať, nech sa ide ich rada niekam strčiť, keď otou-san ma prebodol pohľadom, ktorý vravel: „Mlč, alebo sa všetko zhorší.“ Zavrel som ústa a prikývol som. Aj tak sa Aniki všetko dozvie.
Chápem, prečo túto dedinu tak nenávidí. Všetci si z neho robia svoj terč. Či už posmechu alebo na vybitie zlosti. Chápem, prečo chce odtiaľto odísť, ale prečo to neurobil už dávno? Možno si chce vybudovať meno a potom dezertovať, alebo nechce aby ho naháňali lovci nukeninov. Ale to je jeho vec, my nemáme právo zasahovať do jeho súkromia.
.
.
.
Stáli sme pred radou tejto, s prepáčením, poondiatej dediny. Teda ak sa to dá nazývať rada. Pred nami sedeli nejakí muži a ženy. Všetci sa na nás pozerali s čudným výrazom v očiach. Možno sa im nepáčilo naše tréningové oblečenie? Ale keby to tak bolo, prečo sa im tam leskne chuť po moci?
Muž, z ktorého bola vidno len polovica tváre a mal zjavne len jednu ruku, si odkašlal, čím na seba pritiahol všetku pozornosť.
„Iste vás musí zaujímať, prečo si vás Rada zavolala, nie je tak, Tazuya-san?“ spýtal sa nášho otca.
„Áno, máte pravdu. Zaujíma ma, prečo sme boli vyrušení uprostred tréningu, v dedine, do ktoréj ani nepatríme. A zaujíma ma ešte jedna vec. Prečo tu nevidím Hokageho? Nemá byť náhodou tiež prítomný?“
„Hokage sa nemohol dostaviť,“ postaršia žena vedľa pána Múmie povedala hlasom, z ktorého priam kvapkala arogancia, ale aj autorita.
„Máme pre vás ponuku. Dopočuli sme sa, že klan Tazuya je na pokraji vymretia. A, že jeden z vašich synov je dedič...“ ani nedokončil, pretože celou miestnosťou sa začal niesť smiech.
Všetka pozornosť sa presunula na otca.
„Haha...Vy si naozaj myslíte, že vám skočím na tento trik? Tu nie je žiadna ponuka. Vy len chcete z mojich synov vytvoriť plodiace fabriky. Ha! Ako keby to bolo v klane Tazuya možné.
A je tu aj niekoľko „drobností“, na ktoré ste zjavne nemysleli, keď vám tá vaša politická moc zatemnila tie vaše duté palice. Za prvé, keby to bolo oficiálne stretnutie, boli by sme v sieny Rady. Za druhé, celá Rada by bola prítomná, to znamená nie len jej civilná časť, ale aj jej shinobi časť. A za tretie, zabudli ste na Hokageho. A aj keby meškal, tak by ste naňho počkali, pretože všetko, o čom sa v Rade dohadujete, musí byť schválené alebo zamietnuté Hokagem. Čiže, táto „ponuka“, bola len civilnou časťou Rady vtvorená myšlienka, ako získať nielen nový klan pod kontrolu, ale využiť ich krv na získanie možného Kekkei Genkai a následne celej družiny shinobi s krvou toho klanu.
Sklamem vás, ale ani mňa a ani mojich synov nezaujíma vaša „ponuka“. Shiro, Ao, Midori, ideme! Vraciame sa späť k tréningu!“ štekol po nás.
„TO NEMÔŽETE!!!! MY SME RADA A VY BUDETE ROBIŤ, ČO VÁM POVIEME!!!!“ zvresklo niečo ružové, pripomínajúce ženu....tipujem, mama toho ružovovlasého dievčaťa.
Otec sa len obzrel a tvrdo zahľadel na civilnú časť rady.
„My NIE SME z Konohagakure no Sato. My NEMUSÍME robiť, to čo si zmyslíte, len preto, že ste v Rade. Sme hrdí shinobi z Tanigakure no Sato. My AKCEPTUJEME rozkazy IBA od nášho nariadeného. Naša Rada a váš Hokage sa o tomto stretnutí dozvedia, to vám môžem zaručiť.“
S týmto sme odišli a nechali sme civilnú časť Rady s otvorenými ústami za nami.
.
.
.
Namiesto cvičiska, otec nás odprevadil do hotela, v ktorom sme boli ubytovaní.
„Nie je bezpečné byť vonku, keď vieme, čo od nás chcú a je tu risk, že by mi jedného z vás uniesli. Preto od vás chcem, aby ste zostali v tejto izbe až pokiaľ sa nevrátim. Idem Hokagemu oznámiť, čo sa dnes stalo a budem od neho chcieť, aby niečo spravil.“
„Buď opatrný, otou-san!“ všetci traja sme povedali naraz.
Otec použil Sunshin a s výbojom elekriny bol preč. Otočil som sa na svojich bratov a zaškeril sa.
„Viete, čo to znamená? Sme tu sami, kúpeľna je veľká a hlavne dostupná.“
Shiro ma pochopil okamžite a začal sa škeriť tiež, Midori sa len slabo usmial.
„MYDLOVÁ VOJNA!!!!“
.
.
.

Pátrali sme po našom najmladšom bratovi. Gaara si zase niekam odbehol a ja len bojím, aby nikoho nezabil. Prečo mám pocit, že hľadá to dieťa v kapucni, Uzumaki Naruta. Keď nám môj malý brat povedal, že ten chalan je rovnaký ako on, striaslo ma. Ale naozaj ma dostalo, keď som počul smiech toho chalana. To bolo dvakrát tak hrozné ako Gaara, keď ho ovládne Ichibi.
Keď sme nášho milého bračeka konečne našli, mieril k nejakej čistine s kamennou plochou. Okamžite som na nej zbadal to dieťa, Naruta, ako stojí na jednej ruke, celé telo mal dokonale vystreté.
Gaara zastal len niekoľko metrov od plošiny. Čakal som, že na toho chalana zaútočí, ale on tam iba stál a pozeral sa na Naruta.
„Naruto. Máš návštevu,“ z lesa napravo odo mňa sa ozval mužský hlas.
Otočil som sa za hlasom. Spomedzi stromov vyšiel shinobi s hnedými vlasmi a s horizontálnou jazvou na tvári.
„Ja viem, Iruka-sensei,“ povedal ten blonďatý chalan keď sa postavil na nohy. „Cítil som, že môj „brat“ sa bude chcieť so mnou rozprávať. Prosím, urobte si pohodlie.“
Rukou nám ukázal miesto napravo od neho. Bola tam rozložená tatami s čajovým servisom. Pozdvihol som obočie. Ako mohol vedieť, že prídeme aj my dvaja spolu s Gaarom.
Usadili sme sa na tatami a čakali sme. Naruto si nás všetkých premeriaval pohľadom. Zatiaľ čo Temari venoval len jeden pohľad, u mňa sa zastavil na dobré dve minút. Väčšinu toho času hľadel na moju tvár. Potom sa uškrnul a presunul sa ku Gaarovi.
„Som prekvapený, ako minimálne sa navzájom podobáte. Zjavne osud sa hral s génmi. Hmpf, ale to je nepodstatná téma. Ichibi no Jinchuuriki, prečo si za mnou prišiel? Aký je tvoj plán so mnou?“ vážnym tónom sa spýtal Gaary.
„Matka povedala, že si mám na teba dávať pozor. Prečo? Aký je rozdiel medzi tebou a mnou? Nie sme náhodou obidvaja rovnakí?“ videl som ako sa Naruto zatváril.
„Keď už tak, tak obi-deviati. Nezabudni, že medzi číslom jeden a deväť sa nachádza ešte sedem čísel. A nie, nie sme rovnakí. Na rozdiel odo mňa, ty máš šancu zmeniť postoj tvojej dediny k tebe . Aj keď si myslíš, že to nie je možné. Ver mi, ja viem o čom hovorím,“ slabý, veľmi slabý úsmev sa zjavil na jeho tvári.
„Prečo si si taký istý, že sa dokážem zmeniť? A prečo si myslíš, že si iný než ja?“ Gaara sa nahnevane spýtal.
Naruto zavrel oči. „Túto dedinu nenávidím. Nenávidím všetko spojené s touto dedinou. Nenávidím svojho otca, za to čo mi spravil, len preto aby ochránil túto dedinu. Nenávidím dedinčanov za to, že sa nevedeli preniesť cez svoj zármutok a ja som sa stal ich terčom. Vďaka nim, nenávidím ľudí Hi no Kuni. Vďaka nim, som uzavrel dohodu so svojím pánom. Vďaka nim som.......zabil sám seba,“ zašepkal počas čoho otvoril oči a namiesto nebesky modrých očí sa na nás pozerali dve krvavo červené rubíny.
Ako to myslel tým, že zabil sám seba? To sa predsa nedá.
„Ale aj keď touto dedinou pohŕdam, nedovolím, aby bola zničená niekým iným. Áno, ja viem o vašej invázii a veľmi by ma zaujímalo, prečo ste ochotný klesnúť tak nízko, keď ste sa spojili s Hebi Sannin a jeho „novozaloženej Otogakure no Sato“?“ povedal s úškľabkom na tvári, zatiaľ čo jeho oči sa vrátili k jeho pôvodnej modrej farbe.
„Odkiaľ to...“ Temari začala.
„Odpovedzte!“ to nebola požiadavka, to bol rozkaz.
„Je to kvôli tomu, že náš Damiyo posiela všetky dôležité misie sem do Konohy a Suna nemá dostatok peňazí. Náš otec súhlasil s Orochimarovou ponukou pod podmienkou, že Suna dostane za to zaplatené,“ povedal som.
„Tak sa zmierte s tým, že svojho otca už nikdy neuvidíte.“
„Ako to myslíš, že ho už nikdy neuvidíme?!“ skríkla Temari.
„Jednoducho. Zjavne neviete, ako slizký Orochimaru je. Je týždeň od finále. To znamená, že váš otec je už na ceste sem, pretože to zaberie približne týždeň, ak pôjde pomalým tempom. A mám veľmi silný pocit, že Orochimaru sa k vášmu otcovi už dostal a zabil ho. Yondaime Kazekage, ktorý príde do Konohy, nebude nikto iný, než Orochimaru v koži vášho otca.“
Zostal som v šoku. Náš otec bol mŕtvy. Náš Kazekage bol mŕtvy. Jediný rodič, ktorý nám zostal bol preč. Jediní, ktorí zostali z našej rodiny, boli Temari, Gaara a ja.
„T-ty klameš! Otec nemôže byť mŕtvy! Nie, ja neverím!“ skríkla Temari.
„Nemám prečo klamať. Hovorím vám to len preto, aby ste potom neboli prekvapení, keď sa dozviete, že váš Kazekage je mŕtvy,“ povedal hlasom, ktotý mi vravel, že je na sto percent presvedčený, že sa to stane.
„Ale, ak je to pravda, a náš otec je mŕtvy, prečo nám to hovoríš? Nebolo by lepšie pre vás, keby ste to Sune neoznámili?“ spýtal som sa.
„Na to ti odpoviem ja,“ prvýkrát sa ozval ninja s jazvou, Iruka, alebo tak nejak. „Naruto nie je tak krutý ako sa zdá. Ak by sme vám neoznámili, že váš otec bol zabitý, v Sunagakure by sa v najhoršom prípade mohla rozpútať občianska vojna a mohlo by sa stať, že by vás jeho odporcovia, ako jeho deti, mohli popraviť ako príklad, že každý, kto sa im postaví dopadne rovnako. Čo by sa mohlo týkať Gaary, z nenávisti a strachu by naňho mohli pridať ďalšie pečate a spraviť z neho nerozmyšľajúcu bábku. Nevravím, že vojna bude, neberte ma zle. Vravím len ten najhorší prípad. V najlepšom, by sa vaša Rada len pohádala, kto by mal byť Kazekage. Dúfajme v najlepšie.
Narutovi nie je jedno, ako sa správajú k jeho „súrodencom“. Ak vezmeme vekový rozdiel medzi vaším najmladším bratom a Narutom, Gaara je o niečo starší, približne o niekoľko mesiacov. Naruto sa môže považovať za mladšieho, ale toho zodpovednejšieho a starostlivejšieho brata. Chce pomôcť každému Jinchuuriki, ktorý potrebuje pomoc.
Po vyraďovacích súbojoch v Lese Smrti som Naruta upozornil na nestabilitu tvojej pečate, Gaara. Keďže Naruto je pokročilý level vo Fuuinjutsu, navrhuje, že stabilizuje Gaarovu pečať bez toho, aby to narušilo jeho kontrolu nad pieskom. Zároveň to zabezpečí, že chlapec bude môcť spať bez obáv, že Ichibi no Tanuki sa dostane ku kontrole nad jeho telom.“
Pozeral som na tých dvoch v šoku. Ten chlapec je pokročilý vo Fuuinjutsu a dokázal by opraviť Gaarovu pečať? Tento chalan nám musel poslať sám Kami-sama. Obzrel som sa na svojich súrodencov. Temari sa tvárila rovnako šokovane, ale videl som v jej očiach šťastný lesk. Čo sa týkalo Gaary, on bol len šokovaný a zdalo sa mi, že sa trochu obával.
„M-Matka nesúhlasí. Ona nechce...“ zašepkal.
„Celkom ma zabáva, že môj jednochvostý brat sa vydáva za matku. Pochopil by som otca, alebo strýka, ale nie matku? Niekto by mu mal naozaj vysvetliť rozdiel medzi ženou a mužom,“ ozval sa tretí, neznámi mužský hlas spoza nás.
Prudko sme sa všetci traja otočili. Pred nami sedela, alebo ležala, červeno oranžová líška s dlhými ušami a piatimi chvostami. Mala červené oči so zúženou zrenicou ohraničené čiernou linkou.
„Kyuubi-sama,“ počul som za mnou.
Obzrel som sa k Narutovi a videl som, že obaja, Naruto aj Iruka, boli v seize a v úklone. Otočil som sa späť na líšku. Ak to bol naozaj Kyuubi, ako je možné, že je mimo pečate a má len päť chvostov? To sa mi musí len zdať. Pretrel som si oči, ale tá líška tam stále bola.
„A-a-a-ako je to možné? Ako to, že je mimo pečate a my stále žijeme?“ zakoktala sa Temari, čo bolo prekvapujúce, lebo ona nikdy neprejavuje strach tak rýchlo.
„Lebo sa mi vás nechce zabiť a pritiahol by som na seba pozornosť. Ale dosť rozprávania, máme tu pred sebou pečatenie,“ natiahol sa a podišiel ku Gaarovi. „Ty, mladý Jinchuuriki, si si vytrpel dosť s mojím úbohým bratom. Je čas ti zlepšiť život.“
A práve v tom momente na plošinu prišiel tretí ninja z Konohy. Bol to Narutov maskovaný sensei. Keď nás zbadal, len nadvihol to jedno viditeľné obočie a otočil sa na Kyuubiho. Už som mal pocit, že zaspätkuje a bude bežať za Hokagem, ale nestalo sa tak. Mierne sa mu uklonil, potom podišiel k Narutovi a niečo mu povedal do ucha. Narutov výraz na chvíľu zamrzol, ale po sekunde sa vrátil k jeho nečitateľnej maske.
„Hatake-sensei, to si povieme neskôr. Teraz sa musím sústrediť na jeho pečať. Aj tak budem potrebovať asistenciu. Operácia „Nasadiť Ichibimu náhubok“ začína práve teraz,“ povedal so sarkastickým podtónom v hlase.
.
.
.

Stál som pred bránou mojej milovanej Konohy. Dnes bol veľký deň a od finálových kôl nás oddeľovalo len necelé štyri hodiny. S Kazekagom som sa už zvítal pred hodinou, teraz som čakal na vodcu Tanigakure no Sato. Osobne som bol veľmi prekvapený, keď sa do finále dostali až traja reprezentanti tejto novej dediny. Bol som vcelku aj v očakávaní čo predvedú tentokrát, lebo ani jeden z tých troch nevyužil svoje sily vo vyraďovacích kolách naplno a ja som vedel, že skrývajú nejaké esá v rukávoch.
Upriamil som pozornosť späť na cestu predo mnou. V diaľke som videl, ako sa k dedine blíži skupina shinobi, ktorá sa pohybovala celkom rýchlo, ako keby medzi nimi mali malé dieťa, ktoré sa nevie dočkať až príde do dediny. Keď boli od brány nejakých desať metrov, zacítil som, ako sa mi zasekol dych. Skupinu tvorilo dvanásť ľudí, z toho desať vyzeralo boja schopných.
Medzi nimi som videl starého muža, ktorý vyzeral ešte staršie než ja. Vedľa neho poskakoval malý chlapec, približne vo veku môjho drahého vnuka ak nie menej. Za dieťaťom rýchlo kráčalo dievča, akoby mala chlapca na starosti. Ďalej som si všimol mladého muža, ktorý vyzeral presne tak isto ako sensei dievčat z Tani. Vedľa neho kráčal muž v neskorých tridsiatich.
Čo mi ale robilo starosti, boli ninjovia okolo tejto skupiny. Podozrivo mi pripomínali ANBU. Všetci boli oblečení v rovnakých uniformách a na tvárach mali masky. Na rozdiel od ANBU alebo jednotiek z iných dedín, ich masky boli rovnaké. Jediné, čím sa dali odlíšiť, boli čísla napísané v kanji v kosoštvorci na ich čelách. Všetky masky mali modré linky okrem jednej, ktorá mala všetky linky červené. Niektorí mali pri sebe zbrane ako katany, bojové sekery alebo wakizashi.
Ale to, čo kráčalo za nimi, mi doslova vyrazilo dych. Boli to najvyšší muži akých som kedy videl. Boli ešte vyšší než Hoshigaki Kisame, ktorý už bol považovaný za nadmierneho. Títo dvaja s ľahkosťou prerazili dva metre päťdesiat. Tí dvaja boji ozajstní obri.
„Hokage-dono. Domo arigato. Je od vás milé, že ste na nás čakali pri bráne. Koľko času ešte zostáva do začiatku skúšok?“ starý muž sa ma spýtal.
„Necelé štyri hodiny. Môžem sa vás spýtať na vaše meno, Tanigakure no Shisho?“
„Ohoho. Hayami Kamimichi, k vaším službám. Ohoho. Avšak, ja nie som vodcom našej krásnej Tanigakure no Sato. Som len zástup. Náš veliteľ musel ísť riešiť problémy s.....bývalým majiteľom,“ povedal s trpkým výrazom.
„Ale prečo poslal vás? Neberte ma zle, len ma to zaujíma.“
„Nemusíte sa obávať, Hokage-dono. Ohohoho. Ja som mu hovoril nech neposiela na tak dôležitú udalosť, ako sú Chunninské skúšky, takého spráchniveného dedka, ako som ja. Ale počúvol ma? Nie. Prvýkrát ma nepočúvol. Ešte mi povedal: „Ale choďte. Ešte mi budete v budúcnosti ďakovať, že ste boli schopný byť na Chunninskych skúškach v Konohagakure no Sato.“ Milé to dieťa. Ale niekedy je s ním práce.“
„Mohli by ste ma predstaviť svojmu sprievodu, ak to nie je problém?“
„Ale samozrejme! Táto malá kôpka šťastia a radosti je môj jediný vnuk, Hayami Kamikaze. Mladá slečna, ktorá ho má, počas nášho pobytu v Konohe, na starosti, sa volá Tanaka Kokoro. Rovnako ako naši reprezentanti, ona tiež patrí do vojnového celku našej dediny. Dvaja shinobi, patriaci do klanu Hana. Mladší sa volá Sakurai a starší, otec dievčat, Ikenaba. Čo sa týka našej hliadky...“ prerušil som ho, lebo mi bolo jasné, že identita týchto celkov musí byť zatajená.
„Nemusíte si robiť starosti, Hayami-dono. Ja veľmi dobre rozumiem tomuto systému. Tým pádom, jediný o kom nemám ani zdanie, kto to je, sú tí dvaja muži za vami,“ povedal som pričom som hlavou kývol smerom k mužom.
„Tí dvaja, to je naša hliadka vtupu do dediny. Aj keď teraz sme ich zobrali s nami, lebo som zvážil, že potrebujú nejaké voľno od svojej práce. Nazývajú sa Shin a Han. Viem, sú trochu prerastení, ale keď ich nikto nenahnevá, sú veľmi priateľskí, nie je tak, Shin? Han?“ otočil sa smerom k menovaným s potemnených výrazom na tvári.
Tí sa, zjavne od strachu, vzájomne objali a začali o dušu prikyvovať. „H-h-hai, Okakuru-sama!“ to chytilo moju pozornosť.
„Okakuru?“
„Ohohoho. Tým si nemusíte robiť starosti. Verím, že máme ešte nejaký ten čas na prehliadku dediny.“
„Ah, áno. Ak ma ospravedlníte, mám ešte nejaké povinnosti. Do začiatku finále zatiaľ dovidenia,“ povedal som s miernym kývnutím hlavy a sunshinol som sa preč.
.
.
.
Stál som na balkóne spolu s Kazekagom a s Hayami Kamimichim. Bol čas. Skoro všetci Genini, ktorí sa dostali do finále, stáli v strede arény, ktorá doslova praskala nadšením. Len jedna jediná osoba nebola prítomná. A ňou bol Uzumaki Naruto. Nechápal som, prečo ten chlapec meškal. Žeby sa o neho zachytil Kakashiho zlozvyk meškať? Dúfam, že nie. Aj keď, aj ten chlapec zo Zvučnej, Doku, tiež chýbal, ale našli sa jeho pozostatky, čím sme vydedukovali, že bol zabitý.
Postavil som sa a podišiel som k zábradliu.
„Vitajte. Vitajte na finálovom, treťom kole Chunninskych skúšok, ktoré boli organizované Konohagakure no Sato. Dnes budete môcť vidieť súboje tých najlepších z najlepších Geninov. Prajem všetkým účastníkom veľa šťastia pri ich bojoch. Nech tretia časť Chunninskych skúšok začne!!!“

Genma, rozhodca vo finálovej časti skúšok, stál v aréne sám s čakajúcim Nejim. Naruto mal ešte tri minúty k dobru, ale ak by prišiel čo i len sekundu neskôr bol by diskvalifikovaný.
„Genma-san, môžete vyhlásiť výsledok. On nepríde. Osud mu to tak predurčil,“ povedal Neji.
Ešte predtým než Genma mohol niečo povedať, z presne opačného konca arény sa ozval hlas.
„Nejaký nedočkavý a trocha priveľmi istý svojím víťazstvom, hm, Hyuuga? Nie je náhodou takéto správanie typické pre klan Hyuuga? Zbierka tých najegoistickejších ľudí vôbec. Nie, počkať, vy máte druhé miesto. Na prvom sú Uchihovia,“ bol to uštipačný tón, ktorý mohol patriť jedine jednej osobe.
Neji sa prudko otočil. K nemu kráčala postava, ktorá sa skrývala pod dáždnikom. Keď bola od neho asi také dva metre vzdialená, zložila ho a ukázala osobu skrývajúcu sa pod ním.
Stál tam Naruto, ale nie v jeho tradičnej mikine. Chlapec mal oblečené tesné tričko s krátky rukávom a golierom vysokým do polovice krku. Tam, kde sa končili kľúčne kosti, mal prišité kovové klipse. Ľudia na tribunách, ktorým bol otočený chrbtom, mohli vidieť zvláštne čierne puzdro na zvitky. V puzdre sa nachádzali tri krvavo červené zvitky s bielymi koncami. Obal na sebe niesol čierny kruh s červeným okrajom a kanji pre číslo deväť. Oblečené mal tiež čierne ANBU nohavice po kolená, ktoré museli byť prinajmenšom o číslo väčšie, podľa toho ako v nich plával. Okolo pása mal bielu látku, ktorá sa správala ako opasok. Bol obutý v letných, červeno-čiernych sandáloch. Na ľavej nohe, ktorá bývala normálne zaviazaná v obväze, mal červený návlek s čiernymi plameňmi. Na rukách mal dlhé operné rukavice v rovnakej červenej. Na chrbtoch jeho rúk mal železné pláty s insigniou Konohagakure no Sato.
Ľudia až teraz mohli vidieť, prečo Naruto neustále mával na hlave kapucňu. Jeho vlasy boli strapaté, ale z oboch stranách nad jeho ušami, sa vlasy vzpierali gravitácii a vytvárali druhý pár uší. Na temene mal zviazaný krátky chvost, rovnako strapatý.
„Už ste si ma, konečne, prestali obzerať? Ak áno, rád by som mal tento súboj za sebou,“ povedal s unudeným hlasom, zatiaľ čo vrazil dáždnik do zeme.
Genma prikývol.
„Ste pripravení?“ obaja Genini prikývli. „Súboj medzi Hyuuga Nejim z Konohagakure a Uzumaki Narutom z Konohagakure sa začína práve teraz. HAJIME!“
.
Neji sa okamžite postavil do postoja Taijutsu klanu Hyuuga. Naruto sa postavil do jeho vlastného postoja. Otočený k Nejimu bokom, pravá noha ako prvá, chodidlo položené vertikálne, ľavá noha meter vzdialená, položená horizontálne, pokrčený v kolenách a váhou celého tela na zadnej nohe. Pravú ruku mal vystretú, otočenú smerom k Nejimu, ľavá ruka nad hlavou. Mal skrčené prsty, vďaka čomu vytváral dojem pazúrov.
„Čo je to za postoj?“ Neji sa spýtal, zatiaľ čo ľudia v hľadisku sa potichu pýtali to isté.
„Dovoľ mi, aby som ti predviedol Taijutsu, ktoré som sám vytvoril. Kitsune no Tsume. Dosť rečí a priprav sa.“
Naruto zmizol zo svojho miesta a objavil sa presne pred Nejim. Ten mal čo robiť aby oba švihy rúk zblokoval. Naruto sa mu otvoril a Neji využil príležitosť, aby začal útočiť. S vysokou rýchlosťou strelil na Naruta štyri údery. Ten sa im všetkým vyhol a obrátil kartu. Nejimu sa podarilo všetko zablokovať a odskočil od Naruta, vytvárajúc päť metrový odstup od chlapca s blond vlasmi. Zavrel oči a dal ruku do pečate.
„Byakugan!“ povedal ako mu navreli žily okolo očí.
Rozbehol sa na Naruta. Zastavil meter od Naruta a zvolal svoju techniku.
„Jyuken hou, hakke rokujuyonshu!!“ a s nenormálnou rýchlosťou začal vrážať do Narutových tenketsu.
Keď sa však pripravoval na posledný úder, začul od Naruta chechnutie. Akoby v spomalenom filme, počas toho ako sa Nejiho ruka približovala k Narutovej hrudi, chlapec sa prehýbal dozadu. Až nakoniec, tam, kde by mladý Hyuuga dokončil techniku, jeho ruka vypustila chakru do prázdneho priestoru. Neji rýchlo znova odskočil.
„Aaaaw...Mohol si tam zostať, mohol som ťa kopnúť do triesla. No čo už,“ vzdychol si Naruto.
Oči všetkých, dokonca aj Hokageho, sa rozšírili. Naruto bol prehnutý tak, že nohy boli v kolenách len trocha prehnuté ale dalo sa ešte povedať že na nich stál, zatiaľ čo jeho ruky sa dotýkali dlaňami zeme. Odrazu vyšvihol nohy do vzduchu a na rukách sa otočil tvárou k šokovanému Nejimu.
„Čo sa deje? Ešte si nevidel ohybného chalana?“ Naruto nahodil nevinný výraz. „Avšak, čisté Taijutsu ma už nudí. Ako sa budeš vyhýbať Kenjutsu?“
Znova zmizol a objavil sa pri svojom dáždniku. Vzal ho a vyhodil do vzduchu. Rýchlo sa presunul ku Genmovi, kde spravil niekoľko pečatí.
„Ame no Kenjutsu: Senbon no Ame!!“ zreval.
Dáždnik sa otvoril a začal rotovať. Počas rotácie z neho začali lietať senbon ihly. Naruto vytvoril z kunaiov štvorec okolo seba a rozhodcu. Bez slova spravil jednu jedinú pečať a bariéra zo žltej chakry sa okolo nich vytvorila.
„Hyuuga Neji! Ukáž mi nezničiteľnú obranu klanu Hyuuga!“ Naruto skríkol.
Nejimu sa rozšírili oči. ´Tak toto bol jeho zámer. Ale ak nechcem skončiť so senbon v tele, musím to použiť´, pomyslel si Neji. Rýchlo sa postavil do postoja a keď senbon boli od neho v správnej vzdialenosti, zreval.
„KAITEN!!!“ a začal sa vysokou rýchlosťou točiť.
Okolo neho sa vytvorila bariéra z modrej chakry. Odrážal všetky senbon, a neprestal až pokiaľ si nebol istý, že senbon prestali lietať.
„Ahaha. Áno!! To bolo to, čo som chcel vidieť! Tvoje eso!!!“ kričal Naruto radostne. „Ale....Je čas to zakončiť.“
Zrušil žltú bariéru a kráčal k zadýchanému Nejimu. S odstupom päť metrov zastal, zodvihol pravú ruku a prstami ukázal číslo tri.
.
Na tribúne s rookie a senseimi
.
„Čas na veľké finále,“ potichu povedal Kakashi s úsmevom skrytým pod maskou.
„Ako to myslíš, „Veľké finále“, môj mladistvý rival?“ spýtal sa, celkom hlasno, Gai, čím pritiahol na Kakashiho nechcenú pozornosť.
„Nič, len technika, ktorú mi Naruto ukázal,“ Kakashi zamával rukou akoby odháňal muchu.
„Ukázali ste ju Sasukemu, aby sa proti nej naučil protiútok alebo by ju mohol použiť proti Narutovi?“ spýtala sa Sakura, čím si od jej Senseia vyžiadala pohľad „Si robíš zo mňa srandu?“
„Nie, Sakura. Je to Narutova technika a ja nemám žiadne práva prezrádzať techniky, ktoré nie sú moje. Naruto mi ju ukázal, ale ten pohľad, čo na mňa nahodil, keď skončil, mi jasne odkazoval „Prezraď to niekomu a tvoja kniha končí v plameňoch, rovnako ako tvoje oči“. A nechce sa mi ani moju knihu ani moje oči riskovať. Ďakujem pekne.“
„Kakashi, máš drzého žiaka...“ začala Kurenai.
„Nie, Kurenai. Len sleduj a pochopíš,“ Kakashi povedal s jeho typickým úsmevom.
.
V aréne
.
Naruto sa široko uškrnul a dvakrát jemne dupol do zeme. Chvíľu sa nič nedialo, ale zrazu sa zem začala mierne triasť. Na piatich miestach päť metrov od Nejiho sa povrch trocha nadvihol, vytvárajúc malé kôpky hliny. Spolu s Narutom vytvárali hexagón s Nejim ako jeho stred. Trasenie prestalo a bolo ticho. Nepríjemné ticho. Ako pred búrkou.
Odrazu z malých kôpok hliny začali vyliezať páry rúk. Hnedé ruky s prasklinami. Neboli však v synchrónii. Každý pár sa pohyboval akoby mal vlastný rozum. A potom, ako ľudia, zaživa pochovaní snažiac sa vyslobodiť z hroznej smrti, sa na povrch sa prerážali hlavy a hrude. Kamenné klony, kópie Naruta, avšak všetky rovnako hnedé, popraskané s očami a tvárami skrivenými do nemého výkriku, ktoré naháňali husiu kožu každej jednej osobe v aréne. Keď sa všetky klony konečne dostali na povrch, začali naberať farby, ale ich koža bola stále rovnako popraskaná a oči bez žiadnych emócii. Naruto vytvoril pečať Tora jednou rukou a tak rýchlo, že Neji nemal šancu zareagovať, sa spod neho vytvorili ďalšie tri kamenné klony. Tieto však boli nad sebou len hornou polovicou tela. Dva z klonov mu objali nohy a tretí mu zaistil aj jednu ruku. Potom sa prestali hýbať a zmenili sa na nehybné sivé kamenné sochy. Neji sa pokúsil pohnúť. Nepohol sa ani o milimeter. Len s jednou voľnou rukou nemohol nič spraviť. Aktivoval svoj Byakugan a zbadal, že všetky klony spolu s Narutom začali hromadiť chakru do hrdla na miesto, kde boli hlasivky.
„Ninjutsu: Akuma no Koe,“ povedal potichu počas toho ako spravil šesť pečatí.
Zhlboka sa nadýchol. Klony spravili rovnako. A potom, všetci naraz, vydali ten najvyšší tón, aký kedy kto počul. Nebol to škrekot, bol to spev. Krásny, čistý a neuveriteľne vysoký. S ľahkosťou by sa dalo povedať soprano. Zvukové vlny, dosiaľ neviditeľné pre oko, sa začali zviditeľňovať. Zo všetkých šiestich strán sa na Nejiho rútila technika. V centre šesťuholníka sa vlny spojili a spolu s Nejiho výkrikom bolesti, vybuchli.
V aréne zostalo zhrozené ticho. Nikto sa neodvážil vydať čo by len šuchot. Všetci sa pozerali na dym, ktorý stúpal z miesta, kde predtým stál Neji. Keď bol dym odfúknutý, hľadisku bol poskytnutý pohľad na stav súboja. Mužom sa zasekol dych, ženy si prikryli ústa rukami a len niektorým osobám sa na tvárach zjavil úškrn. Neji bol v bezvedomí. Ochabnutý, s kamennými sochami, ktoré boli jediné, čo ho podopierali. Z oboch uší mu krvácalo, oblečenie mal na niektorých miestach zničené od výbuchu.
Genma podišiel k nevládnemu Nejimu a skontroloval jeho stav. Dýchal, ale ďalej pokračovať nemohol. Bol koniec.
„Víťazom prvého súboja tretej časti Chuninskych skúšok je....Uzumaki Naruto!!!“ meno zreval na celý štadión. Všetci diváci boli ticho, ale potom sa začalo bučať a pískať.
„Pozrite čo démon spravil!“
„Ukazuje svoju pravú náturu!“
„To bol podvod! Lúzer nemôže predsa poraziť top ninju z Akadémie!“
Urážky sa sypali jedna cez druhú. Ale Naruto si z toho ťažkú hlavu nerobil. Počkal až kým sa hurhaj trocha upokojí a potom začal ironicky tlieskať. Tým si na seba pritiahol pozornosť. Pozdvihol hlavu aby všetci mohli vidieť, že jeho nemenná tvár sa sformovala do niečoho čo sa dalo nazvať samoľúbym výrazom.
„Ts-ts-ts. Aké milé od vás, vážený civilisti a shinobi Konohy. Mám pre Vás len pár slov,“ spravil pauzu, zodvihol obe ruky do vzduchu.
„MÔŽTE SA ÍSŤ VY****Ť!!!“ zreval na celú arénu a ukázal obecenstvu dva vystreté prostredníky.
Celým štadiónom sa ozývalo lapanie po dychu. Naruto sa na tom zachechtal a vydal sa smerom k terase pre bojujúcich. Všimol si pohľady, ktoré mu dávali jeho rovesníci. Bara, Shiro a Midori sa naňho uškrnuli, Shikamarova tvár vravela sama za seba "Otrava", Sasuke mal zachmúrený pohľad a ďalší nevedeli, čo si mali o tom myslieť.
.
V hľadisku
.
Kakashi sa nahlas smial. Ostatní boli šokovaní. Nikto nečakal, že by Naruto zareagoval tak ako zareagoval.
„Kakashi!!! Ako sa môžeš tomu smiať?! To, čo tvoj študent spravil je nadmieru neslušné! Mal by si mu ísť niečo povedať,“ Kurenai sa pohoršovala nad sivovlasým senseiom.
„Hahaha...To je náš typický Naruto. Nič by sa nezmenilo, ani keby som mu za to vynadal. Tak sa on proste chová.“
„Ale ty si jeho sensie. Nesieš za neho zodpovednosť a tým, že to spravil pred celou arénou plnou feudálnymi pánmi, dokonca aj Kazekagom a vlastným Hokagom, špiní aj tvoju reputáciu...“
„Ja neviem, či môjmu senseiovi špiním repútaciu. Už aj tak je dosť poškvrnená jeho neustálim troj-hodinovým meškaním. Takže moje rebelské správanie by tomu nemalo nijako uškodiť,“ ozval sa hlas spoza nich.
Všetci sa otočili a mohli sa pozerať na Narutovu postavu, ktorá sa znudene opierala o stĺp. Nikdo nedokázal nič povedať. Len tam stáli a tupo sa pozerali.
„Yo, Naruto, pekná premiéra Akuma no Koe. Ešte tam ale budeme vychytať nejaké detaily. Ale technika sama o sebe bola predvedená naozaj dobre,“ povedal Kakashi s jeho typickým úsmevom, ktorý sa prezentoval okom v tvare prevráteného U.
„Nebola predvedená dobre. Ten výbuch sa mal sformovať do siluety Banshee, ale nestalo sa. Budem musieť toto ninjutsu zdokonaliť,“ odvrkol Naruto, zatiaľ čo nafúkol jedno líce.
„Ale, ale. Nie je potreba byť na seba taký tvrdý. Tú techniku si dokončil len predvčerom, a to je už dobrý úspech,“ Kakashi rozstrapatil Narutovi vlasy.
„Kakashi-sensei! Viete, že to nemám rád!“
„Hehe!“ zasmial sa sivovlasý učiteľ.
Ostatní sa na nich len pozerali, kým ich nevyrušili iné hlasy, ktoré sa k nim približovali.
„Koko-chan! Rýchlo! Rýchlo! Shiro-shan bude bojovať! Chcem vidieť Shiro-shan!“ kričal detský hlások.
O niekoľko sekúnd nato z chodby vybehol malý chlapec. Všetci prítomní sa na dieťa pozerali, akoby prišlo z iného sveta. Chlapec mal na sebe oblečené čierne Gi z ľahkej látky, so širokými rukávmi, čiernu hakama, ktorá mu siahala do polovice lýtok. Na tom mal oblečené svetlofialové haori bez rukávov, na páse stiahnuté tmavo žltým obi. Na nohách mal biele tabi a pár geta sandálov. Strieborné vlasy mal ostrihané nakrátko, dva vrkôčiky, ktoré boli ozdobené zlatými krúžkami mu lemovali ľavé líce až ku kľúčnej kosti. V jednom uchu mal náušnicu so symbolom YinYang. Chlapec vyzeral ako keby pochádzal z nejakého chrámu.
Za ním vybehlo z chodby ustarostene vyzerajúce dievča. Len jeden pohľad na ňu a Kiba sa musel premáhať aby nezapískal. Dievča bolo veľmi pekné. Bolo oblečené v čiernom tope bez rukávov s vysokým golierom. Na tom mala hráškovo zelenú bundu z ľahkého materiálu a širokými rukávmi, ktorá bola zapnutá len do výšky hrudníka. Pod prsiami ju mala zaistenú čiernym páskom a krížom cez brucho druhým rovnako čiernym pásom. Mala tiež oblečený béžové nohavice pod kolená, ktoré zdobili na ľavej nohe dve čierne puzdrá na zbrane. Na pravé stehno jej zakrývala látka safránovej farby na ktorej sa skvela Hitai´ne Tanigakure no Sato. Na nohách mala obuté ninja sandále gaštanovo hnedej farby.
Dievča malo veľmi krátké hnedé vlasy. Jej mandľové oči mali nezvyčajnú ružovú farbu, ktorá ale nebola veľmi krikľavá. V oboch ušiach sa jej skveli čierne náušnice v tvare nejakého chrobáka.
Zdalo sa, že si nevšimla skupinu shinobi, ktorí sa ňu pozerali, jej pozornosť bola sústredená na malého chlapca, ktorý prišiel tesne pred ňou.
„Kamikaze-sama, veľmi dobre viete, že tu nemôžte chodiť sám. Ešte by sa vám niečo stalo a niekto by tu mal z toho problém u vášho starého otca,“ povedalo dievča karhajúcim tónom.
„Koko-chan používa formálne oslovenie. Kaze nemá rád formálnosť,“ zamrmlal chlapec. „Kaze sa ospravedlňuje. Nechcel som ti spôsobiť problémy Koko-chan. Gomenasai!“
Mladá kunoichi len zavrtelo hlavou a usmialo sa. Otočila sa smerom k shinobi, ktorí sa na ňu celý čas pozerali.
„Ospravedlňujem sa ak Kamikaze-sama spôsobil nejaké problémy,“ uklonilo sa. „Moje meno je Kokoro, Tanaka Kokoro. Som gennin z Tanigakure no Sato...“
„Rovnaká dedina ako tie dva tímy trojčiat,“ ozval sa Kiba. „Myslíš, že sa stanú Chunninmi? V druhej časti skúšok ukázali nejaké tie schopnosti, ale neviem, či budú stačiť na toho Gaaru a na Sasukeho.“
Kokoro sa naňho pozrela s úprimným prekvapením v očiach. Chvíľu sa na mladého Izunuku len pozerala a potom sa otočila smerom ku chodbe.
„Hana-sama, Sakurai-sensei? Môžete sem prísť? Neviem, či to môžem povedať, keďže som len gennin,“ Kokoro povedala do vzduchu.
Z chodby vyšli dvaja muži. Starší muž, okolo štyridsiatky, mal rovnako oranžovo-hnedé vlasy ako Hana trojičky, krátke na bokoch s malým copom vzadu. Jeho oči mali rovnaký tvar, ale ich farba bola iná, svetlomodrá. Mladší, približne dvadsaťročný, akoby z oka vypadol senseiovi dievčat. Jeho dlhé oranžovo-hnedé vlasy mal vo vrkoči prehodené cez rameno a ozdobené kovovým čerešňovým kvetom. Jeho nezhodné oči, zeleno hnedé, prechádzali tvárami až kým sa zastavili na jednej osobe, ktorá sa snažila pred jeho pohľadom schovať.
„Či môžeš povedať čo, Kokoro?“ spýtal sa starší muž.
„Ten chlapec s červenými tesákmi na lícach, sa pýtal, či sa Bara, Shiro a Midori stanú chunninmi, keď sa vrátime.“
„Hmm...Izunuka? No, chlapče, asi ste si všimli, že sme celkom nová dedina, založená len pred pár rokmi. Na tieto skúšky sme poslali svojich najlepších genninov, len kvôli tomu, že chceme potom organizovať skúšky aj v našej dedine. A čo sa týka povýšenia, nie, ani jeden nebude vymenovaný na chunnina.“
„Ale, prečo? Vynaložili toľké úsilie na to aby sa dostali do finále, zaslúžia si povýšenie,“ povedala Kurenai.
„To, že sme ich poslali na tieto skúšky predstavuje pre vás varovanie, aby ste nás nepodceňovali, len kvôli tomu, že sme nová dedina. Osemdesiat percent obyvateľstva na našom území sú aktívny shinobi a zvyšných dvadsať sú bojaschopný civilisti, čiže to znamená sto percent bojovej sily. Jeden by si to veľmi rýchlo rozmyslel než by nás napadol,“ zachechtal sa starší muž.
„Ikenaba, ty a tá tvoja papuľa. Ty si horší než staré babky na trhu. Ty by si vykecal aj najtajnejšie techniky svojho klanu. Nemám pravdu, Ao?“ z jedného miesta na tribúne sa postavil bielovlasý muž a otočil sa tvárou k skupine.
„Hai, Otou-san. Je ešte horší než Ba-Dei-Su trio, keď klebetia. Aspoň už vieme po kom to zdedili,“ uškrnul sa Ao. „Oh, Sakurai-san. Aj vy ste prišli? Pozdraviť brata?“
„Aj to, ale hlavne vidieť sesternicu bojovať. Chcem vidieť ako sa pod vedením môjho mladšieho brata zlepšili,“ povedal mladý muž, pomenovaný Sakurai, popritom ako podišiel k jednému miestu a poklepal osobu po ramene. „Ako sa máš, Sakura?“
Oslovená osoba obrátila hlavu na muža a zagánila naňho.
„Len preto, že si sa narodil o tridsať sekúnd predo mou, neznamená to, že si môžeš zo mňa robiť dobrý deň,“ povedala osoba, identifikovaná ako Sakura. „A teraz buď ticho. Shiro-kun ide bojovať.“
.
V aréne
.
„Sabaku no Gaara to Sunagakure proti Tazuya Shiro z Tanigakure. Hajime!“ skríkol Genma.
Shiro sa okamžite rozbehol na Gaaru. V rukách sa mu z ničoho nič zjavili dva nože tanto. Začal po červenovlasom chlapcovi sekať v rýchlom tempe. Ten však iba stál na mieste bez akéhokoľvek úmyslu sa brániť. Nože boli odrážané pieskom, ktorý mladého shinobi zo Sunagakure chránil. Bielovlasý chlapec od Gaary odskočil a vtedy sa shinobi zo Suny rozhodol zaútočiť. Rukou spravil krátky pohyb a vlna piesku zaútočila na Shira. Vlna za vlnou útočili na bielovlasého chlapca, ktorý sa im šikovne uhýbal. Ale dostal sa až ku koncu arény a chrbtom narazil o stenu. Naňho sa rútili dve masívne vlny piesku, spoza ktorých sa na chlapca pozeral Gaara. Tesne pred dopadom sa Shiro uškrnul. Obe vlny piesku narazili v rovnaký čas do steny. Nastalo ticho.
„Víťazom ...“
„Ne, ne, pán rozhodca. Súboj ešte nie je u konca...Hej! To sa rýmovalo, hehe!“ ozvalo sa.
V dave bolo počuť výkriky ako „Neuveriteľné!“, „W-wow!“, „Presne ako tretí Tsuchikage!“ a podobne. Dôvod celého toho rozruchu bol ten, že mladý shinobi z Takigakure no Sato sa vznášal vo vzduchu asi päť metrov od zeme. Bol pretočený na bruchu, nohami lenivo zakopával a na jeho tvári panoval nevinný úsmev, ktorý veľmi kontrastoval so šibalskými očami.
„Môžeme pokračovať, Gaara-san?“ spýtal sa.
„Samozrejme. Sabaku Sousou!“ a na Shira sa valili prúdy piesku, ktoré ho chceli obaliť.
Bielovlasý chlapec sa im vo vzduchu vyhýbal. Lietal sem a tam, až pokým nebolo vidieť únavu zreteľne na jeho tvári. Preletel až priamo k rozhodcovi, kde sa ho pevne chytil o ruku. Gaara bol nútený prestať útočiť, lebo inak by ohrozil shinobi z inej dediny a to by pre jeho rodnú Sunagakure nemuselo byť priaznivé. Shiro odstúpil od Genmi a zodvihol ruku nad hlavu.
„Pán rozhodca, vzdávam sa,“ povedal s unaveným úsmevom. Podišiel ku Gaarovi a uklonil sa. „Domo arigato, Gaara-san. Od teba som mohol len očakávať, že budeš silný a skúsený.“
Gaara mlčky prikývol s nenápadným úsmevom na perách. Zatiaľ čo sa vracali späť do lóže pre bojujúcich, Genma vyzval na plochu arény ďalší pár.
„Yamanaka Ino z Konohagakure proti Hana Bara z Tanigakure. Prosím vstúpte na bojisko.“
Obe dievčatá stáli proti sebe, premeriavali si jedna druhú. Bara bola rovnako oblečená ako v Lese Smrti. Avšak výzor Ino sa zmenil. Jej top boli krátke šaty, ktoré sa na ľavom boku otvárali a na páse boli previazané sivou látkou, ktorá zastupovala obi. Na sukni bol symbol klanu Yamanaka. Pod šatami mala čierne nohavice po kolená s hitai´ne prišitou na ľavej nohe. Na lakťoch mala čiernosivé chrániče a obuté mala klasické čierne ninja sandále so sivými pásmi na vnútornej strane. Jej platinové vlasy boli spustené, len na úrovni obi ich mala zviazané gumičkou. Pravú stranu tváre jej zakrýval hrubý prameň vlasov. Na tvári mala odhodlaný pohľad, ktorý jasne dával najavo, že nemieni prehrať.
Bara sa na ňu usmiala.
„Vyzerá to tak, že dnes si zabojujem. Ino-chan vyzerá, že sa počas tohto mesiaca pripravovala,“ povedal veselým tónom.
„Samozrejme, že som sa pripravovala. Nemienim prehrať, nechcem sklamať svoju rodinu,“ povedala Ino pevným hlasom.
„Ste pripravené?“ s príkyvom oboch dievčat, Genma otvoril súboj.
Bara sa rozbehla na Ino. Plavovláska sa postavila do postoja, ktorý vyvolal v hľadisku tiché chechtanie. Tie však rýchlo pominuli, keď sa Bara dostala do obrannej zóny Ino. Dievča sa ladne vyhýbalo všetkým úderom, kopom a sekom, ktoré na ňu shinobi z Tanigakure posielala neuveriteľnou rýchlosťou. Ino potom začala protiútok. Každý pohyb, čo urobila pripomínal tanec. Ladný a elegantný tanec. Ale keď začala útočiť, nejeden Hyuuga vyvalil oči. Jej útoky boli rýchle, precízne a veľmi bolestné. Avšak Bara sa väčšine s malými ťažkosťami vyhýbala, ale tie, ktoré ju zasiahli, na jej šťastie, neboli vážne. Odskočila od útočiacej Ino do bezpečnej vzdialenosti a začala skladať pečate.
„Je čas ukázať nejakú tú techniku klanu Hana. Hana no Ninjutsu: Jubokko!!!“ skríkla a prerezala si dlane na oboch rukách.
Na miestach kde dopadla krv vyrástli malé stromčeky s krvavo červenými listami a po konároch a kmeni tiekla krv. Medzi nimi stála Bara, vysmiata ako kedy dostala sladkosť. Spravila pohyb smerom k Ino a stromy sa začali rýchlo naťahovať tým smerom. Plavovláska najprv vyzerala vydesene, ale rýchlo sa dala dokopy a siahla do kapsy, ktorú mala pripevnenú zozadu na obi. Vytiahla z nej dva vejáre.
Konáre od nej boli vzdialené len niekoľko desiatok centimetrov, keď zrazu niektoré z nich popadali na zem. Ino stála s rozvitými vejárami. Na tvári mala kamenný výraz.
Bara znovu prikázala stromom, aby sa na plavovlásku vrhli. Ino, na veľké prekvapenie všetkých na tribúnach, zavrela oči. Začala sa pohybovať. Prechádzala pomedzi nebezpečnými konárami elegantne, presekávala všetky, ktoré sa dostali do jej blízkosti. Vlastne až vtedy si všetci všimli, že jej vejáre boli z polovice z rovnakého materiálu ako katany. Pomaly, ale isto sa približovala ku kunoichi z Tanigakure. Bara sa si uvedomila, že prehrala v momente, keď špičky čepelí vejáru pocítila na svojom krku. Zodvihla obe ruky do vzduchu na znak toho, že sa vzdáva.
„Víťaz, Yamanaka Ino,“ Genma vyhlásil.
Plavovláska pomohla ryšavému dievčaťu spať na nohy, s úsmevom prikývla a vydala sa smerom k východu.
.
V hľadisku
.
Všetci z boli zaskočení od nemého úžasu. Rokkie 12 a senseiom klesla sánka až po zem. Ale jedna jediná osoba sa nevedomky začala uškŕňať. Bol to Naruto. Ani vo sne by mu nenapadlo, že by niekto iný našiel ten starý zošit a začal sa z neho učiť. A teraz videl Ino použiť prvý tanec. Videl v ňom ešte drobné chyby, čo nasvedčovalo k tomu, že Ino sa musela dostať k zošitu asi tak na začiatku mesačnej prípravy. A to pre Naruta znamenalo, že konečne mohol začať používať svoj vlastná štýl boja. A tušil, že sa s Ino stretne v boji.
„Naruto...Ino...ona používa rovnaké Taijutsu ako ty, nie je tak?“ zašepkal Kakashi, na čo chlapec nič nepovedal, len prikývol.
Sakura začala rapotať o Ino a jej „trápnom“ Taijutsu, zatiaľ čo ostatní sa nevedeli dostať zo šoku. Vyslanci z Tanigakure no Sato začali byť trochu nepokojní. Blížil sa súboj, ktorý bol stred dávnych nepriateľov, klanu Uchiha s klanom Tazuya. Po odstúpení Kankura zo zápasu proti Shinovi a strategickom ale nakoniec vzdanom boji medzi Shikamarom a Temari, nadišiel čas, keď si Genma zavolal do arény posledný pár prvého kola.
.
V aréne
.
„Poprosím aby Uchiha Sasuke z Konohagakure no Sato a Tazuya Midori z Tanigakure no Sato podišli ku mne.“
Obaja shinobi sa postavili proti sebe. Sasuke mal na tvári povýšenecký pohľad, ktorý poukazoval na to, že svojím protivníkom pohŕdal. Zatiaľ, čo Midori mal na tvári mierne ustráchaný a bolestný pohľad.
„Obaja bojujúci sú pripravení? Hajime!“
Sasuke sa okamžite rozbehol na ninju z Tani. Napadol ho presne tým istým Taijutsu aký okopíroval od Lee-ho. Midori sa postavil do obrannej pozície, blokoval všetky údery a kopy, ktoré ho mohli nejako ohroziť. Keď si mladý Uchiha pomyslel, že Taijutsu bolo dosť, odskočil od bielovlasého chlapca a vo vzduchu spravil niekoľko pečatí.
„Katon: Gokakyu no Jutsu!!“ skríkol a obrovská ohnivá guľa sa začala rútiť na Midoriho.
Ten rýchlo pred seba nechal vytvoriť kamennú stenu, do ktorej technika narazila. Chlapec sa odvážil spraviť krok. V ruke sa mu zjavila Jo a rozbehol sa na Sasukeho. Ten však aktivoval Sharingan a vyhýbal sa všetkým útokom, ktorými sa ho Midori snažil zasiahnuť a popritom udieral bielovlasého chlapca protiútokom.
Zrazu, z ničoho nič, Sasukeho pravá ruka bola zahalená bledomodrou žiarou, z ktorej bolo počuť praskanie elektriny. Zaútočil na Midoriho. Jeho pravá päsť stretla hitai´ne na čele. Midori zreval od bolesti. Zapotácal sa dozadu, oboma rukami si držal čelo. Lapal po dychu. Zrazu jeho telo sa začalo triasť. Midori začal kričať. Hodil sa na zem, prevaľoval sa zo strany na stranu.
„Bolí to, bolí to!“ neustále kričal, zatiaľ čo mu po lícach začali tiecť slzy.
.
S vyslancami za Tani
.
„Ten nafúkaný k...,“ zaškrípal zubami Ao.
„Priamo do čela, tam kde má oko. To nie je dobré. To vôbec nie je dobré,“ dospel´Tazuya bol ustarostený.
Jeho syn práve dostal Raiton priamo do tretieho oka, ktoré v prípade, že je dedič, je veľmi zraniteľné. Problém bol aj fakt, že Midori, ktorý bol Doton, bol zasiahnutý Raitonom, elementom, ktorý bol pre všetkých užívateľov Dotonu obrovskou slabinou.
Bol však pripravený okamžite zasiahnuť, keby sa jeho najmladší ocitol v život ohrozujúcej situácii.
.
V aréne
.
Midori zrazu prestal kričať. Z jeho tela začali pulzovať tlakové vlny, ktoré vytvárali praskliny na múroch arény. Midori sa pomaly postavil, jeho oči boli zavreté, dva pramienky krvi tiekli spod jeho hitai´ne. Odrazu prudký nával chakry vytryskol z celého jeho tela, čo sposobilo, že čelenka odletela. Všetkým sa naskytol pohľad na tretie oko na čele, ktorého zrenica sa začala pohybovať a rýchlo sa presúvať kade tade. Všetci boli z takéhoto pohľadu zaskočení, ba až zhrození. „Akuma“, „Bakemono“ a mnoho ďalších sa potichu nieslo hľadiskom.
Midori náhle dupol nohou o zem a dva balvany vyleneli do vzduchu. Potom dvakrát udrel päsťami a bez toho aby sa balvanou dotkol, oba kusy kameňa sa vyrútili smerom na Sasukeho. Ten sa im vyhol. A tak to pokračovalo, až pokiaľ sa Sasuke nedostal až k shinobi z Tanigakure a nepriložil mu kunai ku krku.
„Vzdaj sa,“ prikázal.
Ale Midori si ho nevšímal. Dotkol sa rukou kunaia u svojho krku a ten sa ohol tak, že bodol posledného Uchihu do ruky. Sasuke sykol od náhlej bolesti a od malého ninju odskočil. Midori začal svoj útok. V ruke sa mu opäť objavila jeho Jo a veľmi rýchlo zaútočil na Sasukeho. Ten tentokrát mal už väčšie problémy sledovať všetky seky a niekoľko z nich ho zasiahlo. Posledný Uchiha odskočil a svojím Sharinganom uprene pozeral na Midoriho. Jeho Kekkei Genkai sa začalo rýchlo točiť. Chcel bielovlasého chlapca uvrhnúť do Genjutsu. Stalo sa ale niečo, čo by nikto nečakal. Midori zreval od zúrivosti a celou silou udrel Jo o zem. Okamžite v smere, akom Jo spravilo kontakt so zemou, sa zem zvyšovala, vytvárala bloky vysoké viac ako päť metrov. Sasuke sa vyhol, ale na miesto, kde sa zjavil, sa rútila vlna vytvorená z kameňov. Takto to pokračovalo ďalšie tri minúty, až pokým sa Sasuke nezačal cítiť únavu.
„Musím to ukončiť. Tento idiot ma neporazí, nie posledného Uchihu. Je čas použiť tú techniku,“ povedal Sasuke sám sebe.
Skočil na stenu a začal robiť pečate. Potom ako ich dokončil, vystrel ľavú ruku a začal sa sústrediť. Vo vzduchu bolo možné počuť praskanie elektriny a modré výboje začali obaľovať Sasukeho ruku. Praskanie sa postupne zmenilo na zvuk, ktorý pripomínal čvirikanie tisícky vtákov. Posledný Uchiha sa rozbehol na dediča klanu Tazuya. Midori, ešte stále v tranze, posielal na Sasukeho lietajúce balvany. Avšak, nositeľ Sharinganu sa všetkým vyhýbal, až kým Sasuke nebol pár metrov od bielovlasého chlapca. Napriahol sa, aby uštedril svojmu súperovi poslednú ranu.
„Chidori!“ skríkol
To, čo nasledovalo, sa odohralo behom niekoľkých sekúnd. Tesne pred Midoriho tvárou bola Sasukeho ruka zastavená a Chidori pohltené niekoho rukou.V aréne nastalo ticho. Hrobové ticho. Všetci sa pozerali na majiteľa ruky, ktorá zovierala Uchihovu päsť.
Tazuya Kiiro bol muž, ktorý sa nevedel tak ľahko rozzúriť. Stalo sa mu to len raz a to v deň, keď ešte bol zakliaty v podobe líšky, našiel brloh prázdny s krvou svojej družky a pachom pytliakov pár metrov ďalej, a s chýbajúcimi troma kôpkami radosti, jeho detí. Teraz stál pri svojom najmladšom, jeho dlaň pevne zovierala ruku mladého shinobiho z dávneho nepriateľského klanu Uchiha. Pohlcoval všetku elektrinu, ktorú technika obsahovala. Svoju druhú voľnú ruku zdvihol nad hlavu a nazberanú elektrinu vypustil do vzduchu s mohutným rachotom. Obzrel sa po svojom synovi, ktorý ešte stále sa nachádzal v tranze. Prudko odstrčil Uchihu, ktorý sa zapotácal dozadu dobrých päť metrov. Nezaujímalo ho, čo sa stane s v jeho očiach usmrkancom. Nevšímal si svoje okolie, sústredil sa len na svojho syna.
Dal si dole svoju hitai´ne, ukazujúc aréne svoje vlastné tretie oko. Čupol si, ako bol v Midoriho úrovni. Chytil tvár svojho syna do dlaní a oprel svoje čelo o čelo svojho syna. Ich oko syna intenzívne hľadelo do oka otca. Z Kiirovho oka začali pulzovať chakrové vlny priamo do Midoriho oka. Behom niekoľkých sekúnd chlapec ochabol a padol do náručia svojho otca v hlbokom spánku.
„Tento súboj skončil. Vyhláste Uchihu za víťaza. Zasiahol som a tým som svojho syna diskvalifikoval,“ obrátil sa na Genmu, ktorý len prikývol.
Kiiro zmizol z bojiska s výbojom elektriny.
.
V hľadisku
.
Diváci si medzi sebou šepkali o troj-okých shinobi, pričom ich pohľady prechádzali po Shirovi, ktorý prišiel keď sa začal zápas, a Aovi, ktorý stál vedľa svojho brata zatínajúc päste. S tichým prasknutím sa pri vchode zjavil Kiiro.
„Nii-chan!!“ Ao so Shirom sa rozbehli za otcom.
Starší Tazuya položil svojho najmladšieho syna na dlažbu, pričom mu podložil hlavu svojou vestou. Midori mal zavreté oči a jeho tretie oko hľadelo priamo na strop, bez akéhokoľvek pohybu.
„Otou-san, je Midori v poriadku? Jeho oko sa nehýbe,“ ustarostene sa spýtal Ao.
„Nebojte sa o svojho brata. Spí. Musel som naňho použiť Genjutsu, aby sa mi ho podarilo upokojiť. Bude v poriadku,“ slabo sa usmial Kiiro.
„Nemali by sme mu prikryť oko? Ľudia sa pozerajú s nie práve milými pohľadmi,“ povedal Shiro, obzerajúc sa okolo seba.
Mal pravdu. Tí, ktorí boli najbližšie k východu na rodinu gánila a v očiach sa im leskla znechutenosť. Kiiro si vzdychol, vedel ako sa správali k jeho klanu ešte pred založením prvých shinobi dedín. Vytiahol obväz, omotal Midorimu hlavu a potom si nasadil vlastnú hitai´ne.
„Otou-san, to čo sa stalo Midorimu, bude sa do takých stavov dostávať častejšie? Alebo...“ jemne sa spýtal Shiro.
Kiiro len pokrútil hlavou.

Pokukoval som po mojej pravici, kde sedel Hayami Kamimichi. Zápas, ktorý sa odohral len pred niekoľkými minútami ma zaskočil.
„Tak najmladší Tazuya sa konečne dočkal svojho času,“ zamrmlal starec.
„Ospravedlňte ma?“ spýtal som sa.
„Ohohoho. Gomenasai, Hokage-dono. Ja len, že mladý Tazuya Midori mal predpovedané stať sa dedičom starého klanu Tazuya vo hviezdach. A konečne sa dočkal,“ usmial sa spod jeho brady.
„Starého? O ako starom klane tu rozprávate?“
„Ohohohohoho. Vy ste ale zvedavý. Ohohoho. Jediné, čo vám poviem je, že tak starého ako klan Uchiha,“ povedal mysteriózne.
Rozšírili sa mi oči. Starého ako klan Uchiha? Snažil som sa spomenúť si, či môj sensei niekedy niečo nehovoril o ostatných klanoch, s ktorými bojovali, ale nemohol som si na nič spomenúť.
„Hokage-domo,“ ozval sa Kazekage, „viem, že je to zvláštne, ale chcel ja a rozhodne polovica hľadiska túži vidieť súboj medzi mojim synom Gaarom a vašim posledným Uchihom, Sasukem. Dalo by sa vymeniť môjho syna s vašou Yamanaka kunoichi?“
Nezdalo sa mi to správne, ale ako som prechádzal pred skúškami chodbami do lóže, počul som nadšené šepoty o boji medzi Uchiha Saukem a Sabaku no Gaara.
Rozmýšľal som nad tým. Vymeniť Ino s Gaarom nebolo vôbec jednoduché. V oboch prípadoch Ino by mala ťažkých súperov. Podľa správnosti by mala mladá Yamanaka bojovať proti Sasukemu, ale keby som ju vymenil s Kazekageho synom, postavila by sa proti Narutovi, ktorý sa nezdal byť ľahkým súperom. Rozhodol som sa, že sa obrátim na druhého hosťa v lóži.
„Hyami-dono, čo si o tom myslíte? Je správne vymeniť týchto dvoch účastníkov Chunninských skúšok?“
„V jednom, aj v druhom prípade budeme vidieť zaujímavé súboje,“ povedal.
Prikývol som. Zavolal som si k sebe jedného z mojej ochranky a poslal som ho ku Genmovi s rozhodnutím.

„Prosím o pozornosť,“ zvolal Gemna po tom, čo sa upravil terén arény. „Hokage-sama, na prosbu Kazekage-sama, sa rozhodol vymeniť dvoch účastníkov Chunninskych skúšok. Poprosím Yamanaka Ino z Konohagakure a Uzumaki Naruta z Konohagakure, aby vstúpili na bojisko.“
Zamrzla som. Namiesto Gaary som išla proti Narutovi bojovať ja. To nie je dobré. To vôbec nie je dobré. Na rameni som pocítila ruku. Otočila som sa a mohla som vidieť Baru, ako sa na mňa usmieva. Slabo som sa usmiala aj ja a zoskočila som z balkóna. Videla som Naruta ako pomaly kráča ku Genmovi.
„Pripravení? HAJIME!“
Naruto a mi otočil chrbtom a odchádzal odo mňa. Vedela som, že každý normálny shinobi by už naňho útočili, ale mala som pocit, že Naruto má niečo v pláne, preto som zostala na mieste, v strehu, keby náhodou by náhle spravil nejaký prudký pohyb. Po niekoľkých metrov sa otočil späť na mňa, jednu ruku mal za chrbátom, druhú natiahnutú pred sebou, akoby mi niečo ponúkal, bol miernom úklone a na tvári mal jeho typický úškľabok.
„Smiem prosiť, Yamanaka?“