RM: Ako to bolo a bude 6

Kvap! Kvap! Kvap! V krátkych intervaloch kvapkala voda zo slabo dotiahnutého kohútika. Kvap! Kvap! Kvapkala ticho, no keď si človek raz všimol ten zvuk, bolo takmer nemožné ignorovať ho. Kvap! Dievča sa zamrvilo, už nemohlo viac spať. Hnedé oči preleteli miestnosťou, no nič nevideli, keďže izba, ak sa izbou vôbec dala nazvať, bola hlboko pod zemou a, samozrejme, bez okien. Kvap! Jej oči sa zamerali na miesto, odkiaľ zvuk vychádzal. Aspoň si to myslela. No nemýlila sa. Presne oproti jej posteli bolo malé umývadlo s pitnou vodou. Kvap! Kvap! Stále hľadela do tmy. Lina, ktorá zaspala aj pri novoročnom ohňostroji teraz ležala na boku a preberala sa. Pomaly si uvedomovala, že nie je doma. Myšlienky sa jej začali rojiť v hlave. Boli otravnejšie ako to kvapkanie vody. Prevalila sa na chrbát a nechala im voľný priebeh.
Nie som doma. Som zvyknutá nebyť doma, spať na cudzom... Je to iné! ...mieste. Aj keď na nových miestach som neistá a stŕham sa... Všetko je tu iné! ...zo spania aj na ten najmenší zvuk,... Celé je to divné! ...som na to zvyknutá. Ale prečo som sa prebrala dnes? Sakra! Čo je to za pocit? Motýle v bruchu? Aha, takže nervozita. Ale to by mala byť príjemná nervozita, ako keď ostanem sama s...
Lina sa potichu posadila na svojej posteli. Šteňa vlka, ktoré jej už nejakú dobu robilo spoločnosť, sa tiež zavrtelo a precitlo rovnako ako Lina pred chvíľou. Otvorilo oči a skúmalo tmu v miestnosti. O pár sekúnd už aj ono hľadelo na miesto, kde sa nachádzalo umývadlo. Lina vedela, že aj vĺča ruší ten zvuk. Postavila sa na nohy, potichu prešla tri kroky a už bola pri umývadle. Zastavila vodu, ozvalo sa posledné kvap! a v miestnosti ostalo ticho. Lina sa vrátila do postele, ľahla si na bok chrbtom k umývadlu. Vĺča sa ospalo presunulo k Lininej hrudi a ľahlo si pod jej ruku. O chvíľku už spokojne odfukovali.
Kvap! Kvap! Kvap! Lina prudko otvorila oči.
Dop***le! Čo je to s tým kohútikom?!
Pretočila sa a opäť sledovala tmu pri umývadle. Žiadny pohyb. Žiadna cudzia chakra. Nikoho necítila. No i tak mala pocit, že v izbe nie sú samé. Postavila sa, prešla sa k umývadlu a kohútik silno dotiahla. Ozvalo sa posledné kvap! a opäť ostalo ticho.

„Doriti!!!"
Leera precitla. Pomaly sa posadila a sledovala svoju sestru. Linin nočný boj s kvapkajúcim kohútikom prerástol do horizontálneho gejzíru, ktorý striekal vodu priamo na svojho súpera, čiže na Linu.
„Sakra! Doryže aj s vodou!"
Leera iba pokrútila hlavou ignorujúc nezmyselné nadávky svojej sestry a zvesila nohy z postele. Keď ucítila studenú vodu, ktorá bola všade na zemi, zamračila sa a zúrivo povedala: „Veď to zmraz!"
„To je nápad! Vďaka!" Lina sa usmiala. Malíček a prstenník ľavej ruky skrčila, aby utvorila pečať a ticho sa sústredila. Netrvalo ani sekundu a voda zamrzla. Celé umývadlo pokrýval hrubý ľad a gejzír zmrzol v kope cencúľov týčiacich sa Line pred tvárou. Malý rys skočil z Leerinej postele na ľadovú podlahu, no šmyklo sa mu a skončil pod umývadlom. Hravo sa postavil na nohy, aby v zapätí mohol zase spadnúť. Zadnou labkou nahmatal kus kovu trčiaci z ľadu. Bol to vodovodný kohútik, ktorý Lina vytrhla pri doťahovaní. Rys sa oň zaprel a postavil sa.
„Ty si ale šikovná!" povedala Leera sarkasticky pozerajúc sa na spúšť v malej izbe.
„Ja viem." Lina sa nedala odradiť svojou sestrou. Všetku vodu pekne zmrazila, takže... Lina sa s úsmevom chcela otočiť späť k svojej posteli a olúpať zo seba kusy ľadu, no zabudla na to, že stojí vo vode, ktorú zmrazila.
„Aha..." zamrmlala a opäť utvorila pečať. Tentokrát dala ľavú ruku v päsť a po chvíli pevného sústredenia ju prudko otvorila. Ľad pukol a ona mohla vytiahnuť svoje nohy na povrch zmrznutej vody. Lina spokojne dokorčuľovala ku skrini a začala sa obliekať.
Leera opäť ospalo pokrútila hlavou, postavila sa a... Tiež chcela prejsť ku skrini, no i ona mala nohy vo vode, teda už v ľade.
„Presne pre toto máme každá svoju izbu.“ zamrmlala. „Lina, môžeš mi pomôcť? Vlastne, mohla by si dať celú izbu do poriadku!?!“
„Ehmmm...“
„Lina!“
„Veď hej!“
Keď sa dievčatá konečne obliekli, vyšli na chodbu pred ubytovne. Chodba bola veľmi dlhá, ako mnohé v tomto podzemnom bludisku. Leera zamkla dvere s číslom 646, Lina medzitým zaklopala na dvere oproti s číslom 645. Shira a Makuto-sensei vyšli z izby. Vyzerali, že toho veľa nenaspali. Lina povedala, čo sa im v noci stalo. Makuto-sensei, ktorý tiež párkrát za noc doťahoval kohútik, nič nepovedal, ale ani Line nevynadal, že kohútik utrhla. Vôbec nemal dobrý pocit z tohto miesta.
Podsvetie je výstižný názov, pomyslel si Makuto
Problém sa nahlásil hlavnému správcovi obytnej zóny.
Namrzený starec dodal len toľko: „Tá dnešná mládež nič nevydrží! Všetci sa sťažujete na to isté.“
Ale sľúbil, že na kohútiky sa osobne pozrie.

Raňajky boli pomerne tiché, pretože sa museli dodržiavať pravidlá tichého stolovania. Shikamaru krúžil lyžicou vo svojej miske. Ryžová kaša bola bez chuti, no bola lepšia, než včerajší obed, ktorý, bohužiaľ, chuť mal. Ale otrasnú! Nejaký neforemný kus mäsa, ktorý bol cítiť zatuchlinou a k tomu kopček tvrdej fazule. Pri vstupe do jedálne bolo cítiť vo vzduchu staré mäso akoby pokazené a Shikamaru videl, ako Ino pri vstupe ozelenela.
Sakura, ktorá ako medik musela vstávať skôr na raňajky, už dojedla a prezrela si svojich kamarátov. Myslela si, že Narutovi a Kibovi bude dodržiavanie ticha prekážať, no Naruto bol prekvapujúco tichý a nevyspatý Kiba bol rád, že je hore.
Shizune dojedla, ticho pozdravila spolusediacich a vstala. Sakura spolu s Ino, Leem a Shikamaruom ju nasledovali. Ich kroky sa niesli mĺkvou miestnosťou a medzi múrmi jedálne vytesanej do skaly boli akýmsi netypickým zvukom. Napriek množstvu obyvateľov riečneho klanu miestnosť prezrádzala, že jej studené a vlhké priestory bývajú prázdne a len málo udržiavané. Ľudia tu pôsobili viac ako duchovia, než ľudia.
Shikamaru sa obzrel ponad plece na nevyspatých pátračov. Sám pre seba zhodnotil situáciu a zároveň sa snažil ostatných povzbudiť do jedenia, i keď o tom nevedeli: Noc bola ťažká, ale musíte sa najesť! Aspoň nejaký prísun energie. Všetci sme nevyspatí. Dnešok bude náročný.

A mal pravdu. Lekársky tím z Konohy pomáhal zraneným, ktorých akoby pribúdalo. Ostatné dva pátracie tímy sa rozdelili na skupiny po dvoch, ktoré mali preskúmať okolie. Keďže územie nepoznali, pár ochotných roľníkov sa im ponúklo, že ich prevedie zničenou dedinou, lesom a lúkami. Preto v každej skupine bol jeden dobrovoľník a shinobi, ktorý si robil poznámky a kreslil akúsi mapku, aby sa večer vedeli dohodnúť, kde začať.
Okolo obeda nastal zosuv pôdy v blízkosti podzemného mesta. Rozvodnené koryto už aj tak zničenú dedinu neohrozovalo, no časť podzemia sa muselo uzavrieť a polovica schopných mužov i niekoľko starcov, žien a detí odišli ku skalám z boku koryta rieky, ktoré začali spevňovať. Po niekoľkých hodinách začali praskať aj nové maltové záplaty a voda v pramienkoch začala presakovať dnu. Na pomoc prišli aj pátracie tímy, ktoré sa museli vykašlať na svoju robotu. Miešali, vozili fúriky plné štrku, malty, piesku, kýble vody, lopatami-rukami nanášali maltu, kde bolo treba. No bola vlhká a pramienky vody, ktoré sa medzičasom menili na prúdy, jej v schnutí moc nepomáhali.
Ktosi ohlásil večer. Shirovi už dochádzala trpezlivosť.
To nemá zmysel, takto to nezaschne.
„Všetci odstúpte minimálne tri metre od steny! Odstúpte!“ Shira sa naštval a urobil to, čo chcel urobiť už prv.
„Odstúpte! ...Ten chlapec kričal, že máme uhnúť...“
Nadýchol sa zhlboka, utvoril pečate: had, drak, zajac, tiger a...
„Oheň: Technika ohnivého draka!“
...a ohnivý drak letel popri stene až dokiaľ sa nerozbil o skalnatú stenu kdesi na konci tunela. Nové záplaty boli suché a prestali prepúšťať časť vody.
„Takže kašleme na staré spôsoby.“ skonštatoval Kakashi a začal skladať pečate: tiger, vôl, tiger.
„Zem: Zemná stena!“
Zem sa zatriasla a pred praskajúcimi skalami odrazu vyrástli kusy hliny a skál, a tak utvorili stenu siahajúcu odhora nadol. Tie isté pečate poskladal aj Makuto, ktorý tiež ovládal zemné techniky. Obaja parkrát zopakovali sériu pečatí, medzitým Shira vysielal ohnivých drakov a všetci ostatní robotníci sa len bezmocne prizerali. Lina sa rozhodla strážiť jedno z pomáhajúcich detí, chlapca, ktorý kríval na pravú nohu, no to boli následky z „tej“ noci. Teraz sa nestihol uhnúť ohnivému drakovi, ešteže si ho Lina všimla a včas schmatla nabok. Chlapec ticho poďakoval.
Po hodine vyčerpávajúcej práce boli traja ninjovia hotoví a kochali sa svojim dielom.
„Dúfam, že bude aspoň poriadna a hlavne jedlá večera.“ povedal Shira Makutovi.
Ten sa súhlasne usmial.
„Dobrá práca!“ pochválil ich Kakashi. „Dobrý nápad, Shira!“
„Diki!“
„Toto by nemalo povoliť. Skontroloval som aj strop, ten popraskaný nie je, iba táto stena.“ povedal Makuto.
Z davu vystúpil starý muž, Tomako: „Ďakujeme! Okrem iného, strop by ani nemal praskať, nad našimi hlavami sú polia, nie rieka. Popod rieku sa presne z týchto dôvodov Podsvetie nebudovalo. Aj naši praotcovia chceli nechať túto stenu hrubšiu, avšak čas spravil svoje.“
Áno, čas spravil svoje. Aj ľudia sa zmenili. Aj náš „milovaný“ vodca sa zmenil. Doslova!