Kriminálka Konoha 4 ~ Prológ

„Ako to myslíte, že to zasa nebol ten správny?!“ skríkla na nich Tsunade až sa jej na čele začala tvoriť žila a oni obaja sklopili hlavy. Nemalo cenu sa nejako ospravedlňovať alebo vymýšľať výhovorky. Tento už bol štvrtý, ktorý vyhovoval popisu, no ich hľadaný to nebol ani zďaleka. Ani sa nečudovali, že sa Tsunade vždy rozčúlila, keď jej prišli oznámiť, že ani tentoraz to nevyšlo. Aj oni boli naštvaní ako sa tento prípad naťahuje a naťahuje a naťahuje...štvalo ich to do nepríčetnosti.
Raz dokonca jednému z podozrivých, ako sa neskôr ukázalo nevinnému, zlomili nos, keď tvrdil, že to nebol on, kto donútil Tuua Takaneho k tým činom. Jednoducho mu neverili a bol tretí, ktorého sa im podarilo predvolať. Dalo by sa povedať, že po tomto prípade sa v Konohe zaviedla prezumpcia neviny a teda nikto nebol vinný skôr, ako sa to dokázalo, čo vyšetrovateľov- hlavne jedného z nich, nebudeme menovať, ale je posledný zo svojho klanu - dosť rozčuľovalo.
A tak hľadali každého hnedookého blond podozrivého, ktorý by mohol byť práve tým chlapíkom, ktorého potrebovali zavrieť. Zatiaľ neúspešne.
„No proste, že to nie je on,“ odvetil jej na to nie veľmi prívetivo Sasuke, „Tak ako to nebol ten s vyrezaným jazykom...“
„Dosť dlho trvalo, kým sme pochopili, že to, čo sa snažil naznačiť bolo alibi,“ dodal Shikamaru.“
„Nebol to ani ten rybár.“
„No...toho si podozrieval iba ty.“
Sasuke naňho nepekne zazrel. „Takisto to nebol ani ten so zlomeným nosom.“
„Za čo sme sa mu neskôr ospravedlnili.“
„A rovnako to nebol ani tento tu. Proste to nie je náš človek. Ale sme na dobrej ceste. Hnedookých blonďákov je čoraz menej a možno do konca života toho pravého chytíme,“ dokončil s poriadnou dávkou irónie Sasuke.
„Toho chlapa chcem vidieť vo väznici. Rozumiete? Takže pohnite tými svojimi zadkami a hľadajte poriadne.“
„Robíme čo môžeme. Ale on nechce byť nájdený a o to je to ťažšie,“ argumentoval Shikamaru. „Vie, že po ňom ideme. Možno keby sme sa tvárili, že to uzatvárame a venovali sa niečomu inému... možno by nebol taký opatrný,“ navrhol.
„Nemám pre vás žiaden prípad. A zabudnite, že sa budete povaľovať. To by klesla morálka celej polícii, keby som ukázala, že nevyriešený prípad je v poriadku a to nemôžem dopustiť. Pracujte ďalej. Ja musím riešiť okolité dedinky. Musia byť opravené a ľudí musíme niekam presunúť. “

„Pracujte ďalej,“ napodobnil ju Sasuke, keď vyšli z veľkej budovy, ktorá patrila Hokage a bol totálne namrzený. Shikamaru sa mu ani nečudoval. On mal dobrý nápad a Tsunade to zavrhla. Takto by aspoň mali šancu, že urobí nejakú chybu, že na seba nejako upozorní alebo čo. Ale takto nič. „To máme prehľadať celú Zem? A čo ak to bola premena? Čo ak to nebol jeho skutočný výzor, len Tuu Takane na to jednoducho neprišiel? Nevyzeral bohvieako chytrý.“
„To dúfam, že nie!“ zvolal Shikamaru. „Tým pádom sme skončili. Nemáme šancu chytiť niekoho, o kom nevieme nič a ak to bude tak, ako si práve povedal, tak nebudeme vedieť ani jeho výzor. No Tuu spomínal, že tento týpek rozmýšľal za oboch, takže bude isto chytrý a premena je teda rozhodne múdry ťah.“
Sasuke si naštvane povzdychol a zastrčil ruky do vreciek. Hľadali ho už dva týždne. Dva týždne tomu venovali svoj čas a jediné, čo sa im podarilo bolo, že chytili štyroch nesprávnych ľudí. Proste skvelé. Nielenže ich to nebavilo, no keď si ráno pri vstávaní na to Shikamaru pomyslel, bolo mu zle. Zasa strávi deň hľadaním nejakého pošahaného blonďáka.
„Počúvaj,“ pozrel sa na zapadajúce slnko, ktoré mu bolestne pripomínalo, že stratil ďalších pár hodín svojho života vypočúvaním nevinného, „na dnes sa na to vykašlime. Fakt. Už je neskoro. Pozrieme sa na to opäť zajtra. Možno znova vypočujeme Tuua či si na niečo nespomenul alebo čo. Tebe sa v spomienkach na predošlý čas nič nevrátilo?“
Pokrútil hlavou.
„Vždy keď nad tým premýšľam, začne ma hrozne bolieť hlava, akoby to tam bolo zamknuté alebo čo,“ posťažoval sa.
„My na to prídeme. Nakoniec na niečo vždy prídeme,“ povedal s väčšou istotou ako cítil Shikamaru.
„Veríš tomu?“ spýtal a začudovane Sasuke.
„Ani nie,“ priznal, „no znie to dobre.“
Uškrnul sa a súhlasil. „Hej no. Dobre, uvidíme zajtra či na niečo neprídeme.“
Potom sa rozlúčili a každý šli domov oddýchnuť si po ďalšom náročnom dni.
Shikamarovi sa akurát snívalo ako s diabolským smiechom – prečo diabolským? On sa tak predsa nesmeje. – zatýkal pravého blonďavého chlapíka, ktorý za tým útokom na klan Hyuuga stál. Tsunade potom vyhlásila, že do konca života nebude musieť pracovať a v tom sa prebudil. Jeho rodičia boli na návšteve u jeho tety v Sune a tak bol sám doma. Teda keď začul klopanie o štvrtej ráno, musel ku dverám ísť on. S hundraním starého chlapa sa postavil z postele a nechápal, čo od neho môže niekto chcieť. Dúfal, že to bude aspoň Sasuke s tým, že prišiel na to, že kto je ten blond.
Keď otvoril dvere, čakalo ho tam iné prekvapenie.
„Zdravím,“ povedal vysoký chlapík v kapucni. Shikamaru rýchlo zažmurkal, aby odohnal spánok a lepšie si prezrel postavu. Maskovaný chlap...to nie je dobré znamenie. A tak neskoro v noci. Ten sa ho asi na smer cesty pýtať nebude...či? Hm, nie, nevyzeral na to. A...oh...nie, to sa mu nezdalo, naozaj videl blonďavé pramene vlasov.
„Ty si ten, čo sa vydáva za Kaia, že?“ dostal zo seba jedným dychom a trochu zmeravel. Teraz, keď ho mal pred sebou ako na otvorenej dlani, nevedel, čo robiť. Asi by mal naňho skočiť, poraziť ho a odvliecť na stanicu, no akosi...akosi zamrel v pohybe.
„Áno, ale azda nebudeme rušiť nočný pokoj, nie? Bolo by to sakra nepríjemné,“ usmial a naňho a na Shikamara dopadla akási nervozita. Hruď sa mu prudko dvíhala a klesala. Musí sa ho zbaviť, musí!

Keď sa Sasuke ráno zobudil, cítil sa divne. Ale s ním sa nič zvláštne nedialo. Necítil sa divne zo seba, ale z okolia. Ráno sa väčšinou budil do rušného dňa, keď sa ľudia hrnuli do centra pripravení otvoriť svoje obchody, nakúpiť, len tak sa prechádzať a klebetiť. No dnes ráno bolo ticho. Nebolo počuť ani šepot babiek, ktoré ohovárali okoloidúcich. Nič.
Pomaly zo seba sňal perinu a položil nohy na zem. Natŕčal uši akoby očakával, že sa zrazu spustí zvuk a všetko bude tak ako má. No nič také sa nedialo. Pomaly prechádzal ku oknu a vykukol von. Nikto. Nikde. Ulice boli prázdne a to bolo znepokojujúce. Bol pracovný deň, ľudia by mali byť v práci, no vonku panovala prázdnota. Zamračil sa.
Čo sa to tu, dopekla, deje?!
Vykašľal sa na raňajky, prezliekol sa z pyžamy do bežného oblečenia a vybehol na ulicu. Ako kráčal, nenarazil na živú dušu. Cestou prešiel okolo Narutovho bytu, no ten zíval prázdnotou. Takisto Kakashiho. Vybral sa ku Sakure kráčajúc sám mestom. Keď došiel k bytu, kde bývala sama bez rodičov, zaklopal. Myslel si, že mu neotvorí ako Naruto a Kakashi, ktorých dvere vykopol, aby si bol istý, že si z neho nerobia dobrý deň, no aj tak tam nikoho nenašiel. Sakura mu však otvorila, na jeho počudovanie a mierne rozpaky, iba v uteráku.
„Eh?! Sasuke?! Čo tu ty robíš?“ očervenela a snažila sa zahaliť ako to len šlo. No s tým uteráčikom toho veľa urobiť nemohla.
„Ja...ty...prišiel som skontrolovať či si v poriadku,“ dostal zo seba. „Obleč sa, láskavo, dobre?“
„Fajn. Poď zatiaľ dnu. Prečo by som nemala byť v poriadku, há?“ zakričala z kúpeľne, kde sa obliekala. Keď vyšla, bola normálne oblečená v kraťasoch a tričku. Asi na seba hodila prvé, čo je padlo pod ruku.
„Lebo celá Konoha nie je. Nikto nie je vonku. Nikto. Naruto je preč. Kakashi je preč. Všetci. Okrem mňa a teba.“
„Čože?!“ zhíkla a vybehla vonku, aby sa sama presvedčila. Keď za ňou prišiel, otvárala ústa dokorán a obzerala sa navôkol. Nemohla tomu uveriť, „Sme tu....sme tu sami?“ vytisla zo seba.
„Neviem. Poďme skontrolovať ďalšie domy,“ navrhol.
Po takmer polhodine na nich spoza rohu vybehol zadýchaný Shikamaru. „Sasuke, Sasuke! V noci....v noci sa niečo stalo! Po...počúvaj!“
„Ak mi chceš povedať o tom, že sa celá Konoha rozhodla vysťahovať, tak to už viem,“ oboznámil ho Sasuke, ktorý však tušil, že jeho parťák mu chce povedať niečo iné.
„Čo? Nie! Nie toto som chcel. Je to divné, no...počúvaj! Ten blonďák. Bol u mňa. V noci!“
Sasuke mu v tom momente venoval všetku svoju pozornosť. Dva týždne sa za ním naháňajú, zbierajú stopy v jaskyni, ktoré vlastne nezanechal, len sa tvária, že aspoň niečo majú a on sa tu jednej noci zjaví a práve pri Shikamarovi?! Prečo neprišiel za ním? „A? Čo sa stalo? Zatkol si ho?“
„Nie...ja...no...“ Shikamaru razom pôsobil zahanbene, „veľa si toho nepamätám. Proste sa tam objavil, povedal mi, že pátranie po ňom bude naša najmenšia starosť a potom...potom mám okno. Neviem, čo sa stalo, ale ten, čo ovládal Tuua, spôsobil toto vyľudnenie. Vybral si nás, aby sme tu ostali a ja vôbec neviem prečo. A ešte jedna vec – je silný. Naozaj silný, Sasuke. Normálne som to cítil, keď stál predo mnou!“
„Dobre, upokoj sa. Prídeme na to,...nejako,“ dodal tichšie a obzeral sa. Už prešli takmer celú Konohu a nič. Kráčali traja a hľadali v domoch, bytoch, hoteloch. Nikde nikoho. Až videli niekoho kráčať od rezidencie Hyuuga a nebol to nikto iný ako Hinata. Vydýchli si, že ich je viac, no aj preto, lebo Hinata im mohla povedať momentálny počet obyvateľov Konohy. Hneď ako sa ubezpečili, že je v poriadku, spýtali a jej na to.
„Je nás päť. My štyria a jeden je vo väznici. Tú chakru som hneď spoznala. Je to totižto Tuu Takane,“ povedala.
Sasuke nechápal, prečo si ten blonďák vybral ich. No...vlastne keď sa nad tým tak zamyslel, tak oni všetci pracovali na tom prípade. Tak kde je Kiba, Chouji, Naruto a Kibov pes Akamaru? Aj oni pri tom boli, tak prečo ich nenechal tiež? Nepovažoval ich za dôležitých alebo ako?
„Tak poďme poňho,“ povzdychol si Sasuke, kým si všetci vymieňali začudované pohľady. A tie potom obrátili naňho akoby a zbláznil. „No čo?“ mykol plecom. „Aj tak je toho súčasťou od začiatku, tak čo. Musíme spolupracovať. A ty si ho aj tak chcel vypočuť, nie?“ kývol bradou smerom ku Shikamarovi.
„Hej,“ súhlasil, „ale za iných okolností. Musíme nájsť ostatných.“
„Vidíš ich?“ spýtal sa Hinaty, ktorá pokrútila hlavou.
„Akoby zmizli z povrchu zemského,“ hlesla.
„Oh, Hinata, bože, to nehovor,“ požiadala ju Sakura.
„Ak teda nemáte lepší nápad, tak poďme,“ povedal rázne Sasuke a vydal sa ku väznici. Nečakal či za ním ostatní pôjdu, proste šiel. Počul ako sa za ním po chvíľke vydali a potom kráčali zarovno s ním.

„Musíš nám povedať všetko, čo vieš o tom blonďákovi,“ povedal netrpezlivo Shikamaru Tuuovi, ktorý sedel vo svojej cele a z jej kúta sa prekvapene a nechápavo pozeral na všetkých štyroch.
„Povedal som všetko, čo viem.“
„Povedal si len, že má blond vlasy, hnedé oči, je vysoký a chytrý,“ takmer naňho vyštekol Sasuke a Tuu pokrútil hlavou.
„Viac neviem.“
„Doriti!“ skríkol Sasuke a musel sa odvrátiť a trochu prejsť po chodbe pred celou, aby sa upokojil. Sakura vyzerala sklamane a čo sa Hinaty týkalo...Shikamaru nevedel posúdiť či je smutná preto, čo sa deje celkovo, alebo preto, lebo nie sú o nič bližšie k dolapeniu blond chlapíka ako boli pred dvoma týždňami. Skôr to vyzerá, že to on dolapil ich a to bolo ešte viac na porazenie ako doteraz. Shikamaru Tuuovi nevyčítal, že si nič nepamätá. Keď tam tak sedel zničený, že im nemôže pomôcť, nemohol sa naňho hnevať. Ani on si ho poriadne nepamätal. A veľmi chcel, no nešlo to. Sasuke by mal kričať ako posledný, keďže ani jeho spomienky na neho neboli ktovieako jasné.
Vrátil sa a povzdychol si. „Dobre. Shikamaru, vytiahni ho odtiaľ.“
„Cez noc zobrali všetkých väzňov preč,“ povedal Tuu.
„Ako to myslíš?!“ spýtali sa dvaja vyšetrovatelia naraz.
„No....prišli bachari a vybrali ich z ciel,“ odpovedal im.
Takže stráže v tom boli s ním! A ktovie či to tak nebolo aj v Oblačnej. Tým pádom nebolo ani podplatenie nutné, ako im povedal Tuu.
„Čo teraz? Strážcov asi na výsluch zavolať nemôžeme, čo?“ spýtal sa Shikamaru a Sasuke naňho pozrel ako na idiota.
„Skús im poslať predvolanie. Keď sa vrátia do Konohy, možno sa dostavia,“ odvetil mu na to a potom sa obrátil ku poslednému väzňovi: „Tuu, nevraveli kam pôjdu?“
„Nevraveli nič. Ani neodpovedali na otázky, keď sa ich väzni pýtali.“
„Vôbec nič?“ overoval si to Sasuke a Tuu pokrútil hlavou.
„Dobre, čo keby sme sa presunuli?“ navrhla Sakura. Vo väznici bolo chladno a pri studených stenách ešte viac. Všetci súhlasili, prepustili Tuua a vydali sa na stanicu, aby sa dohodli na tom, čo ďalej. Stanica nebola vysoká budova, no rozsiahla. Tá malá miestnosť, ktorá patrila Sasukemu a Shikamarovi, to bolo len minimum rozlohy budovy. Stanica bola rozdelená na bunky, ktoré boli pomenované podľa svetových strán. Na severe sa nachádzali kancelárie vyššie postavených policajtov. Na východe pracovali ľudia na rozdelení misií a posielali spracované dokumenty Tsuande. V južnej časti sa nachádzala už spomínaná kancelária vyšetrovateľov a taktiež aj iných detektívov – tí však nemali také dôležité prípady ako Nara a Uchiha, len také menšie drobnosti. Misie detektívov spracovávala východná bunka, čo sa ale netýkalo vyšetrovateľov, ktorí zostali v Konohe takmer úplne sami, lebo tých mala pod palcom priamo Tsunade. V západnej bunke sa nachádzali kancelárie, v ktorom boli informácie o každom ninjovi v Konohe. Či už o členovi polície, alebo strážcovi brány. Všetko bolo dôležité a všetko sa nachádzalo práve tam. Všetko o misiách, všetko o ich zdravotnom stave, hoci bolo známe, že zdravotné záznamy boli detailnejšie v nemocniciach a tie sa nie vždy veľmi rady delili o tieto informácie vzhľadom na to, že ich viazalo lekárske tajomstvo a v mnohých prípadoch to bolo nieže etické, ale nevyhnutné. Hlavne v prípade významných klanov a ich kekkei genkai. Tieto veci museli byť prísne strážené. A v neposlednom rade sa v strede celej budovy nachádzalo centrum, stred, v ktorom boli menšie „kancelárie“, lebo takto pracovníci nazývali minibunky so stolmi, zvitkami, perami a inými vecami, ktoré dokazovali ich administratívnu prácu, ktorej súčasťou bolo prijímať sťažnosti všetkého druhu a nájsť adekvátne riešenie problému, ktorý sa vyskytol. Podľa Shikamara, ktorý musel prejsť centrom, aby sa dostal do východnej časti, to bola najhektickejšia práca zo všetkých a svoju by za túto nevymenil. Aj keď musel riešiť divné prípady, netúžil byť niekoľko hodín pripútaný ku stoličke a do akcie púšťať iných ľudí a ďalších poslať za Shizune, ktorá o tom všetko informovala Tsunade.
„Ja tomu nerozumiem,“ pokrútila hlavou Sakura, ktorá sedela na stole v jednej z väčších kancelárii a nohy jej viseli zo stola a sem tam nimi zahojdala.
„Možno je to pomsta za to, že mu jeho plán nevyšiel,“ hádala Hinata, ktorá sedela ticho v kúte na otáčacej stoličke, ktorá bola za každým stolom, v tomto prípade za každým z desiatich stolov.
„Ak je za tým naozaj ten blonďák,“ dodal Sasuke prechádzajúc sa po miestnosti, čo Shikamara rozčuľovalo.
„V noci za mnou neprišiel len tak sa porozprávať, Sasuke,“ napomenul ho. „Vieš, čo mi povedal, tak by sme to nemali brať na ľahkú váhu.“
„Bolo by nápomocné, keby si si ty a Tuu pamätali viac.“
„Ja a Tuu?“ zvýšil hlas a ukázal na seba, na svoju hruď, ktorá sa mu od prívalu zlosti rýchlo dvíhala a klesala, prstom. „A čo ty, chytrák? Aj ty máš niekde vo svojej hlave spomienky na neho, tak sa teraz nerob múdrym, dobre? Aj ty skús potrápiť tú svoju uchihovskú hlavu!“
„Shikamaru, nemyslím si, že...“
„Je mi jedno, čo si myslíš alebo nemyslíš, Sakura,“ zahriakol ju, „nezastávaj sa ho. Buď taká láskavá a nezastávaj sa ho, keď vieš, že mám pravdu.“
Sakura stíchla a sklopila hlavu. Sasuke sa nadýchol, že mu nezostane nič dlžný, no vtom niekto zaklopal na vonkajšie dvere, ktorými sa vchádzalo do stanice a ktoré pre istotu zamkli. Klopanie sa duto ozývalo stanicou a doľahlo až k nim, lebo tam bolo ticho ako ešte nikdy. Všetky pohľady smerovali k dverám, ktoré sa napájali na centrum, odkiaľ bol dotyčný vždy poslaný tam, kam potreboval.
„Hinata,“ šepol Sasuke, otvoril dvere kancelárie a tak počuli náhlivé klopanie oveľa lepšie, „si si istá, že sme tu len my piati? Lebo ja nie.“
Hinata už mala aktivovaný byakugan a kontrolovala situáciu. „Jedna osoba. Tok chakry nepoznám.“
„Otázka znie či otvoríme alebo...“
„Otvoríme, samozrejme, že otvoríme, ty truľo,“ odvrkol mu Sasuke a vydal sa ku hlavným dverám. Na prekvapenie Shikamara a Sakury sa Sasuke vrátil do kancelárie spolu so Satorim Kuroji, ktorého tam vôbec neočakávali. Súdiac podľa jeho tváre bol naštvaný a zmätený.
„Čo sa tu deje?“ zvolal na nich. „Dostanem naliehavý list od Tsunade a keď prídem do Konohy, zanechajúc dvoje vodcovské povinnosti voči klanu, tak je dedina prázdna! Je to nejaký vtip alebo čo?“
„Keby to bol vtip, tak by sme tu neboli ani my,“ odvetil mu na to vcelku pokojne Sasuke. „Pravda je, že ani my nemáme tušenie, čo sa tu deje.“
„Čože?“ spýtal sa zhrozene Satori.
„Počas noci niekto akoby preniesol všetkých obyvateľov Konohy, až na nás, na nejaké iné miesto. Nevieme si to vysvetliť. Z nejakých dôvodov si nás tu nechali.“
„A mám pocit, že vás tu Tsunade nevolala,“ dodal Sasuke a Shikamaru s ním v duchu súhlasil. Nemal pocit, že by Tsunade mala dôvod volať Satoriho. Možno by sa im o tom aspoň zmienia, keď im hovorila, koľko povinností ona má a ako sa im hrozne nedarí prípad s blonďákom. Shikamaru taktiež vedel, že Sasuke určite naráža na neho, že blond zavolal Satoriho do Konohy. Prečo? No...aj on bol predsa zapletený do trojuholníka Hyuuga – Kuroji - Takane.
„Obávam sa, že nerozumiem.“
„Vy mu to vysvetlite. Ja som si práve spomenul, že som nechal nejaké papiere ohľadom predošlého prípadu u mňa doma. Hneď sa vrátim,“ povedal Sasuke a už ho nebolo. Sakura ešte aj skončila zo stola, chcela ísť s ním, no ten sa pri odchode ani len neobzrel, takže bolo jasné, že o spoločnosť nemá záujem.
„Tak...“ začal vysvetľovať a s pomocou ostatných to Satorimu všetko prerozprávali.

Sasuke bol naštvaný na Shikamara. Snažil sa spomenúť si. No nešlo to. Migrény, ktoré potom nasledovali, boli skoro neznesiteľné. Nevedel či to je aj s tými dvoma, ale nevšimol si nič také hrozné, keď sa o to pokúšali, preto na nich neustále naliehal. Zrejme to mala na svedomí tá časová slučka alebo čo.
Pokrútil nad tým hlavou s tým, že sa o tom bude musieť so Shikamarom porozprávať a pri troche šťastia sa možno pri tom ani nepohádajú.
Došiel domov a cítil sa divne. Tak ako ráno. Niečo sa tu zmenilo, to mu bolo hneď jasné. Urobil pár váhavých krokov dopredu, prešiel cez chodbu do obývačky a ohúrene, šokovane, prekvapene a ešte ani nevedel ako sa pozeral na to, čo videl pred sebou. Lampička na stolíku vedľa kresla bola rozsvietená, no musel tak urobiť len teraz, pred chvíľou, lebo keď prechádzal po ulici, v byte bola absolútna tma. Prezeral si fľašku saké, ktorú dostal od Sakury na posledné narodeniny. Ešte ju neotvoril, no nezvaný hosť tak urobil zaňho.
„Nechápem prečo si to ešte neotvoril, Sasuke. Je to naozaj dobrá značka a ty si nechal, aby na ňu sadal prach,“ zatskal, „To sa nerobí,“ položil fľašu, z ktorej už trochu ubudlo a na stole videl, že si na to požičal aj jeho pohár.
„Čo tu ty robíš?!“ dostal zo seba.
„Prišiel som sa pozrieť ako sa bezo mňa máte.“

Stál na vrchole hory Kagov a pozoroval nočnú Konohu. Všetko sa dialo podľa plánu. Celá Konoha sa nehlučne presúvala preč a nikto z jeho vyvolených si to ani nevšimol. Už to dopredu zariadil, takže sa nemusel obávať, že mu to prekazia. Tých dievčat sa ani veľmi neobával, skôr by mu robili starosti tí vyšetrovatelia. Keby sa teraz zobudili, čo sa samozrejme nestane, tak by mu v tomto určite chceli zabrániť. Akoby nestačilo, že mu zničili jeho plán s klanom Hyuuga a Takane. Tak dlho na ňom pracoval! Špiny!
Na druhý deň stál opäť na hore, no nie tak, aby ho bolo zdola vidieť. Sledoval, ako sa všetci pomaly našli a zoskupili. Potom šli po Tuua. Ešteže sa včera v noci neukázal vo väznici. Bola by hlúposť ukázať sa pred Tuuom. Nebol najinteligentnejší spoločník na zločiny, no práve jeho potreboval a s tým nič nenarobil. Napriek tomu by pohľad na neho mohol priviesť nejaké spomienky späť. Strávil s ním dosť času a urobil to narýchlo a ani nie poriadne, lebo nepredpokladal, že by sa im plán nepodaril. Mal na to myslieť. Sakra, mal myslieť na tú možnosť! O Uchihu a Naru si nerobil starosti. Museli by byť priveľmi vnímaví, aby zistili, kto je. Hádam im to neskôr, keď uvidia, akú partiu dal dokopy, dopne. Koniec koncov, nechcel svoju identitu tajiť naveky.
Satori Kuroji smeroval ku stanici, keď videl, že u Tsunade nikto nie je a dedina je úplne prázdna. Bol naštvaný, to videl aj z miesta, kde sa nachádzal. Toto určite nečakal, keď si prečítal, že sa v Konohe deje niečo dôležité. No ono to bolo dôležité, ani nevedeli ako. Nakoniec to zistia. Alebo na to prídu? Hm, uvidíme či dorazí posledný člen partie.
Na jeho potešenie prišiel. Videl ho prichádzať s pobaveným úsmevom. Prešiel cez hranicu a následne aj cez bránu. Bol dnu a nemohol ho tým viac potešiť. Všetci boli na svojich miestach, a tak mohol začať hrať svoju hru.
Potom si to pozorovaná osoba znudeným krokom namierila preč a po nejakom čase sa naštvane vrátila. Dúfal, že nezačne robiť problémy, i keď...bolo by to istotne zaujímavé. Hm, možno by nebolo od veci, keby to tu trochu rozprúdil. Ale on nie, šiel do Sasukeho bytu, zrejme sa chcel trochu pobaviť na jeho účet, keď tam už musí byť.
„Nebuďte smutní, bude to sakra zábava. Uvidíte,“ uškrnul sa a upravil si blond vlasy tak, aby mu nepadali do tváre.