Tak o mňa bojuj 2 - Konožský pár 07

Bol to... zložitý týždeň.
Zhlboka som sa nadýchla a rozhliadla.
Zabávajú sa. Ako sa môžu zabávať, keď len pred dvoma dňami sme niekoho pochovali? Pohoršenie som vyjadrila už pri raňajkách, no bola som umlčaná pohľadom a komentárom o tom, aký dôležitý je tento večierok. Pôvodne sme na ňom mali oznámiť moje a Sasukeho zásnuby, avšak otec súhlasil aspoň s tým, že zasnúbenie ohlásime až nabudúci týždeň. Bože, aký je len cynický. Vraj je taký veľkorysý, že to presunie.

Dívala som sa na ten jeho slizký úsmev, ktorým obdarúval svojich dobrých známych. Práve našej rodiny sa tá smrť dotýka a on sa zabáva. Nehovorím, aby sme boli zavretí doma a oblečení v čiernom mesiac, no aspoň toľko slušnosti mať a neísť dva dni po pohrebe na večierok!
Chcelo sa mi plakať. Ako môžu byť ľudia takí bezcitní... Žiaľ, hádam, že nemám právo si takéto veci myslieť. Tiež som tu. Dívam sa navôkol ako sa ľudia rozprávajú, smejú, zabávajú a pijú. Usmievam sa na tých, ktorí sa mi prihovoria. Smejem sa na ich žartoch, ktoré mi nedávajú žiadny zmysel. Tvárim sa, že si tento večer neuveriteľne užívam.
Netvrdím, že by som teraz ležala na posteli a plakala do vankúša. Otca Ame som zas tak dobre nepoznala. Avšak, chcela by som... chcela by som ísť za ňou, povedať jej, že bude všetko v poriadku, že sa veci dajú do normálu. No napokon... komu by to pomohlo? To bolo to posledné, čo som chcela počuť, keď mi zomrela matka. No len tá skutočnosť, že som tu... cítim sa hrozne.
No môj otec? V absolútnom nebi. Deň pred pohrebom sme boli takisto na večierku a ja so Sasukem sme zanechali dobrý dojem. Čo dobrý?! Slabé slovo!
„Rozkošní.“
„Dokonalí.“
„Ako stvorení jeden pre druhého.“
„Očividne zamilovaní.“
„Jeden druhému by zniesli modré z neba.“
„Požehnaní.“

To sme boli. Hinata Hyuuga a Sasuke Uchiha. Pár storočia. To som si nevymyslela. Tak nás nazvala jedna veľmi dobre zaopatrená vdova, ktorá na minulom večierku sedela s nami za tým istým stolom.
Dokonca o nás písali v novinách. Keď som uvidela pod našou spoločnou fotkou článok o „konožskom playboyovi“ a „nenápadnej sivej myške“, ako nás v ňom nazvali, skoro ma vystrelo. Avšak, našim rodinám to príjemne hralo do kariet. Otec bol neuveriteľne spokojný a každý deň mal povznesenú náladu. Na moment som sa bála, že sa od toľkého šťastia zadusí. Na veľmi krátky moment. Robila som predsa všetko podľa jeho prianí a jemu sa moja „popularita“ veľmi pozdávala. A Sasuke? Toho považoval za dokonalého zaťa. Schopného a inteligentného na spravovanie nášho klanu. A, samozrejme, ovládateľného. Minimálne si to myslel. Z určitého dôvodu – kiežby som vedela akého – si myslel, že mám nad Sasukem moc a urobí čokoľvek, čo mi uvidí na očiach. Ale Sasukemu pravdepodobne tento stav vyhovoval. Mám taký pocit, že je to presne tak, ako chcel. Dával môjmu otcovi pocit, že som jeho bohyňa (mohlo by to byť ešte absurdnejšie?). Avšak ja verím, že v budúcnosti na to môj otec doplatí... Neviem sa dočkať.

Niežeby som ale mala právo sa sťažovať. Musela som predsa vyzerať reprezentačne a očarujúco. A, nikdy by som to síce nahlas neuznala, no tento krát im to vyšlo. Najmä Shiori, ktorá mi vyberala šaty a jej známa ma nalíčila a urobila mi účes. Oblečené som mala tmavomodré šaty s čipkou, ktoré zvýrazňovali tie správne miesta a pritom boli veľmi decentné. Ich dĺžka mi zakrývala aj tie vražedné lodičky. Mala som síce stavy, kedy som si ich chcela vyzuť, no Shiori sa na mňa nahnevala a povedala, že tým pokazím celkový dojem.
Už sme spolu boli nakupovať toľkokrát, že s istotou môžem povedať, že sme priateľky. Dokonca som si raz skúšala jedno tričko a nejaké dve dievčatá ma začali ohovárať. Poriadne na ne nakričala.

Odpila som si zo šampanského a pozrela sa na Sasukeho. Rozprával sa so svojimi bratancami. Bola som vlastne rada, že si ho na moment odvliekli kvôli „chlapským rečiam“. Potrebovala som byť aspoň na minútu sama. Alebo ani nie tak sama, ako bez neho.
Hoci sme pôsobili bezchybne, v skutočnosti sme boli všetko, len nie kompatibilní a šťastní.
Už je to týždeň od tej noci, čo ma našiel pred otcovou kanceláriou plakať ako hlupaňu. Odvtedy som sa zaprisahala, že sa už nič také nestane. Už ma nikdy, nikdy neuvidí precitnúť.
Nie je to o tom, že by sa ku mne zachoval zle. Naopak. Bol nežný, choval sa ku mne akoby som bola niečo drahocenné. Ľahol si za mňa na posteli a objal ma. Každú noc odvtedy myslím na ten pocit. Na to teplo jeho tela, jeho dych, ruky okolo môjho tela... ach! Bože, začínam byť sentimentálna.
Ráno som sa prebudila skôr ako on. V jeho objatí som sa cítila tak spokojne. Až pokým som si neuvedomila, že pravdepodobne presne takto to bolo s Mei. Veď mala problémy s rodinou a určite iné veci, o ktorých nemám ani poňatia. Ako len bolí fakt, že takto utešoval iné dievča. Niežeby som sa pýtala, ale... je to tak. Určite áno. Bezpochyby. A ak sa ku mne chová tak nežne len kvôli tomu, že aj ona bola taká a tou krehkou povahou mu ju pripomínam... takisto to bolí.
Začali ma páliť oči.
V žiadnom prípade už pred ním nesmiem plakať, musím sa snažiť konať racionálne. Premyslieť si veci a konať uvážene. V žiadnom prípade nesmiem byť zbrklá. Nechcem nič očakávať, lenže viem, že aj keď nebudem, nakoniec zostanem sklamaná. Podvedome stále dúfam. Aj v tým najtemnejších zákutiach stále dúfam v nemožné. Asi to mám jednoducho v krvi. Byť nešťastná.
Nie je to o tom, že by som šťastie dosiahla získaním chlapca, ktorý sa mi páči. Tak to nie je. Chcela by som... čo by som naozaj chcela? Chcela by som sa zobrať a odísť. Ďaleko, ďaleko, preďaleko od tejto drámy. Nájsť si byt, prácu a priateľov. Na jednej strane je to desivá predstava len tak do neznáma, no na druhej? Chcela by som to viac než čokoľvek. Chcela by som to tak veľmi... chcela by som, aby to bolo skutočné. Aby som bola obyčajné dievča, ktoré si v knižnici vyberá knihu a zrazu, nehľadiac pred cestu, vrazí do chlapca. A keď zdvihnem zrak, spatrím tie hlboké čierne oči, ktoré ma zároveň vydesia i budú priťahovať. Budem neistá, budem sa ošívať, cítiť trápne a hlúpo a myslieť si, že ho už nikdy neuvidím, no on ma pri odchode zastaví a vypýta si moje číslo. Na ďalší deň zavolá a...
Ale nie. Toto sú fantázie, ktoré sa nikdy nestanú skutočnosťou. Ale fantazírovať, snívať, azda môžem. To nikomu nemôže ublížiť. Možno ak mne.

„Krásny večer.“ Zahľadela som sa na Itachiho, ktorý sa postavil vedľa mňa zľava.
„Vskutku. Ako sa má tvoja priateľka? Och, iste, leží doma na posteli a plače za svojím otcom, zatiaľ čo ty sa tu zabávaš.“ Nebola som si ani istá odkiaľ sa to vo mne zobralo. Toľko irónie a jedu som dokázala vložiť do jednej vety, ktorá vlastne dávala zmysel a nezakoktala som sa.
Položila som prázdny pohár na najbližší stolík a presunula som sa k stolu s občerstvením.
„Niekto je tu dnes poriadne najedovaný. Netušil som, že dokážeš byť taká uštipačná.“ Odpil si z pohára šampanského, ktorý držal v ruke.
Neodpovedala som. Do úst som si hodila jednohubku.
„To bude asi nedostatkom sexu.“ Takmer som sa zadrhla. Rozkašľala som sa až som bola červená.
Prehltla som a vzpriamila som sa. Itachi mi venoval falošný úsmev. Opätovala som mu ho a hľadala spôsob ako mu to vrátiť.
„Ja som úplne uspokojená, ale je milé ako sa zaujímaš.“
„Samozrejme, nepochybujem. Veď ak by tu nebol môj brat, mohla by si ísť za tým fešákom z Piesočnej.“ Úplne som skamenela.
„Čo... čo to...“ Odkiaľ to... toto v tých papieroch nebolo!
„To ma už budete sledovať aj na záchod?“ spýtala som sa ho nahnevane a vzala som si od okoloidúceho čašníka pohár šampanského. Najskôr som mu ho chcela chrstnúť do tváre, no Itachi bol v porovnaní so mnou vysoký.
Pomaly som sa triasla od zlosti.
Toto je neuveriteľné! A nie len to... Bože, čo si o mne teraz môžu myslieť? Keď mal taký komentár, určite vie, že bol Daichi vtedy v mojej izbe... pobozkal ma vtedy. Síce to bol len letmý bozk na pery a neopätovala som ho, no i tak sme sedeli na mojej posteli a objal ma!
„Tak čo? Chrstneš mi to do tváre?“ spýtal sa posmešne. Naozaj som to zvažovala. Ale problémy s tým spojené... nestojí to za to.
„Sasuke... on o tom vie?“
„Akú odpoveď by si chcela počuť?“ Vzdychla som. Takže to znamená, že vie. Prekliati slizkí... tí...!!! Takto ma sledovať...

Nahnevaná som položila pohár na najbližší stolík. Nebola som si istá či ho nerozbijem v ruke. Rukou som si trochu nadvihla šaty, aby som o ne nezakopla a šla som von na terasu. Šiel za mnou. Keďže stáli na terase ďalší ľudia, zišla som po schodoch a šla po chodníku do záhrady.
Sadla som si na lavičku a čakala. Šampanské nechal takisto vo vnútri.
„Hinata, zakopme vojnovú sekeru. Nemám chuť sa s tebou hádať.“ Prudko som vstala z lavičky a ruky som si dala vbok.
„Lenže ja mám! Mám obrovskú chuť! Ako ma môžete takto sledovať?! A ešte k tomu vytvoriť o mne spis! Panebože, ste normálni?!“ Kričala som. No práve kvôli tomu som išla tak hlboko do záhrady, ktorú som ani nepoznala.
„Upokoj sa. Ja a Sasuke sme ťa nesledovali, len nám potom odovzdali informácie.“ Zasmiala som sa, no bol to ironický smiech.
„A to sa mám teraz cítiť lepšie?“
„Či sa budeš alebo nebudeš cítiť lepši, je mi už jedno.“ Akoby som prišla o všetok vzduch. Samozrejme. No samozrejme. Prečo by sa mal zaujímať o to, ako sa ja cítim?
Schytila som si predok šiat a mala som v pláne odísť, no on ma chytil za rameno.
„Počkaj,“
„Prečo?“ Začali ma páliť oči.
„Prečo by som mala počúvať čokoľvek z toho, čo mi chceš povedať?!“ Už som sa opúšťala.
„Prečo by som mala stále počúvať a robiť to, čo po mne vyžadujete?!“ Cítila som ako mi horúce slzy stekajú po tvári a ničia make-up. Pustila som si šaty a silno som ho udrela do ruky, ktorou ma držal. Pustil ma.
„Čo po mne ešte chcete? Už som sa vám upísala, vezmem si tvojho brata. Tak čo ešte?! Už vám nemám čo dať!“ Zavzlykala som.
„Prepáč, nechcel som...“ začal tichým pokojným hlasom.
Otočila som sa, aby nevidel moju uslzenú tvár.
„Vypadni odtiaľto, Itachi.“ Pred hodinou si sľúbim, že ma už Sasuke neuvidí plakať a teraz Itachi... dobre ideš, Hinata! Výborne!
Ucítila som teplé dlane na mojich pleciach.
„Odpusť, prehnal som to.“
Na moment jednu ruku odtiahol a potom som pred sebou uvidela vreckovku, ktorú držal v tej ruke. Neisto som ju vzala.
„Ďakujem.“ Zašomrala som.
Spustil zo mňa ruky a ja som si vyfúkala nos. Vedela som však, že stál za mnou a nikam nešiel.
„Odchádzam.“ Spustil po chvíľke.
Keďže som nepočula kroky, došlo mi, ako to myslel.
„Prosím?“ Otočila som sa a on sa pousmial.
„Ame beriem, pochopiteľne, so sebou.“
„Ach.“ Možno len nechcel vzbudiť podozrenie, preto prišiel na tento večierok... hlúpa som.
„Kedy?“ spýtala som sa potichu.
„Vlastne niekedy teraz.“ Čože?!
„Vezmem si veci z vášho domu a pôjdeme.“
„Ale... ale vy nemôžete odísť. Veď...“ Ani som nevedela, čo chcem povedať.
„Musíme. Ame potrebuje nový začiatok. Neviem ako jej mám inak pomôcť. Verím, že na novom mieste nebude myslieť na tú bolesť.“
„Možno áno. Možno to pomôže.“ Keby som po matkinej smrti mohla... išla by som preč. Utekala by som tak ďaleko, ako by som vládala. Lenže kam som mohla? Do konožského lesa. To bolo moje jediné útočisko. Nikam inam som ísť nemohla. Páni... dokonca teraz Ame závidím. To je tak... smutné.
„Hinata, ja viem, že od teba toho chcem veľa, ale... ale aj tak si dovolím byť taký sebecký. Postaraj sa o Sasukeho, prosím.“
„Vezmem si ho, takže to je v balíku.“ Usmiala som sa.
„Nič si mu nespomenul?“ spýtala som sa po chvíli.
„Nie, nemá poňatia, ale keby sa ťa pýtal... nuž, nechám na tebe či mu niečo povieš, alebo nie. O nejaký čas sa mu ozvem. Keď veci vychladnú.“ Prikývla som.
Obe ruky mi dal na krk a pobozkal ma na čelo. Prekvapil ma tým, no trochu aj potešil.
„Buď silná a nevzdávaj to, švagriná.“ Stisol mi ruku a prešiel popri mne. Otočila som sa a dívala ako odchádza.
Už som spomínala aké geniálne hlášky tí Uchihovci majú?
Usmiala som sa.

Kráčala som po chodníku v záhrade, chcela som sa čo najskôr nenápadne prešmyknúť na toaletu, kde by som sa trochu upravila. Nemôžem sa tam predsa takto vrátiť.
„Vážne by som chcela vedieť, ako to robíš.“
Otočila som sa a uvidela Sakuru. Vyšla spoza kríku.
Panebože, sledovala ma? To naozaj?! Preboha, čo im už všetkým načisto preskočilo?!
„Čo?“ spýtala som sa nechápavo.
„Spať s oboma Uchihovcami... páni. To si až taká dobrá?“
„Ako sa opovažuješ?!“
„Tak toľko k tomu, ako sa so Sasukem milujete, čo?“ Vedela som, že by nemalo význam pokračovať v tej konverzácii. Otočila som sa a kráčala ďalej po chodníku.
„Štetka.“ Zakričala za mnou. Zastala som. To slovo sa do mňa zarylo ako nôž. No snažila som sa naň nereagovať. Otec ma tak už nazval nespočetne veľakrát. Nemôžem sa s ňou hádať. Nemôžem si dovoliť škandál.
Zhlboka som sa nadýchla a vykročila.
Nie je nič čudné na tom, že som sa rozprávala s Itachim. A ak sa niekto spýta... ak sa niekto spýta... hovoril mi len, že je rád, že chodím so Sasukem.