Čepele (kap. 3)

Aby zapôsobil, Zabuza sa čo najviac upravil. Síce sa mu nepodarilo zrovnať svoje večne strapaté vlasy, ale aspoň zo seba zmyl nahromadenú špinu v miestnom potoku. Takto vyzbrojený sa vydal do kováčskej dielne, v ktorej sa už od rána pracovalo.
"Česť práci," zvolal, na čo sa majster odvrátil od svojej práce a začal si očami premeriavať prichádzajúceho cudzinca.
"Moje meno je Kaeryoubas. Prichádzam k Vám s prosbou."
"Čo ťa sem privádza?"
"Dlho putujem a hľadám si prácu. Nájdem miesto vo Vašom dvore? Dokážem pracovať tvrdo a nevyžadujem vysokú mzdu, stačí mi bývanie a strava." Snažil sa takto čo najviac stlačiť svoje nároky, aby zvýšil svoje šance na úspech.
"Odkiaľ že si to?", pýtal sa s pokrčeným obočím kováč.
Videl, že chlapec je dobre stavaný, a pomoc by sa mu v týchto dňoch popravde naozaj zišla, ale nechcel si do domu pustiť neznámu osobu. V ľuďoch totiž ešte stále prevládala nedôvera v ostatných, čo sa prejavovalo prehnanou opatrnosťou voči pútnikom.
"Prichádzam z kraja dažďa, žil som v dedine pri Skrytej dažďovej. Vojna ju ale zasiahla naplno a mne sa len tak podarilo prežiť. Nanešťastie mi neostali žiadni príbuzní ani známi, ktorí by sa o mňa postarali. Preto som sa rozhodol odísť čo najďalej." Tento príbeh vlastne nebol veľmi vzdialený pravde, preto sa Zabuzovi zdalo, že znel vierohodne.
"Chlapče," vyslovil nízko položeným hlasom kováč, a díval sa pritom Zabuzovi priamo do očí, "neber si to osobne, ale, aby som bol úprimný, radšej vezmem niekoho z našej obce. Cudzincov dnes neprijíma takmer nikto," predniesol rozhodne. Táto odpoveď bola konečná, to bolo jasné. Zabuza neostal oparený, čakal niečo takéto - ale predsa len mu bolo ľúto, že ho kováč nezobral.
"Viem ale o možnosti, kde by si si mohol privyrobiť - skús vyplávať na more, tam sa nedívajú na pôvod."
Áno, more, oceán, ktorý pohlcuje všetko, čo doň vstúpi bez rozmyslu, ktorý nerozlišuje dediny, mená ani rasy, v ktorého diaľkach sa zdá byť všetko neskutočne malé a bezvýznamné ... More bolo poslednou možnosťou, nie pretože by bolo neprístupné, to nie, veď sa každý deň nové a nové lode vydávali na cesty za ziskom a naberali mnohých. Zabuza len nenávidel predstavu, že by bol každodenne obklopený vodou a hmlami, bez možnosti úniku.
Neostalo mu nič iné ako ešte raz pozrieť na kováča. Pripomínalo to prosebný pohľad malého chlapca na veľkého obra, ktorý má jediný moc poskytnúť mu prístrešie, ale obaja vedia, že to nie je možné.

Keď zmizol za prvou zákrutou, celý rozhovor začínal pomaly, ale isto miznúť vo víre blížiacich sa povinností. Mal v pláne obehnúť ešte niekoľko tamojších majstrov. Nikde sa ale nedočkal prekvapenia, vlastne sa mu zdalo, že je to čím ďalej, tým horšie - ostatní majstri sa mu už ani nesnažili nič vysvetľovať, rovno ho posielali kade ľahšie a jeho nálada klesala.
Keď sa rozhodol presunúť na svoje obvyklé miesto skryté v blízkosti námestia, schyľovalo sa k večeru.
Už chvíľu sa v ňom začínal tvoriť pocit nepokoja, ktorý si nevedel vysvetliť. Zrazu si ho všimol - chlapíka, ktorý sa plížil vo vzdialenosti desiatok metrov za ním. Chlapík nebol zahalený a Zabuzovi sa zdalo, že tú postavu odniekadiaľ pozná, a preto sa rozhodol chvíľu počkať, kým získa istotu. Jeho inštinkty ho nemýlili - bol to syn kováčskeho majstra, ktorého včera sledoval. Z tých rozhovorov vydedukoval, že sa volá Rainar. Ako sa k nemu približoval, jasne videl, ako uprene sa na neho pozerá. Mal veľmi výrazné oči, ktoré ešte zvýrazňovalo husté obočie. Vyzeral celkom ako sokol, ktorý ide neomylne za svojím cieľom. Kráčal priamo a rozhodne.
"Zdravím, my sa ešte nepoznáme. Ráno si bol u môjho otca. Kaeryoubas, že?" "Nie, Zabuz ... teda zabudol som na teba," snažil sa rýchlo zakryť svoj omyl. "Vieš, dnes som prešiel mnoho domov."
"Ale bez výsledku, čo?" uškrnul sa chlapec. "Moje meno je Rainar. Čo keby som ti povedal, že to miesto u môjho otca by si mohol dostať?"
Zabuza pochybovačne prižmúril oči, ako to bolo u neho zvykom a tým pokynul Rainarovi, aby pokračoval.
"Vidím na tebe, že tú prácu by si zvládal bez problémov. Takých silných robotníkov za tak lacno otec nemá šancu v dedine zohnať," konštatoval bez okolkov. "Ale povedz mi Kaeryoubas, povedz mi jedno - a odpovedaj pravdivo prosím." Zabuza sa v tejto chvíli začal sústrediť ešte viac, keď sa k nemu začal Rainar nakláňať so svojou otázkou až nepríjemne blízko.
"Ako si na tom s narábaním so zbraňami?"
"Čo prosím?" nechápavo hľadel Zabuza.
"No či sa vieš zaháňať s mečom, hádzať kunaie, bojovať s nunchakmi, udusiť nepriateľa holými rukami, rozbíjať lebky, stínať hlavy?"
Keď videl, ako na neho Zabuza civí, stlmil hlas a zopakoval: "Zažil si vojnu aj z inej strany ako unikajúce decko?"
Zabuzovi sa už vyjasnilo - Rainar hľadal bojovníka, len si nevedel vysvetliť prečo. Vôbec netušil, ako má odpovedať. Na jednu stranu sa bál odhalenia, ale nechcel ani pustiť šancu na nový život. Na rozmýšľanie už ale bolo neskoro. Keď pozrel na Rainara, bolo jasné, že už to vie, možno z jeho pokrivenej tváre alebo jednoducho z jeho mlčania, ktoré niekedy povie viac ako tisíce slov.
"Potrebujem niekoho, s kým by som mohol trénovať. Nebudem ti vysvetľovať, prečo, ale medzi tunajšími nenájdem nikoho, kto by sa na to hodil, pochop. Ak sa na to dáš, presvedčím otca, aby ťa prijal, zaručím sa ... Tak čo, ako sa ti páči moja ponuka?" nadhodil Rainar tentoraz s miernym úsmevom na tvári, asi aby odľahčil situáciu.
Takže takto je to, odľahlo Zabuzovi. Najradšej by ponuku neprijal hneď, ale tušil, že ak to nespraví, druhá šanca nemusí prísť. Pozrel preto znova na Rainara a hlavou mu jasne pokynul, že súhlasí.
"Na nové začiatky."
Tak teda, na nové začiatky ....