RM: Ako to bolo a bude 5

Tomako zastavil a obzeral si okolie čistinky. Naruto si sadol na vlhkú zem vedľa Sakury, ktorá si potrebovala oddýchnuť. Skupina ninjov z Konohy bola na odľahlej čistinke asi 10 minút chôdze po cestičke vedúcej z dedinky riečneho klanu do lesa a 15 minút chôdze lesom.
„Ehm.... Nechcem byť zlý, ale nezabudli ste na niečo?“
„Na nič sme nezabudli.“ odpovedal Kakashi. No v tom si uvedomil, že hlas, ktorému odpovedá, vôbec nepozná. Všetci sa pomaly otočili a uvideli skupinku štyroch shinobi, ktorých nepoznali. Teda až na Naruta. Ten spoznal troch z nich.
Hlas patril jouninovi v stredných rokoch. Mal tmavohnedé vlasy a hnedé oči typické pre jeho klan. Bol nahodený v tmavomodrom tričku a nohaviciach a navrchu mal čiernu vestu. Meč mu visel na boku opaska a čelenku so znakom Konohy mal na čele a svojim pohľadom skúmal ninjov oproti.
Vedľa neho stál chalan, v ktorom Naruto spoznal Shira. Druhú polovicu skupiny tvorili dve dievčatá, rovnakého veku ako Shira. Boli si podobné, no zároveň rozličné. Lina bola vyššia o pár centimetrov, vlasy mala svetlohnedé a vypnuté do drdola, oči orieškové. Na sebe mala bledomodrú bundu na zips a čierne voľné nohavice zúžené na členkoch. Čelenku mala okolo krku, pretože o ten sa bála viac ako o čelo. Na opasku jej visel malý zvitok a batôžtek na zbrane.
Tá druhá, Leera, mala dlhé kučeravé vlasy, tmavšie ako Lina. Oči nemala čisto hnedé, ako väčšina jej klanu. Dalo sa v nich totiž badať známky zelenej farby. Na sebe mala čierne nohavice, šedé tričko a hnedú károvanú košeľu. Okolo pásu mala pripevnený batôžtek na zbrane a čelenku hrdo nosila na ľavom ramene.
„My sme tým z klanu Hashibami. Mali sme sa stretnúť pred hodinou pri bráne do tejto dediny. Asi vám to zabudli spomenúť.“ povedal Makuto, jounin z klanu Hashibami.
„To teda zabudli... Ja som Hatake Kakashi a toto sú Naruto, Sakura, Kiba, Hinata, Shizune, Ino, Lee a Shikamaru.“
„Ja som Makuto. Toto je Shira a toto sú Lina a Leera.“ povedal Makuto so strojenou úctou.
Lina aj Leera na seba pozreli. Vedeli, čo znamená, keď ich sensei začne s takýmto štýlom správania sa. Málokomu veril, v ich klane tým bol známy, no aby nebol až taký neľudský, snažil sa aspoň slušne zhovárať s ostatnými.Usmiali sa jedna na druhú a úsmev im z tváre nezmizol.
„Takže vy ste Tomako, však?“ otočil sa Makuto na starého muža. „A máte nás zaviesť...“
„Áno, áno.“ Skočil mu do reči Tomako a pritom zazeral na novú skupinu ninjov. „Očividne ste nás už nejaký čas počúvali. Ale viem, že tu máte byť. Už som začínal tento ostatok podozrievať, či to nie sú ninjovia, ktorých si najal horský klan. Teraz vidím, že v Konohe iba nemajú veci pod palcom. Dúfam, že to nezmarí vyšetrovanie.“
Tomako sa hneval a bolo to na ňom vidieť. Avšak svojimi poslednými dvoma vetami si neveľmi pomohol, pretože napätie medzi ním a shinobi o dosť narástlo. Ako si môže dovoliť urážať Konohu?
„Láskavo počkajte tu, ja ešte musím vybaviť jednu vec. Stretneme sa na tejto čistinke o pol hodinu. A jedna rada: buďte tu načas a neopustíte ju za žiadnych okolností. Aj keby sa malo diať niečo hrozné.“

Po polhodine čakania vodcovia tímov znervózneli. Už čakali naozaj dlho a Tomako sa stále neukázal. Začínali mať pocit, že ich oklamal, ba čo horšie, že ich zaviedol do nejakej pasce, keď tu zrazu... „Nepočuli ste niečo?“ spýtal sa Kiba.
„Nie.“ odvetil odmerane Shikamaru, ale aj on načúval. Niečo zarachotilo, ale tak potichučky, ako keď dopadá slabý dážď na okno.
„Teraz! Teraz som to počul!“ vyhŕkol Naruto. Už všetci boli v strehu.
„Je to hlasnejšie!“ zvolala Lina, kunoichi z klanu Hashibami.
„Aj ja to počujem...“
„Buďte ticho! Hinata, prosím, prezri byakuganom zem pod nami!“ povedal Kakashi.
„Byakugan!“ Hinata pozorne prezrela zem pod ich nohami. V tom sa čistinka dala do pohybu.
„Vidím pohyb pod zemou. Ako keby tam bol postavený nejaký prístroj. Vidím niekoľko ozubených kolies.“ odvetila Hinata.
Shira by už-už skočil na najbližší strom, no spomenul si na slová starého muža: Neopúšťajte čistinku za žiadnych okolností! A tak zmeravel v neprirodzenej polohe s pokrčenými kolenami.
Rýchlo si premyslel, čo urobí a potom zvolal: „Ostaňte na mieste, nikto sa ani nehnite!“
Zem začala špirálovito klesať. Zvyšok veľkej skupiny zmeravel. Jedni od zarazenia, čo im má on čo prikazovať, jeho spolubojovníci od prekvapenia, no zjavne verili úsudku spolubojovníka a tí, ktorí nepatrili ani tam, ani tam, to aj tak vzdali, pretože medzitým klesla úroveň čistinky o tri metre nižšie, než bola pôvodne a diera nad nimi sa uzavrela, čiže ostali v nevedomí a ešte aj potme. Tak rezignovane spustili ruky vedľa tela, no všetci boli stále v strehu. Kruh trávy a pôdy, na ktorom stáli, neustále klesal hlbšie a hlbšie pod zem.
Ak nám Tomako klamal, sám sa postarám o to, aby už viac nikoho neoklamal! nahnevane si pomyslel Shira, pretože ľutoval, že nestihol vyskočiť z jamy vtedy, keď to ešte bolo možné.

Odrazu im zem pod nohami prestala klesať. Ino ako prvá uvidela vchod do tunela, z ktorého okrem svetla vychádzala nejaká postava. Naruto v ňom spoznal Tomaka. Nahnevane na neho zazeral, no neodvážil sa vrhnúť na neho, ba ani kričať. Tomako sa tváril vážne, no na tvári sa mu mihol úsmev a prekvapenie.
„Takže ste dodržali moje pokyny. To ma teší, aspoň viem, že sa len tak niečoho nezľaknete.“
Leera žmurkla na Shiru. Nebyť neho, už je dávno za horami, za dolami. Niežeby bola zbabelá, iba bola veľmi obozretná a priam čakala, kedy sa spustí nejaká pasca alebo na nich niekto zaútočí.
Tomako im mávol na znak, aby ho nasledovali do tunela a potom pokračoval: „Máme aj normálne vchody do nášho Podsvetia, ako to tu voláme, ibaže... vy ste návšteva.“ dodal zamyslene.
„Prirodzene, po tom, čo nám urobil horský klan, im neveríme a o to menej veríme iným, cudzím ľuďom. Musíme sa chrániť. Mnohí z nás boli počas tej osudnej noci zranení, mali sme tu aj pár smrtí. Čo je horšie, boli medzi nimi aj deti.“
Sakura sa zachvela. Nezniesla ten pocit. Predstava bezvládneho telíčka ležiaceho v nepohodlnej polohe pod sutinami jej vháňala slzy do očí a mala zlosť na všetkých vrahov na svete. Potom si uvedomila, že aj ona istým spôsobom patrí medzi vrahov. Veď je kunoichi.
Po chvíľke chôdze Shikamaru neustále premýšľal nad tým, aké veľké je asi bludisko pod zemou a ako dlho bude trvať, kým sa dostanú na miesto, kde sa majú dostať. Predstavoval si miestnosť s vysokým stropom a veľkým stolom, v ktorej bude vodca klanu.
Preto sa spýtal: „Kedy ste vybudovali tieto chodby pod zemou?“
„Sú veľmi staré,“ odvetil Tomako. „Vybudovali ich ešte naši praotcovia.“
„Takže vedú popod celé hory a lúky? Ak sú staré, sú aj dlhé a...“
„Máš pravdu, chlapče. Ale na nič sa už nepýtaj. Potrebné veci dostanete, potrebné informácie sa dozviete. Nič viac, nič menej od nás nečakajte.“ odmerane odvetil Tomako.
Shikamaru sa zatváril urazene, no nechal to tak. Iba dúfam, že nám naozaj poskytnete dostatok informácii, lebo ak nám toho priveľa zatajíte, vôbec nemusíme prísť na kĺb tejto záhade, pomyslel si.

Konečne stáli pred kamennými dverami, ktoré viedli do miestnosti vodcu. Dvere sa otvorili. Skupina vošla do miestnosti slabo osvetlenej fakľami, no nebola tu taká tma ako na chodbách.
Muž sediaci za stolom naznačil prišelcom, aby sa tiež posadili. Potom pozrel na Tomaka, Tomako prikývol a odišiel. Dvere sa za ním s vrzgotom zavreli.
„Vitajte v meste našich predkov!“ privítal skupinu muž, ktorý sedel za stolom a aj bol vodcom riečneho klanu.
„Ďakujeme.“ ozvalo sa tiché zamumlanie unavených ninjov. Na vodcovej tvári sa zjavil výraz hovoriaci o nespokojnosti s takou slabou vďačnosťou.
Shizune si to všimla, preto sa pokúsila o napravenie chyby: „Veľmi pekne ďakujeme za prijatie. Prepáčte, ale sme už trochu unavení... tak...eh...“
„...môžeme prejsť k veci.“ vykoktala sa napokon.