Čepele (kap. 2)

II.

Dedina, v ktorej sa Zabuza ocitol, nebola dedinou v pravom slova zmysle. Domy boli roztrúsené po pomerne veľkej ploche a len málo z nich stálo hneď vedľa seba, čo bolo spôsobené aj tým, že jej značná časť bola pohltená dubovými lesmi. Výnimkou bolo akési námestie so studňou, ktorému dominoval neveľký kostol so špicatou vežou a mozaikovanými oknami, a ktorý obkolesovalo niekoľko honosnejších domov.
Odhadoval, že v nej mohlo žiť asi tak dvesto až tristo obyvateľov a podľa informácií, ktoré získal na cestách, šlo o zapadnutú časť kraja. Preto sa rozhodol, že práve tu by sa mohol určitý čas nepozorovane ukrývať. Už dlhšiu dobu sa totiž pohrával s myšlienkou, že si nájde miesto, kde by sa mohol nerušene zdržiavať pod zásterou inej identity. Nenápadné miesto v odľahlej časti kraja Zeme sa javilo byť ideálnou možnosťou, otázkou však ostávalo, akým spôsobom by tu prežíval. Jeho cieľom bolo nájsť si prácu a miesto, kde by prespával. Nehľadal veľké pohodlie, ale zase ani podradné miesto kdesi v chlieve - mal predsa svoju česť. Uvedomoval si, že jeho jedinou možnosťou je fyzická práca, ale to mu neprekážalo, vlastne bol na takýto druh námahy zvyknutý a iný spôsob obživy si nevedel ani predstaviť. Mal preto v pláne prejsť všetkými remeselnými dielňami v okolí a prezvedieť sa, či by sa preňho nenašla práca.

Ďalšou vecou, ktorú musel domyslieť, bola jeho identita - mal vystupovať ako utečenec bez domoviny, tulák alebo cestovateľ? Aj keď táto posledná možnosť by bola pre neho najprínosnejšia - mohol sa prezentovať ako človek, ktorý toho veľa prežil a videl - pôsobila by príliš nedôveryhodne. Zabuza bol ešte len chlapec, a čo bolo horšie, bol sám. Preto sa rozhodol, že sa bude vydávať za vojnovú sirotu.
Za najdôležitejšie pokladal, aby sa nikto nedozvedel, že pochádza zo skrytej Mlžnej, z dediny, o ktorej kolovali po svete zlovestné chýry o ich nekonvenčných, až brutálnych praktikách. Tento názov bol skrátka spojený s obrovskou nedôverou voči komukoľvek, kto z nej pochádzal. Okrem toho nesmel dopustiť, že by sa niekomu z vedenia Mlžnej podarilo zistiť, kde sa práve nachádza. Inak by vyslali špeciálne komando vytvorené s jediným cieľom - dolapiť a doviesť ho naspäť, v horšom prípade ukončiť jeho cestovanie radikálnejším spôsobom.

Behom jedného dňa sa mu podarilo zmapovať celé okolie dediny. Najviac sa mu pozdávala väčšia kováčska dielňa, z ktorej sa neustále ozývalo cvendžanie nákovy, ktoré začalo utíchať až s príchodom večera. Zabuza sa celú dobu nenápadne zakrádal v tieňoch, aby ho nikto nevidel. Rozhodol sa, že predtým, ako sa pustí s domácimi do reči, si o nich zistí čo najviac. Podľa všetkého bol tamojší majster - asi štyridsaťpäťročný, dobre stavaný muž - váženým členom obce. Všetci návštevníci sa k nemu správali s úctou väčšou, ako bolo zvykom. Akoby sa snažili dokázať, že si ho cenia - zrejme pre jeho prácu, ale tým si ešte nemohol byť istý. Majster nepracoval sám, pomáhal mu chlapec trochu mladší ako Zabuza. Nepôsobil síce tak vznešene, ako jeho otec, ale aj tak vyzeral veľmi schopne. Tretiu osobou, ktorá sa nachádzala na dvore, nevidel prvýkrát. Bolo to dievča, ktoré ho priviedlo do dediny. Zahliadol ju ale len raz - keď vchádzala do domu. Ostatní ľudia, ktorých spozoroval, boli zrejme len zákazníkmi.
Rozmýšľal, či by boli ochotní ho vziať do služby ako pomocníka alebo učňa. Práce v dielni bolo dosť, a ako si všimol, domáci museli pracovať neúnavne, aby stíhali. Zabuza si ale nebol istý, ako ich osloviť, aby mal istotu, že ho príjmu. Povedal si, že to skúsi budúce ráno - snáď ho dovtedy niečo napadne, veď ráno býva múdrejšie večera ...