Tieň tieňa

Šumím s lesom.
Som les.
Jeho duch
Či azda niečo viac?

Som pokus,
vznikol som z hry pokus-omyl.
Môj život je náhoda.
Kradnutie miesta iným.
Bezmenný. Aspoň z časti.
Prázdny. Ktohovie, ako je to naozaj.

Prázdna nádoba.
Som tieň na dverách svojho bytu.
Mám výhľad na tvoju podobizeň,
časom nezotretú.
Živá pripomienka irónie osudu,
keďže ja o tebe viem a ty nie.

Som tvoj tieň.
Som tieň tieňa obrovského stromu.
Starobylého. Pritom tak skutočného.
Tvoje slepé oči.
Ja len malý stromček, kradnúci vlahu.
Napoli skutočný. Na ulici živý.

Oživený. Tým so striebornými
vlasmi. Som tvoj tieň
a on je tieň tvojho brata.
Všetko do seba zapadá.
No žiadna logika v tom nie je.
Tak ako vo mne je život stromov.

Zlomených.
Stále počujem,
ako krásne šumia.
Ja som si to nevybral.
Aj tak by som bol bezmenný.
Bezbranný však už nie som.

Nemilovaný.
Len skryto.
Opustený.
Hlava v smútku.
Potoky nevyplakaných sĺz sú mi vlahou.
Živia vo mne prázdnotu
ako ďalšie stromy,
ktoré zo mňa vzniknú.

Listami pohltený.
Zasypaný smútkom.