Dangerous Existence II - 7. Mŕtve srdce, ktoré cíti

Stojím na mieste, pozerám sa na seba do zrkadla. Cítim svoje telo, ale prisahala by som, že som ho videla ležať na zemi celé zakrvácané keď som ho opúšťala. Alebo to bol len prelud? Snívalo sa mi o smrti? O mojej vlastnej smrti?
Nie.
Tie čiary na mojej hladkej pokožke, ktoré mi narúšajú tvár dokazujú, že nie som v poriadku. Tie mŕtve oči, ktoré ma desia mi ukazujú, že som už zomrela. Ale čo robím medzi živými? Ako som sa sem dostala? Kde to vôbec som?
„Sasuke-kun,“ len to jediné meno vyslovené neznámym hlasom vo mne vyvolalo niečo, čo mi prehnalo zimomriavky po celom tele. Len meno a okamžite sa mi vybavila jeho bledá tvár, čierne oči a strapaté vlasy ulepené krvou. Ten planúci pohľad, hora svalov zakrytá pod oblečením a neskutočná sila, nebezpečenstvo, tajomstvo a hrôza pochované v dokonalom tele. To všetko pre mňa predstavoval Sasuke po tom všetkom.
Kolená sa mi rozklepali od očakávania. Nemôžem uveriť, že aj moje mŕtve telo na neho reaguje. Dokonca mi ani nebije srdce a stále cíti...
Zvyšok vety, ktorá bola vyrieknutá po jeho mene, som vôbec nevnímala. Podstatné bolo, že podľa toho čo hovoril tak je... tu. V jednej miestnosti so mnou. A ja som späť.
Zažmurkala som v zrkadle, keď som zbadala za sebou pohyb. Zatajila dych, aby som mohla zistiť, že nepotrebujem kyslík.
Obrátila som sa a zbadala môjho vraha, ktorý stál na mieste a nespúšťal zo mňa pohľad.
„Sasuke,“ boli to moje prvé slová, ktoré som vyslovila. Nikdy by som si nepomyslela, že prvé čo po svojej smrti poviem, bude jeho meno. S úľavou som zistila, že hoci som sa zmenila, môj hlas je taký istý... tak ako tie city, ktoré by mali zostať na onom svete tak ako ja, po tom čo mi urobil.
Ruky si založil na hruď a oprel sa o pilier so zamračením na tvári.
Mala som tak trochu strach, cítila som sa obnažená hoci som na sebe mala čierny plášť. Prevŕtal ma čiernymi očami a každú chvíľu som očakávala červený záblesk. Vyzeral, akoby premýšľal. Nad čím?
„Orochimaru, vieš o tom, že si totálne nechutný? Oživovať mŕtvolu?“ odvrkol si Sasuke po dlhej dobe a prezrel si ma od hlavy až po päty, akoby čakal, kedy zo mňa začnú vyliezať červy.
Jeho slová ma takmer zrazili na kolená, pretože... neviem, čo som očakávala. Trochu iný prístup, alebo miernejšie slová. Len matne som si pamätala na posledné sekundy môjho života, kedy ma pobozkal. Neviem či som v jeho očiach videla lásku, alebo to bolo už len moje posledné želanie pred smrťou. A možno to bol len odraz mojej lásky v jeho zrkadlovo čiernych studniach.
Vlastne vôbec neviem koľko času ušlo od tej doby, čo ma zabil. A aj tak tu stojím, živá... nemŕtva.
„Všetko má svoj účel, milý Sasuke. Vlastne by nám mohla byť viac ako len užitočná. Má predpoklady k tomu, aby z nej bola skvelá medička. Najskôr sa o ňu Karin postará, aby ju naučila ovládať chakru a potom si ju pod svoje krídla zoberie Kabuto.“ Vôbec som nerozumela tomu, čo tu hovoril ten Orochimaru, ale ani ma to netrápilo. Podstatné bolo, že tu bol Sasuke. Na ničom inom nezáležalo. AK tu bol, nebola som stratená. Nebála som sa.
„Iba čo si prirábaš prácu. Pochybujem, že bude dostatočne schopná. Čo ti nestačia Karin s Kabutom?“
„Už dávno by si mal vedieť, že ja zbieram trofeje a za každú cenu si ich udržím. Teraz sa mi podarilo zabiť dve muchy jednou ranou,“ Sasuke sa prudko narovnal, keď sa díval na Orochimara, ako mu adresuje tie slová. Vyzeralo to, akoby porozumel ich skrytému významu. No ja som nerozumela ničomu. Ako to, že som späť na tomto svete? A prečo sa mne a Sasukemu opäť skrížili cesty?
„Idem trénovať, poslúž si s tvojou mŕtvolou,“ jeho chladný hlas zavial až ku mne. Nevenoval mi jediný pohľad, len sa proste otočil a odišiel bez toho, aby sa obzrel. Každý jeden krok, ktorý urobil aby sa ohol odo mňa vzdialiť sa mi ozýval v ušiach a v duchu som si priala vrátiť sa späť tam, kde som bola. V ničote, ktorá ma neničila, niekde, kde som sa netrápila. Tento svet je len o bolesti. Na druhej strane, tam je dobre.
Len čo sa za nami zatvorili dvere, ucítila som dotyk na svojom pleci.
„Takže ty musíš byť Sakura, ktorá tak tkvie Sasukemu v hlave,“ doteraz sa so mnou priamo nerozprával a vôbec som nerozumela slovám, ktoré mi hovoril.
„Zlatko, si pre mňa výhra,“ usmial sa široko a jeho dlhý jazyk mu prešiel po perách. Bol ako had.
„Ne-nechápem o čom hovoríte,“ zamumlala som, keď som sa na neho pozrela a utiahla si čierny plášť bližšie k telu.
„Nemusíš tomu rozumieť. Sasuke vie, čo to znamená. A to je podstatné,“ prstom mi prešiel po líci a potom ma otočil ku dverám.
„Poď so mnou, pridelím ti izbu a od zajtra ti začne výcvik. Si moja výhra, čerešňový kvet.“ Jeho slová zostali v miestnosti ako sykotal, hoci sme už dávno vyšli a kráčali sme po chodbe. Šla som mlčky a snažila sa nad ničím nepremýšľať. Každá chodba vyzerala tak isto, takže som sa ani nesnažila zapamätať si cestu, len som čakala na dvere, ktoré mi pridelí.
Až sme sa nakoniec k nim dostali. Podal mi kľúč a počkal, až kým vojdem do tmavej miestnosti, ktorá bola odteraz mojim domovom.