Zakázané ovocie chutí najlepšie 9

Od Sabaku

Áno, viem. Všetci ma zaškrtíte, že pridávam diel až teraz. Môžem povedať, len pardón. Mrzí ma to. Vážne, ale momentálne mám hlavu niekde inde. Zlepší sa to.

Sabaku

Dôležitý oznam!!! - Hikari Animaru

Takže, kde začať... Asi by som mala najprv odkazom od Sabaku. Je jej to strašne ľúto, ale na chvíľu bude jej vydávanie pozastavené, čo znamená, že aj táto FF bude mať pauzu. Vyskytli sa problémy a nemôže momentálne písať. Ale pokúsi sa začať písať čo najskôr. Verím, že to všetci chápete Proste má zlé obdobie a musí sa z toho dostať, tak sa prosím, na ňu nehnevajte

A teraz odkaz odo mňa... Vážne keď Sabaku napísala čo Sasuke spravil skoro som zomrela hodnú chvíľu mi trvalo kým som prišla na dobrý spôsob ako jej na to odpísať, ale mám pocit, že som to zvládla celkom dobre

Dúfame, že aj napriek tejto pauze s nami bude aj naďalej

- Hikari Animaru

„Čo odo mňa chcete?“ opýtala som sa tichým hláskom. Teraz predo mnou stáli všetci šiesti.
„Čo asi? Tvoj byakugan,“ zlomyseľne sa jeden z nich uškrnul. Striaslo ma od strachu.
„Kioshi, zmenši jej chakru, aby sa nemohla brániť,“ povedal, pravdepodobne, veliteľ.
„Na koľko?“ ozval sa jeden z chlapov na ľavo.
„Na čo najmenej.“
„Rozumiem,“ pristúpil ku mne a dotkol sa mi dlaňou čela.

Cítila som, ako mi mizne chakra. Keď skončil, mala som chakry iba na prežitie. O niečom sa rozprávali. Nevedela som rozoznať o čom. Bola som malátna. Neviem ako a upadla som do bezvedomia.
Keď som sa zobudila, mala som o trochu viac chakry. Znovu sa rozprávali. Alebo stále sa rozprávali? Skôr stále. Dohadovali sa o niečom. Nerozumela som im. Ich hlasy boli tlmené. Keď skončili, všetci pristúpili ku mne.
„Shiro, zober jej oči,“ vydal rozkaz.
Chlap pristúpil ku mne. Od strachu som vykríkla. Nič som nepočula. Nesústredila som sa na nič iné, iba na spomínanie na mojich kamarátov. Už dosť dlhú chvíľu sa nič nedialo. Zrazu som pocítila, že mám voľné ruky a nohy. Začula som svoje meno. Ten hlas som poznala veľmi dobre. Sasuke. Pozrela som sa naňho a oči sa mi začala zaplňovať slzami. Nedržala som ich. Nemala som na to silu. Vyniesol ma von a podal TenTen vodu. Pomohla mi do polosedu a napila som sa. Znovu som si ľahla a upadla do spánku.

„Našli ju! Sasuke a Tenten ju našli!“ zakričal od radosti Kiba.
Zastavili sme sa a všetci si oddýchli. „Máme sa vrátiť do chaty. Zvládnu to sami,“ oznámil nám Shino po prečítaní ďalšieho odkazu. Otočili sme sa a vrátili sa do chaty.

Keď sme tam došli, ako prvého som zbadal Sasukeho a Shikamara. TenTen ani Hinatu som nikde nevidel.
„Sasuke!“ zakričal som naňho a on sa otočil, „Ako jej je?“
„Sakura ju už prehliadla. Je v poriadku, iba má málo chakry, takže spí,“ povedal pokojne. Teraz sa mu nedivím. Vyšiel zo mňa hlboký výdych. Všetkým sa nám uľavilo.
„Čo riešite?“ spýtal sa ich Shino.
Pravda. Prečo sa rozprávajú tu vonku?
„Budeme to musieť oznámiť Hokage. Hinata bude musieť ísť a samozrejme, bude potrebovať aj niekoho, kto ju odprevadí. Rozhodovali sme sa, kto to bude,“ vysvetlil nám Shikamaru.
„Poďte. Ideme do vnútra a povieme to aj ostatným,“ vyhlásil Sasuke.
Vošli sme do chaty. Všetci ,okrem Hinaty, sedeli v obývačke. Vysvetlili im, čo sa bude diať.
„Myslím si, že keď pôjdu dvaja silný, tak by to malo úplne stačiť. Hinata tiež nie je najslabšia a vie sa brániť. Takže sme sa rozhodli takto. Jeden z nich bude Sasuke, ako prenajímateľ a usporiadateľ výletu. Druhý bude Naruto, ako syn Hokageho,“ povedal nám Shikamaru.

„Heh? Nevadí mi, že pôjdem, ale čo to má so mnou?“ spýtal som sa ich s nechápavým pohľadom. A vyzerá to, že pre tento krát nie som jediný, čo to nechápe.
„Si jeho syn. On pravdepodobne bude chcieť, aby sme sa vrátili. Bude na tebe ho presvedčiť, aby sme tu mohli zostať,“ povedal nám Sasuke.
To dávalo zmysel. Určite to tak otec bude chcieť. Bude ťažké ho presvedčiť, aby nás tu nechal. Ale zvládnem to.
„Dobre. Budem sa snažiť,“ povedal som bojovne. Sasuke sa potichu zasmial.
„Fajn. Myslím, že všetci sme unavený. Pôjdeme si odpočinúť. Kiba, Akamaru bude strážiť chatu, dobre?“ ozval sa Sasuke.
„Jasan. Nechajte to naňho. Keby dačo, kamarát, štekaj. Niekto sa určite zobudí a možno ich aj odstrašíš,“ otočil sa na veľkého psa Kiba a odprevadil ho na dvor.
Všetci sme sa pobrali do izieb a spali.

Po príchode som Hinatu dala dohromady a ona tvrdo zaspala u mňa v izbe. Ino s Tenten sa dohodli, že ostane túto noc u nás. Respektíve u mňa. Pre istotu. Dole sa konala menšia porada o tom, že sa Hinata s Narutom a Sasukem poberú do Konohy. Treba dať vedieť Minatovi-dono. Chcela som vybehnúť hore do izby, no na schodoch ma zastavil hlas.

„Sakura, počkaj,“ telom mi prešlo teplo.
„Áno, Sasuke-kun?“ otočila som sa a zišla dva schody dole a zastavila sa jeden pred ním.
Teraz sme boli rovnako vysoký.
„Ako je Hinate?“ otázka ma trochu sklamala, ale chápala som, že má o ňu starosť.
„Je v poriadku. Spí,“ povedala som mu celkom nevraživo.
Do rozhovoru nám vstúpil Shikamaru, ktorý sa zrazu objavil za Sasukem: „Môžete na slovíčko?“
Ja som sa nahla na bok, aby som na neho videla a Sasuke sa ku mne obrátil chrbtom.
„Obaja, či len ja?“ spýtal sa Uchiha.
„To je jedno, ak sa Sakure chce...“ mykol plecom a išiel dole schodmi.

So Sasukem sme si vymenili začudované pohľady a išli za ním až do kuchyne, kde sme si sadli. V chate už bolo ticho. Všetci si vydýchli po stresujúcom dni.

„Deje sa niečo?“ vo dverách sa objavil Neji.
„Poď si sadnúť,“ vyzval ho Nara a on sa usadil vedľa mňa.
„Po tom, čo sa dnes stalo je riskantné nechávať Akamara nás strážiť,“ prehovoril Shikamaru a poobzeral si nás.
Sasuke zažmúril očami a Neji nasmeroval svoje bledé oči niekde do boku.
„Riskantné? Akamaru má skvelý čuch,“ namietla som.
„Nechcem ho spochybňovať. Je jasné, že nepriateľa spozná na kilometre, no pre istotu by sme mali aspoň pár dní držať ostrahu. Aspoň jeden alebo dvaja.“
„Je to skutočne potrebné?“ zamračil sa Neji, „podľa hlásení má banda nukeninov šesť členov. Tých predsa dostali Tenten so Sasukem.“
„Hlásenie tvrdí šesť, no nie je vytesané do kameňa, že je to skutočne tak,“ čiernocopý Nara nadvihol jedno obočie.
„To je pravda,“ rozložila som jednou rukou, „keď sme robili s Tsunade-sama a Hokagem poriadok v spisoch, čítala som, že sa dlho nevedelo ani o tom, že ich je až šesť.“
Po mojej ľavici sa vložil Sasuke: „Mne otec spomínal len skupinku nukeninov. Počet nespomínal. Ale súhlasím so Shikamarom.“
„Nemám teda nič proti,“ pokrútil hlavu Neji a ja som len prikývla.
„Zoberiem si hliadku dnes ja,“ povedal Shikamaru, „všetci už spia a bol to môj nápad.“
„Išla by som s tebou, ale v noci mám byť pri Hinate,“ pozrela som na Hyuugu a na Sasukeho.
„Keďže všetci vytuhli, asi si strihneme, čo povieš?“ usmial sa Sasuke...bože, aký je krásny.

Neji sa zasmial a namietol s tým, že on na rozdiel od Sasukeho nemusel bojovať a poslal ho ľahnúť si. Ja som zbehla do sprchy a padla do postele, chvíľu sledujúc Hinatu, či je istotne v poriadku...

Zišiel som dolu schodmi a vošiel do kuchyne.
„Varil niekto?“ spýtal som sa. Už tam boli všetci okrem báb.
„Čakáme na dievčatá, aby navarili,“ oznámil mi Kiba.
„Tak no to zabudnite! Dohodli sme sa, že budeme variť na striedačku! Toto by bol už tretí deň, čo by sme varili,“ ozval sa za mnou rozhorčený hlas Sakury.
Otočil som sa. Boli všetky, aj Hinata. Neji sa ihneď postavil a pristúpil k nej.

„Ako sa cítiš?“ v jeho hlase bol počuť strach, ale zároveň aj nadšenie.
„Už mi je lepšie,“ povedala tichým hláskom.
„Tak, počuli ste ich. Dnes varíme my,“ vyhlásil Sasuke. To nemyslí vážne! Dúfam, že nevybuchne kuchyňa. Baby odišli na záhradu sa opaľovať a my sme sa začali dohadovať, čo navaríme.
„Tak... vie niekto variť?“ spýtal sa Shikamaru.
„Trochu,“ ozval sa Sai. To isté povedal aj Shino.
„Viem natoľko, aby nezhorela chata,“ povedal Sasuke.
„Super, vieš aj variť niečo konkrétne, Sasuke?“ znovu sa spýtal Shikamaru.
„No...“

„Podľa Sasukeho výrazu, mám pocit, že to bude katastrofa,“ Kiba sa zatváril znechutene.
Nech si trhne, tomu by aj čaj prihorel. Ten si vie len vypiť.
„Kiba, za to čo si povedal, dostaneš žrať psie granule,“ bol som príliš rozladený na to, aby niekto vtipkoval.
Zobral som utierku, ktorá bola na linke a hodil som mu ju do jeho ksichtu.
„Čo to do pekl-“ chcel sa po mne rozbehnúť, no Neji a Shino ho zachytili.
Zažmúril som naňho nepríjemne oči a Kiba zavrčal. Ešte aj vrčí ako pes. Sarkasticky som sa usmial a tento krát – úmyselne.
„B*ha, čo si o sebe myslíš Uchiha?“ vybliakol po mne Kiba a Aburame aj s Hyuugom ho stále držali.
„Radšej sklapni,“ mávol som rukou a otočil sa mu chrbtom.

Nemám náladu sa tu s niekým hádať, navaríme jednoduché cestoviny a bude pokoj. Baby tak trocha musia chápať, že istotne to jedlo nebude také „premakané“ ako to ich. Shino ukľudňoval Kibu a mne sa ani trocha neulahodilo mu niečo povedať.
„Sasuke,“ zaznel mi v ušiach Narutov hlas, keď som vyťahoval veľký hrniec na špagety.
„Čo je?“ otočil som sa na neho a videl, ako Kiba namosúrene kráča preč a ostatní sa potichu obzerali po mne.
„To bolo celkom...“ Uzumaki nedokončil vetu, len sa škriabal vo vlasoch.
„Celkom čo? Sai, vytiahni špagety zo špajze.“
Naruto pristúpil ku mne: „Celkom...no...“
Za neho to dokončil Lee: „Celkom klanovo rasistické.“
Dvihol som jedno obočie a pozrel na Leeho ako na blázna: „Rasistické?“
„Čo si dnes taký nahnevaný?“ Neji prišiel spätne do kuchyne.
„Som ešte podráždený z toho včerajška,“ odvrkol som a naberal vodu do hrnca.
Som tu jediný, kto pre obed niečo robí...ach.
„Začnete aj vy niečo robiť, ale budete na mňa čumeť, dokým to neuvarím?!“
„Sasuke,“ Chouji potichu pípol, „Hinata je predsa v poriadku. Po jedle pôjdete do Konohy, vrátite sa a už si znova môžeme užívať zábavu.“

Zaťal som sánku. Chouji tak nejako trafil do čierneho. Zarazia nám to. Budeme sa musieť zbaliť a ísť do Konohy. Tak trocha neverím, že Naruto presvedčí svojho otca, aby sme mohli zostať. Je pravda, že Naruto je dobrý rečník, ale Minato je Minato. Zbaliť sa a ísť domov, to moc nechcem. Mám tu možnosť byť s ňou a byť jej na blízku.

Nehovoriac o tom, že za toto dostanem takú prednášku od otca. Aj od Itachiho a bože môj...MAMA! Povzdychol som si. Zdrbanie od rodiny – tomu sa nevyhnem. Ale na jednej strane si to zaslúžim, bola to moja vina, moja chyba. Asi budem mať po dlhej dobe zaracha. Až som sa zasmial. To som mal naposledy na akadémii.

„Viete čo,“ dostal som sa preč zo svojich myšlienok a pozrel na všetkých, „ide sa variť. Ale nie všetci, zostaňte tu len tí, nemantaví.“

Z kuchyne som odišiel ja, Lee a Chouji. Posadali sme si do obývačky ku Kibovi.
„Tak, čo budeme zatiaľ robiť?“ spýtal som sa.
Na Kibovej tvári sa objavil zlovestný výraz.
„Ja jeden nápad mám. Zobral som balíky s malými balónikmi. Čo tak ich napustiť vodou, zatiaľ čo hentí budú variť a potom si zahráme vojnu s babami? My sme štyria a oni sú štyri,“ usmieval sa Kiba od ucha k uchu.
Musel som uznať, že to nie je zlý nápad. Všetci sme prikývli, dokonca aj Chouji. Vybehli sme do našej izby a potom do oboch kúpeľní. Rozdelili sme si to, aby to bolo rýchlejšie. Za pol hodinu sme už mali všetky balóniky napustené vodou.

Ležali sme na dekách a opaľovali sa. Ino a Sakura sa stále rozprávali o Sasukem. Divým sa, že ich to stále baví. Chudák. Ja a TenTen sme málokedy prehodili slovo. Mala som zatvorené oči. Zrazu Ino a Sakura zakričali. Všetky sme sa posadili. Oproti nám sa chalani rehotali. Boli iba štyria. Pravdepodobne ich vyhodili s kuchyne.

„Vy idioti!“ zakričala na nich Ino.
„Nebuď hneď nahnevaná, Ino. Toto je výzva. Balóniková vojna!“ zakričal Kiba.
Chouji k nám pristúpil a položil pred nás lavór plný balónikov. Všetky sme sa na seba pozreli a prikývli. Rýchlo sme sa postavili, schytili balóniky a začali ich hádzať po chalanoch.

„Áááá, Naruto!!!“ toto bol asi štvrtý, ktorý som od neho schytala. Voda v balónoch bola strašne studená. Po tejto poslednej rane som sa naštvala a hodila po ňom vodnú zbraň tak silno, že keď sa mu rozpleskla na bruchu, zaletel tak päť metrov.
„Sakura,“ povedal stavajúc sa a šúchajúc si brucho, „tá dobre sadla.“
„Si v poriadku?“ vybehlo zo mňa a obsah tej otázky som si uvedomila až keď som ju vyslovila.
„Áno.“
Zamračila som sa a dala ruky v bok: „A mňa sa neopýtaš?“
„Ty si neletela vzduchom,“ zasmial sa Naruto.
Odfrkla som si a otočila sa mu chrbtom kráčajúc preč. Zastavil ma jeho hlas: „Počkaj.“
„Hm?“ pootočila som hlavu a videla periférne jeho blonďavé vlasy.
„Čo keby sme sa spolčili spolu proti všetkým?“ mal šibalský tón.
Zachichotala som sa a ukázala mu súhlas zavrtením hlavou.

Práve som sa chystal dať nakrájané párky na panvicu, keď som zbadal, čo sa deje na záhrade. Čo to do pekla robia? Ako môžu mať náladu na hentaké koniny?! Veď len pred pár hodinami sme našli Hinatu zúboženú a... v tom som uvidel ako Hinata beží pred Choujim a ten jej uštedril balón plný vody do chrbta. Trocha zvýskla, zastavila sa a začala sa rehotať. Asi prvý krát v živote som videl u nej niečo také, ako hlasný smiech. Vyzerala, ako keby sa jej nič nestalo. Pocítil som zvláštny pocit v žalúdku – niečo ako šteklenie a ruky sa mi s doskou, na ktorej boli kúsky párku roztriasli.

Niekto vedľa mňa prehovoril, no ten zvuk som tlmene počul. Neviem, kto na mňa prehovoril a ani čo hovoril. Zrazu ma niekto postrčil a mne sa z dosky skotúľali dve koliečka mäsovej pochúťky. Pozrel som vedľa seba a stál tam Sai. On do mňa strčil?

„Ty si do mňa strčil?!“ zopakoval som svoju myšlienku neveriackym tónom.
„Áno, pretože nikoho z nás nevnímaš,“ Sai neprejavil ani trochu rešpektu, tváril sa nepríjemne.
„Sasuke, istotne si v poriadku?“ spýtal sa Neji, pokladajúc taniere na stôl.
Zavrčal som a pozrel sa radšej von oknom na ňu. Tento krát ona Kibovi trafila priamo do tváre. Kiba vytriasol vodu z očí a rozbehol sa proti nej. Hinata ani nestihla utiecť a už ju Kiba zozadu polapil a držal. Niečo hovoril a Hinata sa len smiala. Pri tom ako som ju videl, tak som mal pocit, že som sa dostal do nejakého iného sveta. Čo sa to s ňou stalo? Či si len kompenzuje to, čo si prežila?

Inuzuka svoje pery priblížil ešte viac k jej uchu a podľa pohybu jeho úst, začal šeptať. Hinata sa na chvíľku prestala vzpierať a počúvala jeho slová. Bol pri nej blízko a mňa zachvátil akýsi kŕč žiarlivosti. Zaťal som zuby, ale na to potriasol hlavou a uvoľnil ich. Sú len priatelia...odmala sú spolu v tíme a vyrastali tak. Dvihol som hlavu naspať do okna. Moje ukľudňovanie zabralo tak na tri sekundy. Kiba už síce Hinatu pustil, no ja ako keby som to mal stále pred očami. To JA som ten kto má byť tak blízko!

Treskol som dosku s párkom na linku a vypochodoval som z kuchyne. Za mnou nebolo počuť ani slova. Vybehol som von na záhradu. Nikto si ma nevšimol dokým som Hinate pevne nestihol zápästie a ťahal ju odtiaľ preč. Jej ruka bola mokrá a studená. Mala na sebe červené jednodielne plavky, prehltol som a nevšímal si jej postavu.

„Sasuke...čo to robíš?“ znela vystrašene, ale akosi mi to v ten moment bolo jedno.
Naďalej som ju ťahal preč zo záhrady až za chatu, kde keď som s ňou zastal tuho som pritisol jej telo na to moje. Potreboval som vedieť, že je v poriadku a chcel som byť pri nej. Po dlhej chvíli mi skrehnuto položila ruky na chrbát. Dýchal som jej na studené rameno a ohrieval som jej ho svojím dychom. Jej pokožka voňala nádherne...

Ty blázon!!! Odstrčil som ju od seba a na jej tvári sa zračil doslovne vyhúkaný výraz. Moje ruky zívli prázdnotou a mne sa pokrčila tvár do čudného výrazu. Usudzujem, že bol divný pretože som sa cítil, ako keby som si práve vrazil kôl do srdca a zároveň sa hneval na ňu a seba, že ma priťahuje.

„Čo sa to tu deje?“ ozvalo sa z pravej strany a ostatný účastníci balónovej vojny sa vybrali za nami, zvedaví, čo som to urobil.

„Nič sa nedeje,“ odpovedal chladne Sasuke na Kibovu otázku. Absolútne som nechápala, čo sa deje. Pozrela som sa do jeho tváre. Rozmýšľal. Pravdepodobne, čo povie. Je mi jasné, že nebude chcieť povedať ako ma objímal z dôvodu, ktorý je mne nejasný. Ja vlastne ani poriadne neviem, čo sa stalo. Jednu chvíľu ma Sasuke ťahal za sebou a v tej druhej som bola v jeho náručí. A zrazu ma odstrčil. Nechápem. Vôbec ho nechápem! O čo mu, do pekla, ide?!

„Nič sa nedeje?! Robíš si z nás srandu?! Prečo si ju tak zrazu zobral preč? V posledných dňoch sa správaš naozaj divne, Sasuke,“ reagoval som na jeho odpoveď. Pche! Vraj nič! To iste!
„Neviem o čom hovoríš. Iba som sa Hinaty pýtal, či si je istá, že je v poriadku,“ použil ten jeho ľahostajný tón. Málokedy ho používa na odpovede, ktoré sú určené mne. Ale viem, čo to znamená. Povie mi to neskôr. Potreboval som dostať ostatných preč.

„Takže to znamená, že už je dovarené?“ spýtal som sa. Pozrel na mňa ďakovným pohľadom, ktorý som poznal iba ja.
„Ešte nie, ale čoskoro bude,“ otočil sa a odišiel.
„Čo to malo znamenať?!“ opýtal sa nasrdene Kiba.
„Nepočul si ho? Iba sa uisťoval, či je Hinata v pohode,“ zakrútil som nad ním hlavou. TenTen podišla k Hinate a začala sa s ňou rozprávať.
„A ty mu to žerieš, hej?!“ začal sa hádať. Bože, nemôže to nechať tak?! Samozrejme, je to dosť nedôveryhodná odpoveď. Nechápem, prečo nevymyslel niečo lepšie.
„Áno. Sasuke by nám predsa neklamal. Nemá na to dôvod,“ zasmial som sa na odľahčenie situácie. Zjavne to nezabralo.
„Aj tak to nedáva zmysel,“ povedala Sakura. Pozrel som sa smerom k Hinate. Práve spolu s TenTen odchádzali.
„Čo máš na mysli?“ musím niečo vymyslieť. Sasuke je môj najlepší kamarát. Musím to nejako vyriešiť a zachrániť mu zadok.
„Prečo ju zobral sem? Nemohol sa jej to opýtať tam? Predsa len, všetkých by nás to zaujímalo. Je to aj naša a aj jeho kamarátka,“ tak toto som nečakal. Vymyslel som pár vecí, ale na toto som nepomyslel. Bože! Prečo? Prečo? Prečo?! Rozmýšľaj ty dutá hlava! Sakra! Ja som asi fakt dobre vymletý.

„Asi nám nechcel kaziť zábavu,“ povedal Chouji. Ja ho milujem! Doooobre, to zase nie, ale práve mi to veľmi uľahčil.
„Presne! Však sme sa všetci zabávali. Viete predsa aký Sasuke je. Do takýchto vecí sa nezapája, ale nechce nám ich ani zničiť,“ prosím, nech im to stačí. Mal by som sa začať modliť. Kebyže len viem ako. Sakra. Moment... vyzerá to nádejne. Sakura aj Kiba sa na seba pozreli a pomaly chápavo prikývli. Ďakujem všetkým tam hore, ktorý pri mne stáli. Otočil som sa a išiel späť pred chatu. TenTen a Hinata tam neboli. Asi išli do izby. Čo mi pripomína, musím sa porozprávať so Sasukem. Už to zašlo naozaj ďaleko. Vošiel som do chaty a išiel rovno do kuchyne.

„Sasuke?“ oslovil som ho a on sa otočil, „potrebujem tvoju pomoc. Máš čas?“ Nečakal som na odpoveď a išiel von na záhradu. Odtiaľ som išiel rovno do kôlne. Keď sme boli obaja vo vnútri, zatvoril som dvere.
„Tak spusti,“ začal som.

„Čo chceš?“ odvrkol som mu, k*rva!
Ja to nebudem s nikým riešiť! Nech mi dajú pokoj s takouto témou.
„Čo chcem? Čo to s tebou je?“ Naruto rozhodil rukami a ten jeho nezainteresovaný výraz mi fakt začínal liezť na city.
„Nič. Som len nesvoj,“ preložil som si ruky u hrude a pozrel sa radšej von.
„Uhm,“ ironicky pokýval hlavou a to vo mne prebudilo ešte väčšie nervy, „toto si hovor niekomu inému.“
„Vieš čo, Naruto?!“ pozrel som sa naspäť na neho a škaredo sa pozeral, „daj mi pokoj.“

Otočil som sa a mal na pláne odísť, no jeho ruka mi železne zovrela zápästie a ja som sa nemohol pohnúť. Vrátil som sa naspäť dva kroky a stál proti nemu. Naše pohľady boli takmer v rovnakej výške a zabodávali sa jeden do druhého. Naruto je cieľavedomý a viem, že ak si zaumieni, že to zo mňa dostane, tak sa mu to aj podarí. Jeho otravnosť by ma k tomu donútila. Ale ja som nechcel, aby vedel, čo sa deje.

„Nedám ti pokoj,“ klasický Naruto.
Zrazu odo mňa odstúpil ako keby mi nechával voľný priebeh a nevinne dvihol dlane: „Možno sa len potrebuješ dať dokopy, dúfam, že cesta do Konohy ti v tom pomôže...“
„Hádam hej,“ snažil som sa do tónu hodiť, čo najviac pravdovravnosti.
„Mali by sme sa ísť pomaly nachystať,“ povedal a vyšiel z kôlne.

Nechal ma tam samotného, na stene tikali hodiny a ja som hľadel pred seba. Ja, Naruto a Hinata samy na niekoľko dní. Niečo mi hovorí, že to bude „zaujímavé...“