Ten idiot sa prebral - Spontánny nápad 03

Pridávam ďalší diel, ktorý je už o dosť dlhší než predchádzajúce dva, tak dúfam, že sa bude páčiť

„... a ona vraj povedala nie.“
„To vážne? Myslela som, že nerandí po tom, čo ho Sakura...“
„Psst! Nieže ťa začuje!“

No... ja vás počujem aj tak, dievčatá.
Otočil som sa na stoličke a pohľad som upäl na stôl za mojím chrbtom, za ktorým sedeli dve dievčatá z našej dediny. V momente sklopili oči k svojmu jedlu a tvárili sa, že to neboli ony. Iste, ja nič, ja muzikant.
Vzdychol som, zaplatil a pobral sa preč.
To táto dedina vážne už nemá o čom klebetiť? Príde mi to tak, akoby som bol posledný pol rok tou najhorúcejšou klebetou. Neviem či azda existuje niekto v tejto dedine, kto by o mne nehovoril. Pravdepodobne nie. A práve, keď už si ľudia hľadajú nové témy na rozhovory a klebety, práve vtedy ja urobím takú... sprostosť a pritiahnem na seba pozornosť. Aký to hlupák len som... korunovaný hlupák.
Keď si len spomeniem na jej prekvapený výraz a potom ako zúfalo hľadala výhovorky...
„No, ja... myslím, že nebudem mať akosi čas... vieš, ja, no... s veľa ľuďmi sa mám stretnúť a...“
Pokrútil som hlavou.
Samozrejme, že už o mňa nemá záujem. Veď je to šesť rokov. A za ten čas sa veľmi zmenila, je známa a určite si môže vyberať. A ktovie či vlastne nemá priateľa alebo snúbenca... no samozrejme.

Ležal som na posteli a čítal knihu Vyvrheľ. A keďže knihy nečítam, je pravdepodobne jasné, prečo ju čítam. Vlastne... pre koho. Niežeby mi to pomohlo, vlastne by som mal na to zabudnúť a radšej trénovať, nemyslieť na ňu, ale... z nejakého dôvodu som si jednoducho nemohol pomôcť a kúpil som si úplne prvú knihu, ktorú napísala.
A... dostala ma. Vtiahla ma do sveta hlavného hrdinu a ja som hltal každé jedno slovo. Každučké slovíčko, každé za radom. Nebola to romantická slátanina, ani hororový príbeh o nadprirodzene. Bola to neuveriteľná kniha. Nachádzalo sa v nej viac dejových línií a tým viac hrdinov. Ani som nepočítal a skôr než som sa nadýchol, zistil som, že je koniec a chcel som vedieť, ako to pokračovalo. A práve v momente, keď som sa obúval, že zájdem do kníhkupectva, som začul zaklopanie na dvere. Prekvapene som si vyzul obutú topánku a otvoril dvere.
A áno, ja som zízal. Zízal som a snažil som sa spracovať, kto práve stál pred mojimi dverami.
„Ahoj.“ Usmiala sa.
„A-Ach... ahoj. Prosím, poď ďalej.“ Ustúpil som jej z cesty a rukou naznačil, nech vojde.
Prikývla a vošla dnu.
Zaviedol som ju do obývačky, ktorú som mal spojenú s kuchyňou a ukázal som na sedačku pri televízore.
„Posaď sa.“ Sadla si a ja som rýchlo hodil deku za gauč, na ktorom bola pohodená. Sadol som si naň a za vankúš schoval jej knihu.
Pohľad som hodil na stôl a zahanbil som sa. Dva špinavé poháre, jeden dokonca od mlieka a špinavý tanier. Dievčatá predsa neznášajú neporiadok!
Ďalej vreckovky a časopis. Bože! Schmatol som časopis a v okamihu som ho hodil pod stôl, pri čom som si všimol, že sa snažila skryť úsmev, do ktorého sa jej pery zvlnili. Ale to začervenanie už neskryla.

„Takže... čo ťa sem privádza?“ opýtal som sa ešte stále zahanbene.
„No... zajtra odchádzam a nemala som už potom možnosť s tebou hovoriť a... mrzelo ma to.“ Nervózne si uhladila čiernu sukňu. Voľné modré tričko mala zapásané pod sukňou a na nohách mala obuté baleríny. Vlasy mala zapletené a vrkoč mala prehodený cez pravé plece.
„Chápem.“ Odvrátil som pohľad. Vlastne za to, že sme sa nestreli som mohol ja. Snažil som sa jej vyhýbať a to úspešne.
„Bolo nezdvorilé, že som ti povedala, že nemám čas a... nemyslela som to tak. Teda vlastne myslela, ale...“ nervózne si prešla po vlasoch a očami behala po mne a po gauči, „bola som zbabelá.“
„Zbabelá?“ Zopakoval som to slovo. Akosi som jej vôbec nerozumel.
„Áno, no... možno si už zabudol ako som sa ti pred pár rokmi vyznala...“
„Nezabudol!“ V momente som jej skočil do reči, čo ju vyviedlo z miery a prinútilo uprieť na mňa konečne oči.
„O-Och,“ vydýchla a opäť sa pozrela inam, „nechcela som ti to tým spôsobom nejako vrátiť, ale bála som sa, že by si to tak pochopil a vlastne mi prišlo... hlúpe nestretnúť sa s tebou. Boli sme priatelia a mrzí ma, že... že sme stratili kontakt.“ Keď to dostala zo seba, usmiala sa.
Stratili kontakt. Naozaj príhodné...
„Áno, aj mňa. Keď za nami prišla Ino s tvojou knihou, bol som šokovaný.“
Zasmiala sa.
Ach. Páčil sa mi ten zvuk. Jej smiech, spôsob akým si uhládzala vlasy, oblečenie, jej neisté správanie... Zaujímalo by ma prečo. Prečo ona? Absolútne sa... diametrálne líši od Sakury. Tak prečo? Ony dve sú ako... čierna a biela. Ako požiar a jemná kvetina.
Bože, aký je to dobrý pocit byť vzdelaný. To slovíčko použila v knihe, tak som si ho našiel na internete a opäť som o niečo múdrejší. No... skôr by som mal povedať, že po dlhom čase.
„Áno, vlastne čoskoro po vydaní za mnou prišiel Kiba aj Tenten do Suny a žiadali vysvetlenie.“ Tiež som sa zasmial.
„Takže, ešte stále žiješ v Sune?“ Jej smiech ustál a s úsmevom prikývla.
„Páči sa mi tam.“
„Vážne? Hádam, že tam musíš mať veľa... priateľov.“ A dostávame sa k tomu, čo by som veľmi chcel vedieť... alebo nie? Musím náš rozhovor nejakým spôsobom skĺbiť k tej téme.
Zasmiala sa.
„Veru, najskôr to bolo príšerné, ale po čase som sa začala viac socializovať a som rada. Našla som si mnohých priateľov a ľudí, ktorí ma podporujú.“ Neviem prečo, ale už len z toho, ako to rozprávala a z jej pohľadu mi bolo jasné, že si tých ľudí veľmi váži.
„A...“ pohľad som radšej uprel do zeme, „našla si tam aj niekoho špeciálneho?“ Opäť som sa na ňu pozrel a sprvu vyzerala, že nerozumie, no potom sa jej pery otvorili a sformovali do: „Och,“
Usmiala sa a začervenala, kvôli čomu som začínal mať zlý pocit.
„Teda niekoho máš.“ Snažil som sa ju tým posmeliť k jednoznačnej odpovedi, o ktorej som veľmi dúfal, že bude záporná.
„Vlastne... nie, nemám.“ Pozrela sa na mňa a stisla pery. Prisahal by som, že mi poskočilo srdce.
Áno! Áno! Áno!
Mal som chuť tancovať.
„A ja som počula o tebe a o Sakure...“ tá chuť razom ustúpila, „mrzí ma to.“ Nie, nie, nedívaj sa tak na mňa. Prosím, nedívaj sa tak na mňa aj ty. Takých pohľadov som už mal dosť.
Na súcit a ľútosť som nebol u ľudí zvyknutý a teda, keď som sa ja stal obeťou a Sakura tou zlou bosorkou, ktorá zahýbala „tomu chudákovi, ktorý si to za ten čas ani nevšimol a chcel ju požiadať o ruku“, vážne som neočakával vrúcne a ľútostivé pohľady. Potľapkania po pleci a povzbudivé vety ako „Bude to lepšie,“ alebo „Na svete je mnoho žien,“ a tiež „Je to obyčajná mrcha. Buď rád, že si sa jej zbavil,“ či „Nechceš zájsť na striptíz?“ boli pre mňa skutočne novinkou.
Nečakal som to. A nechcel som to. Chcel som zabudnúť, lenže tie pohľady ľudí vám stále pripomínajú, že vy ste ten úbožiak. A ja som nechcel byť tým úbožiakom, preto som aj viackrát urobil scénu, pri ktorej som na niekoľkých ľudí zreval: „Nezízajte tak na mňa! Nie som z múzea!“, no tým som to len zhoršil a po čase som sa to snažil ignorovať a tým pádom klebety ohľadom mňa a mojej bývalej priateľky/skoro snúbenice ustáli.

„Áno, no, už je to nejaký čas, už to tak nebolí.“ Snažil som sa jej tým dať najavo, že už ma nezaujíma, že už na ňu nechcem myslieť.
„Veľmi ma to prekvapilo, keďže ešte pred rokom mi Tenten hovorila, že ste známy pár po celej dedine,“ stisol som pery a ona sa hneď začala ospravedlňovať, „prepáč, určite o tom nechceš hovoriť. Prepáč, že som to vytiahla.“
„Nie, to je v poriadku, ako hovorím, už je to dávno.“ A prinútil som sa usmiať.
No áno, to je niečo, čo si vtĺkam do hlavy posledné tri mesiace, ale pravdou je, že to v poriadku nie je a pravdepodobne nikdy nebude.

Nikdy predtým som nemal chuť udrieť ženu, dokonca nenávidím mužov, ktorí sú násilní, no pri Sakure som to urobil. Udrel som ju a keď som potom uvidel ako si chytila to líce so slzami v očiach, pochopil som, že sa mi úplne znechutila. Nie, necítil som ľútosť nad tým, že mi praskli nervy. Absolútne žiadnu.
Cítil som bolesť. Bolelo ma to, že ma dostala do takého stavu.
Myslel som si, že žijem ako vo sne. Konečne som chodil s dievčaťom, do ktorého som bol zamilovaný prakticky od narodenia, od kedy si pamätám. Boli sme známy po celej Konohe ako pár a keď som bol niekde bez nej, hneď sa ma na ňu ľudia pýtali. Po roku a pol chodenia sme spolu začali bývať a všetko bolo dokonalé. Isteže, náš vzťah nebol nikdy príkladný, kvôli našim povahám, hlavne pretože je Sakura taká výbušná, ale... bol som šťastný. A myslel som si, že bola aj ona.
Skutočnosť, že... že... že ma podvádzala tak dlho...

Vstal som, pretože som cítil ako ma začínali páliť oči a chcel som zahnať slzy predtým, než by si Hinata niečo všimla. Slzy. Hanbím sa za tú skutočnosť, že to stále bolí.
Bože, tieto spomienky...
„Čo si dáš?“ spýtal som sa.
„Ach, len vodu.“ odvetila.
Prešiel som popri sedačke a pultu a vytiahol pohár z poličky.
„S bublinkami či bez?“
„S bublinkami. Ďakujem.“

Nesmiem myslieť na minulosť. Som si istý, že ani ona teraz nepremýšľa nado mnou, nad tým koľko rokov sme spolu strávili. Preboha, päť prekliatych rokov, počas ktorých som si nič nevšimol! Pracovala v nemocnici a tak som nikdy nepochyboval o tom, čo mi povedala. Ani raz. Vyskytol sa urgentný prípad a musela zostať na noc? Iste, čo je na tom čudné? Ale nie, ona to skôr využívala ako výhovorky, však? Všakže?! Aby sa nemusela vrátiť ku mne a aby sa mohla ísť nechať vytr... ach! Dočerta, nie! Nemysli na ňu! Okamžite s tým prestaň!
Hinata! Hinata je tu! To úžasné dievča, ktoré bolo do teba vždy zamilované a je voľné! Voľné! Nemá nikoho presne ako ty.
Nalial som minerálku do poháru a zašróboval fľašu.
Ach, ale... nebýva náhodou v Sune?
Položil som pohár na stôl pred ňu a opäť sa posadil.

Vzala pohár do ruky a keď si odpíjala, spýtal som sa:
„Prečo zostávaš len tak krátko? Viem, že si spomínala, že máš nejaké záležitosti, ale nemôžeš zostať dlhšie?“ Skutočnosť, že obaja bývame niekde inde mi celkom rúca moje plány na spoločné rande.
Položila pohár a pozrela sa na mňa.
„Nuž, Suna je môj domov,“ usmiala sa, „nech to vezmem z akéhokoľvek konca, Konoha mi je už cudzia a chodím sem len na krátke návštevy.“
„Ach, no... uvažoval som, že pôjdem na nejaký čas do Piesočnej.“ Bože, som idiot.
Zvedavo sa na mňa pozrela.
„Naozaj?“
„Áno, vieš, dlho som nevidel Gaaru a tak...“ Prestala sa na mňa dívať a začala si upravovať vlasy.
„Ako sa má?“ spýtal som sa v momente.
„A-Ach, no... asi, hádam, že dobre...“
„Asi je to hlúpa otázka, určite sa veľmi nepriatelíte, čo?“
„Hm?“ spýtala sa zrazu, akoby ma vôbec nepočúvala a v momente na to pritakala, „áno, presne tak.“
Hádam, že je taká nervózna, pretože je to Kazekage. A stále je tu skutočnosť, že ľudom naháňa strach, hoci sa zmenil. Ach, no, nejaké veci sa nezmenia.

„A kedy prídeš do Suny?“ spýtala sa a opäť sa napila.
„Myslím, že budúci týždeň, teda, ak si Tsunade nezmyslí, že ma pošle na nejakú misiu.“
Pohár položila na stôl a vzala do rúk kabelku.
„Dobre teda, myslím, že už pôjdem, dohodla som sa s Tenten na spoločnom obede, tak nechcem meškať.“
Začala vstávať, tak som sa k nej pridal.
"Ďakujem za všetko." povedala.
"Nemáš vôbec zač."
Odprevadil som ju k dverám a keď odchádzala, pozdravila ma:
„Tak ahoj.“
„Uvidíme sa skoro.“ Sľúbil som jej a usmiala sa.
Keď zišla zo schodov, vrátil som sa dnu a hodil na gauč.
Bože, ja mám ale nápady! Takto si vymyslieť výlet z ničoho nič. Ale možno to bude dobré na odreagovanie...
A mohol by som Hinatu pozvať na rande.
Usmial som sa.