Zmätený Kazekage 51.

Kuk

Snažila som sa pridať načas... Koniec tohto dielu je moja obľúbená časť príbehu a veĽmi sa mi páči.

Enjoy

Dôležitý odkaz!! - Hikari Animaru

Sabaku ma poprosila aby som Vám niečo dôležité oznámila. Jej vydávanie bude mať chvíľu pauzu. Má teraz problémy, ktoré jej to proste nedovolia a ja dúfam, že to všetci chápete a aj napriek tomu zoztanete verný jej FF-kám a jej samotnej.

-Hikari Animaru

Nasledujúce dva dni sa medzi ľudské vzťahy v Sune a Konohe vyvíjali všelijako. Tak, ako sa niektorým darilo, iní si so svojimi putami, ktoré si vytvorili, neboli istí.

Medzi riaditeľom akadémie a šéfkou nemocnice sa navrátil kľud a harmónia, akú ešte vo svojom vzťahu nezažili. Čerstvo zasnúbená dvojica úplne zmenila svoj vzťah a prístup jeden k druhému. Shikamaru prestal byť na domáce práce taký flegmatický, lebo si uvedomil, čo vždy bolo na jej pleciach. Vtedy, keď odišla na misiu a on ostal doma sám zistil, čo všetko musel upratať a urobiť, aby mal večeru a nejedol ju v chlieviku. Temari si zas uvedomila, že bez Shikamara nie nič vyše ako mátoha a pochopila, čo pre neho znamená.

Mladá učiteľka Naku si užívala posledné dni dovolenky predtým, než začne škola. S láskou a nadšením plánovala rodinu spolu s bratom Kazekageho. A práve Kazekage bol ten, komu sa akosi nedarilo. Bližšie povedané: vec, pre ktorú sa rozhodol, nesplnila jeho očakávania. Gaara sa momentálne v týchto dňoch cítil veľmi rozpoltený. Nedalo sa o ňom úplne povedať, že nechcel mať svoju študentku po jeho boku, no miatlo ho to, čo pri styku s ňou cítil. Respektíve, čo necítil. Chcel a nechcel ju zároveň. Netreba hovoriť, ako sa cítila Matsuri. Bola celá bez seba, že sa jej podarilo privábiť Gaaru. Nečakala to tak skoro. Stále však mala obavy, že ak by sa Tanaris a Gaara znova stretli, niečo by sa medzi nimi odohralo. Dúfala, že oddanosť voči Tanaris bude pomaly miznúť...

Vzťah dvoch mladých ninjov, Nejiho a Tanaris, sa zo dňa na deň zmenil. Tanaris čím ďalej, tým vyše prichádzala na to, že byť s Nejim je hlúposť. Postupne si priznávala to, že si pod ním predstavuje Gaaru. Pri dotykoch a bozkoch, keď zavrie oči a z dohľadu jej zmiznú mocné levanduľové oči, bledé líca a tmavý cop, predstaví si Gaaru. Fyzická príťažlivosť, ktorá medzi nimi panovala silnou železnou rukou sa začala taviť pod horúcim náporom ich svedomia. Neji nemal silu povedať jej do očí, že nie je to, čo by chcel. Že nie tá, ktorú chce. Nemohol prestať myslieť na Tenten. Na ich spoločné zážitky, prvé stretnutie, na jej smiech a všetko, čo sa týkalo jej. Obaja mali problém sa preniesť cez ňu. Ich stretávanie sa obmedzilo a keď už sa spoločne stretli, telesný kontakt medzi nimi bol dosť nútený, ľudovo povedané – aby sa nepovedalo...

Tanaris bola už zbalená na cestu do Suny, na ktorú sa mimochodom vôbec netešila. Zašla pred odchodom k Tsunade. Tá jej dala nejakú správu pre Gaaru ohľadom zrazu kage, ktorý sa mal uskutočniť za necelý mesiac. Inuzuka sa vrátila do svojho domu a tam ju čakala rodina, ktorá sa s ňou chcela rozlúčiť.

„Tanaris, opatruj sa mi,“ objal ju otec a tisnúc ju k sebe, si ju dvihol mierne do výšky...ako keď bola malá.
„Budem,“ vyškerila sa na neho v snahe zamaskovať jej pocity.
Otec sa k nej zohol a zašepkal jej do ucha, držiac ju za ramená: „Ak máš v Sune niečo nedoriešené, dorieš si to.“
Na to mu nič nepovedala a obrátila sa k tete, ktorá ju objala a po nej sa ujala aj Hana. Tanaris bola mierne sklamaná tým, že tam nie je aj Kakashi, ale tak trocha si už na jeho absenciu zvykla.

„My ťa ideme odprevadiť k bráne,“ odstúpil od nej Kiba, keď rozprestrela svoju náruč.
Živelná štvorka spolu s bratrancom vyšla von a Tanaris si to namierila k zvieratám: „Katonmaru...mrzí ma to, že nemôžeš ísť so mnou.“
On potichučky zakňučal a ona sa smutne usmiala: „Prosím, nehnevaj sa.“
Husky sa vyškriabal na nohy, pričom jeho majiteľka počula ako mu zavŕzgal kĺb. Ten zvuk ju zabolel u srdca. Vtisla mu na hlavu jemný bozk. Na to sa vzpriamila a zapichla svoje oči do Morimara: „Poď, ty ideš so mnou.“
„Potrebuješ senzibila?“
„Hodíš sa mi,“ poznamenala a rys sa neochotne postavil...

„Tak, maj sa sestra,“ povedal Segawa u brány Konohy s mierne chladným tónom a potľapkal sestru po ramene.
Tá nad jeho rozlúčkou dvihla obočie a venovala sa Yochimu, ktorý sa jej hodil okolo krku. Nasledoval Nagaya, ktorý ju pohladil po vlasoch. Nakoniec šiel Kiba, ktorý mal vždy vo zvyku, keď sa s ňou lúčil, pobozkať ju na čelo. Tak aj spravil a potom začala Tanaris pomaly odstupovať od nich, no donútila ju zastať táto veta: „Šťastnú cestu, Tanaris.“
Všetci sa otočili na pravý bok, odkiaľ hlas prišiel a spoza stromov sa vynoril Neji. Rodinní príslušníci si vymenili pohľady a s poslednými pozdravmi odkráčali preč.

Neji k nej pristúpil, ale do očí sa jej nepozrel. Sledoval radšej jej znaky na lícach. Už sa jej nemohol dívať do očí a tak to Inuzuke vyhovovalo. Objala ho v pase a on si ju pritisol k sebe, zavierajúc oči.
„Ďakujem,“ zašepkala potichu a tak veľmi si priala, aby toto objatie bolo kamarátske.

Odtiahli sa od seba a v tom Tanaris periférne zahliadla, že kúsok za nimi stojí postava. Zaostrila zrak. Bola to Tenten, ktorá stála ako obarená na mieste a nedýchala. Vedela, že tí dvaja sú spolu, no keď ich videla na vlastné oči...všetky potláčané pocity zúfalstva, túžby, neúprimnosti voči obom, hnevu na samotnú seba sa zrazu uvoľnili: „Ako ste mi to mohli urobiť?“

Tenten vyslovila tie slová potichu, no v ušiach Tanaris a Nejiho to znelo ako ten najohlušujúcejší hluk na celom šírom svete. Hlboko sa zabodli rovno do sŕdc obidvoch. Tanaris premohol taký pocit viny, že okamžite odsotila od seba Nejiho a ten ešte po zabalansovaní odstúpil minimálne šesť krokov od Tanaris. Srdce Inuzuke skoro vybehlo do krku, nahnali sa jej do oči slzy, tak ako Tenten. Neji zatínal zuby aj päste a srdce mu tiež splašene bilo. Nejiho premohla taká hrôza, že nebol schopný nič prehovoriť aj keď vedel, že by mal.

„Ja vlastne neviem...“ vydýchla Tanaris a Neji na ňu pozrel prekvapeným, no uľavujúcim výrazom.
Dvihla zrak na Hyuugu: „Neji, bola t-“
„Chyba. Viem,“ zvesil hlavu.

Konečne sa obom dýchalo lepšie. Už ich nesťahoval vzájomný korzet klamstva. Tenten nemo sledovala situáciu. Jej najlepšia kamarátka sa jej otočila chrbtom a zašepkala chabé slová ospravedlnenia. Vedela, že to nebude stačiť. Nemohla sa však zdržovať, pretože vtedy mala chuť sa zachovať ako úplný zbabelec. Tak či tak meškala, na cestu mala vyraziť už ráno. Vybehla s Morimarom do lesa s rýchlosťou v nohách.

Veľmi sa bála o priateľstvo s Tenten: ‚Odpustí mi niekedy? Bojím sa jej ukázať na oči. Čo spravím, keď sa vrátim zase domov?‘
Nikdy by to do seba nepovedala, ale začala sa trocha do Piesočnej tešiť. Nebude s Tenten. Bola si vedomá toho, že sa s ňou bude musieť stretnúť. Nechcela a nemohla o ňu prísť. Dala si sľub, že to odčiní a že Tenten ako priateľku získa späť. Za každú cenu...

Myšlienkami prešla k Nejimu a začala sa nad tým všetkým zamýšľať: ‚Klamala mi Tenten? Klamala, keď hovorila, že to všetko s Nejim je už preč? Alebo si nebola svojimi pocitmi istá, tak ako som si nebola ja? ...ako som to mohla urobiť?!‘
Pocity viny sa v nej prevaľovali a cítila, že jej sadajú hlboko do útrob jej srdca. Krútila hlavou a nedokázala pochopiť to, aký mala zatemnený rozum tej noci, kedy sa oddala Nejiho vášnivým perám a dobiedzavým rukám. Všetko to pochopila...pochopila, prečo to robila. Robila to preto, lebo potrebovala mať pri sebe niekoho, kto ju nepošle kade ľahšie za jeden deň. Potrebovala nehu a lásku i keď vždy vedela, že táto bola len telesná, povrchná a zo zúfalstva. Bežiac lesom v tichosti po boku Morimara začínala preciťovať to, že je...

„Som voľná,“ usmiala sa Tanaris a tým upútala pozornosť Morimara, „ach, Morimaru. Ja som voľná.“
„Som rád, že ťa vidím usmievať sa,“ skonštatoval a Tanaris znova pridala do kroku.

Bola taká nadšená...tým, že s Nejim je koniec aj keď ju štvalo to, že ide za Gaarom. Hlavou jej však preletelo, že by mohlo byť všetko jednoduchšie. Predpokladala však, že sa Gaara bude správať tak, ako predtým...

Mladej žene pri bráne tiekli slzy: „Som taká hlúpa...“
„Tenten,“ bolestivo zo seba dostal Hyyuga.
Ona so sklonenou hlavou mu v sekunde zmizla z dohľadu a on sa stratený a sám pobral domov.

„Neji, nee-san, odkiaľ id-“ Hinata zarazene prestala hovoriť, keď na ňu dvihol tvár, „nee-san, čo sa stalo?“
„Hinata-sama,“ Nejimu stiekla ďalšia slza po líci.
„Nee-san,“ ona ho vystrašene oslovila a objala ho.
Zabrodil líca do sesterniciných hustých vlasov a zmáčal ich jej slanými slzami. Tisla sa k nemu a veľmi s ním súcitila. Prvý krát ho videla plakať.
„Čo sa stalo?“ ozval sa mocný hlas v dverách a Hinata sa odtiahla od neho.
„Oci...Nejimu sa niečo stalo,“ Hinata sa trocha zapýrila, lebo si až teraz uvedomila, že stíska Nejiho ako o život a pritom kúsok od nich stál Naruto.
„Neji, je všetko v poriadku?“ zamračil sa Hyuuga Hiashi.
Neji si utrel slzy a pokúsil sa nahodiť tvrdý a vážny výraz, ktorý mu ale nikto nezožral.
„Eto...Neji, netaj to pred nami. Môžeme ti pomôcť,“ do ticha rozložil rukami Naruto.
„Nie, nemôžete.“
„O čo ide?“ zamračil sa Uzumaki.
„Tanaris...“ zamračil sa Neji a Hinata si s otcom vymenila zvedavý pohľad, „spravil som totálnu chybu. Nikdy som s ňou nemal byť!“ treskol rukou po linke, vedľa ktorej stáli.
„Tak to, čo najrýchlejšie musíš ukončiť, Neji,“ vošiel z dverí do kuchyne jeho strýko.
„Stalo sa...lenže sme sa stretli z očí do očí s Tenten.“
„O bože,“ potichu povedala Hinata a prikryla si rukou ústa.
„Musím sa ísť vyvetrať,“ vyhŕkol mladík a prekĺzol okolo Hiashiho.
Hinata sa za ním vydala, no zastavila ju ruka jej otca: „Hinata, nechaj ho. Toto musí prekonať sám, aby si všetko uvedomil.“

Hinata sa vrátila naspäť k Narutovi a on jej na to daroval bozk na líce. Vodca klanu Hyuuga odkráčal do obývačky, premýšľajúc nad slovami jeho kamaráta:
„Aj tak, Tanaris a Gaara k sebe patria a to sa nikdy nezmení...“
„Tak predsa si mal pravdu, Ashi,“ zašepkal si pre seba Hiashi a pokračoval v čítaní knihy.

Neji bezútešne chodil po uliciach Konohy. Nevedel kam ide, len išiel tam, kam ho nohy zaviedli. Všetci ľudia naokolo mu prišli taký šťastní a on zas naopak.

Tak veľmi chcel všetko urovnať a zmeniť vykonané.
Tak veľmi ho trápilo, že ublížil Tenten.
Tak veľmi sa sám sebe hnusil, za to, že využíval Tanaris.
Tak veľmi chcel napraviť priateľstvo medzi nimi dvoma.
Tak veľmi sa cítil ako úplný podrazák voči Gaarovi.

Ruky sa mu klepali a srdečný tep sa mu neukľudňoval. Chcel aspoň tie slová prepáč alebo odpusť mi povedať Tenten. Sám nevedel, či na to nájde odvahu, no aj tak zapol Byagukan a vyhľadal Tenten. Trénovala.
Behom dorazil na miesto pri Konohe a zastal na strome. Z hustého lístia koruny stromu sledoval ako Tenten so stonaním vrhá rôznymi bodnými zbraňami do kmeňu stromov. Bola celá upotená a môžem povedať, že trénovala, aby si vybila zlosť.

Keď ju Neji uvidel, ten jej výraz v tvári...stratil odvahu. Nohy sa mu rozklepali a on si radšej sadol na hrubú vetvu a pozoroval ju. Po maličkej chvíľke zo zamračenej oblohy začalo liať ako z krhly. Tenten to však zjavne nevadilo. Rozpustila si oba drdoli a hustá hnedá hriva jej ladne spadla na chrbát. Vyzliekla si biely nátelník, ktorý zvyčajne nosievala a ostala len v čiernom tielku. Nejimu sa pri pohľade na ňu rozbúšilo znova srdce, ale tento krát to nebolo zo strachu ani z úzkosti. Bola to úprimná láska...

„Čo si akási nervózna?“ položil otázku Morimaru.
„Ale...prší. Nemôžem potom používať čuch,“ rozladene zažmúrila oči a skrčila čelo.
„Veď kľud, nezabúdaj, že sme obaja senzibili,“ lenivo poznamenal a Tanaris aj napriek tomu bola veľmi nekľudná.
„Len z toho nemám dobrý pocit,“ zaťala zuby a opäť zrýchlila.
„To vždy takto stresuješ?“ otrávene sa spýtal rys.
„Práveže nie a preto sa obávam...“

Cestovali takto, kým sa nezotmelo. Morimaru sa chcel kdesi zložiť, no Tanaris protestovala. Vraj chce, čo najskôr byť v Sune. Nepripadalo mu to ako dobrý nápad. Tanaris však bola neodbytná a tak sa blížili do dediny Kazekageho aj v noci.

„Tanaris...teraz naozaj, už neblbni a zložme sa,“ ozval sa Morimaru a Tanaris zastala, „teraz budeme cestovať a cez denné hodiny budeš zaspávať. A ja ťa cez deň strážiť nebudem, ja sa tiež potrebujem vyspať.“
„Och, dobre. Vyhral si,“ vo svetle z mesiaca videl ako sa usmieva.

Nestihla však ani položiť si batoh na zem, lebo sa oproti nej niekto vyrútil a dal jej kopačku do hlavy. Odletela asi štyri metre a hneď sa tackavo postavila. Pred očami sa jej tmavý obraz trocha mihotal a tak nebola schopná identifikovať bledohlavého útočníka, ktorý sa teraz už proti nej rozbehol. Keďže bola indisponovaná sa akokoľvek pohnúť, jediné, čo spravila bolo to, že vytvorila všade naokolo seba oheň.

‚A je po ňom. Proti takémuto útoku nedokáže človek rýchlo reagovať.‘ S takouto myšlienkou sa usmiala, no v tom dostala päsťačku do brucha. V momente ju prehlo a v bolestiach sa zrútila na zem. ‚Ako je to možné, že prežil?!‘ Preblesklo jej mysľou a videla ako Morimaru skočil po násilníkovi, zakusol sa mu do nohy a neznámy zreval od bolesti. Podľa revu vydedukovala, že ide o muža. Tanaris sa už zrak rozostril a videla, že Morimara tá osoba od seba odtrhla a on so zaskučaním ostal nehybne ležať na zemi. Inuzuka opäť premiestnila zrak pred seba a v tom sa postava pred ňou ako keby vsiakla do zeme a vynorila sa rovno pred ňou. Cudzie ruky ju sotili a ona tvrdo naletela na kmeň stromu. Behom sekundy na pery používateľky ohňa narazili pery neznámeho a ona pocítila tú veľmi známu chuť bozku.

Ruky sa jej mierne uvoľnili a ona mu na krku zaryla nechty až do krvi. Chcela mu ublížiť, za to ako jej drnčalo v hlave od tej jeho kopačky. Daroval Tanaris ešte niekoľko vášnivých bozkov, ktoré neochotne opätovala a on sa potom odtiahol: „Dávno sme sa nevideli, drahá...“
„Suigetsu, čo tu chceš?!“ zavrčala Inuzuka...