Znovu v Sune 13 - Koniec

A žili šťastne až kým... nezačala vojna.

Otvoril dvere a vstúpil do domu. Sayuri ku nemu pribehla. Neobjala ho, ako to zvykla. Niečo sa stalo. Poznala ten pohľad, ten spôsob, akým tam stál, ako dýchal. Bála sa spýtať, ale nakoniec sa odhodlala. „Čo sa stalo?“
„Uchiha Madara nám vyhlásil štvrtú Veľkú vojnu Ninjov.“
Objala ho. Spadli spolu na dlážku. Po líci jej stieklo pár sĺz. Bála sa, strašne sa bála.

***

„Ako to myslíš?“

Tvrdý pohľad, napnuté svaly na tele. Pozerali si tvrdo do očí. Zelenomodrá sa vpíjala do sivomodrej.

„Pôjdem,“ zdôraznila znovu jediné slovo z vety, na ktorom záležalo. „Nie je mi šesť.“
„Ale čo keď ťa zrania, čo keď-“
„Je to vojna. Vo vojne sa ľudia zrania, mrzačia, zomierajú.“ Vyslovila to s ľahkosťou, ktorá ho prekvapila. „Čo mám povedať ja? Ty ideš tiež a si Kazekage. Na koho myslíš, že sa viac zamerajú z nás dvoch?“
Zmĺkol. Bod pre ňu. „Dobre, buď pôjdem s tebou, alebo zo mňa znovu bude nukeninka. Nebudem v Sune čakať s deckami na podpriemerných zlodejov. Ja som ninja, je to moja povinnosť.“ Stuhol, ale zaujímalo ho len jej prvé slová.
„Čo tým myslíš, že z teba bude nukeninka?“
„Presne tak, ako si to počul,“ založila si ruky na hrudi.
„To je vydieranie,“ zavrčal a mal čo robiť, aby nevybuchol.
„No tak, ty vieš, že by som to nikdy nespravila," uškrnula sa.
Prevrátil oči, ale v duchu si vydýchol. „Vyrážame dnes.“

***

„Bol si skvelý,“ povedala pokojne s úprimným úsmevom.
„Záleží na tom? Ak sa na plánoch niečo pokazí, všetko to spadne na moju hlavu,“ zložil si hlavu do rúk. Sadla si ku nemu na posteľ a položila mu ruku na plece.
„Na moju teda tiež. Pomôžem ti. Vždy tu budem s tebou, rozumieš?“ zosilnela stisk.
„Ja viem,“ povzdychol si a pritiahol si ju do objatia. „Ani nevieš, ako som ti za to vďačný.“
Odtiahla sa a pozrela mu do očí. „Ani nevieš, ako som na teba hrdá.“

***

Pevne zvierala katanu v ruke a sekla do chrbta najbližšieho... no, nevedela, čo to biele čudo bolo presne zač. Zarevalo to a otočilo sa na ňu. Prebehla tomu katanou cez brucho a padlo to na kolená. Podľa rysov už mohla spoznať, že je to muž. Niečo jej prebehlo ramenom a následne ju niečo zvalilo no zem na chrbát. Dopad jej vybil dych a ona odkopla ďalšieho protivníka. Pozrela sa na na ňu. Edo Tensei. Bola to vysoká kunoichi, s krátkymi hnedými vlasmi po ramená a mohla mať asi dvadsaťpäť rokov. Okolo krku jej visela čelenka Kamennej. Kunoichi sa znovu so zarevaním vrhla na Sayuri, ale tá sa odvalila preč od nej, schytila katanu a rýchlo vstala. Keď chcela pozdvihnúť zbraň do úroku, ramenom jej prešla ostrá bolesť. Takmer na to zranenie zabudla. Ale to už na ňu cudzia kunoichi hádzala niekoľko shurikenov. Sayuri sa šikovne uhla, podišla bližšie a vykopla. Jej noha skončila na kunoichinom boku a ona sa zvrtla, odstúpila pár krokov a skoro stratila rovnováhu. Vedela, že ju zabiť nemôže. Kunoichi znovu zarevala rozbehla sa na ňu a začala útočiť kunajom. Sayuri jej útoky ľahko odrážala. Sekla neznámu po celom obvode trupu a kunoichi spadla na kolená. Kým mala čas, nastavila ruku.
„Fuuton: Juuha Reppuu Shou!“ Z ruky jej vyletela veterná vlna, ktorá zasiahla kunoichi a aj pár nepriateľov okolo.
„Katon: Kaze no Yaiba!“ vyvolala veterné čepele, ktoré neustále sekali do už aj tak dosť domlátenej kunoichi. Sayuri , rada že získala nejaký čas odvrátila hlavu a zavolala na najbližšieho ninju, ktorý mal na starosti zapečaťovanie. Len prikývol a rozbehol sa aj so zvitkom ku kunoichi, ktorá bezmocne ležala na zemi. Rozbehla sa ísť pomôcť ostatným ninjom, ktorým sa nedarilo. A takto to išlo... Celé dni. Vojna je unavujúca. Vyhla sa ďalšiemu útoku a použila ohnivé jutsu. Jej spolubojovník hodil niekoľko kunajov.
Vyhla sa im, a zrazu prudko vydýchla. Bolesť v boku ju prekvapila. Pozrela tam a uvidela koniec divnej zbrane trčať z boľavého miesta. Skúsila pohnúť rukou, aby si zbraň aspoň vytiahla... Nemohla, niečo ju ochromilo, jej sa zatmelo pred očami a ona padla k zemi.

***

„Vzbuď sa!“ niekto volal. Som mŕtva? Bolelo to. Keby bola mŕtva, cítila by bolesť? Bolo by tak ľahšie proste sa znovu poddať spánku...
„Vzbuď sa!“ niekto jej dal prudkú facku a ona naširoko otvorila oči. Pravé líce ju začalo páliť. Zažmurkala a uvidela nad sebou bielu látku. Stan?
„Sprav to ešte raz a tú ruku ti odtrhnem,“ zasyčal niekto od nej a ona sa pozrela smerom, skade počula zvuk. Hneď ako uvidela krvavo červené vlasy, modré oči a bledú tvár, mala chuť sa rozosmiať.
„Ty žiješ!“ naradostene vydýchla. Až potom si všimla jeho hnevu v očiach a stíchla.
„Áno, a ty ako-tak žiješ,“ slová divným tónom odsekával od seba.
„Kazekage-sama, teraz prosím vás nie. Potrebuje odpočívať a musím jej tú zbraň a jed ešte odstrániť,“ započula ďalší hlas, ktorý patril mužovi. Asi medik.
Ozvalo sa len povzdychnutie a ucítila, ako jej niekto stisol ruku. Ten dotyk poznala a bola za to vďačná.
„Teraz to bude bolieť,“ znovu ju varoval medik a ona sa nadýchla. Celé telo ju bolelo. Trochu sa posunula nabok a bolestne zaskučala. Stisk zosilnel. Ucítila, akoby jej niečo vytiahli z tela. Nejakú zábranu. A bolelo to. Zasyčala, zavrela oči. Tlak na jej ruke zosilnel ešte viac. Niekto jej niečo na ranu vylial, čo pálilo, ale bolo to znesiteľné. A potom sa jej agónia rozšírila celým telom. Prudko sa nadýchla a začala vrieskať a hádzať sebou.
„Drž ju!“ ozval sa ešte niekto naliehavým tónom. Ledva ucítila upokojujúci, ale stále dosť pevný dotyk na ramenách, ktorý ju pridržiaval dolu. Na bodnú ranu nad pažou úplne zabudla.
„Bude dobre,“ ozval sa Gaara ticho, tak, aby to počula iba ona. Pár krát buchla hlavou o tvrdý materiál pod ňou, čo bolelo, ale prerušovalo tú horšiu bolesť. Pripadalo jej to ako veky, agónia a Gaarove upokojujúce slová, ktoré boli ako svetlo v temnote, tie povzbudzujúce medika. Zrazu to všetko prestalo a jej výkriky a hádzanie dozneli. Skúsila otvoriť oči, ale už nevládala. Niekto jej niečo priložil k ústam a pocítila divnú chuť na jazyku.
„Prehltni,“ ozval sa medik a ona zozbierala posledné zvyšky síl, aby to spravila. „Zostaň hore, ešte to musím zašiť.“
Znovu poslúchla a v hlave si neustále opakovala, nech je hore, nech nezaspáva. Ucítila, ako jej medik zašíva ranu. Ani to nebolelo, bola na to zvyknutá. Zdalo sa jej, že to trvalo pár minút.
„Hotovo. Nechajte ju odpočívať, Kazekage-sama a bude v poriadku.“ Započula, ako muž odchádza.
„Bál som sa o teba,“ ozvali sa Gaarove slová po tom, ako kroky dozneli. Chcela niečo povedať, ale nemohla.
„Spi, budem u teba,“ počula ako posledné.

***

Zobudila sa. Zažmurkala a zistila, že je stále v stane. Skúsila sa posadiť, ale hneď na to skoro spadla späť. Niekto ju zachytil a pomohol jej posadiť sa. Vyzeral zničene.
„Gaara?“ povedala divným hlasom. Bála sa o neho. Pozrel na ňu. Kruhy pod očami mal ešte väčšie, než zvyčajne a v tvári sa mu nezračila žiadna emócia. „Čo sa stalo?“
Len pokrútil hlavou na znak toho, že jej to povie neskôr. „Ako dlho som spala?“
„Celý deň,“ povzdychol si zničene a dal si tvár do dlaní.
„A čo som premeškala?“ nepríjemne sa zavrtela.
„Ten, kto ovláda Edo Tensei, vyvolal aj niektorých predošlých kagov,“ začal a jej sa zmocnila hrôza. „Vrátane môjho otca,“ zreničky sa jej rozšírili a zalapala po dychu. „A čo ti povedal?“
„No, dozvedel som sa, že je na mňa hrdý za to, že som kage a je tým prekvapený,“ ozval sa zo sarkastickým podtónom. Sayuri pozdvihla obočie. „A že moja matka ma milovala.“
Sklonila hlavu. Nie, nevedela, čo mu má na to povedať. Pozrela na neho cez pár červených prameňov. Vyzeral, akoby držal slzy.
„Môžeš plakať, vieš,“ prerušila ticho ako prvá. „Nič sa nestane. Hocikto by to chápal.“
Po tvárach mu začali tiecť slzy a on zavrel oči. Trhalo jej to srdce ho tak vidieť. Bola to iná jeho stránka. Prekonala fyzickú bolesť a objala ho. Pritisol si ju k sebe a hlavu jej položil na to nezranené rameno. Vzlykol. Pohladila ho po chrbte. Vyzeral tak...slabo.
„Bude to dobré. Som tu,“ zopakovala jeho slová. Chvíľu takto zostali, kým sa od nej neodtiahol.
„Ďakujem,“ povedal. „Za všetko.“
Len sa usmiala a prikývla. „Ja tiež.“

***

Bola šťastná. Gaara stál pri nej a ona mu práve vtisla bozk na rozlúčku.
„Tak zajtra,“ povedala s úsmevom a otočila sa na odchod. Ešte sa otočila a zamávala rukou. „Milujem ťa!“ Zavolala cez polku ulice a skoro pri tom narazila do lampy.
Gaara vyprskol do smiechu. „Ja teba tiež!“ Pokračovala v ceste.
Keď došla domov, privítalo ju ticho.
„Sayuri, už si späť?“ ozvalo sa z kuchyne.
„Áno mami!“ zavolala späť v odpoveď. Topánky skopla z nôh a vydala sa schodmi hore.
„Ale, ale, zdá sa mi to, alebo je moja sestra doma?“ započula provokačný hlas a otočila sa na brata.
„Zdá sa ti to, Nagato,“ zasyčala na neho urazene. Zasmial sa a nasilu ju objal. Chvíľu sa ho snažila odstrčiť, potom to s povzdychom rezignovala. Konečne sa od nej odtiahol.
„ Mám ťa rád, vieš?“ prerušil konečne ticho.
Sama pre seba pokývala hlavou. „Ja viem. Mám ťa rada, Nagato.“

***
Bolo to akoby sa prebudila z dlhého spánku. Obzrela sa okolo. Pod ňou a okolo nej ležalo niekoľko kusov nejakej látky. Pomaly sa posadila a na všetko začala spomínať. Uchiha Obito, Juubi, Madara a... Tsukuyomi? Takže to všetko bol len sen. Trochu posmutnela. Uvedomila si, že sa prebúdzajú aj ostatní okolo nej. V kope ľudí začala hľadať svojho milovaného. Hneď ako ho uvidela, sa chcela postaviť, ale hneď skoro padla na zem. Nakoniec sa jej podarilo udržať rovnováhu a zostala na nohách. Opatrne spravila jeden krok. Druhý. Tretí. Rozbehla sa ku Gaarovi a pokľakla vedľa neho. Dala z neho dole zvyšné kusy látky a jemne mu odhrnula vlasy z dobitej tváre. Opatrne ním zatriasla. Otvoril oči.
„Sayuri?“ zažmurkal. Usmiala sa a pokývala hlavou. „Bol som... vo večnom Tsukuyomi?“
Znovu pomaly prikývla.
„Gaara?“ nejasne vyslovila jeho meno a ona na ňu pozrel spýtavým pohľadom.
„Vyhrali sme!“ usmiala sa ešte viac, hodila sa na neho a pobozkala ho.