Prebudenie

Otvoril som dvere a vstúpil som dnu. Zvonček sa roztriasol a zazvonil. Z vedľajšej miestnosti sa vystrčila blonďavá hlava.
„Naruto!“ vykríkla a pribehla ku mne.
„Ahoj, Ino, som rád, že už je obchod obnovený,“ povedal som a usmial sa.
„Čo potrebuješ?“
Na chvíľu som sa rozhliadol po kvetoch v bielych vázach.
„Asi tri biele ruže.“
Ino prešla k váze s bielymi ružami a tri zobrala.
„Môžu byť tieto?“
„Do toho sa ja nevyznám, ale vyzerajú pekne.“
Prešla k pultu, zviazala ich fialovou stuhou a zabalila do papiera.
„A pre koho, že budú?“
Očervenal som a posmutnel.
„Pre Hinatu, dnes ju majú prebudiť, teda ak sa to podarí.“
Ino ma chytila za ruku.
„Neboj, podarí sa to,“ podala mi kvetiny, „pozdrav ju.“
„Určite,“ povedal som a pokúsil sa o úsmev. Vyšiel som von a za mnou sa opäť ozval zvonček.

Išiel som pomaly, mal som ešte dosť času, aj keď ja vždy meškávam. Pozeral som sa na vôkol, ako sa Konoha spamätávala z vojny. Ľudia, čo ma videli, mi kývali a zdravili ma. Bolo to ako splnenie môjho sna. Ale teraz mám iný a tým bolo, získať si dievča, ktoré ma už dávno ľúbilo, no ja som bol príliš slepý, aby som si to všimol. Ale ona sa nebála a vykričala mi to do očí. Ako za mňa bojovala, ako ma prinútila opäť vstať a bojovať a pri tom všetkom mi ešte aj otvorila oči. Keby som len mohol zabrániť tomu, aby ju opäť zranili. No ona je ninja a nechce stáť len tak bokom. Aspoň teraz bude stáť pri mojom boku a ja ju môžem chrániť viac. Ani neviem ako, stál som pred nemocnicou. Vstúpil som dnu a prešiel dlhou chodbou. Zastal som pred dverami a zaklopal. Z vnútra žiadna odozva. Vstúpil som teda dnu. Ležala na posteli stále rovnako už mesiac bez známky zlepšenia. Sadol som si k nej na stoličku. Zobral som vázu, naplnil ju vodou a vložil do nej kvety. Položil som ju na nočný stolík a chytil ju za ruku.
„Keby som ťa len dokázal ochrániť.“
Započul som za sebou odkašlanie. Dnu vstúpila Sakura v rukách držala kartu.
„Tak už je to tu,“ povedala a snažila sa o milý úsmev, „neboj všetko sa podarí.“
„Sakura, tebe dôverujem.“
„Ale teraz budeš musieť počkať na chodbe,“ povedala a naznačila nech sa odpracem.
„Dobre,“ pobozkal som Hin ruku a odišiel na chodbu.
Oprel som sa o stenu a snažil som sa myslieť na všetko iné, len nie na to, čo sa deje vo vnútri. Čo budem dnes večerať? Tak, či tak ramen vyhrá vždy, ale mohol by som skúsiť aj niečo iné. Odkedy ho opravili nemôžem s ním prestať. Veď čo keby ho zase niekto zničí a ja budem musieť prežiť viac ako týždeň bez úžasného miso ramenu z Ichiraku? No nič dnes si dám teda barbecue a na Ramen pôjdem s Hinatou. Teda dúfam. Veď ona vždy mala rada ramen. Teda aspoň myslím. Sakra, čo keď ho ona nemá rada? Čo budem len jesť? Dúfam, že neje len šaláty a samú zeleninu. Ja nie som zajac, aby som sa tým živil. Tak aspoň tajne budem chodiť na ramen. Kto vie ako to vo vnútri len prebieha. Škoda, že nemám Byakugan. Ale musí to vyjsť, Sakura je predsa skúsená medička, ktorá sa učila od samotnej Hokage. Neviem, čo by som robil, keby ju stratím. Ešte sme to predsa ani neskúsili. Zase na to myslím. Takto to bude trvať večnosť. Na čo, by som ešte mohol myslieť. Mysli, mysli. Mrkva! Áno tak toto mi teraz napadne. Výborne vymenujeme si celú škálu zeleniny. Takže, mrkva, zeler, kukurica, hrášok, paprika... A dosť. Nemá to zmysel. Chcem tam ísť a pomôcť im. Zosúvam sa postene, už mám moc ťažké telo. Zrazu ma niekto chytil za rameno. Pozrel som sa hore. Pozerala sa na mňa Sakura.
„Naruto, môžeš ísť dnu.“
Prehltol som horkú slinu a postavil sa. Povedala to tak bez výrazu, že som vôbec nevedel, čo mám očakávať. Prekročil som prach dverí a pozrel sa na posteľ. Bola prázdna. Ach nie. Rozbehol som sa k nej, oprel som sa o ňu a do očí sa mi nahrnuli slzy.
Zrazu si na mňa niekto položil ruku. Očakával som, že je to Sakura a chce mi povedať, čo sa stalo. Napriek tomu som sa postavil a otočil. Osoba predo mnou však nebola Sakura, bol to niekto celkom iný. Tak jemné a nežné črty tváre, tak krásne čierne havranie vlasy, siahajúce až pod zadok, tak prenikavé fialové oči, v ktorých ste sa mohli okamžite stratiť. Stála tam s úsmevom, len v nočnej košeli. Po tvári sa mi skotúľala jedna z mojich sĺz. Sama si vyšla na prechádzku z môjho oka po líci. Hinata jej však tú cestu prekazila a otrela ju svojou rukou. Objal som ju. Jemne, no predsa pevne, aby som jej neublížil. Ako keď chytíte motýľa. Privinul som sa k nej a vdýchol jej vôňu.
„Konečne...,“ povedal som, „konečne ti môžem povedať, čo k tebe cítim.“
Hinata sa vyšklbla z objatia.
„Naruto, tak to povedz!“ povedala akoby prísnym tónom plným očakávania.
„Milujem ťa,“ snažil som sa, aby to znelo skutočne presvedčivo. Hinata sa zapotácala a chytila sa postele.
„Ľahni si, ešte nie si zdravá,“ povedal som a chytil som ju za druhú ruku.
„Teraz nemôžem ležať. Musím urobiť vec, ktorú som už chcela urobiť veľmi dlho no nemala som na to odvahu. Zavri oči,“ zavrel som oči a čakal, čo sa bude diať. Vzhľadom na to, čo som jej spôsobil som očakával čokoľvek. Nahla sa ku mne, lebo som cítil jej dych na mojom nose. Sálalo z nej teplo a vôňa. Tak omamná, že som prestával chvíľami vnímať okolitý svet. Pocítil som dotyk na perách. Pritisla svoje pery o moje. Iba na chvíľu a hneď ich odtiahla. Odstúpila ďalej. Teraz mi dlaňou prešla po líci. Akoby konečne mala nado mnou moc. Zachichotala sa. Opäť ma pobozkala tento krát však na dlhšie. Zapojil som sa aj ja a pootvoril som ústa. Potom som otvoril oči. Stála s úsmevom na perách, akoby sa aj jej sen konečne splnil. S únavou si sadla na posteľ a pozrela sa na vázu.
„Aké krásne ruže, to si priniesol?“
„Áno, pripomínajú mi ťa,“ sadol som si vedľa nej. Znervóznela.
„Ďakujem,“ povedala a neprestala sa usmievať.
„Mám pre teba ešte jednu dôležitú otázku. Máš rada ramen?“ musel som sa opýtať.
„Samozrejme, je to moje najobľúbenejšie jedlo.“
Áno! To bola úľava.
„Už pôjdem, isto si musíš ešte oddýchnuť,“ staval som sa k odchodu.
„Naruto?“
„Áno?“
„Prídeš prosím aj zajtra, nesníva sa mi to iba?“ opýtala sa nedočkavo.
„Neboj sa, toto nie je len sen a odteraz budeme spolu každý deň,“ usmial som sa na ňu. Ona mi ho opätovala a ľahla si do postele. A ja som mohol spokojne odísť domov.