Deidarové prvoaprílske žartíky 5.

Len čo sa prešmykol okolo Sasoriho do sídla musel si v duchu ponadávať sám na seba, že ho lepšia hovadina napadnúť nemohla. Veď ani nemohla. Nato aby si našiel iné odôvodnenie pre balíček, ktorý niesol v ruke by musel prestáť pred Sasorim dobrých pár minút navyše než by ho napadlo niečo čomu by uveril aj on sám. Ako sa venoval svojim myšlienkam, v tom niečo do neho vrazilo. Deidara sa zorientoval a všimol si že pred ním na zemi sa rozvaľuje Tobi chytajúc sa za hlavu.
„Sakra Tobi, pozeraj sa pred seba ty nemehlo jedno.“ Deidara vrhol na Tobiho jeden zo svojich špeciálnych pohľadov určených výhradne pre dotyčného. Ten sa rýchlo postavil na nohy a všimol si tu divnú hmýriacu sa handru, ktorú držal v ruke. „Sen-...“ Nestihol dopovedať, pretože mu blondína skočila do reči.
„Žiadne senpai a zmizni už!“ Deidara nemal čas na konverzáciu stým nemehlom, pretože ho čakalo ešte veľa roboty. Vtom si ale všimol jeho hlavu stočenú na vec, ktorú držal v ruke ako sa na ňu díval svojim jednoočkom.
„Senpai, tá vec čo držíte v ruke....sa hýbe. Č-čo je to?“ Vysypal zo seba vystrašený Tobi a to Deidarovi nahralo ďalšiu výhovorku.
„Tobi, tak ty chceš vedieť čo je toto? Tak dobre poviem ti to. Bol som sa len tak prejsť lesom, keď som uvidel v diaľke niečo veľké a sivé. Prikradol som sa nenapadne bližšie a uvidel som vlka ako hltal Červenú Čiapočku za malým kríčkom. Vtom sa ma zmocnila odvaha hrdinu a tak som vytvoril drobného ílového chrobáčika a slabým výbuchom ho omráčil. Keď bol vyriadený, tak som ho rozpáral a vybral s jeho brucha Červenú Čiapočku, ktorá mi poďakovala a utekala preč ako nejaká atlétka. Hrabal som sa v ňom ďalej a natrafil som na niečo, čo sa podobalo na malých okrídlených ľudí , ktorí sa topili vo vlčích šťavách.“ Dopovedal Deidara a Tobi len na neho celý v úžase pozeral.
„Senpai a ďalej?“ Mrkol očkom na blondiaka.
„No ďalej bolo to, že tie víly skameneli a premenili sa na levitujúce žlčové kamene, ktoré mam v tomto balíčku.“ Deidara zatriasol balíčkom a chystal sa na odchod, keď ho Tobi stopol s ďalšou otázkou.
„Deidara-senpai a tá Červená Čiapočka je ešte v lese?“ Mrkol na neho s očkom. „ Jasné. Pobehuje poblíž sídla. Keď ju chceš stretnúť musíš vedieť strašne rýchlo behať na úrovni atletického športovca.“ Len čo to dopovedal, jeho vypleštené oči uvideli ako Tobi naštartovaný sa rozbehol von dverami, ktoré rozrazil. Šokovaný sa pozeral na dvere, v ktorých zostal obrys diery po Tobim.
„Ach bože, ten idiot mi na všetko skočí...a vôbec kde sa to retardované decko oblbnuté knižnými rozprávkami od Konan naučilo tak rýchlo behať?!“ Blondiaka to nejako extra ani nezaujímalo, otočil sa a pokračoval smerom do svojej izby. Tam uložil balíček do svojej skrini a vyparil sa z izby. Musel pobehať dom a pozháňať drobnosti ako farebný lak v spreji. A tak si to hneď potajomky zamieril do Hidanovej izby. A že prečo?...No predsa pre jeho nehoráznu spotrebu lakov na kov v červenom odtieni. To jeho náboženstvo ho stojí nielen ľudské obete ale aj škrabance na jeho milovanej kosičke, o ktorú sa stará ako kosofil. Len čo sa na jeho drahej spoločníčke objaví škrabanec čo i len drobný už má dôvod na prelakovanie...proste typický Hidan, na jazyku drzosť no v srdci mäkota. Jediný, kto má s neho srdce aj hlavu v smútku je Kakuzu, pretože papierové bankovky len tak opúšťajú jeho trezor s peniazmi za Hidanovu kosu, ktorú má omnoho radšej ako Kakuza z jeho peniazmi zlomeným srdcom.
Deidara sa s časti aj bál byť v Hidanovej izbe aj keď vedel, že ešte stále sa s Kakuzom niekde vonku okolo sídla pofľakujú. Ale nechcel riskovať prichytenie Hidanom a v jeho izbe, ktorý by isto sneho narobil zásobu sushi porcií pre Zetsua. Preto sa rozhodol rýchlo konať – nájsť lak na kov a vytratiť sa s jeho hororovej izby . Pribehol ku skrinkách, v ktorých sa následne začal hrabať. Prehľadal aj zásuvky, v ktorých mal len tie svoje náboženské somariny sviečky, nože na obrad, ampulky na krv. Dokonca našiel aj nádoby, v ktorých boli kúsky asi zrejme s jeho obetí zaliate tekutinou. Radšej sa presunul do ďalšej skrinky, v ktorých našiel tentoraz veci vhodné pobavenia. Medzi zásuvkami s jeho oblečením našiel zásuvku s jeho prádlom. Deidaru zaujali jeho trenky posiate logami toho jeho milovaného Jashina či trenky s nápismi. Deidara vytiahol jedny jeho trenky a v rukách pred sebov na nich prečítal nápis na zadnej strane “Bozaj mi p*del Pein!“. Deidaru zachvátil smiech. Koho by len napadlo, že nosí tak originálne trenky s odkazom pre ich šéfa. Trenky mu vrátil do zásuvky a vytiahol ďalšie, na ktorých bol iný nápis a to “Milujem Itachiho Mangekyou Fazule“ a celé boli posiate obrázkami fazúľ, ktoré mali sharingany. Deidara len v duchu ľutoval Itachiho a jeho fazule, vlastne oči. Deidaru osvietilo. Keďže videl trenky na adresu ich šéfa, trenky z Mangekyou fazúl zakutral v zásuvke a našiel jedny zo žltým lemovaním a na nich nápis “Zlatovláskú treba prehnúť cez koleno a vytrestať“ a pod nim niečo znázorňujúce Deidarov xicht . To už Deidarovi zmizol úsmev s tvári pri pomyslení, že jeho podobizeň nosí na zadku pod nohavicami a taktiež si netrúfal uhádnuť kto mu momentálne zakrýva zadok. Než sa Deidara stihol spamätať s jeho myšlienok spojených s Hidanom sa však dvere na izbe rozleteli a v nich stál Hidan, ktorý nasadil zmiešaný pohľad vraha a psychopata. Deidara sa v šoku otočil aj s trenkami s jeho podobizňou.
„Ty pi*ús vy*ebaný!“ Hidan sa rozreval na celé sídlo len čo uvidel Deidaru držiaceho jeho trensle ako toreádor pred býkom čo bolo znamenie blížiacej sa katastrofy. S desivým úškrnom zavrel dvere a aby nebolo málo ešte aj zamkol a kľúč vybral s dverí. Deidara sa vydesený na neho pozeral. Cúvol do zadu izby k stene a od strachu sa klepal pretože vedel, že je to jeho koniec.
Celým sídlom sa otriasal nehorázny krik blondiaka. Všetci, ktorí boli v sídle len dumali nad tým čo zas vyviedol . Peina išiel šľak trafiť keď začul ten krik, ktorý sa dovalil až do jeho pracovne. Konan sa ho snažila upokojiť zo slovami, že si chalani asi pustili filmy pre dospelých moc nahlas. To však nepomohlo. Pein mal toho divadla akurát plne zuby a preto sa rozhodol zakročiť.