Ľadové ľalie -1-

Niekde v lese žilo jedno dievča. Malo tyrkysové vlasy a krištáľovo zelené oči. Veľa ľudí sa jej bálo, keď bola ešte malé dieťa a preto sa jej vyhýbali. Keď jej rodičia zomreli, tak ju ľudia nemilosrdne vyhnali z dediny. Bola z toho veľmi nešťastná a tak sa uchýlila ďaleko na juh do lesov popri inej dedine.
Zatiaľ ju nikto nevidel, až kým neprišiel ten osudový deň. Cez les totiž išla skupinka ninjov z tej dediny. Ona sa im snažila vyhnúť, ale nevšimla si, že za ňou stál jeden ninja, ktorý ju omráčil. Nemohla tušiť, že ju niekto vypátral a išli za ňou. Možnože si zrobili zálusk na jej schopnosti, ale ona to odignorovala a položila sa na zem.

***

O niekoľko dní som sa prebrala. Videla som ostré svetlo, ako mi bilo do očí. Cítila som, že som sedela pripútaná na stoličke v nejakej podzemnej miestnosti. Keď som sa lepšie pozrela, boli tam dvaja ANBU, lebo mali masky, ešte nejaký chlap so striebornými vlasmi a maskou a jedna žena s dvoma blond konskými chvostami vzadu. Vyzerala byť celkom udivená a nervózna.
S jemne otraseným hlasom, plným strachu, som sa opýtala: „Kde som to? Kto ste vy? A prečo som pripútaná? Nič zlé som...” Chcela som dopovedať až som si uvedomila, že som raz z tej dediny niečo ukradla. Boli to asi štyri jablká a päť chlebov. Ale pochybujem, že by na mňa prišli, veď sa dokážem veľmi dobre maskovať.
Tá žena mi jednoducho odpovedala: „Som Hokage Skrytej Listovej dediny a nie si tu preto, že by si niečo spravila, ale preto, lebo ťa ochránime. V lese je to príliš nebezpečné. Pripútaná si preto, aby si nekládla odpor, ale keď budeš pokojná, tak ťa odpútame."
Dvihla som hlavu a najfalošnejšie, ako viem, som sa usmiala: „Som v úplnom poriadku, tak ma môžete pustiť. Chcem sa vrátiť späť do lesa, tam, kde od detstva bývam."
„Prepáč, ale tam ťa nemôžeme pustiť. Zistili sme, kto si a niekto ide po tvojich schopnostiach, Yuri Tsurara," odpovedala mi a ešte dodala: „Zatiaľ pôjdeš tu s Kakashim a on ti to tu poukazuje. O ôsmej večer nech vás vidím u mňa a poviem ti, kde budeš bývať, Yuri. Chápeš?"
„Hai, Hokage-sama."

Vychádzali sme po schodoch. Tých schodov bolo minimálne stovky. „Uff," pre seba som si vydýchla, keď sme už konečne vyšli hore. Osvietilo ma svetlo a uvidela som rozľahlú dedinu. Bolo tu veľa ľudí. Uvedomila som si, že by som sa mala zoznámiť s tým Kakashim, aby som nebola neslušná. „Ehm, keby niečo, tak som Tsurara Yuri a som..." nestihla som ani dopovedať.
On odpovedal: „Viem, kto ste a prečo ste tu, to skôr ja by som sa vám mal predstaviť. Som Hatake Kakashi, ninja Skrytej listovej. Poukazujem vám okolie." Bol fakt celkom odmeraný a skoro sa na mňa ani nepozrel.

Po pár hodinách chodenia sme zistili, že máme ešte nejaký čas, tak som navrhla: „ Ešte sme neboli v žiadnom parku," usmiala som sa a on mi asi úsmev opätoval, ale nie som si istá, lebo má stále tú masku. Zaviedol ma do obrovského parku s fontánou a listnatými stromami naokolo. Sadli sme si na lavičku. Nastalo ticho a len tak som si užívala vietor.

Už som to ticho nemohla vydržať a tak som nadviazala konverzáciu: „Kakashi-san, môžem sa vás niečo spýtať?"
„Hai, Yuri-san."
„Chcem spoznať viac ľudí, nielen vás. A chcem vás požiadať, aby sme si už nevykali."
Zase ticho a Kakashi sa mi pozrel do očí a odpovedal: „Tak dobre, predstavím ti pár mojich najlepších priateľov. Určite budú v grill bare. A môžeme si tykať, mne to nevadí, veď som od teba o pätnásť rokov starší. To nie je až tak veľa. Chcem sa ťa niečo opýtať tiež. Nechceš si kúpiť nejaké nové šaty? Totiž, tieto sú trochu potrhané a špinavé. Nie je to k tvojmu postaveniu veľmi vhodné."
„Hai, Kakashi-san," dopovedala som a vybrali sme sa do obchodu.

V obchode mali toľko šiat, čo som ja ešte nikdy nevidela. Hľadala som a hľadala, až som nakoniec našla úžasné levanduľové tričko a kraťasy a k nim aj modré ninjovské topánky po kolená. Išla som si ich vyskúšať a vyzerala som v nich fakt dobre. „Už som, Kakashi-san!" Zakričala som a odhrnula som záves.
„Vyzeráš v nich dobre, Yuri-san. Hodia sa ti," iba sa na mňa pozeral.
„Vezmem si ich, ale nechám si ich už na sebe." Predavačka sa iba usmiala a Kakashi zaplatil.
Potom sme sa zastavili pred gril barom. Mäso z tadiaľ rozvoniavalo a mne začalo strašne kručať v bruchu.
„Vidím, no skôr počujem, že si hladná," zachechtal sa Kakashi a vošli sme dnu.