Život rudých obláčků 3. - Ako sa Tobi dostal k Akatsuki

Tak, naša paródia na členov organizácie Akatsuki zasa našla pokračovanie!

Žena s dlhými čiernymi vlasmi až pod zadok a prenikavými tmavými očami stála pred dverami do ich domu, pripravená priniesť malý uzlík lásky, ktorý držala v rukách do ich nového domova plného harmónie. Popotiahla nosom dojatím a chytila kľučku od dverí. Len čo ich otvorila, celú miestnosť naplnil výskot a hukot, do vzduchu vyletovali pestrofarebné konflety a všade boli rozvešané balóny všetkých druhov farieb. Rovno pred očami jej visel obrovský transparent: VITAJTE DOMA, KAMA A TOBI!
Zažmurkala, aby sa dala dohromady a mohla vstrebať chaos, ktorý okolo nej nastal. Vrhli sa k nej členovia jej rodiny a jej priatelia a vtiahli ju dnu.
„Sme tak šťastní, že si sa už vrátila z pôrodnice!“ kričala jej mladšia sestra a nadšene tlieskala.
„Nečakala som vás a ani toto prekvapenie,“ Kama bola ešte stále vyvedená z mieri a snažila sa chrániť si to najcennejšie čo držala v rukách, aby jej ho náhodou nevytrhli a niečo sa mu nestalo. Bol tým posledným čo jej zostalo.
„O to práve šlo, je to prvý narodený chlap, ktorého si priviedla do našej rodiny!“ natešene sa ozvala jej matka a hrdo si pozerala svoju dcéru. Potom rýchlo zabehla do kuchyne. Všetci sa prekrikovali a pýtali sa jej otázky, na ktoré nestíhala zareagovať.
„No ukáž nám toho chlapáka!“
„Tobi je pre dieťa úžasné meno!“
„Ach, to bude fešák!“
„Nepotrebuje otca, z toho si nič nerob, vychováme ho všetci spolu!“ takmer sa zamračila keď videla svojho najlepšieho kamaráta, ako na ňu kričí. To, že ich jej muž opustil mu nikdy neodpustí.
„No ukáž nám konečne toho fešáka, ešte sme ho nemali česť vidieť,“ zaradovala sa Kami, Kamaina staršia sestra.
Kama nasucho prehltla. Pripravovala sa na tento okamih od kedy videla svojho syna prvýkrát keď ho porodila a dali jej ho do náruče.
Chytila ho tak, aby ho mohla vystaviť všetkým na obdiv a každý jeden človek prišiel bližšie, alebo sa naklonil aby mohol zhliadnuť ten Boží zázrak.
V miestnosti nastalo hrobové ticho. Nič sa nepohlo okrem pár konflet, ktoré padali z lustru a vznášali sa okolo nich. Kama mala dojem, že dokonca prestali dýchať.
„Čo to je?“ spýtala sa Kami a trošku sa priblížila k uzlíku v rukách jeho matky.
„Môj syn,“ obraňovala sa Kama a zagánila na Kami.
„No ukážte mi môjho vnuka, JASHINE!“ Kamaina matka, ktorá doteraz trčala v kuchyni, odskočila na meter ďaleko, keď zbadala svoje jediné vnúča mužského pohlavia.
„On z toho vyrastie,“ zamrmlala do ticha Kama a pozrela sa na Tobiho, ktorý gúľal veľkými očami po neznámom prostredí.
„Počula som o tom, že keď sa dieťa narodí, tak vyzerá ako zoschnutá slivka, ale toto je... ako nedozretá slivka napadnutá baktériami a votrelcami z vesmíru zároveň.“ Najlepší kamarát Kaidan sa postavil na špičky a mierne nakrčil nos.
„Nepreháňaš to trochu?“ ohradila sa dotknuto novorodička, ale keď zbadala ako sa na ňu všetci pozerajú, uvedomila si, že každý jeden z nich súhlasí s Kaidanom.
„Keď vyrastie, bude krásny a obyčajný chalan ako všetci ostatní. Potom bude z neho jeden z najsilnejších ninjov,“ prehlásila s odhodlaním a prisahala si, že ho k tomu dokope aj keby mala ninja akadémiu vychodiť za neho.
„Bude trpieť pre jeho škaredosť,“
„Mami!“ zahriakla ju zhrozená, že jej vlastná matka mohla vypustiť také odporné slovo na svojho vnuka.
Novopečená babička mávla rukou a vybrala sa späť do kuchyne so slovami: „Musím si ísť dať saké, lebo to nerozdýcham,“
Všetci ostatní si posadali na gauč a ako omráčení sa dívali na dieťa. Zrazu mu chceli byť čo najďalej, akoby bolo choré, nie len... trošku škaredšie.
„Takže prečo ťa Haruko opustil?“ akoby toho nemala dosť, ešte sa jej museli pýtať na takú otázku.
„Že sa vôbec pýtaš,“ odvrkla si. Všetci naďalej mlčali.
„Len čo ho zbadal keď som ho porodila, odišiel a už sa nevrátil. Myslím, že mu z toho preskočilo, ale pre mňa bude vždy to najkrajšie dieťa na svete.“ Láskyplne sa zadívala na malého Tobiho.
„Pre každú matku je jej dieťa to najkrajšie! Ale keby si sa takáto narodila, asi by som ťa nechala v decáku – ak by ťa tam samozrejme chceli!“ zakričala do obývačky matka, zrejme už podgurážená. Toľko k povzbudivým slovám.

O týždeň neskôr chytila Kama popôrodné depresie a nemohla sa pozerať na svoje dieťa, keď ho kojila. Vždy mala pocit, že ju malé nevinné bábo ide zožrať. Jediné, čo sa jej na ňom páčilo boli jeho oči, ktoré nevyzerali tak... desivo.

Druhý týždeň sa ho už nedokázala ani dotknúť a rozhodla sa, že končí s kojením. Robila mu sunár a púšťala mu výživu cez hadičku do úst, skade to hltal.

Tretí týždeň to už nevydržala a vybehla z domu nechávajúc svoje dieťa uplakané v kolíske. Bežala tak dlho, že si ani neuvedomila, že v okolí sú ľudia v maskách a žijú sviatkom nazývaným Halloween. Motala sa pomedzi ľudí v najrôznejších prevlekoch a v duchu nariekala. Jej dieťa bude trpieť, pretože sa mu budú všetci smiať, že je škaredé. A potom ju napadla geniálna vec. Porozhliadla sa a vbehla do najbližšieho obchodu s maskami. Netrvalo dlho než našla masku na tvár a zaplatila za ňu. Keď sa vrátila domov, našla uvrešťaného Tobiho. Opatrne mu nasadila masku a ako švihom čarovného kunaia, popôrodné depresie zmizli a nemala problém si ho zobrať na ruky. Ak mu nevidí do tváre, všetko je v poriadku.

Matkin sen sa splnil a jej syn sa stal ninjom. Bol nadaný a to Kamu tešilo, - aspoň na niečo bol dobrý ako napríklad, podpaľovanie jej zadku - ale nechápala ako môže tak mentálne zaostále dieťa ovládať také techniky a vychodiť ninja akadémiu. Potom... no potom jej to už bolo jedno. Zadok mala spálený a jedinú starosť ktorú mala bola, ako sa ho zbaví.
Stále sa správal na štyri roky a ona sa tým trápila už dlho čo zanechalo svoje následky, aspoň myslím. Keď zistila, že je pozadu od svojich rovesníkov, celkom ju to položilo. Ale potom zistila, že to je lepšie, lebo malý Tobi sa nikdy nepýtal, prečo má masku, nikdy sa nepozastavoval nad tým, že má takú tvár akú mal a vyzerá ako z filmu Predátor. Namiesto toho si oranžovú masku tak veľmi obľúbil, že s ňou dokonca aj spával.
Nakoniec sa rozhodol, že nechce žiť v dedine, kde mu všetci začali hovoriť Lízatko a rozhodol sa ísť hľadať organizáciu, ktorá si hovorila Akatsuki. Dúfal, že tam dostane poriadne meno ako... Super Nebezpečné Obrie Lízatko alebo Zabijácka Maska či Tajomná Tvár s krvilačnými očami.
Obliekol si čierny cestovný plášť a šiel sa rozlúčiť so svojou matkou, ktorá pri krbe - ktorý bol vyhasnutý a hromadil sa tam popol ešte spred piatich rokov - štrikovala oblečenie pre deti. Práve pracovala na svetri, ktorý bol pre štyri ruky. Áno, dobre ste pochopili. Zbláznila sa... a z čoho? To vie iba Jashin a úprimne, asi by ste to nechceli vedieť. Možno mala ďalšie dieťa, ktoré vyzeralo ako mimozemšťan ( to by vysvetľovalo tie štrikované svetre ) a psychicky to nezvládla než ho odniesla do decáku keď si zobrala slová jej matky k srdcu.
Keď jej povedal zbohom, vykročil si po prašnej cestičke s paličkou prehodenou cez plece na ktorej mal zavesený miniaturný batôžtek s jedlom a pri tom si spieval pesničku z rozprávky Išiel ninja na vandrovku.
Putoval už štyri dni až sa zastavil pri rieke a zadíval sa na vodu. Došli mu zásoby a začínal byť hladný.
„Ja som vždy hovoril mamičke, že ten Ninja mal príliš málo jedla na tak dlhú dobu čo cestoval, ts,“ odvrkol si a sadol si na kameň, podopierajúc si bradu v maske jednou rukou.
„Škvŕka mi v brušku,“ zastonal a porozhliadol sa. Nemal šancu tu nič chytiť a sám v tom nebol dobrý.
„Kisame, ty idiot! Chyť konečne tú rybu! Sám si ryba tak sa tvár, že si ich mama a možno priplávajú!“ Tobi sa otočil za hlukom a zbadal pár metrov od neho pri brehu stáť dvoch ľudí. Žena mala modré vlasy a čierny plášť s červenými mrakmi a vedľa nej stál muž s oranžovými vlasmi a prevŕtaným telom, no v rovnakom oblečení. A v rieke sa nachádzalo akési modré individuum do pol pása vyzlečené.
„Peiny, nebuzeruj ho toľko, je jediný, kto bol ochotný vliezť do vody a chytiť rybu keď tie tvoje pruty nezaberajú!“ osopila sa na neho a dala mu pohlavok až sa muž prikrčil.
Rýchlo odstúpil o krok ďalej a šúchal si boľavé miesto na hlave.
„Prestaň mi hovoriť Peiny!" zložil si ruky na hrudi ako nejaké malé ufňukané a trucovité decko uvedomujúc si, že toto by mohlo podkopať jeho autoritu pred Kisamem.
„Rybyšky sú priatelia, nie potrava,“ fňukal modrý a utieral si žraločie slzy, ktoré mu stekali z očí.
„Ak ich zopár neobetujeme, tak tu zomrieme od hladu a prestaň š-kať,“ snažila sa ho presvedčiť žena ignorujúca ofučanú Boliestku a modrý si porazene vzdychol a opäť sa ponoril pod vodu. Všetci traja nejedli ani si nepamätali. Lov na jelene a srny bol horší ako len otrasný a beznádejný a tak sa pokúsili obetovať Kisameho možno vzdialenú a možno nevzdialenú rodinu. Veď kto si má pamätať všetky tie sesternice a bratrancov a ich deti, nie?
Tobi, ktorý bol na nich zvedavý sa priblížil k ním a teraz stál na druhej strane brehu a prezeral si ich. Čierne plášte a červené oblaky mu niečo pripomínalo. Počkať, veď oni boli Akatsuki! Našiel ich! NAŠIEL! Nadšene začal skákať do výšky a tlieskať rukami nad hlavou a pri tom sa chichotal ako blázon.
Konan ho spozorovala a drgla do Peina, ktorý sa okamžite osopil ako malé decko.
„Čo robíš ženská?! Chceš aby som zaryl rypák do toho blata či čo?! Ty-au, au, au, au, au!“ Konan, ktorú nebavilo počúvať jeho hlúpe reči, ho chytila za jeden z piercingov, ktorý mal v uchu a natočila ho k Tobimu. Potom ho pustila. Pein však zostal stáť v predklone, dívajúc sa na Tobiho s nadvihnutým obočím. Zažmurkal, pretrel si oči a potom sa narovnal s tým, že nemá halucinácie od hladu a skutočne pred ním poskakuje muž, čo vyzerá ako obrie lízatko.
„Čo tu chceš ty... podivíne?“ spýtal sa ho Pein a prezeral si ako ešte stále skáče na mieste, pri tom krčil nohy a tlieskal rukami. No teraz sa už nesmial, len pokračoval vo svojom vlastnom radostnom prejave.
„Vy ste Akatsuki, vy ste Akatsuki!“ zvolal a stále skákal.
„Vidíš, už sa o nás celý svet dopočul,“ ozval sa Pein s pýchou a pozrel sa na Konan.
„Och to je skvelé, už z vás nebude len trojka, ale štvorka!“ zajásal maskovaný muž.
„Nebudem ti hovoriť, že som ti hovoril, že budeme slávny... počkať, ČO?!“ Pein premiestnil svoj pohľad na to divné prerastené lízatko.
„Som taký šťastný, že sme sa konečne našli a budeme riadiť tento svet spolu!“
„No tak na to zabudni,“ vysmial ho okamžite Pein a oprášil si neviditeľnú smietku z pleca.
„Prečo?“ pýtal sa Tobi a zarazene zastal – konečne skončil s jeho radostným poskakovaním.
„Lebo si divný a my s divnými ľuďmi nepracujeme, takže si daj odpal, Lízatko,“ zrušil ho a prekrížil si ruky na hrudi. Tobi zvesil plecia a do očí sa mu nahrnuli slzy. Zasa mu povedali Lízatko a nie Vražedne skvelé Lízatko...
„Mám ho, mám!!!“ Kisame sa vynoril z vody a v rukách držal obrovitánsku klzkú rybu. Vytriasol si vodu z vlasov a očí a zdvihol ju víťazne nad hlavu. Pein a Konan teraz tancovali oslavný tanec, ktorý sa až príliš nápadne podobal tomu, čo pred chvíľou predvádzal Tobi.
Keď v tom Kisamemu vykĺzla prudko sa metajúca ryba z rúk a letela vzduchom až dopadla rovno do náruče smutnému Lízatku.
Pein a Konan prestali skákať a ako v spomalenom zábere sa dívali na letiacu rybu, ktorá sa už nachádzala u Tobiho. Ten ju chytil tak, aby sa mu nevyšmykla z ruky a jedným prudkým pohybom ju usmrtil, pretože ho šteklilo keď sa hýbala v jeho rukách. Divný dôvod.
„Mohol by si nám hodiť tú rybu?“ spýtal sa Pein s priškrteným hlasom a sledoval svoje jediné jedlo za posledných XY dní v rukách chlapíka. Ani si to neuvedomoval, ale mal v rukách celý jeho žalúdok.
Tobi sa napriahol s úmyslom vyhovieť mu, keď sa nad ním objavila žiarovka a zablikala. Pomaly dal ruky zasa dolu a škodoradostne sa na nich zadíval.
„Čo za ňu?“ spýtal sa ich s hravým tónom. Túto hru hrával s matkou a miloval to. Vždy ju donútil aby urobila niečo, čo nechcela.
„Necháme ťa na žive,“ ozval sa Pein zastrašujúco. Konan ani Kisame sa nedostali k slovu.
„Chabá ponuka,“ zacmukal nahlas muž s maskou a Pein po ňom naštvane hodil kunai, keď v tom Tobi zmizol a objavil sa pár metrov ďalej od nich, no tento krát na tom istom brehu.
„Čo to do čerta malo byť?“ vytreštili oči všetci traja.
„Hádzať po mne hračky môžete donekonečna a ja sa budem premiestňovať až kým nezomriete od hladu,“ zasmial sa Tobi a opäť sa premiestnil, keď sa ho pokúsil chytiť Kisame.
„Ešte prosím, táto hra je super!“ Zatlieskal rukami neuvedomujúc si, že v jednej z nich držal teraz už mierne placatú rybu.
„Nie!“ vykríkli jednohlasne Pein, Konan a Kisame a dívali sa na ich jediné jedlo. Kisame sa dostal už do takého stavu, že mu nevadilo zožrať rybu a tým sa stať kanibalom.
„Ok, Lízatko... ak nám tú rybu dáš...“ Pein sa pokúšal vyjednávať a namáhal si mozog veľkosti myšacieho mozočka.
„Tak čo, tak čo?“ vyhŕkol Tobi a spokojne sa posadil na zem do tureckého sedu.
„Nechaj ho, nech sa k nám pridá,“ zašepkala po ľavej strane Konan a Pein sa na ňu díval ako na šibnutú.
„Síce je ako malé decko, ale očividne nie je najslabší a okrem toho, môže nami dokonalo manipulovať lebo má našu večeru!“ vyhŕkla naštvane a zamračila sa na vodcu ich slávnej organizácie. Potom si uvedomila, že bude musieť niečo spraviť s týmto vedením, lebo budú známy skôr ako organizácia Tupcov.
„Okamžite ho zober do týmu,“ zavrčala, keď jej neodpovedal a Kisame sa k nej pridal.
„Ak to neurobíš, zožeriem ťa,“ pre správny efekt Kisame vyceril špicáky. Pein sa striasol a potom porazene zvesil plecia.
„Fajn, fajn...“ zavrčal neochotne a pozrel sa na muža s ich jedlom.
„Ak nám dáš tú rybu, môžeš patriť k Akatsuki,“ povedal mu so stisnutými zubami.
Tobi nadšene vyskočil na nohy.
„Vážne? Naozaj?!“ zapišťal a premiestnil sa rovno pred nich.
„Áno,“ povedala Konan láskavým tónom, ktorý mala perfektne nacvičený pre Peina, keď od neho potrebovala nový lak na nechty.
„Budeme jedna veľká šťastná rodina!“ zvolal Tobi podávajúc im ich večeru.

A takto sa k nim pridal chlapec, ktorý nosil masku v podobe oranžového lízatka. Obe strany boli spokojné, pretože Kisame, Konan a Pein mali čo jesť a Tobi si práve splnil sen aj keď šlo o neúmyselné vydieranie.
„A odteraz ma volajte Zabijácka Maska!“