Láska, viera, túžba a sny... 20

Opäť ráz sa vám musíme obe poďakovať za úžasné komentáre, povbudzovanie a hviezdičky Dávate nám chuť písať!

Videl som, ako sa na mňa pozrela a vyľakalo ju to. Zároveň som zbadal Kakashiho a to, ako sa mu vyjasnilo, keď si uvedomil, čo je zač. Nebolo by dobré keby sa ostatní dozvedeli, že Itami je nukeninka.

„Kakashi, musím s tebou hovoriť," ani som mu nedal čas reagovať, už som sa staval od stola a pokynul som mu hlavou, aby ma nasledoval. S prekvapeným výrazom šiel za mnou a ani sa nepýtal.
„Bol si už s Tsunade?" spýtal som sa ho, keď som ho viedol do odľahlejšej časti baru a sadli sme si za stôl, kde by nás nik nemusel počuť.
„Nie, práve som prišiel z misie a Tsunade je taká opitá, že by moje informácie nebola schopná vstrebať," povzdychol si a ja som sa musel mierne zamračiť. Bolo to trochu nezodpovedné, ale Tsunade vedela vždy čo robí, Konoha pod jej velením prosperovala a ja som jej do toho nemal právo, ani úmysel brblať.
„To znamená, že ti nepovedala o Itami ani o mne," ozval som sa, načo sa zamyslel.
„Divil som sa, prečo si tu, ale nejako som sa k svojej otázke nedostal." pod maskou mal zreteľný úškrn.
„Zhrniem ti to v jednoduchosti, dobre?" ani som mu nedal možnosť odpovedať mi, len som začal rýchlo hovoriť všetky dôležité veci. Na konci sa zamyslene pozrel do stropu a ja som mĺkvo čakal reakciu.
„To bolo od rady starších fakt podrazácke. Takže teraz plánuješ ísť s ňou na zraz Kage?"
„Tsunade ma tam chce a tak pôjdem aj keď už nie som Kazekage. Okrem toho, stretnem sa so súrodencami a môžem sa s nimi porozprávať."
„Fajn, Gaara. Ja viem, že ty vieš čo robíš," cenil som si jeho vieru vo mňa a mierne mi to podvihlo náladu.
„Prosím, Kakashi, nehovor nič o tom, že Itami je nukenin, dobre?" poprosil som ho, keď sa už zberal od stola a Kakashi len prikývol, ale už sa nemal v úmysle pridať k nám, ako mi povedal, pretože bol unavený. Úplne som ho chápal, ja som bol ešte stále vyčerpaný.
K nášmu stolu, kde to praskalo smiechom a dobrou náladou som sa vrátil len ja, načo sa ma hneď Naruto pýtal, kam jeho sensei odišiel. Sadol som si a rýchlo mu objasnil, že sa išiel vyspať a pozrel som sa kútikom oka na Itami, aby som jej naznačil, že je všetko v poriadku.

Gaara si sadol naspäť k nám a pohľadom ma upokojil. Toto sa mi bude asi zo začiatku stávať pomerne často než sa to všetci dozvedia a prímu to. Pozrela som sa na nástenné hodiny, ktoré ukazovali štvrť na dvanásť. To sme tu tak dlho?! No unavená som až tak nebola, ale Gaara hej. Bolo to na ňom vidieť. Chcela som mu navrhnúť, či nepôjdeme, ale do toho Kiba prehovoril, že musí ísť domov, lebo je neskoro: „Tak, či tak už meškám. Mama ma zabije.“
S obavami sa postavil, nasadol na Akamara a už ho nebolo.
„Veru aj my by sme šli,“ ozval sa chlapec s čiernym copom, ktorého meno si neviem furt zapamätať a do toho sa postavila Ino a s ňou aj Chouji.
A tak postupne všetci odkráčali domov a my sme ako poslední vyšli z Grillbaru ruka v ruke.
„Páčilo sa ti?“
„Páčilo. Ľudia v Konohe sú veľmi milý, je to úžasné chodiť si takto po uliciach a nebáť sa,“ priam som si užívala ten pocit.
„Som rád, že ťa prijali. Sú to dobrí priatelia,“ trocha sa usmieval a potom vytiahol z vačku kľúč od domu a odomkol ho.

Gaara sa išiel prezliecť na poschodie a ja som zapla televíziu dole v obývačke. Nepozerala som ju, len som umývala riady, ktoré sme neumyli potom ako sme sa najedli. Špina na nich bola zaschnutá a tak som sa nervačila, aby som ju dala dole. Brblanie televízie mi rušil akýsi buchot. Zmätene som sa obzrela. Mykla som plecom a venovala sa ďalej riadom. Znova buchot. Čo to ten Gaara hore robí? Nezdalo sa mi to. Započúvala som sa a prišla na to, že buchot ide od dverí. S rukami od peny som išla k dverám a otvorila ich.
Stál v nich ten chlapec, ktorého si meno furt neviem zapamätať. Ten s tým čiernym copom a unudeným výrazom. Pozdravila som ho a snažila ku pozdravu hodiť aj jeho meno. Zamračene som sa dívala na jeho tvár a rozmýšľala som ako ho osloviť.
„Shikamaru,“ ozrejmil mi, lebo videl, že sa k jeho menu moc nemám.

Jasné... Shikamaru, aké dlhé meno. Pozrela som sa na neho celého a videla som, že v ruke niečo drží. Zrolovaný papier. S otázkou, „čo potrebuješ“ mi papier ukázal a ja som z uzretia jeho obsahu skoro skamenela. Ustúpila som krok a on s otázkou v očiach na mňa, nie moc priateľsky hľadel. Ako... koľko krát budeme musieť s Gaarom všetko vysvetľovať? Je to otravné a už mi to pripadá aj trápne. Do to ho zišiel dole Gaara v pyžame a postavil sa do dverí.

Obliekol som na seba nohavice a tričko a vyšiel z kúpeľne. Dolu som počul zapnutú televíziu, ale do toho mi skákal akýsi tichý rozhovor. Shikamaru?
Už som stál na schodoch, keď som počul Shikamara, ako hovorí: „Tak o čo tu ide?"
Zaťal som sánku, samozrejme, že Shikamaru si ju odniekiaľ pamätal. Zbadal som ho stáť vo dverách s plagátom hľadaných ľudí, ktorí boli nukeninovia. Ha, takže rada starších to rozposlala do všetkých krajín. Moja tvár tam nebola, veď ako by to vyzeralo.
Postavil som sa do dverí a rukou sa oprel o zárubňu tak, aby mi Itami stála za chrbtom.
„Shikamaru," na moment som sa zasekol a porozhliadol sa, no nikde som nikoho nevidel. Ale predsa.
„Poď dnu," vyzval som ho a odstúpil, aby mohol prejsť. Obozretne sa prešmykol popri Itami a ja som zatvoril dvere.

Shikamaru prešiel do obývačky a pod pokynom Gaarovej ruky si sadol na gauč. Gaara si sadol vedľa neho a ja som stála oproti nim. Gaara sa poškriabal na hlave a videla som, že sa mu nechce znova vysvetľovať môj pôvod. Nadýchol sa, aby začal rozprávať, ale ja som mu do toho skočila: „Poviem to ja, Gaara,“ on vďačne kývol hlavou.
„Začalo to, keď moji rodičia padli vo vojne s Kamennou dedinou-“
„Viem,“ prerušil môj začínajúci monológ a ja som sa nechápavo zatvárila, „v dobe, kedy si sa zdržovala v krajine Ohňa, som viedol skupinu chuuninov, ktorá ťa skoro chytila. Tsunade-sama nás poučila o tvojej minulosti.“
„To si bol ty?!“ vyhŕkla som, „...pamätám si na to. Nejaká zvláštna technika sa ma snažila polapiť. Z pomedzi stromov sa na mňa vyrútili niečo ako tenké, čierne chapadlá,“ mračila som sa a spomínala na necelý rok starý incident.
„To bola moja klanová technika. Boli to tiene,“ zamyslene sa na mňa začal pozerať, „ešte, že si vtedy mala na sebe ten čierny plášť s tou kapucňou, inak by som ťa dnes spoznal a nechcem vidieť ako by to vyzeralo pred Grillbarom.“

Nechcela som si to ani predstaviť. Určite by ma všetci hneď znenávideli a ja by som sa nemohla zase vychádzať slobodne von. Striaslo ma.
„Tak rovno prejdem k veci. Chcela som sa vrátiť domov, nebyť nukeninka. Vtrhla som Gaarovi do domu a ostala u neho zatiaľ, čo on ma dostane do Suny. Lenže-“
„Akatsuki ju našli a po boji s nimi sme boli obaja vyčerpaní, Itami bola na pokraji smrti,“ začal hovoriť Gaara, chcel ma doplniť, „potom, čo sa Itami prebrala, so zlomenou nohou a rebrom ju strčili do väzenia a mne povedali, že je bezvedomí. Po tom, ako som sa dozvedel pravdu, som ju zobral z väzenia a odišli sme z Piesočnej.“
„ A teraz ste tu,“ dokončil a uvažoval, „vedia to ostatní?“
„Vie to len Naruto a Sakura,“ odpovedala som mu aj napriek tomu, že sa pozrel na Gaaru.

„A Tsunade?" nadvihol obočie a venoval jej jeden zo svojich pochybovačných pohľadov.
„S Tsunade som sa rozprával a všetko je vyriešené," upokojil som ho a pohodlnejšie sa oprel, pri tom som sa zaboril ešte viac do pohovky.
„Takže mám byť kľudný? Nehrozí nám žiadne nebezpečenstvo?" Shikamaru bol ešte stále trochu podozrievavý.
„Pochybuješ?" ozval som sa a pohliadol mu do očí, na moment sa zamračil a potom sa jeho tvár vyjasnila.
„Nepochybujem, mám v tebe plnú dôveru a tak rešpektujem aj Itami," uistil ma po chvíli a ja som sa musel letmo pousmiať.
„Som veľmi rád," priznal som, načo on hneď vstal z pohovky a Itami sa postavila zozadu ku mne.
„Budem vás musieť opustiť, mám ešte nejakú prácu," ospravedlnil sa a tentoraz sa pousmial na Itami.

Vydýchla som si, keď som videla jeho úsmev. A bol úprimný. Opätovala som mu ho. Nezmizol ani keď sa zatvorili dvere.
„Je mi sympatický,“ skonštatovala som nahlas a ani som si to neuvedomila.
„Shikamaru je bystrý človek,“ ozval sa Gaara a mňa jeho hlas prebral z nejakej alfa hladiny, do ktorej ma dostal Shikamaru.
Potriasla som hlavou a Gaara sa otočil smerom ku mne. Chytil si ma okolo pásu a pritisol k sebe. Obaja sme si spokojne vydýchli a darovali jeden druhému zopár nežných bozkov, po ktorých sme šli do spálne. Bolo celkom neskoro a tak sme si išli ľahnúť. Nebola som tým nadšená. Nebola som nadšená tmou.

Gaara už ležal v posteli, ja som si ešte umývala zuby v kúpeľni. Snažila som sa nejako oddialiť spánok. Spánok. Tak veľmi ho potrebujem, no bojím sa ho. Bojím sa, že ma zase niekto zbudí a bude chcieť zabiť... bože! Čo bláznim?! Veď som s Gaarom a pri ňom som v bezpečí. Nikdy by nedopustil, aby sa mi niečo stalo. Veď kvôli mne odišiel zo Suny. Viac-menej. Vypláchla som si ústa vodou a pobrala sa do spálne.

„Čo si tam bola tak dlho?“
„Len som si umývala zuby,“ vďaka prítmí nevidel môj skrúšený výraz v tvári.
Ľahla som si k nemu a zabrodila sa do jeho náručia, čo najviac ako sa len dalo. Cítil, že potrebujem útechu a tak ma pevne stisol, až to zabraňovalo mojim pľúcam nasať vzduch. Nevadilo mi to. Pobozkal ma do vlasov so slovami dobrej noci a ja som zaspala nekľudným spánkom. Ako som zaspávala stále som mala ako keby také mini sny o Byokim. Neustále...
Vždy som sa prebudila s menším zhíknutím, po ktorom nastalo ticho a ja som zreteľne počula Gaarov dych. Spal tak pokojne. Ešte, že sa z tých snov nestrhám – stále by som ho budila a on sa potrebuje poriadne vyspať.
Po každé, kedy som zaspala, ma budil nejaký zlý sen o temnej cele a schizofrenickom väzňovi.

Zo sna ma budilo menšie trhanie po ľavej strane. Pootvoril som oko a videl, ako sa Itami nespokojne mykla. Nadvihol som sa na jednej ruke a naklonil sa nad ňu, ale opäť spala kľudným spánkom. Na tvári mala výraz pohody a to ma potešilo, ale odrazu sa jej obočie stiahlo a pery pootvorila, aby sa mohla prerývane nadýchnuť. Opäť ňou myklo a znovu sa zatvárila uvoľnene. Zmätene som sa na ňu díval. Možno zlý sen... a možno len nejaké nervy, ktoré v noci pracujú a spôsobujú, že človeku trhá telom, ako keď má pocit, že padá do prázdna.

Prešiel som jej dlaňou po čele, líci, sánke až na krk a cítil, aký má zrýchlený tep. Zamračil som sa. Vôbec sa mi to nepáčilo. Na jej bledú pokožku začali dopadať lúče vychádzajúceho slnka a ona už len ležala na chrbte, s rukami rozhodenými pozdĺž hlavy a ani sa nepohla. Nemohol som spať a tak som ju celý čas pozoroval, uisťoval sa, že je v poriadku.

Po nejakom čase som sa odhodlal vstať z postele a prikryl som ju, aby jej nebolo náhodou zima.
Obliekol som sa a šiel do kúpeľne. Umyl som si tvár aj zuby a potom v kuchyni pripravil raňajky. Sústredene som krájal rajčiny a premýšľal. Dnes musíme obaja za Tsunade, dohodnúť sa ohľadom zrazu. Včera kvôli tomu dosť vyvádzala. Dúfam, že dnes bude v poriadku. Nechcem sa hádať. Nemám na to ani náladu ani silu... a ak ma naštve... tak uvidí. Neubránil som sa úškrnu, keď som si spomenul, ako som ju vopchal pod studený prúd sprchy.
Tiché našľapovanie ma donútilo zdvihnúť hlavu a odložiť nôž. Stála v miestnosti len v mojom tričku a prepaľovala ma rozospatými očami.

,,Dobré ráno," zašvitorila a pretiahla sa ako mačka s tichým zakňučaním. Usmial som sa a odpovedal jej. Nalial som nám obom pitie a v kľude sme sa naraňajkovali.
Ani jeden z nás nemal potrebu hovoriť a ja som na sebe cítil jej sústredený pohľad. Nie, nepozriem sa na ňu... inak by sme sa dnes určite nedostali k Tsunade.
Bože, ako mi chýbala. Ako som ju túžil zvierať v náručí, bozkávať, cítiť jej horúce rozpálené telo na svojom!
Cítil som, ako sa mi z tej predstavy postavili chĺpky na šiji a telom mi prešiel kŕč vzrušenia. S námahou som prehltol a zatlačil nemravné myšlienky do úzadia svojej mysle.
Spratal som zo stola a popohnal ju, aby sa šla obliecť, pretože sme tam mali o chvíľu byť. Bola hotová rýchlejšie, ako som dúfal, čo ma potešilo. Obaja sme vykročili z domu a popri tom sme boli zahĺbený do vlastných myšlienok. Ruky som mal strčené vo vreckách a mračil som sa na prašnú cestu pod nami. Aké zvláštne je žiť v Konohe...

Tsunade nás už očakávala a tak sme sa dali okamžite do práce. Itami na moju obrovskú úľavu nič nenamietala, asi po včerajšku vychladla. Súhlasila, že o päť dní vyrazíme na zraz Kage a ja som sa tešil, že konečne uvidím svojich súrodencov. Musím sa s nimi pozhovárať o situácii v Sune. Tsunade mi vravela, že žiadne správy zo Suny neprišli, očividne sa rada starších snažila ututlať "zradu" ich Kazekageho. Aký trapas - pomyslel som si znechutene.
To mi pripomenulo, že som chcel dať vedieť Temari a tak som sa na chvíľu ospravedlnil a nechal tam Itami samú aj s Tsunade. Ani som si neuvedomil, že sme tam preberali zraz Kage celé dopoludnie.
Nájsť volieru so všetkými druhmi poštových vtákov mi zabralo len chvíľu, čo som sa aj divil.
Napísal som list Temari, aby mi podala čo najskôr informácie ohľadom Suny a zrazu. S kým ide, koho berie, ako to v Sune teraz prebieha. Zapečatil som ho a do zvitku priložil aj prsteň Kage nášho otca, ktorý som zabudol nechať spolu s prehlásením, že sa vzdávam postu.

Vybral som si jedného zo sokolov, ktorý na mňa upieral tie svoje jasné a prenikavé oči a pohladil som ho po hlave. Naklonil sa mojim smerom, aby sa pritlačil ešte viac k mojej dlani. Prekvapene som naklonil hlavu k pravému ramenu. Hm... zaobstarať si domáce zvieratko by bolo celkom fajn.

,,Kazekage-sama, som prekvapená, že vám Kei dovolí, aby ste sa ho dotkli," za mnou sa ozval hlas taký zvonivý a jasný, až som sa strhol a sokol nespokojne zamával krídlami. Obrátil som pohľad na dievča s modrými vlasmi, ktoré jej stáli na všetky strany tak ako mne a fialové oči boli plné nadšenia.
,,Naozaj?" vydýchol som sotva počuteľne a premeral si ju. Bolo mi jasné, že sa tu o nich starala. Jej sokoliarska rukavica to potvrdzovala a aj to, ako bola oblečená. Ninja rozhodne nebola.
,,Áno, Kei je veľmi... neskrotný. Ale očividne sa mu páčite." podišla ku mne a chcela k nemu natiahnuť ruku, ale on len nespokojne cvakol zobákom. S úžasom som ho pozoroval, keď na mňa opäť obrátil svoje múdre oči.
,,Chcel som si ho vybrať, aby mi poslal správu." teraz som si nebol istý, či to je výborný nápad. Ak je neskrotný, znamená to, že asi nikoho nepočúva.
,,Skúste to, ja si myslím, že budete viac než spokojný. Raz sme ho posielali na jeho "misiu" a bol tam v rekordnom čase. No potom nám už nedovolil, aby sme mu priväzovali niečo k nohám." smutne si povzdychla.
,,Myslíte, že sa mu tam niečo stalo?" stále som od neho nebol schopný odvrátiť hlavu. Držal ma vo svojom zajatí. Úžasné zviera. Potom ma prepustil zo svojej moci a ja som sa na ňu mohol pozrieť. Pane bože... neviem prečo, ale pripomenul mi Itami a jej pohľady.
,,Nie... len vtedy mal očividne veľmi dobrú náladu a šiel tam, kam sme chceli." uvoľnene sa zasmiala a poškriabala sa na šiji, keď sa na mňa pozrela.
Odhodlane som sa obrátil ku Keiovi a opäť mu prstom prešiel po chrbte a jeho perí. Vyzeral, že je spokojný.
,,Tak čo, môžem využiť tvoje služby?" spýtal som sa ho zdvorilo a on mi opätoval pohľad. Vzal som zvitok a uviazal mu ho tak, aby som si bol istý, že ho nestratí.
,,Suna, Sabaku no Temari..." zašepkal som a v tom sa jeho ohromné rozpätie krídiel prejavilo v plnej sile a vyletel zo svojho bydla skôr, ako som sa stihol spamätať.
,,Úžasné, ako vás poslúcha." priam som počul jej spokojnosť v hlase, keď som sa vracal ku dverám a ona užasnuto sledovala zmenšujúcu sa škvrnu na oblohe.
,,Keď sa vráti, prosím, dajte mi vedieť," poprosil som ju a už otváral dvere na chodbu.
Celou cestou mi myšlienky vírili okolo toho vtáka. Také prekrásne, majestátne zviera. trošku ma vydesilo, ako na mňa pôsobil.
V polovici chodby som sa stretol s Itami.

,,Čo je?" spýtal som sa prekvapený, že už nie je u Tsunade.
,,Musela ísť za ich radou starších," zatvárila sa kyslo a natiahla sa ku mne, aby mi mohla omotať ruky okolo krku. Dovolil som jej to a ovinul svoje ruky okolo jej pásu, aby som si ju mohol k sebe pritisnúť bližšie. Opäť mnou prešla nekontrolovateľná vlna túžby.
Pokúsil som sa jej striasť a tak som potriasol hlavou a sklonil sa k nej, aby som jej mohol vtisnúť bozk na kútik rúžových pier.
,,Tak, všetky podstatné informácie máme, takže..." v hlave som si prešiel zoznam.
Piatok ráno, za úsvitu pri bráne do Konohy. Sprievod nám bude robiť Kakashi, fajn.
,,Kam by si chcela ísť? A o čom ste sa bavili s Tsunade, kým som tam nebol?" zaprel som sa rukami a odtiahol som sa od nej. Trochu bojovala a zamračene ma prebodávala pohľadom, než si rozplietla prsty, ktoré mala vzadu na mojom krku. Pustil som ju a ustúpil zopár krokov. Zúžili sa jej oči.
,,To sa ťa nesmiem dotýkať?" spýtala sa a nepatrne našpúlila pery. Uškrnul som sa.
,,Nie je to veľmi bezpečné, dlho som s tebou nebol," prehltol som a ucítil, ako sa mi na tvári zračí hravý úsmev. Ani som sa nesnažil dokončiť, lebo som videl ako sa jej do líc nahrnula krv a sklopila pohľad k zemi.
,,Tak poď, ideme sa naobedovať," kývol som jej hlavou smerom k východu.