List, ktorý všetko zmenil

„Myslíš niekedy na mňa? Alebo na niekoho z Listovej? Čo práve robíš? Prečo sa nevrátiš späť domov? Prečo je pre teba tá tvoja pomsta tak dôležitá? Prečo?“ v duchu sa pýtam sám seba. Premýšľam o dni, keď som ťa nedokázal priviezť naspäť a nesplniť sľub, ktorý som Sakure dal. Už sú to skoro tri roky. Z môjho zamyslenia ma vytrhne niečí hlas. Jemný nežný hlások hovoriaci moje meno.
„N-Na-Naruto-kun.“
Otáčam sa, ale nikoho nevidím. Vari sa mi to zdalo? Chystám sa ísť domov, keď za najbližším stromom nájdem sedieť Hinatu.
„Hinata? Chcela si niečo?“ spýtam sa a stávam sa svedkom jej odpadnutia. Zase. Čo to s ňou je?
„Hinata? Hinata? Počuješ ma?“ trasiem ňou a snažím sa ju prebrať. Márne.
„Hinata? Si v poriadku?“ konečne otvorila oči.
„N- Na-Naruto-kun,“ povedala tíško, očervenela a znovu odpadla.
Super. Len sa prebrala už je znovu mimo. Opäť sa ju snažím prebrať. Opäť márne. Radšej ju vezmem do nemocnice nech sa na ňu pozrú. Beriem ju do náručia a kráčam k nemocnici.

„Čo sa to deje? Kde to som? Eh? Naruto-kun? Nesie ma v náručí? Snívam? Nie. Skutočne ma drží v náručí.“ Zavriem oči a vychutnávam si túto chvíľu. Po chvíľke znovu otvorím oči. Už ma pokladá na zem. „Nie, ešte nie. Prosím.“
„Hinata, vďakabohu. Si ok? Odprevadím ťa do nemocnice. Mala by si sa dať vyšetriť. Tak často odpadávať nie je u zdravého mladého dievčaťa normálne.“ dohováram jej.
„Nemaj strach. Som v poriadku.“ povie tým svojím jemným hláskom a uteká rýchlo preč.
Čo to s ňou je?
Otáčam sa, že pôjdem domov, keď na zemi zbadám obálku. Na nej moje meno. Je pre mňa tak prečo by som ju neotvoril.
*
„Zbabelec, ty zbabelec. Prečo si mu tú obálku nedala? Aspoň by konečne vedel o tvojich citoch. Ale ty nie. Ty si zbabelá urobiť aj ten najzbabelejší spôsob, akým niekomu povedať, že ho ľúbiš.“ siahnem do vrecka, že ten list radšej odprevadím zo sveta. Lenže kde je? Vytratila som ho? Čo ak ho niekto nájde? Už len pri tej predstave ma prepadávajú mdloby.
*

„Tak. Konečne som doma.“ odfúknem si a spomeniem si na obálku s mojim menom. Vytiahnem ju z kapsy, ešte raz prekontrolujem či to meno je skutočne moje a pomaly ju otváram. Od koho je? Že by od Hinaty? Určite. Ona tam bola.

Naruto, volím tento spôsob ako ti povedať, čo k tebe cítim. Povedať ti to do očí je pre mňa nemožné. Veď vieš. Vždy očerveniem a hodím sebou o zem. Neviem či ti už došlo čo ti týmto listom chcem povedať. Občas mám pocit, že si riadne natvrdnutý.
Tvoj úsmev ma zachránil od myšlienok, že som zbytočná a slabá. Vďaka tebe som sa zmenila. Pomohol si mi nájsť moju cestu ninji. Vždy som ťa obdivovala. Z diaľky som ťa povzbudzovala, držala ti palce. Vzhliadala k tebe aj vtedy, keď ťa ostatní odháňali preč.
Je mi jedno akého démona v sebe máš. Môžeš ich tam mať hoc aj milión. Budeš mojím vzorom nech sa deje čokoľvek. Pre mňa si úžasný shinobi. Človek, ktorého ľúbim najviac na svete.
Netuším či sa týmto listom niečo zmení. Asi nie.
Verím, že jedného dňa nájdem odvahu a budem o teba bojovať. A nevzdám to pri prvom náznaku prehry.
Nikdy nevezmem svoje slová späť. PRETOŽE, TO JE MOJA CESTA NINJI.
H.H.

Neveril som vlastným očiam. Čítal som si ten list ešte asi 50-krát. Hinata. To plaché nenápadné dievča ukrýva toľko citov. Na rovinu. Vždy som ju prehliadal. Musím ju hneď nájsť. Povedať jej, že bojovať nemusí. Po tom, čo som si prečítal tieto riadky, mi došlo niečo, pred čím som sa snažil ujsť. Niečo, čo som pred tým nevidel a klamal sám sebe, že ten koho ľúbim je Sakura.
Rýchlo som odišiel z domu. Hľadal som ju po celej Listovej. Nedarilo sa. Nikde jej nebolo. Ako to?
Niekde predsa byť musí. V tom som ju zazrel. Sedela na hojdačke, na ktorej som ako malý tak často sedával.
Chcel som jej povedať ako veľmi jej to sluší. Že nemusí o mňa bojovať. Nikdy nebude musieť. Moje srdce patrí len jej. Už je o tom rozhodnuté. Prišiel som k nej a jediné na čo som sa zmohol, bolo pozdravenie. Neverím. Ja. Ten, čo je sebavedomý a takmer nezavrie ústa, tu stojím a som ticho.
„Zdravím, Hina.“ usmejem sa na ňu. Som nervózny. Poznala to? Snažím sa chovať normálne. Darí sa. Nervozita je preč.
„N-Naruto-kun?“ povie placho.
„Nechceš sa ísť prejsť? Len tak. Ak máš pre mňa chvíľu času.“ navrhnem a čakám na odpoveď.
„Áno.“ povie placho, no zároveň rozhodne.
„Byť s ním sama. Čo odo mňa chce? Nevyzerá to, že by ten list našiel.“

Rozprávali sme sa celé hodiny. Vlastne ja som rozprával a ona počúvala, len občas niečo povedala. Jej úsmev ma len utvrdil v tom, čo som si uvedomil len nedávno. Prišli sme k jej domu. Nastal čas rozlúčky. Tak veľmi som ju chcel pobozkať. Hľadal som odvahu, povzbudzoval sám seba.
„No tak. Ľúbi ťa. Na čo čakáš?“
Pozerala na mňa tými krásnymi očami, pekne sa usmievala: „Tak zase inok...“
Nestihla dopovedať. Pristúpil som k nej bližšie a vtisol jej na pery vášnivý bozk. Dal som do toho všetku lásku, ktorú som k nej cítil.
„Aj ja teba, Hinata.“ povedal som a v duchu sa tešil z môjho osobného víťazstva.