Deidarove prvoaprílske žartíky 4.

„Auuuuuuuuu!“ Zakričal Deidara od bolesti pri pohľade na drobného krvilačného okrídlenca, ktorý sa mu zahryzol do ruky. Svojim krikom však vystrašil ešte viac potomkov Lorda Draculu, ktoré zleteli zo stropu a predierali sa cestou von priamo cez Deidaru. Rýchlo si všimol lietajúcu armádu drobných okrídlencov a než stihol unáhlene zareagovať väčšina už odletela. Deidara vedel, že sa mu čas pomaly kráti, preto musel konať. Z vlasov vymotal netopiera, a toho ktorého mal zahryznutého do ruky striasol mávnutím pomedzi davom prelietajúcich netopierov. Rýchlo vymýšľal plán ako ich zopár pochytať. Ako a vlastne do čoho. Najprv chcel obetovať svoj Akatsuki plášť, no nevedel si predstaviť, čo by mu Konan povedala na taký zničený plášť od netopierov. Nechcel riskovať, že ohluchne z Konaninho kriku. Ako druhú voľbu zvolil staré roztrhané a vlniace sa plachty po stenách.
Strhol jednu zo starých zaprášených plachiet na stene a postavil sa do stredu chodby s rozpaženými rukami, kterých držal plachtu za rohy. Netopierov, ktorých sa proti nemu rútilo bolo čoraz menej a menej. Potreboval ich viac. Deidara skríkol a čakal. Čakal čo sa stane ako keď toreador čaká na útok býka.
Jeho krik viedol čoraz hlbšie temnou chodbou, no netrvalo dlho a proti Deidarovi sa rútila celá kolónia netopierov. Deidara stihol zareagovať. Rýchlim skokom a premetom zamotal do plachty slušný počet netopierov. Hmýriaci sa balíček pevne zviazal na uzol a s úsmevom na perách sa mohol vrátiť spát do sídla. Len čo vyšiel von s katakomb, dvere ktoré vyhodil ílovým výbuchom s pántov osadil naspäť a okolie poupravovaltak, ako keby sa tam nič nestalo.

Cestou ku vchodovým dverám sidla ho zahliadol Sasori. Cítil vo vzduchu, že niečo má v pláne, len nevedel čo. Ako sa Deidara približoval, Sasori si hneď všimol tú divnú hmýriacu sa vec čo držal v ruke aj jeho radostný úsmev. Deidara ho spozoroval.
„Jéé Sasori no Danna, čo vy tu?“ Deidara si všimol, že zvedavým pohľadom pozerá na balíček, ktorý drží v ruke.
„Čo je to?“ Opýtal sa Sasori a ukazal na hmýriacu sa vec. Deidara nechcel povedať pravdu, vlastne ani nemohol. Vedel , že by mu Sasori stopol jeho plán, ktorý chystal aj na neho.
„Aha, takže toto...ehm...toto je...“ Deidara v panike rozmýšľal nad vyhovorkou. Tušil, že Sasori vie, že to je niečo živé.
„Takže už mi povieš, čo to je alebo sa mám snáď sám pozreť?“ Pozrel sa na Deidaru.
„No viete pravda je taká, že vždy som chcel ochutnať nejaké delikátne jedlá, o ktorých Konan často rozprávala. Sasori no Danna, veď viete sám aká je Konan skvelá vo varení. Veľmi chcela skúsiť uvariť španielske vtáčiky. Chcel som jej len spraviť radosť a preto som bol na neďalekom trhu kúpiť španielské vtáčiky.“ Dopovedal a aby to vyznelo presvečivo, nezabudol ešte od radosti zaklipkal mihalnicami. Sasori bol totalne v pomykove. Myslel si, že Deidarovi asi skratovali káble v hlave. Jedine čo mu v jeho výpovedi neušlo bolo slovo trh.
„Ty si bol na trhu? Zbláznil si sa?! Chceš, aby nás odhalili?“ Sasori bol v šoku, predsa len všetci sú hľadaní zločinci, ktorým hrozí rozsudok smrti.
„Nebojte sa, Sasori no Danna, bol som tam v civilnom prestrojení za obyčajnú dievčinu. Dokonca mi dal ten predavač zľavu na tieto pochúťky.“ Blondiak zatriasol balíčkom a pritom sa cítil ako debil, ktorého lepšia výhovorka ani napadnúť nemohla.
„Aha ešte že tak. To mi ale odľahlo.“ Sasori si povzdychol.
„Ak dovolíte majstre, rád by som toto prekvapenie doručil.“ Bez ďalších slov odkráčal do sídla. Predsa len mal radosť, že mu to Sasori uveril, kedže sa do varenia nerozumel a nevedel, že španielske vtáčiky niesu živé operence.