Dangerous Existence II - 3. Kuchiyose no Jutsu

„Sasuke-kun,“ tiché zaklopanie preťal ženský hlas. Díval som sa do stropu s rukami založenými za hlavou a neodpovedal som. Karin... čo chce? Ani ma tu nezaujíma.
Dvere zaškrípali a tmu v miestnosti ožiarilo svetlo vychádzajúce z chodby. Na moju posteľ dopadla tmavá silueta postavy.
„Sasuke-kun, si hore?“ potichu prehovorila a vstúpila do miestnosti.
„Čo chceš, Karin?“
„Orochimaru-sama ťa čaká vonku,“
,,Ja viem,“ ledva som zadržal zavrčanie, ktoré sa mi dralo pomedzi pery. Orochimaru ma na tréning čakal každý deň o tej istej dobe a ona mi to sem príde ako hlupaňa oznámiť, akoby som nevedel.
Posadil som sa a navliekol si na seba košeľu. Zdvihol som pohľad a videl, že ešte stále stojí u mňa v izbe s rukami za chrbtom, prekríženými nohami a červenými lícami.
„Včera som ťa videla sedieť na strome,“ začala váhavo.
„A,“ nemal som náladu sa jej pýtať. Zapol som si ju a navliekol si okolo pásu opasok, aby mi držal oblečenie pokope.
„Ja len... s kým si sa rozprával?“ ustrnul som v pohybe. Počula ma ako sa rozprávam? Hovoril som so Sakurou, ale tento krát som asi prehovoril nahlas.
„To ťa nemusí trápiť,“ odsekol som, otvoril dvere, vošiel do kúpeľne, umyl si tvár a zuby a opäť vyšiel von. Karin tam ešte stále bola, nepohla sa o jediný centimeter.
„Ak sa potrebuješ s niekým porozprávať, kedykoľvek som ti k dispozícii,“ bola taká neznesiteľná. Od kedy som tu v tomto úkryte, nedá mi pokoj. Stále sa držala v mojej tesnej blízkosti, neustále sa so mnou potrebovala rozprávať, dokonca ma pozorovala. Odvrkol som si a prešiel okolo nej na chodbu.
V tomto úkryte som bol už niekoľko týždňov, ktoré som prestal rátať. Pokrok, len pre pokrok to všetko robím. A zlepšujem sa. Výsledky prichádzajú, hoci by som bol radšej keby vo väčšej miere.
Už som stál vonku na čistinke a nasával som čerstvý vzduch.
Orochimaru stál oproti mne a uškŕňal sa. V rukách držal jeden veľký zvitok.
„Dobré ráno, Sasuke-kun,“ oslovil ma s úsmevom a počkal, až kým prejdem k nemu.
„Čo to máš?“ pohľadom som šibol po kuse papiera na rolke.
„Dnes sa naučíš privolať,“ nadvihol som obočie. Privolávať? Mám podpísanú zmluvu s jastrabom, bola v sídle môjho klanu ešte pred tým, ako som sa dostal do tej liečebne. Ale keď už, tak nech. Môcť privolávať dvoch summonov by sa mi mohlo hodiť.
Vytiahol zvitok a rozložil ho.
„Hady,“ upresnil nakoniec, keď sme sa nad to obaja sklonili.
„Osobne po väčšine privolávam Mandu, no za využitie jeho služieb si žiada sto obetí,“ pozrel sa na mňa jedným okom a kútiky úst sa mu nadvihli „privolanie kráľa hadov je veľmi náročné,“
„Ja sa uspokojím aj s jeho podriadeným,“ prevrátil som očami. Nemal som chuť zabíjať milión ľudí kvôli jeho službám. Túžil som po vražde jediného človeka... hoci by som za to bol schopný zabíjať aj iných, ak ma to dostane k svojmu cieľu.
„Na teba nezvyklé,“ ignoroval som jeho hlúpe reči.
„Uhryzni sa a podpíš,“ urobil som ako mi nakázal a zaboril som zuby do svojho palca, ktorým som napísal svoje celé meno.
„Výborne, tak teraz by si to mohol skúsiť, čo povieš?“
Spravil som potrebné pečate a sústredil sa čo najviac. Ozvalo sa desivé zadunenie a Karin vykríkla. Zbadal som len jej červenú hrivu, ako odskakovala z dosahu veľkého hada, ktorý sa nad nami desivo týčil a zazeral po nás.
Orochimaru sa vedľa mňa nadýchol v očakávaní a zároveň bol potešený mojim úspechom.
„Orochimaru, prečo ma voláš keď nič nepotrebuješ, ha?“ zavrčal sykavo a žlté oči zabodol do nás.
„To ja som ťa privolal,“ upozornil som ho a tým si získal jeho plnú pozornosť. Nahol sa ku mne a jazykom preskúmal okolie. Potom sa odklonil a hurónsky sa rozosmial.
„No to iste!“ zamračil som sa na jeho výsmešnom tóne, „Orochimaru, ak ma ešte raz privoláš, prisahám ti, že ťa zožeriem,“ sám kráľ hadov sa prestal smiať a zadíval sa na môjho spoločníka stojaceho po mojej pravej strane.
„Sasuke má pravdu, ja som ťa neprivolal, Manda,“ Orochimaru sa hrdo pousmial a Manda sa opäť na mňa zadíval.
„Ty si sa opovážil niekoho spojiť s nami? Na koľkáty krát si ma vôbec privolal, sopliak?“ štýl, akým sa so mnou bavil ma vôbec nevyhadzoval z koncentrácie. Práveže som niečo také očakával a ani sám som nevedel prečo.
„Pôvodne som nemal v úmysle privolávať samotného Kráľa hadov,“ posmešne som sa uškrnul, keď som sa na neho pozeral a neho to očividne vytáčalo, lebo sa mu hadie oči zúžili do úzkej štrbiny, „myslel som si, že sa uspokojím aj s niekym iným, ale na prvý pokus to nevyšlo,“ Mandove oči sa opäť zväčšili samotným prekvapením.
„Ty si ma privolal hneď na prvýkrát?“
„Áno, ale s tebou asi spolupracovať nechcem,“
Had sa začal smiať a Orochimaru vedľa mňa sa taktiež zasmial, hoci krátko a ticho.
„Ten chlapec sa mi páči,“ so záujmom si ma prezrel, „ako sa voláš?“
,,Uchiha Sasuke,“
,,Á, tak z legendárneho klanu Uchiha, možno by sme si aj vychádzali,“
„Možno,“ pokrčil som plecami a Manda sa posunul viac ku mne. Karin sa postavila po mojej ľavej strane a poriadne si ho prezrela.
„Privolám si niekoho iného, Manda. Nechce sa mi dávať za teba sto obetí,“ videl som, ako sa had na mňa dlho díval a očividne zvažoval, čo som mu povedal.
„Aspoň budem mať pokoj,“
„To však nevylučuje, že ťa možno raz nebudem chcieť privolať,“ upozornil som ho, načo sa Manda odmiestnil. Odignoroval moju poznámku, ale mňa to ani v najmenšom netrápilo.
„Sasuke, ty si to dokázal!" nadšený výskot červenovlásky mi pílil uši. Odstúpil som pár krokov dozadu a obrátil sa na Orochimara, ktorému až žiarili oči od nedočkavosti kedy dostane moje telo.
„Pozoruhodné privolať ho na prvý raz, ale u teba ma to ani v najmenšom neprekvapuje," jazykom si prešiel po spodnej pere a spokojne si založil ruky na hrudi.
„Fajn, pokračujeme," zavelil som otrávene a odvrátil sa od toho jeho odporného postoja. Úplne som mu videl až do tej zvrátenej hlavy, ako sa teší až ma využije.
„Si taký nedočkavý a zbrklí," Orochimaru sa zasmial „a talentovaný," zašepkal si sám pre seba nadšene a prešiel ku mne. Myslím, že som sa mu práve osvedčil ako geniálna budúca telesná schránka a on bol nadmieru spokojný. Ts...
„Sasuke, on si ťa trénuje do najvyšších otáčok, chová si ťa ako prasa na jatky, možno ti ani nedá šancu zabiť Itachiho a zmocní sa ťa,“ Sakurin hlas sa nahnevane ohradil. Ignoroval som ju. Viem, čo robím.
Opäť som urobil ďalšie pečate a tentokrát som privolal menšieho hada, no ešte vždy statného.
„Pozri sa na ten jeho výraz! Vidíš, ako ťa Orochimaru žerie pohľadom? Takýmto tempom ťa zničí a získa tvoje telo!“
Niečo som naštvane zavrčal, aby sklapla, pretože mi jej dotieravé myšlienky liezli na nervy. Orochimaru aj s Karin sa na mňa pozreli, ale neobťažoval som sa im vysvetľovať to. V prvom rade si musím dať väčší pozor na svoje reakcie. Už pred tým ma Karin videla, ako sa rozprávam sám so sebou. Hoci, opäť som začínal pochybovať nad svojim zdravým rozumom.
Zatlačil som svoje terajšie myšlienkové pochody do úzadia a rozhodol sa venovať úlohe, ktorá teraz stála predo mnou a premeriavala si ma.
Nečakal som, že tento had bude taký poddajný a celkom ma to aj prekvapilo, no vedomie, že mám ďalšiu vec z krku ma potešilo.
Hada som odvolal, len čo som si s ním objasnil všetko, čo bolo potrebné. Na moment som mal dojem, že sa mi predsa len vzoprie, ale nakoniec poklesol a sklonil hlavu ku mne v geste, ktoré znamenalo, že so mnou bude ochotný spolupracovať. Ešte vždy som ho mohol vymeniť za nejakého iného a on to vedel, no očividne som sa mu aj ja pozdával. Orochimaru ma potom zaviedol hlbšie do lesa. Karin poslal naspäť do úkrytu a tá sa neochotne otočila a zmizla v útrobách chodieb.
„Sasuke, tvoje pokroky a odhodlanie ma nesmierne udivujú a tešia. Vidím, že s tebou sa mi bude pracovať omnoho ľahšie ako s hocikým iným. Preto som sa rozhodol, že je na čase aby si získal niečo, s čím sa naučíš zaobchádzať a bude ti to k úžitku.“ Jeho preslov ma absolútne netrápil a mlčal som po celý čas, čo sme kráčali hustým porastom smerom ku skalám. Možno som aj pocítil menšiu zvedavosť, ale tú hneď zatlačilo do úzadia vedomie, že sa to o malú chvíľu dozviem.