Láska, ktorá vydrží naveky

„Deje sa niečo, Naruto-kun?“

Deje. Dívam sa na teba, ako predo mnou stojíš celá rozžiarená a viem, že ten úsmev som na tvoje pery nepriniesol ja. Viem, že ten pohľad v tvojich očiach už nikdy nebude len môj. Celý ten čas, čo sa so mnou rozprávaš, vlastne patríš inému mužovi.

„Všetko je v pohode.“

Klamár.

Zozadu ju objímu bledé ruky a pritiahnu ju k sebe. Akoby počul moje myšlienky a okamžite sa zjavil, aby mi ukázal o čo som prišiel. Sasuke, môj najlepší priateľ a zároveň najhorší nepriateľ.
„Sasuke-kun!“ prekvapene zvolá a vzápätí celá sčervenie. Hanblivá, ako vždy...
„Čo je?“ pobavene sa spýta a pobozká ju na líce. Pritom na mňa pozrie a jeho oči ma prebodnú chladným pohľadom.
„Ja idem, majte sa vy dvaja.“ široko sa usmejem, aj keď vnútri cítim prázdnotu.
„Tak sa porozprávame inokedy!“ zvolá ten anjel s bielymi očami. Určite teraz nakloní hlavu v tom jej typickom úsmeve, ale to už ja nevidím, lebo kráčam čo najrýchlejšie preč. Preč. Neviem kam. Len preč... Od nej. Tej, čo mi spôsobuje toľko šťastia a bolesti.

Kráčam ulicami, ľudia sa mi zdravia a ja sa usmievam späť. Ponáhľam sa z dohľadu, lebo maska na mojej tvári už dlho nevydrží. Úsmev mizne.

Nemal by som teraz byť mimo dediny, Sakura ma pretrhne, keď zistí, že si neplním povinnosti Hokageho. Nie, žeby som prácu bral na ľahkú váhu, veď to bol vždy môj sen. Tvrdo som pracoval každý deň, ochraňoval som dedinu a často zabúdal na seba. A za čo sa hanbím najviac, ignoroval som city tej, ktorá ma milovala celou svojou dušou až tak, že chcela svoj život položiť za mňa. Nezaslúžim si jej ľútostivý pohľad, ani jej úsmev, dokonca ani byť v jej blízkosti. Ale nemôžem si pomôcť, jednoducho bez nej nedokážem žiť.
Sediac v tieni rozložitého stromu si vzdychnem a schovám tvár do dlaní. Nie. Musím byť silný. Musím byť silný, aby som sa znova dokázal pozrieť do jej úprimných očí a usmievať sa, akoby sa nič nedialo.

*

„Naruto...“
Jej ruky zvierajú môj plášť a prizračné slzy mi padajú na hruď. Objímem ju a priviniem si ju.
„Čo sa stalo, Hinata?“ spýtam sa. Vidím, že jej niekto ublížil.
„Naruto, Sasuke...“ vzlykne a ten zvuk mi spôsobí bolesť hlboko vnútri. „Sasuke ma podvádza...“ Neverím vlastným ušiam.
„Raz som prišla z misie s-skôr a u nás doma som zacítila cudziu chakru...“ Zovrie predok môjho plášťa ešte tuhšie.
„Zapla som byakugan, aby som zistila, či to nebol zlodej a...“ znova jej vytrysknú slzy z očí. „Bol to Sasuke a nejaká žena!“ vykríkne.
„Celý ten čas... To bolo klamstvo! Hlúpo som mu verila, dokonca som h-ho milovala! Ako? Ako som mohla byť taká hlúpa?!“

Hnev sa mi rozleje po celom tele. Sasuke, ty bastard! Ty sviniar, za toto zaplatíš! Ale je to aj moja vina. Keby som opätoval jej lásku, nikdy by sa nestalo toto. Nikdy by ju nepodviedol. Nikdy by nezakúsila tú bolesť. Hinata...

Hladím ju po vlasoch a ona len plače. Nemám slová, ktorými by som ju utešil. Nemôžem jej povedať, že sa jej to len zdá, že je paranoidná, lebo to videla na vlastné oči. Zatnem zuby a prisahám, že Sasuke Uchiha za svoju zradu zaplatí...

*

Keď ho prvý krát udriem, prijme ranu bez akéhokoľvek výrazu. Vie, čím sa previnil a berie za to zodpovednosť. Pri druhom údere sa zatacká a vtedy nasleduje kopanec do brucha. Letí na zem. Prijíma trest bez námietok a to ma štve ešte viac.
„Naruto-kun, prestaň!“ Hinata s krikom pribehne a postaví sa predo mňa s rozpaženými rukami. Chráni toho podvodníka, ktorý sa zviecha späť na nohy. Hľadí na mňa so slzami v očiach.
„Prečo ho brániš aj teraz, keď ti tak ublížil?“ Nechápem to. Zaslúžil by si niečo oveľa horšie!
„Nechaj ho tak! Nedovolím, aby niekto trpel, hoci aj on!“ Hinata... Zovriem päste a obrátim sa na odchod. Kútikom oka vidím, ako spúšťa ruky.
„Bolesť si jej spôsobil prvý ty.“ Sasukeho slová ma bodnú ako osie žihadlo. Ale má pravdu.
Bez slova odchádzam a nechávam ich tam. V byte, ktorý posledných pár mesiacov zdieľali.

*

O pár dní sa veci vrátili do normálu. Hinata ho nechala. Vrátila sa späť do rodného domu.

Moje myšlienky zvádzajú tuhý boj.
Mám ísť za ňou?
Nie, ty hlupák! Ako o tom môžeš premýšľať?! Nemáš právo, úbožiak.
Ale ona potrebuje podporu, niekoho, kto by ju miloval. Niekoho, koho by aj ona mohla milovať bez strachu.
No vidíš, ty to nespĺňaš. Len sa pozri, kam až si ju dostal!

Každý večer sledujem, ako kráča domov. Zbieram odvahu. Zopárkrát som už aj vykročil, ale keď čo i len trošku pootočí tvár a ja zahliadnem jemné kontúry jej tváre, všetka odvaha ma opustí. Ale dnes večer sa mi to podarí. Dôjdem až k nej.

„Hinata.“ Hlas sa mi trasie a keď sa na mňa obráti, nasucho preglgnem.
„Deje sa niečo, Naruto-kun?“ pokojne sa usmeje. Akoby sa to nikdy nestalo. Akoby som ju nezranil.
„Milujem ťa.“ moje ústa vyhŕknu tie slová bez rozmýšľania. Srdce mi búcha ako o život. Teraz ma odmietne. Vysmeje sa mi a pošle ma dočerta. Povie, že som svoju šancu už dávno premrhal. Áno, presne to sa teraz stane. A čo potom...

Skúma ma pohľadom, pozerá mi priamo do očí. Či vravím pravdu. Tie krásne oči predstavujú konečný súd, ktorý rozhodne o mojom živote...
Zachveje sa a povie:
„Ja som ťa milovať nikdy neprestala.“