Tak o mňa bojuj 2 - Úprimnosť 03

Chceli ste viac Sasukeho? Máte ho mať!

„Tak čo, prsteň sa jej páčil?“
„Neviem, nechal som jej ho na posteli v izbe.“
„Čože si urobil?!“ Dobre, zo Shiorinej reakcie začínam mať dojem, že to nebol práve najlepší nápad.
„Ty... ty... nie, nie, povedz mi, že si to neurobil. Ani ty nemôžeš byť taký idi*t.“
„Upokoj sa, áno? Nie je to tak, že by som ju musel skutočne žiadať a ten prsteň som jej tam dal nech si ho pozrie a povie mi, či sa jej páči alebo ho mám vymeniť.“ Bože, akoby som žiadal ju.
Nemyslím, že si na to moja – aj tak už – snúbenica nejako potrpí. Hinata vyzerá ako skromné dievča, ktoré by sa uspokojilo s hocičím.
Vzdychla.
„Prosím ťa, ak máš aspoň kúsok rozumu, chod poň skôr než si ho všimne, pretože ti garantujem, že niečo takéto by vytočilo každé dievča.“
„Nebuď smiešna.“
„Dobre, ale potom nehovor, že som ťa nevarovala. Kop si naďalej vlastný hrob, čoskoro doň aj tak spadneš.“
„Tým chceš povedať?“
„Sasuke, ty dobre vieš, že neuznávam nič z toho čo na to dievča hráš a som presvedčená, že na to nakoniec príde a bude ju to veľmi bolieť.“
„Ak budú všetci držať jazyky za zubami, na nič nepríde.“
„Keby si jej povedal o čo šlo a aký to bol pokrytec, podľa mňa by ti rovno vpadla do náručia. Hráš tu divadlo, hru, ktorú skôr či neskôr prehráš.“
„Mám ťa dosť. Choď rozdávať rady inému chudákovi.“
„Oh, takže uznávaš, že si...“ zložil som.

Bože, nech jej už niekto ten jazyk zamestná. Niekedy vie byť vážne otravná. Vždy sa snaží znieť ako z nejakého filmu... „Kop si naďalej vlastný hrob, čoskoro doň spadneš.“ ... „Hráš divadlo, hru, ktorú skôr či neskôr prehráš.“ ... no má otravnú vlastnosť, že sa ľudom dostane takýmito rečami do hlavy.
Ale mne nie. Nie.
Prudko som vstal z postele, vzal z nočného stolík zväzok papierov, sadol som si do kresla a začal som listovať.
Niežeby mi niečo z toho akú má krvnú skupinu, váhu, výšku či čo robí vo voľnom čase pomohlo...
Bezmyšlienkovite som ich hodil niekam za hlavu. Podľa zvuku dopadu hádam, že skončili na zemi. Ach, teraz budú tie strany pokrčené. Neznášam pokrčené papiere.
Možno mala Shiori predsa len pravdu a to s tým prsteňom bola blbosť. Bola už v izbe? Videla ho už? Nie, to by už za mnou prišla. Áno, určite, určite by tu už bola.

Vyšiel som zo svojej izby a bez zaklopania som vošiel potichu do tej jej. Krabička bola stále na jej posteli.
Vďaka bohu. Vážne, matka by sa zbláznila keby zistila, akým spôsobom...
V momente, keď som sa skláňal nad jej posteľou a bral krabičku sa otvorili dvere do jej kúpeľne a z nej vyšla ona. Očividne, po sprche. Vlasy mala zabalené v svetlomodrom uteráku a okolo tela mala bielu osušku, ktorú si pridržiavala. Vzdychla, akosi zničene, zdvihla zrak z podlahy a okamžite ma zaznamenala.
V tom momente som sa cítil ako skutočný, nefalšovaný id*ot.
Nechal som jej prsteň na posteli, len tak, a teraz som sa sem poň vrátil, aby som ho vzal, predtým, než si ho všimne a ona ho už dávno videla. Ah, takže toto je ten pocit hanby. Ten pocit, keď sa chcete zahrabať do nejakej diery a už odtiaľ nevyliezť.

„Sa-Sasuke.“ Vyšlo z jej úst.
Áno, teraz by som pravdepodobne mal povedať niečo ja. Mal by som prísť s nejakou uchihovskou výhovorkou prečo som práve teraz v jej izbe a prečo som jej tu predtým nechal prsteň. Rozhodne by som mal niečo povedať, no sekundy ubiehali a mne nič nenapadlo. Skutočne nič. Po prvýkrát v živote som naozaj nevedel, čo mám robiť.
„Č-Čo tu robíš?“ spýtala sa, keď videla, že ja akosi neformujem slová.
„No...“ otvoril som pery, no v momente som ich zavrel. Hlavne nech to nie je nezmysel. No, viac sa pred ňou zhodiť už asi aj tak nemôžem. Ja vážne neviem sformulovať vetu. Tak takto sa cíti po celý čas ona, keď koktá?
„Rozmyslel si si to?“ spýtala sa, aby mi to uľahčila, pričom sa dívala na tú krabičku v mojej pravej ruke.
Takže, keď mi napadla tá najlepšia lož okamžite som začal hrať.
„No, s Itachim sme boli dnes už kúpiť prsteň, ale ja som zostal ešte vonku, tak som mu povedal nech ho vezme,“ no, zatiaľ je to pravda, „a on ti ho sem dal.“ Prečo som to povedal?
„Ach tak,“ pousmiala sa. Asi sa jej uľavilo.
Hranie mám skôr v krvi, tak prečo by mi neverila?
„Tak, čo naň povieš? Môžeme ho vymeniť.“ Ohúrene na mňa vyvalila oči.
„Nie, to určite nie, je... je krásny, len ten spôsob, akým som ho dostala.“
„Chápem a ospravedlňujem sa za to. No, nechám ťa prezliecť sa.“ Povedal som a už-už som sa pratal s jej izby, keď som s rukou na kľučke zastal.
Asi má Shiori s tým hrobom naozaj pravdu.
Otočil som sa a ona na mňa len prekvapene zízala.
Dobre, Uchiha, teraz alebo to potom budeš ľutovať.

„Dobre, klamal som, nechal som ti ho tu ja.“
Zaklipkala očami a jej pery... roztiahli sa do úsmevu a zachichotala sa. Pokrútila hlavou a potom sa na mňa opäť pozrela.
„Bude to s tebou ťažké, však?“ Musel som sa zasmiať.
Nemáš ani len tušenia.
Otočil som sa k tým dverám, keď ma ohlásila. Otočil som sa a ona si hrýzla peru.
Závistlivo som sa zahľadel na osušku, ktorá bola omotaná okolo jej tela. Aké ľahké by bolo urobiť pár krokov a pripraviť ju o ňu. A ako rád by som to urobil! Chcel by som počuť jej stony, keď...
Vytrhla ma svojím hlasom z mojich nehanebným myšlienkach o nej. Aké šťastie, že mi nevidí do hlavy, bola by pohoršená. Niekto ako ona... ale nie, nie. Som azda hlupák? No, po dnešku to nevylučujem, po mojom správaní rozhodne nie, no nemal by som očakávať jej reakcie, pretože ma nakoniec aj tak prekvapí. Možno skutočne nie je taká sladká a nevinná ako sa javí. Nie, to mi už predsa predviedla. Stačí ju trochu pošťuchnúť a ona sa predvedie.
„No, dnes večer... teda, chcem povedať... prídeš?“ Sladko sa začervenala.
Je vážne tak ťažké normálne tú vetu vypustiť z úst? No, pre ňu asi áno, nemôžem predsa vedieť ako sa cíti.
Usmial som sa a naklonil som hlavu k jej uchu.
„Mám to brať ako pozvanie do postele?“ Očervenela ako rajčina.
„T-tak som to predsa nemyslela a-a inokedy chodíš bez pozvania, takže... no, ja len...“ nedokončila a zadívala sa do zeme. Očami som preletel ako ďaleko sme od postele a potom som ju chytil za ramená a tlačil som ju k posteli až na nej skončila. Vlasy sa jej uvoľnili z uteráka a s očakávaním sa na mňa dívala. Nebola vystrašená, ani len prekvapená, len čakala čo bude nasledovať.
Možno by som mal byť taký zbabelec ako ona a utiecť ako to ona dnes už urobila. Ale nie, ja nie som zbabelec ako ona. Sme takí rozdielni. Možno by som sám seba prirovnal k tme a ju v svetlu. Už len to, ako vyzeráme. Shiori mi raz povedala, že vyzerám ako pravý diabol. Možno to bola pravda. Hinata vyzerá skôr ako čistý, nepoškvrnený anjel zoslaný priamo z neba. Ale kde má potom krídla?

Koleno pravej nohy som dal medzi jej stehná, ktoré osuška stále zakrývala. Sklonil som sa a uterák, ktorý mala na vlasoch som hodil niekam na zem. Prstami jednej ruky som jej hrabol vo vlasoch a sklonil som sa k jednému jej uchu.
„Vieš,“ stisol som jej vlasy a silno potiahol, až sykla, „mala by si byť opatrná, pretože by som to mohol pochopiť nesprávne a výsledok by sa ti nemusel páčiť.“
Akoby som počul biť jej splašené srdiečko. Pootvorila pery a vydala jemný hlások:
„A...a čo ak by mi nevadilo, keby si to pochopil,“ začal som sa usmievať a ona uhla pohľadom, „n-nesprávne?“
Ruku som si vyslobodil z jej vlasov, chytil som ju za bradu a donútil som ju pozrieť sa na mňa. Potom som jej začal prechádzať ukazovákom po pootvorených perách.
Boh ju chráň, ak sa jej to nepáči, veď už aj ja začínam byť vzrušený. To skutočne nie je dobré. Ale... podľa jej reakcií, červenajúcich sa líc, klipkajúcich mihalníc a zimomriavkach na rukách by som povedal, že sa jej to páči asi tak veľmi ako mne.
Na moment som dostal chuť jej ho strčiť do úst a zistiť či by mi ho oblízala, no tie pery... tie boli lačné po mojich.
Sklonil som sa a keď sa naše pery dotkli, jej prsty už boli v mojich vlasoch a strapatila mi ich. Prechádzala mi v nich svojimi nežnými nechtami, žiadnymi falošnými čarodejníckymi pazúrmi, ktoré si ostatné baby s toľkou obľubou lepia na nechty.
Keď som chcel zapojiť jazyk, vyšla mi v ústrety a jemne zapájala aj ona ten svoj. Keď som sa nadvihol a nechal jej pery oddýchnuť si, pretože som sa s ňou chcel posunúť trochu vyššie ne posteľ, ľahnúť si na ňu, aby videla aký veľký vplyv má na mňa, pootvorila oči a ten výraz... vyzerala tak zraniteľne a sladko, no pritom veľmi vzrušujúco.

Doteraz som mal sex s tromi ženami, pričom ma žiadna nikdy tak veľmi nepriťahovala. Ani tá matkina na prvý pohľad elegantná, uhladená priateľka, ktorá bola v skutočnosti veľmi... až priveľmi živá a nenásytná. Ani len tá Shiorina kamarátka, s ktorou som bol na misii a dokonca ani len ona. Mei. Nie, skutočne, pri Hinate by som nad ňou nemal ani uvažovať.
„S-Sasuke, ja... chcela by som sa ťa na niečo spýtať.“ vyslovila s očakávaním v očiach.
Chce sa spýtať, či mám kondóm? Nemyslel by som si, že to chce už teraz... A neviem či by bolo skutočne správne sa do toho pustiť práve teraz. Niežeby som to nechcel, človeče, veď sa stačí pozrieť na moje rifle, ale...
„Áno?“ čakal som otázku.
„No, keď... keď som bola dnes u vás,“ Aha. Tak po sexe veru nie je lačná. Počkať, prečo sa cítim sklamaný?
Zahryzla si do pery. Vyzerala byť neistá, žeby zvažovala či sa ma na to skutočne spýtať? Preboha, čo jej matka natárala?
„Do toho, pýtaj sa.“ povzbudil som ju, hoci som mal tušenie, že to nebude príjemná otázka.
„No... u teba v izbe – je tam fotografia,“ Začínal som blednúť a prestávalo sa mi to páčiť, „a na nej je nejaké dievča. Tvoja matka povedala, že to bola tvoja priateľka.“
Okamžite som sa zdvihol a posadil vedľa nej na posteľ.
Mám jej o nej povedať? Skutočne ju nechcem rozoberať, ale pravdepodobne by to mala vedieť. Áno, ja mám predsa informácie aj o tom, na čo je moja snúbenica alergická, zrušil som jej potenciálneho milenca, takže...
No ja by som jej dal milenca. Skúsila by to len raz.
„J-Ja, prepáč,“ popravila si osušku a posadila sa vedľa mňa, „ak o tom nechceš hovoriť, tak nemusíme.“ Nie. Myslím, že ty o tom túžiš veľmi hovoriť a dozvedieť sa, či nemáš sokyňu.
„Nie, to je v poriadku. Poviem ti o nej." Nie. Nie je to v poriadku, ale chcem byť k nej úprimný. Zaslúži si to, popri tom všetkom čo viem ja o nej a pritom ona o mne nevie absolútne nič.
Pozrel som sa na ňu. Sedela vedľa mňa, držala si osušku okolo tela, nakláňala sa a pokrčené, mokré vlasy ju určite chladili na tej porcelánovej pleti.
Musím priznať, že v tejto chvíli by som mal chuť na niečo iné, než rozoberanie mojej ex, ale keď si to tak praje...