Dangerous Existence II - 1. Kvílenie monštier

Tento diel je venovaný Nellynuske, za každý preplakaný večer od smiechu naše trhlé nápady a fakt neuveriteľné písanie, ktoré ma totálne dostáva až na kolená, takže - slečna Nelly, dúfam, že to nevymeníš za Wowko! Lebo... ON ťa vidí!

„Dobre Orochimaru, k veci,“ vyzval som ho, keď som sa opieral o stenu, zatiaľ čo on si sadol do kresla a jazykom si prešiel po perách. Nabehla mi husia koža. Tak podobný hadom... až to je nemožné.
„Čo presne by si chcel vedieť?“ usmial sa a pohodlne sa oprel, prepletajúc prsty.
„Čo chceš za toto všetko?“
„Takže... pomôžem ti, naučím ťa nové techniky, splníš svoju pomstu a potom chcem tvoje telo,“ vybalil to na mňa na rovinu, akoby sa o telo žiadalo každý deň, akoby to bola normálna vec, ktorú si proste požičiaš alebo zoberieš.
Neveriacky som si odvrkol.
To myslí vážne? A ty mu to dovolíš?
Pretočil som očami nad jej otázkou a opäť sa pozrel na neho.
„Naučíš ma nové techniky, zabijem Itachiho a potom sa dohodneme.“
„Ale takto dohoda nestojí, niečo za niečo,“ Orochimaru vyjednával a Sakura si znechutene povzdychla.
„Fajn, po tom všetkom dostaneš moje telo, si spokojný?“
To nie! To nedovolíš!
Samozrejme, že nie. Odpovedal som jej v duchu a tak prepočul, čo mi hovorí ten Had.
Prikývol som, nebral som to vôbec na vedomie, určite to bude nejaká nepodstatná banalita.
„Kde budem spať?“ otočil som sa mu chrbtom a už som stál pri dverách, držiac kľučku.
„Jedno poschodie vyššie, izbu si vyber,“ mávol nad tým rukou a ja som opustil jeho miestnosť. Kráčal som cez katakomby ožiarené fakľami v ktorých plápolal ohník a hľadal schodisko. Po celý čas som dumal a ponoril som sa do úplného ticha.
Keď som zbadal schodisko, vyšiel som po ňom a až tam som si uvedomil, ako chladno bolo tam, kde som sa doteraz nachádzal. Všetko tu bolo také isté a človek by sa tu stratil, ale ja som si v hlave vytváral mapku podľa ktorej som sa orientoval.
Otvoril som prvé dvere, ktoré som videl a ocitol sa v tme. Zapol som svetlo a naskytol sa mi pohľad na jednu posteľ, písací stôl a skriňu. Je to všetko, čo potrebujem. Nič viac.
Z miestnosti viedli von ešte jedny dvere a tak som k nim prešiel a otvoril ich. Hm... kúpeľňa. V to som teda nedúfal.
Zhodil som zo seba oblečenie a vošiel do sprchy. Chvíľu som tam len tak stál a díval sa na svoje ruky, ktoré som mal ešte stále od jej a Narutovej krvi.
Pozrel som sa pred seba a zbadal svoj odraz vo veľkom zrkadle pripevnenom na stene. Bol som bledý a celý ulepený, dokonca aj na tvári, brade či krku som mal jej krv, ktorá mi zasychala až niekde pri prsiach.
Necítil som sa vôbec dobre, keď som sa na seba díval, ale zároveň niečo vo mne nechcelo zmývať tú červeň, ktorá ma pokrývala. Bolo to niečo... hmatateľné, čo mi po nej zostalo. Niečo, čo mi dokazovalo, že som dnes s ňou skutočne bol.
Ach... tie myšlienky, na čo to myslím? Veď to ja som ju zabil a teraz pociťujem... čo vlastne? Hlúpe slová mi prichádzajú na rozum. Snáď sa teraz kvôli tomu nebudem trápiť? Zasmial som sa sám nad sebou.
V hlave sa mi opäť ozval zvonivý hlások, ktorý potvrdil moje domnienky. Tiež sa smeje. Veď ju mám tam... počujem ju a to je viac, ako som si mohol myslieť.
Otočil som kohútikom a nechal na seba stekať prúd horúcej vody. Chrbtom som sa stále opieral o kachličky vzadu, až som po nich skĺzol a zostal sedieť na zemi. Nohy som pokrčil a hlavu zložil na ruky, ktoré mi teraz spočívali na kolenách. Zahaľovala ma para a znemožňovala mi dýchanie, ale tým som sa nezapodieval.
Sledoval som pramene karmínu, ktorá sa miešala s vodou a zliezala z mojej bledej pokožky.
Sedel som tam dostatočne dlho, než som sa vyškriabal na nohy a rýchlo sa doumýval. Vypol som prúd a vyšiel do zahmlenej kúpeľne.
Omotal som okolo seba uterák a rukou prešiel po zrkadle, aby som sa na seba mohol pozrieť. Nemal som na sebe už ani jedinú krvavú stopu, len na mňa hľadel moje čierne oči a vlasy mi odstávali na všetky strany. Ako vždy. Znechutene som pokrčil obočím nad svojim výzorom a pozrel sa na svoje oblečenie, ktoré som nechal na zemi.
Pohľadom som pátral po studených kachličkách, ale moje zakrvácané a špinavé oblečenie nebolo nikde.
Otvoril som dvere z kúpeľne do izby a zbadal otvorenú skriňu, kde som mal čisté a nové oblečenie. Prekvapený, ktoré ani neviem, či mi bolo milé alebo nie, som prešiel k skrini a vytiahol odtiaľ tmavé nohavice, bielu košeľu, čosi... neviem, čo... a fialový opasok. To myslí vážne? Toto mám nosiť?
No čo... snáď to má ako také využitie, asi to bude slúžiť ako opasok na tú blbosť okolo pásu.
Navliekol som na seba len nohavice a ľahol som si do postele.
Zajtra ráno by som najradšej začal s tréningom, tak dúfam, že ma Orochimaru nebude spomaľovať, lebo ak hej, odchádzam.
Zatvoril som oči a snažil sa zaspať, ale stále ma rušili šuchtavé kroky, ktoré som večne počul, narúšalo mi to spánok. Kvílenie a krik, buchot a hrôzostrašné zvuky, ktoré zneli, akoby niekto škriabal nechtami o stenu mi spôsobovalo, že mi vlasy na šiji vstávali dupkom. Celé telo mi pokryli zimomriavky.
Veľmi sa to tu nelíši od cvokárne v ktorej som ešte dnes ráno trčal. Zbláznim sa tu?
Dobrú noc, Sasuke...
Opäť som otvoril oči a zahľadel sa na strop. Jej hlas ma bude prenasledovať do konca môjho mizerného života, ktorý dúfam, nebude trvať tak dlho. Ale... mne to nevadí, aspoň je tu... niekto.

Uprostred noci ma zobudilo zmučené zavíjanie. Určite tu má nejaké indivíduá, ktoré sú nebezpečné.
Posadil som sa na posteli a tvár zaboril do rúk od únavy. Jačanie neprestávalo a okrem toho, ma zo spánku prebral sen. Snívalo sa mi o dnešku, znovu som to všetko prežíval. Boj, útek, Naruto, vražda Sakury, príchod sem. Striasol som sa.
Chcem spať... nechcem prežívať tie nočné mory, ktoré ma teraz naháňajú. Opäť som si ľahol a položil vankúš na hlavu, aby som utlmil tie zvuky. Pod ťarchou zlých snov som opäť upadol do spánku.

Strhol som sa, keď mi cez očné viečka prenikla červená žiara. Pokiaľ viem, v tejto miestnosti nie sú žiadne okná. Otvoril som oči a hľadel na okuliarnatého týpka, ktorý stál opretý o zárubňu a očividne ma pozoroval s pobaveným pohľadom.
„Čo je,“ zavrčal som a posadil sa.
„Včera som ti priniesol veci,“ akoby som si to nevšimol.
„O žiadne som neprosil,“
„Ale nohavice máš na sebe,“ mal som spať nahý. Idiot.
„Zostávalo mi niečo iné, keď si mi veci odniesol?“ odsekol som nevrlo, vstal som a prehodil na seba košeľu.
„Čo teda chceš?“ ozval som sa, keď stále mlčal a uviazal si okolo pásu fialový opasok. Bol celkom užitočný.
„Orochimaru-sama ťa vonku čaká, začína sa tvoj tréning,“ s týmito slovami sa otočil a odišiel z mojej izby.