Znovu v Sune 9

Odskočili od seba a tvárili sa, že nič.
„Sa-Sayuri?“ skúsila Anaya. „My...Len...“
„Chápem, chápem,“ pozrela na Kankura, „prečo u tvojho brata v kancelárii?“
Očervenel, čo mu nepekne zladilo s fialovou farbou na jeho tvári. Otvoril ústa, ale následne ich len zavrel. Anaya tam ticho stála, ruky za chrbtom.
„Dobre, koniec prestávky. Ty,“ otočila sa červenovlasá na Anayu, „späť na stráž a ty, choď si montovať bábky, alebo čo to vo svojom voľnom čase robíš.“
Kankuro len smutne prešiel ku dverám, mrmlajúc si niečo podobné ako ,Horšia než Temari‘, Anaya vyšla hneď za ním. Sayuri, keď pár sekúnd po nich vychádzala z Kage budovy, niečo napadlo.
Prečo tam nebol? Zamračila sa. Asi len Rada...
Keď bola u seba, bol tam niekto, koho nečakala.
„Nemal si byť preč?“ zasyčala na neho, ale sklaplo jej, keď uvidela jeho zúfalý výraz. „Vie, že si v Sune.“
„A koho to zaujíma, keď... Počkať, čo?“
„Vie, že si v Sune,“ opakoval.
„Plánuje zaútočiť?“
„To bola rečnícka otázka?“ nepekne na ňu pozrel. „On kvôli je kvôli tomu schopný zničiť všetky dediny, všetky. Pamätáš na ten útok v Kamennej? Ledva sme to zamaskovali. Vieš, skade má pôvod, kto v skutočnosti je, a jeho slabiny. Nebude mať pokoj, kým ťa neuvidí mŕtvu.“
„On by ma zabil?“ nechcela tomu veriť. Prikývol.
„Nezabil,“ pokrútila hlavou. „Nie, nespravil by to. Nemôže.“
Nahnevane na ňu pozrel. „Práve kvôli tvojej naivite si sa skoro nechala chytiť a zruinovala Kamennú! Bola to tvoja chyba!“
„Moja chyba?“ zvýšila hlas, keď započula to, čo povedať nechcel. „Moja chyba?!“
Chytila najbližšiu vec - vázu a hodila ju po ňom. Šikovne sa vyhol, aj keď mušku mala dobrú.
„Moja chyba?! Spravila som snáď z toho idiota to, čím je teraz? Moja chyba?!“ nasucho prehltol. Chytila kvetináč a hodila po ňom aj ten, našťastie v ňom bolo len pár kamienkov.
Len nech nenájde kunaje alebo niečo podobné... Modlil sa v duchu.
„Stratila som sa dobrovoľne? Myslíš, že ma bavilo pred ním utekať ako prasa na porážku?!“ hlas sa jej stále zvyšoval a on zbledol, keď uvidel, ako berie najbližšiu stoličku. Skúsil sa ku nej rozbehnúť a zastaviť ju, ale neskoro. Uhol len o vlások.
„Upokoj sa! Povedz Gaarovi, nech ťa pošle na misiu, alebo...“ nestihol dokončiť vetu, lebo sa vzápätí uhýbal obrazu.
„Vieš, kam by som ťa teraz najradšej poslala ja?!“ zrúkla po ňom. Stihol zakročiť, keď uvidel, ako siaha po stolíku. Chytil ju pevne za zápästia, ale nečakal, že bude tak silná a vykrúti sa mu, pričom obaja spadnú na zem. Ešte stále prudko nadýchavajúc sa ho od seba odstrčila a posadila sa. Nasledoval jej príkladu.
„Prepáč,“ prehovorila tichým hlasom a oprela sa o spodok gauča. Prekvapene na ňu pozrel a oprel sa tiež.
Celá sa triasla a snažila sa udržať čistú myseľ. „Čo ak sa mu niečo stane?“
Mlčal, nechcel jej klamať. „Bola si na toľkých miestach. Môžeš odísť, alebo... Na Kamennej ti napríklad nezáležalo.“
Pozrela na neho zo slzami v očiach a robila sa, že poslednú vetu prepočula. „Ja ho milujem. A cez noc... Vždy sa mi sníva, ako zomiera, ako zomierajú všetci v Dažďovej a vždy tam je aj on. Čo mám robiť?“
Vzlykla a objala sa rukami.
„Ak ho chceš chrániť, tak musíš odísť. Ak nie, tak asi... zomrie,“ vysloviť tie slová pre neho bolo ťažké.
Chvíľu na neho hľadela, kým sa nerozplakala naplno.
„Máš ešte čas,“ prihovoril sa jej v márnej snahe upokojiť ju.
„Ale koľko?“ vzlykla.
Odmlčal sa. Nie veľa. „Dosť,“ zaklamal.
„Klameš,“ obvinila ho. Keď si povzdychol, postavila sa a utrela slzy. „Keď sa niečo stane... Prídeš za mnou?“
„Prídem,“ sľúbil jej. Stihli sa rozlúčiť a keď bol preč, vyšla na ulicu. Šla znovu za Gaarom, ale neďaleko od Kage budovy započula hlas.

„Gaara-sama, vážne dnes nie?“ znel smutne, nepoznala ho. Ale Gaaru poznala.
„Nie, Matsuri, musím ísť,“ ozval sa Gaarov hlas. Pozrela sa doprava, kde uvidela stáť Gaaru s nejakým dievčaťom. Nemohla mať viac, než sedemnásť a mala hnedé vlasy, ktoré jej rámovali milo vyzerajúcu tvár so špicatou bradou. Podišla ku nim, zo strojeným úsmevom, lebo toto bola na jej krásny deň posledná vec, ktorú chcela.
„Kazekage-sama, hľadala som vás,“ predniesla formálne a Gaara sa otočil a prikývol. Hnedovlasá zaujato sledovala Sayuri a pri tom hádzala zamilované pohľady na Kazekageho. Sayuri sa ovládala, aby neprevrátila očami a nenasadila kyslý výraz. Ak sa snaží byť nenápadná, zvolila zlú taktiku...
„Hneď. Maj sa, Matsuri,“ otočil sa, započuli ešte pozdrav od Matsuri, ako ju nazval a keď bola z dohľadu, pustili sa do chôze.
„Potrebovala si niečo?“ obrátil sa ku nej zaujato.
Pokrútila hlavou. „Len som ťa chcela vidieť.“
Veľmi jej neveril, ale nateraz to nechal tak.
„Žiadne správy o Akatsuki?“ stíšila hlas, aby ju okoloidúci, ktorí napínali uši nepočuli. Chvíľku mlčal, potom sa nadýchol.
„Znovu niekto zaútočil. Väčšina členov je ale už mŕtva. “
Oddýchla si. „A veliteľova identita stále nebola zistená?“
Prešiel po ňou skúmavým a podozrievavým pohľadom. „Nie, prečo?“
Mykla plecom. „Len tak. Keby Akatsuki zaútočí, je dobré poznať ich schopnosti.“
Prikývol v súhlasnom geste. „Poďme do kancelárie,“ navrhol. „Vlastne som odtiaľ vyšiel len preto, že som sa o tom chcel porozprávať.“

„Tak?“ posadila sa oproti nemu na stôl, zatiaľ čo on sa začal prechádzať po miestnosti.
„Povedz mi pravdu,“ nadýchol sa a ona znervóznela. „Vieš niečo o Akatsuki?“
Automicky pokrútila hlavou. „Nie, prečo?“
„Len tak. Bola si skoro všade a tam môžu mať nejaké informácie.“
„Viem, že pracujú vo dvojiciach, majú klobúky, čierne plášte s červenými mrakmi, čo vieš aj ty. Uchiha Itachi z Konohy a Hoshigaki Kisame z Kiri tvoria tým. Kedysi k nim patril asi aj Orochimaru a zatiaľ členov ktorých sme videli, nosia prstene, každý na inom prste, z iným znakom a inou farbou. Všetko sú to zločinci triedy S, myslím. Hidan z Yugy a Kakuzu z Taki sú mŕtvy a aj Sasori zo Suny. Mohlo by tam byť tak 10 členov vrátane Orochimara. Viac neviem,“ vybalila zo seba a on prikývol. Väčšinu vedel.
„Nevieš o nejakom úkryte, niekde, kde sa často zdržiavajú?“ Zamračila sa a opäť pokrútila hlavou.
„A vtedy... Popíšeš ten boj viac podrobne?“ Až teraz sa rozpamätala. Zdala sa jej to celá doba, odkedy sa to udialo.
„Jeden mal Suiton, druhý Doton a ten s Dotonom nebol člen Akatsuki. Ten prvý bol naozaj dobrý v šerme s katanou. V živote som mala málo tak dobrých protivníkov. Aj keď som nebojovala plnou silou a oni tiež... Dosť sme sa poranili a myslím, že keby neboli dvaja, bolo by po jednom z nich. Ale sú to Akatsuki... Nevieš, čo od nich čakať.“
Celý čas ju počúval a ku konci sa zamračil. „No, myslel som, že by sme mohli nachystať nejakú pascu a potom ich porazili... Ale takto...“ sklopil zrak.
„Akú pascu?“ spýtala sa zo skrytou nervozitou.
„Niečo, alebo niekoho, koho by chceli, koho hľadajú, alebo potrebujú...“
Po tých slovách sa jej stiahol žalúdok a prebehol mráz po chrbte. „Nevieš o niekom?“
„Nie,“ povedala to možno až príliš rýchlo. On to nemôže vedieť...

Po rozhovore išla domov. Tam ju ale niekto čakal.
„Čo sa zas deje?“ zamračila sa na neho, ale hnev z nej opadol, keď uvidela jeho prudké nadychovanie a vydychovanie sa.
„Čo sa stalo?“ podišla ku nemu.
„Sayuri,“ začal a zhlboka sa nadýchol, „On... Poslal správu. Vážne neviem, ako to mohli urobiť, ale-“
„Čože urobil?“ prerušila ho a začala panikáriť. „Veď Gaara, on sa to...“
„...dozvie,“ dokončil za ňu, „ten list bol adresovaný Kazekagemu. Ak utečieš, zistia to. A ak sa to budeš snažiť zastaviť, zomrieš. Aj keď klamal, Gaara tomu pravdepodobne uverí. Musíš utiecť.“