Čo mám robiť? 02

Pozerali sme sa do očí. Vzdialenosť našich úst sa zmenšovala. Pobozká ma?
Chcem aby ma pobozkal? Chcem. Ale nemôžem mu to dovoliť. Odstrčila som ho od seba a dala mu facku. Miesto kde sa moja ruka dotkla jeho líca ostalo červené. Pozeral sa do zeme. Bolo mi samej zo seba zle. Čo to robím? Veď ho milujem. Milujem ho, ale aj ja mám nejaké hodnoty. Nie som hračka, ktorá nemá city. Ak ma chce tak nech bojuje. Otočila som sa vybrala sa domov.
„Hinata!“ Zakričal za mnou. Zastala som, ale neobzrela som sa.
„Budem o teba bojovať.“ Otočila som k nemu hlavu a kývla som mu hlavou na znak súhlasu. On sa pousmial. Pokračovala som v ceste.
„Milujem ťa!“ Zakričal za mnou. Teraz som sa pousmiala ja, ale keďže som k nemu bola otočená chrbtom, nemohol to vidieť. Prišla som domov. Vybehla som hore schodmi do svojej izby. Zavrela som dvere a vošla do kúpeľne. Dala som si sprchu.
Konečne voda. Konečne sa som sa po vojne umyla a hneď som sa cítila lepšie. Prezliekla som sa do pyžama. Ľahla som si na posteľ a myslela na to čo sa dnes stalo s Narutom.
Naozaj ma miluje? Zabudol na Sakuru? Len tak? Vážne sa do mňa zamiloval keď som mu dala facku? Pousmiala som sa. On asi nie je normálny. Najprv Sakura a teraz ja. To vážne miluje dievčatá ktoré ho fackujú? Ale Sakura ho mláti stále. Už mi to lezie na nervy. Nech si otĺka Sasukeho a nie môjho Naruta. Môjho? Na čo to myslím? My predsa nie sme svoji. Ak ma miluje tak ako tvrdí tak bude o moju lásku bojovať.
Čo od neho ale čakám? Ja neviem. Ale veľmi ma zabolelo keď si myslel že je v poriadku to, že som sa pre neho trápila. Otočila som sa a ľahla si na chrbát.
„Ach Naruto...“ Vzdychla som si. Zavrela som oči a pomaly som zaspala.
Zobudila som sa okolo obeda. No dobre, zobudili ma slnečné lúče, ktoré cez okno prenikali do mojej izby. Vstala som a otvorila som okno. Dnes je vážne horúco. Pozrela som sa na svoje oblečenie. Bolo špinavé od krvi a deravé. Mala som ho na sebe počas celej vojny. Zamračila som sa a vyhodila ho. Bolo úplne zničené.
Tak čo si dnes oblečiem? Otvorila som skriňu. Všade boli dlhé tepláky. Do tohto tepla to asi nie je najlepší nápad. Zavrela som skriňu a otvorila som komodu. Vytiahla som z nej rifľové šortky a k ním fialové tielko. Vlasy som si uviazala do chvosta, aby mi nebolo teplo na krk a ofinu som si vypla dozadu pomocou sponiek. Z pod postele som vyhrabala biele tenisky. Ustlala som si posteľ a vyrazila do kuchyne.
Zišla som dole schodmi a vošla do prázdnej kuchyne. Tak, čo si dám na raňajky? Alebo obed? Rozhodla som sa pre sendvič. Vybrala som chlieb a chcela som si ho natrieť maslom, keď som zacítila že mi niekto stojí za chrbtom.
Tá chakra mi nebola veľmi známa. Síce som ju niekedy už cítila, ale nevedela som ju priradiť. Otočila som sa a osobe som na krk priložila nôž. Prekvapene som vyvalila oči. Predo mnou stál Kazekage.
„Ahoj.“ Povedal tichým hlasom. Ruku s nožom som okamžite z jeho krku odtiahla. Sakra, zabudla som že u nás bude aj zo súrodencami dva týždne.
„Ehm... prepáčte Kazekage-sama.“ Ospravedlnila som sa a pozrela sa do zeme. Bolo mi trápne.
„Nič sa nestalo. Nechcel som ťa vystrašiť. Myslel som že o nás vieš.“ Opatrne som sa na neho pozrela.
„Ja... áno viem že tu budete bývať, len som na to zabudla, prepáčte mi to Kazekage-sama.“ Povedala som ospravedlňujúco. Kazekage si sadol za stôl. Chvíľu sme sa na seba pozerali.
„Ehm... dáte si niečo na jedenie?“ Opýtala som sa nervózne.
„Dám si len vodu.“ Odpovedal. Zobrala som džbán a naplnila ho vodou. Načiahla som sa hore na poličku po pohár a aj z džbánom som mu ho podala.
„Ďakujem.“ Povedal a nalial si plný pohár vody, ktorý zaraz aj vypil.
„Nemáte za čo.“ Odpovedala som mu s úsmevom. Otočila som sa a dokončila svoj sendvič. Sadla som si za stôl oproti neho a začala jesť.
„Nemusíš mi vykať.“ Povedal po chvíli. Zdvihla som k nemu oči.
„Ale, vy ste Kazekage.“ Oponovala som mu.
„Ale nie som tvoj nadriadený. Som tu ako hosť. Prajem si aby si mi tikala.“ Mám mu tikať? Veď sa rozprávame prvý krát v živote. Vie vlastne ako sa volám? No dobe, ako chce.
„Ako si praješ.“ Povedala som a jemne som sa usmiala. Keď som dojedla, umyla som za sebou tanier. On stále sedel za stolom. „Kde sú ostatní?“ Opýtala som sa.
„Šli sa poprechádzať. Ja o chvíľu odídem za Hokage.“ Odpovedal a ja som mu kývla hlavou. Zrazu niekto zaklopal na dvere. To budú asi ostatní. Zodvihla som sa od stola a šla otvoriť. Otvorila som dvere a v nich stál Naruto.
„Ahoj.“ Povedal potichu. Pozrela som sa na neho a oprela sa o zárubňu dverí.
„Ahoj.“
„Ja... napadlo ma či by si sa so mnou nechcela prejsť.“ Takže prechádzka.
„No dobre. Pôjdeme sa prejsť.“ Kývla som mu na súhlas. Chcela som zavrieť a zamknúť dvere, no našťastie ma včas napadlo, že dnu je ešte Kazekage.
„Počkaj.“ Oslovila som Naruta. Vošla som do kuchyne. Stále sedel za stolom.
„Je tu Naruto, a vola ma na prechádzku. Nejdeš s nami? Po ceste môžeš ísť za Hokage.“ Opýtala som sa ho a jemne sa usmiala. Pozrel sa na mňa s kamennou tvárou. Môj úsmev sa vytratil.
„Pôjdem.“ Odpovedal a postavil sa. Došli sme k dverám, pred ktorými stál Naruto. Keď nás zbadal nechápavo sa na mňa pozrel. No vtom sa hneď usmial. Asi aj on zabudol že Kazekage u nás býva.
„Ahoj.“ Pozdravil ho a podal mu ruku. Kazekage ruku prial a kývol mu hlavou. Stáli sme pred dverami a mne to začalo byť nepríjemné.
„Ideme?“ Opýtala som sa.
„Jasné.“ Povedal Naruto a tak sme vyrazili na prechádzku. Šli sme pomaly a Naruto sa snažil ísť čo najbližšie pri mne. Pousmiala som sa nad tým. Vôbec mi to nevadilo. Práve naopak. Opatrne sa rukou dotkol mojej dlane a čakal ako zareagujem. Neodtiahla som ju a tak ma za ňu chytil. Bola som rada že sa snaží, no zároveň som sa cítila trápne pred Kazekagem, ktorý si to isto všimol, ale nič nepovedal. Prišli sme pred budovu Kage.
„Tak ja idem.“ Povedal Kazekage a vošiel do budovy.
„Jasné, vidíme sa potom.“ Zakričal za ním Naruto a ja som sa na rozlúčku jemne usmiala. Len čo sa za Kazekagem zavreli dvere, Naruto si so mnou preplietol prsty a vyškerene sa na mňa pozrel. Potichu som sa zasmiala. „Tak? Kam by si rada šla? Nie si hladná?“ Opýtal sa ma Naruto.
„Nie vďaka, pred chvíľou som jedla.“ Pohli sme sa smerom k parku.
„Ako si sa vyspala? Nebolo ti horúco?“ Pousmiala som sa. Ako sa o mňa zaujíma. Je vážne milý.
„Vyspala som sa dobre, zobudila som sa pred chvíľou. Áno bolo mi teplo, dnes je vážne horúco.“
„Ty si teda spachtoš. A ja som si myslel že spím najdlhšie.“ Smial sa.
„Myslím si že dnes spal dlho každý. Konečne v svojej posteli.“ Večer som myslela že sa mi to sníva. Moju posteľ som nevidela už tak dlho. Nikdy mi nepripadala aká pohodlná ako včera v noci.
„Máš pravdu. Ja som si nestihol ani poriadne ľahnúť a už som spal.“ Prišli sme do parku a sadli sme si pod strom do tieňa. Naruto sa oprel o strom a ja som sa oprela o neho. Objal ma. Bolo mi prijemne. Vždy som túžila po tom, aby ma objal práve on. Bolo horúco, svietilo slnko, na oblohe ani mráčik a jemný vetrík jemne šuchotal s listami stromu. Vtáci spievali a ja som bola v objatí milovaného muža.
„Je tu krásne.“ Povedala som potichu a Naruto sa jemne zasmial do môjho ucha. Po tele mi prebehol mráz a on ma pevnejšie objal. Pobozkal ma do vlasov a ja som jemne očervenela.
„Takto sa mi páčiš najviac. Keď máš červené líčka.“ Zasmial sa.
„Povedz mi to ešte raz.“ Otočila som sa na neho a červeň sa z mojej tváre pomaly stratila.
„Že sa mi páčiš?“ Šibalsky sa usmial.
„Nie. To ako si sa do mňa zamiloval.“ Chytil ma za ruku.
„Vtedy vo vojne, keď som sa chcel vzdať a bol som na dne. Vtedy si mi dala facku, a ja som pochopil, že ty si tá jediná ktorá ma naozaj chápe. Že to musím dokázať, lebo mi veríš a ja ťa nemôžem sklamať. Uvedomil som si, že nezáleží na názore iných, len na tvojom. Vtom momente som vedel, že ťa milujem.“ Ako pekne to povedal. Na tvári sa mi rozlieval úsmev a on sa smial tiež. Naklonil sa ku mne bližšie a chcel ma pobozkať. Zaváhala som. Chcela som aby ma pobozkal, ale ešte je skoro. Otočila som sa a jeho pery narazili na moje líce.
„Ešte je skoro. Prepáč.“ Odtiahol sa so sklopeným a smutným pohľadom. Pohladila som ho po tvári. Trochu sa usmial. Chcela som ruku odtiahnuť, no on mi na ňu položil svoju dlaň. Pozrel sa na mňa a zadíval sa mi do očí.
„To je v poriadku. Nechcem na teba tlačiť.“ Povedal a pustil mi ruku. Prikývla som. „Inak. Keď som išiel po teba, videl som Sasukeho odchádzať od Sakury.“ Povedal a zasmial sa.
„Asi si vynahrádza tie stratené roky.“ Zasmiala som sa aj ja.
„Aj my by sme mohli dohnať stratené roky.“ Povedal Naruto a znova sa ma pokúšal pobozkať. Ach jáj. Prečo ma pokúša? Odtlačila som ho od seba.
„Nie, nie, nie. My na to ideme pomaličky. Ty si to pokašľal a teraz sa to snažíme obaja dať do kopy, ale nikam sa nenáhlime.“ Povedala som a Naruto sa na mňa zamračil.
„Ja som to pokašľal? Máš pravdu. Ale čo Sasuke? Ten to pokašľal oveľa viac a Sakura mu odpustila. Prečo mi nemôžeš odpustiť aj ty? Sasuke urobil väčšie hlúposti, a pozri. Sakura je rada že sa vôbec vrátil. Ja sa tu snažím a nič mi to nestojí!“ Začal po mne kričať. Neveriacky som na neho pozrela. Odsunula som sa od neho a postavila sa. On sa postavil tiež a čakal čo poviem.
„Ja nie som Sakura! Ako vidím tak stále miluješ ju. Tak choď za ňou keď je taká perfektná! To je jej vec že Sasukemu odpustila. Ale Sasuke nikdy nemiloval nikoho iba ju! Tak ma k nej láskavo neprirovnávaj! Nič ti to nestojí? Veď som tu s tebou. Alebo ti ide len o to aby si predbehol Sasukeho a vyspal sa so mnou? “ Bola som strašne nahnevaná. Bolo mi z neho zle. On ma ide prirovnávať k Sakure? Ako si to vlastne dovoľuje? O čo mu ide?
„Nejde mi o to! Ide o to, že sa snažím a ty mi nedáš ani pusu. Miluješ ma vôbec?“ Čo?
„Čo? Ty pochybuješ o tom že ťa milujem, lebo ti nechcem dať pusu?“ Po tom všetkom čo som pre neho vždy robila. On o mne pochybuje že ho milujem? „Uhádol si.“ Povedala som ironicky. „Preto som ťa vtedy zachránila pred Peinom a riskovala svoj život.“
„To by urobil každý! Aj ja pre teba.“ Čo? Toto snáď nemyslí vážne.
„Tak prečo to neurobila Sakura? Prečo há? Lebo sa bála. Každý sa bál. Ja som sa bála tiež, ale ty si mi za to stál. Stál si mi za môj život!“ Kričala som po ňom. Vrieskala som na celé hrdlo a ani som si neuvedomila že plačem.
„Koľko krát som zachránil život ja tebe?“ Toto mi ide vykrikovať?
„A koľko krát si ho zachránil Sakure? A iným? Žijeme vo svete kde si život zachraňujeme navzájom. Ja som ťa pred Peinom zachránila, lebo ťa milujem a chcela som ti to dokázať. Chcela som, aby si videl ako som sa zlepšila len kvôli tebe. Aby si ma uznal!“ Zarazil sa. Otvoril ústa, ale ostal ticho. „Keby som vedela že mi toto budeš vykrikovať, tak by som radšej zomrela ako sa dať zachrániť od teba!“ Zaťal ruky v päsť.
„Prestaň!“ Buchol päsťou do stromu a na mieste kde do neho vrazil sa objavila preliačina. Zľakla som sa ho. Pozrel sa na mňa a v jeho očiach som videla zlosť.
„Udrieš ma?“ Opýtala som sa nečujným hlasom.