Znovu v Sune 7

Vyvalila oči, ale nič iné nespravila. Jej myseľ bola rozpoltená. Prvá časť na ňu kričala, nech ho odsotí, lebo sa to zle skončí, ale tá druhá to prvej nedovolila, lebo to chcela... Prekonať tých pár centimetrov a pobozkať ho... Chýbal len kúsok, taký malý...
Aj cez to ale len tam ležala pod ním a nereagovala. Až po chvíli sa trhane nadýchla a pokúsila sa ho odstrčiť.

Keď mu to už začalo myslieť a panika a strach z neho vyprchali, tiež vypúlil oči a odskočil od červenovlasej, ktorá mu s tým ochotne pomohla a ku ktorej sa začal pomaly, ale isto približovať. Posadil sa vedľa nej a ona sa tiež vyšvihla do sedu, biela ako smrť. Z kamennou tvárou sa postavila, prudko vydýchavajúc sa a rozbehla sa preč. On tam sedel, pozeral sa, ako mizne v diaľke a na tvári mal šokovaný výraz.

Zamkla sa sebou dvere a vrútila sa do obývačky, kde si ju všimla Anaya, ktorá upratovala črepiny na schodoch.
„Čo ti zase prelietlo cez nos?“ nechápavo na zazrela a nakrčila nos.
„To... Ono... Keby si tak vedela...“ prskala na všetky strany, zatiaľ čo hnedovlasá ku nej prišla, posadila ju do kresla a sama si sadla oproti nej.
„Dobre, kľudni hormóny, čo sa ti stalo?“ nasadila ironický podtón a stále na ňu podozrievavo pozerala.
„Ten Kazekage a ja... On... To...“ zhlboka sa nadýchla a Anaya pretočila oči.
„Pokoj, prosím ťa. Čo s ním? Čo sa stalo?“ vyzvedala netrpezlivo.
„My sme sa skoro...“ chytila sa za pusu a Anaya si to domyslela. Zamykali sa jej kútiky.
„A čo je na tom zlé?“ nechápavo na ňu zazrela hnedovlasá.
„Čo je na tom zlé?“ vyvalila na ňu oči Sayuri. „Ja som proste chcela odísť a on ma chytil, skoro sa to stalo a potom proste odskočil!“
Hnedovláska vyprskla do smiechu. „Ty sa hneváš, že to bolo len skoro a potom si zdrhla.“
Sayuri stuhla a to preto, lebo hnedovlasá mala pravdu, hoci si to nechcela priznať. Sklopila pohľad a nahnevane zaprskala. „To nie je pravda!““
Anaya nachvíľu prestala zo smiechom, zatvárila sa vážne a súcitne položila sesternici ruku na rameno. „Choď sa vyspať.“
Sayuri si odfrkla, ale postavila sa a poslúchla jej rady.
Keď si ľahla, viečka jej takmer hneď klesli a ona s poslednou myšlienkou na hlavnú udalosť jej dňa zaspala.

Zobudila sa na sen, ktorý sa jej sníval prvý deň v Sune. Hneď, ako sa posadila, si zložila hlavu do dlaní a z okna pozrela na mesiac, ktorý osvetľoval jej izbu. Prehodila nohy cez okraj postele a postavila sa. Pozrela sa na hodinky na stene, ktoré si tam nedávno dala. Vo tme rozoznala, že je okolo tretej hodiny v noci. Domyslela si, že dneska už nezaspí a s tichým povzdychom tradične zobrala zo stolíka kľúče a prešla ku balkónu. Otvorila dvere, zavrela ich a prehupla sa cez zábradlie dole na chodník. Na zem dopadla ticho v podrepe a následne sa narovnala. Obzrela sa okolo seba. Brala ako samozrejmosť, že v tejto nočnej hodine tu v uliciach nik nebude, čo ju potešilo. Síce neznášala ticho, ale hlava jej šla od všetkých myšlienok prasknúť a ona si ich potrebovala urovnať. Ruky si vrazila do vreciek na nohaviciach a tichými krokmi sa začala prechádzať ulicou. Nešlo jej do hlavy, čo sa stalo na cvičisku. Chcela potom ísť ešte za Kazekagem a aj mala na to dosť odvahy, ale došlo jej, že namiesto odpovedí tam nájde len ďalšie otázky, ktorých mala už aj tak požehnane. Cítila sa trochu trápne kvôli jej reakciu aneb –šokovaný pohľad, oči vyvalené, zachytávanie kyslíka a následne zbabelý útek – áno, bolo jej to trápne, ale ani on sa nezachoval najlepšie, nie? Dlho uvažovala, či je naozaj mužského pohlavia – veď ktorý by nevyužil tú šancu, že?- ale došla k názoru, že je proste len ,slušný´ a neskúsený, čo sa milostných vzťahov týka. Na pár sekúnd sa tomu pobavene uškrnula.

Bola rada za ticho v uliciach a za to, že nemusí vidieť tie pohľady obyvateľov Suny. Chýbala jej Dažďová, to áno. Milovala to tam. Studený dážď dopadajúci na budovy a bubnujúci o kov a všetko naokolo a nikdy nekončiaci. Aby nie, keď tam žila od mala... Ako menšia ten dážď nemala rada. Neustále si myslela, že sa niečo deje a dedina plače, zažíva bolesť – vtedy plakala aj ona. Hoci nebola ďaleko od pravdy, keď o tom povedala svojim rodičom, otec sa len zasmial a povedal, že tú fantáziu zdedila po matke. Tá sa na neho vždy len zamračila, následne nevinne usmiala a ohnala sa po ňom, zatiaľ čo on sa chabo bránil rukou zo smiechom. Vtedy sa smiala aj Sayuri, aj jej brat, ktorý sa tam vždy znenazdania zjavil ako prízrak a aj obaja rodičia.
Smutne pri tých spomienkach sklopila hlavu. Spomienky, jediné čo jej ostalo aj s jej menom a aj s ním. Pre seba si zatriasla hlavou a pokračovala v tichej chôdzi. Keď sa ale za ňou ozvali takmer nepočuteľné kroky, zastavila a zdvihla zrak pred seba.
„Nespíš?“ rozšírila oči a otočila sa. Nasucho prehltla a premerala si Kazekageho pohľadom.
„Nie, som námesačná, vďaka za zobudenie.“ Neodpustila si poznámku ironickým tónom.
Trochu na ňu zúžil oči, čo ale ona nemohla vidieť.
„To dneska...“ načal tému, ktorú najviac nechcela, ale bol prerušený.
„Pekná noc, že?“ vypálila prvú vec bez rozmyslu a on prevrátil očami a pohodil hlavou dozadu.
„Nesnaž sa zmeniť tému. Márna snaha.“ Poznamenal len tak do tichej noci.
„Tiež mi došlo.“ Ticho si odfrkla.
„Takže to dneska...“ priblížil sa ku nej a ona znovu ustupovala.
Mohol by byť z toho nový tanec. Dám si to patentovať, prebehla jej hlavou ďalšia poznámka.
Narazila chrbtom to jednej zo stien a nebolo kde ustupovať. Nanešťastie - alebo našťastie? - pre ňu, zastavil sa len pár centimetrov od nej.
„Nezabudneme na to?“ predložila inteligentný návrh a čo najviac sa tisla na stenu – ďalej od neho.
Neveriaco na ňu pozrel. „A to ide?“
„Keď človek chce...“ mykla plecom.
„Ale ja nechcem,“ zašepkal do tmy. Znovu prehltla a nechápavo na neho zažmurkala.
„Ale pre mňa to nič neznamena-,“ nemohla dokončiť vetu, lebo jej slová zanikli v bozku, ktorý začal on. Znovu vyvalila oči, ale tento krát vyhrala druhá strana, ako naposledy. Zavrela oči, tichučko si povzdychla a vžila sa viac do bozku. Automaticky mu ruky omotala okolo krku, ako by to robila takto tisíc krát pred tým a viac sa k nemu pritisla. On, aj keď síce ohromený, jej tiež úplne automaticky dal ruky okolo pásu. Pritisol si ju viac od náručia a pevne ju zovrel. Takto to bolo pár sekúnd, než sa od seba odtrhli, prudko, ale potichu sa zadýchavajúc a on si oprel čelo o to jej, pozerajúc jej do sivo-modrých očí, ktoré mala jemne privreté. Jednou rukou vyšiel hore na chrbát, kde ju jemne pohladil, následne na zátylok a jej hlavu si položil na svoje rameno. Vďačne ho objala a hlavu mu zaborila do ramena. Bradu si položil do jej vlasov a takto tam stáli, stáli a...stáli. Zavrtela sa, vymanila sa z jeho náručia, pohrávajúc si nervózne z prstami, ako mala vo zvyku a pohľad mala upretý do zeme. Nevydržal ale veľmi dlho. Chytil jej tvár do rúk a znovu sa perami prisal na tie jej. Obaja sa opäť čoraz viac vžívali do bozkov. Po pár sekundách ale ona bozk ukončila a zamračila sa. Nechápavo na ňu zazrel. Len mlčky kývla niekde z ním a on uvidel už pomaly vychádzajúce slnko. Kazekage sa tiež pôsobivo zamračil. Naozaj tu boli tak dlho?
„Nemali by nás vidieť,“ poznamenala. Ticho prekĺzla okolo neho, stále ho držiac za ruku. Jej kroky smerovali opačným smerom, akým prišla. Celý čas na ňu nechápavo zazeral, ale ochotne sa ňou nechal viesť cez už nie tak celkom nočnú Sunu až ku jej domu. Opatrne a hlavne potichu otvorila dvere, aby nezobudila jej sesternicu a aj s ním prešla obývačku, schodisko a opäť potichu vošli do jej izby. Zatvorila ich, oprela sa o ne a zo založenými rukami na prsiach pozorovala Kazekageho, ktorý si zaujato obzeral jej izbu. Jeho skúmavý pohľad nakoniec prešiel na ňu.