Forever or never 82: Nasledovník...

„Takže ASN nakoniec vyhralo?“ spýtal sa chlapec s bielymi vlasmi a hnedými očami, ktorý mohol mať asi tak sedemnásť, Hidana, ktorý naňho hodil vražedný pohľad. Ležali na lúke neďaleko opusteného domu, v ktorom nikto nebýval. Teda, až doteraz. Usadili sa v ňom a povedali si, že keď ich odtiaľ nikto nevyženie, tak tam pobudnú.
„Koľkokrát ti to budem, ku*va, hovoriť?!“ skríkol Hidan.
„Tak mi to dopovedz a budeš mať pokoj,“ dohováral mu.
„Pokoj budem mať vtedy, keď si ty nájdeš Nasledovníka, Atsushi“ precedil pomedzi zuby.
„Takže ty si sa spolu s ostatnými Hľadačmi rozbehol proti Zetsuom. Podarilo sa vám zničiť ich systém vybuchujúcich Zetsuov?“ spýtal sa Atsushi, akoby Hidan nič nepovedal alebo ešte lepšie- akoby vrelo súhlasil s rozprávaním príbehu.
„Hej. Trvalo nám ešte dva výbuchy, kým sme ich dorazili. Boli v presile a proti tomu sme ani my nemohli nič urobiť. Zomreli aj niektorí Hľadači...“
„Tí, čo už mali svojich Nasledovníkov, že?“
„Jasné, že tí, do ri*i. Ktorí iní by to mohli byť?“
„Takže kebyže som bol v tom čase tvoj Nasledovník, tak by si zomrel aj ty, nie?“ podoprel sa lakťami, lebo dovtedy ležal, aby lepšie videl na Hidana, ktorý mal ruky založené vzadu za hlavou a pozeral hore, akoby sa vracal myšlienkami späť.
„Jasné, že nie...nedovolil by som im, aby ma prepichovali. Taký hlúpy nie som. Ale niektorí nemali šťastie.“
„Zabili ich tie výbuchy?“ zaujímal sa Atsushi.
„Okrem iného.“
„Čo mali ešte Zetsuovia v zálohe?“
„Tí zm*di vedeli, že budú utekať dozadu, ak nehodia bomby do stredu. Takže ich hádzali dopredu a za nich nastražili míny. Väčšinu to roztrhalo na kúsky,“ vydýchol si, „ale do večera sme ich porazili.“
„Čo myslel Tieň tou polhodinou?“ spýtal sa znova a Hidan si povzdychol. Dlho rozmýšľal nad Tieňovými poslednými slovami, ale prišiel na to, čo tá polhodina znamenala. Lenže on nevedel ani akú polhodinu myslí. Neskôr, keď sa spojil s tými, s ktorými bojoval proti Akatsuki v ich poslednom úkryte, zistil, čo tým myslel.
„Keď Tím sedem bojoval s Akatsuki aj spolu s Tieňom, tak po polhodine ich boja Zetsu náhle odišiel. Po hrozne dlhom a unavujúcom rozhovore s Tsunade sme prišli na to, že odišiel na bojisko. Toto tým, ku*va, myslel.“
„A čo Tím sedem?“ vypytoval sa ďalej.
„Prežili to. Naruto aj Sakura útoky Zetsuov prežili. Dokonca aj henten, čo sa volal...“ nevedel si v tej rýchlosti spomenúť na meno, „ku*va...“
„Myslím, že to bolo Shikamaru a nie ku*va,“ uškrnul sa, „a viem, že to prežili. Však som ich videl.“
„Ty sa neopováž opakovať po mne slová, ty čur*k! Stačí, že tak rozprávam ja a takisto rozprával aj môj Predchodca. Ty si dávaj pozor na jazyk, jasné! A nebuď múdry! Daisuke mudroval, tak sa ho neopováž napodobňovať! Bude mi zle!“
„Fajn, fajn,“ nebral ho vážne Atsushi, „a čo Sasuke s portálom?“
„Jasné, že Zetsuovia si naňho robili zálusk, hlupáci. Ale Sasukeho blesková podstata mala navrch proti nim, keďže sú zo zeme. Doviezol ho do Konohy a potom sa pripojil do boja.“
„Čože?!“ prudko sa posadil a čakal, čo mu Hidan povie. Ten jeho zvedavosť ako keby nezaregistroval a naďalej sa pozeral hore a dal si na čas, kým mu odpovedal.
„Prežil to. So svojim raikiri bol úspešný. Potom, čo vo vojne pomohol, uznali Kagovia jeho nevinu. Traja ku dvom. Takisto ako pri hlasovaní na Zasadaní rady. Mizukage a Raikage boli proti, nedokázali prekúsnuť, že im utiekol,“ zasmial sa, „takže sa vrátil do Konohy. Najprv si však šiel niečo vybaviť, nikto nevie čo, ale mne to bolo, do p*či, jedno.“
„A Orochimara ste isto zatkli, aby už nikoho neoznačil vylepšenou pečaťou, že?“
„Tomu ver,“ povedal ironicky Hidan a odfrkol si, „tam, kde sme ho videli naposledy nebol. Ušiel a buď umrel, alebo nejako prežíva ďalej.“
„A čo väzni? Zasa ich strčili do väzenia?“ pýtal sa Atsushi ďalej a Hidanovi to začínalo liezť na nervy, ale vedel, že kým mu to nedopovie, tak nebude ticho. A už bol hrozne unavený. Ani si nepamätal kedy bol takto unavený naposledy.
„Vybavil som to, samozrejme. Nedokázal som zachrániť Tieňa, ale čo sa týkalo ostatných, svoj sľub som splnil. Teraz netvrdím, že všetci boli super borci, čo to prežili, ale podarilo sa mi vyjednať pre nich slobodu.“
„Ako sa ti to podarilo? Nebrali ťa stále ako člena Akatsuki?“
„Mizukage a Raikage áno. No aj oni museli uznať, že som Hľadač a mám ako také postavenie. No ich sloboda ma niečo stála,“ zamračil sa.
„Čo? Čo také si im dal? Zaplatil si peniazmi?“
„Peniazmi?“ zasmial sa Hidan, „Že peniazmi! Nebuď, ku*va, smiešny! Peňazí majú dosť!“
„Tak čo chceli?“ tentoraz sa zamračil on.
„Mňa.“
„Ako teba?“ nechápal jeho Nasledovník. Čo to má znamenať? Ako to, že chceli Hidana?
„Som Hľadač, takže patrím pod určenú krajinu, pod určitého Kage. Ale musel som súhlasiť s tým, že ich budem informovať o každom a jednom mojom po*ebanom kroku. Musel som im ohlásiť každé mesto, kde som ťa šiel Hľadať. Aj keď som ťa našiel.“
„Prečo to od teba chceli?“
„Aby ma mali pod kontrolou. Aby vedeli, kde som. Aby ma mohli zavolať, keby niečo dos*ali.“
„Takže si ich informoval o každom mieste kde si bol tie tri roky od konca Veľkej štvrtej vojny ninjov kým si ma našiel?“ žasol Atsushi.
„Práve som to povedal, nie?“ zvolal Hidan a prevrátil očami a zakašľal.
„Si v pohode?“ spýtal sa ho z náznakom starostí a Hidan si len odfrkol.
„Jasné! Fagan malý. Myslíš si, že ma skolí jedno zakašľanie?!“
„Vyzeráš chorý,“ poznamenal.
„To z teba a z tvojich otázok.“
„Ale budeš v poriadku, že?“
„Jasné,“ takmer zavrčal. Otravnejšieho Nasledovníka si snáď ani nemohol priať.
„Paráda. Takže sa pýtam ďalej!“
„Ku*va!“ zakričal Hidan až z neďalekého stromu odletelo hejno vtákov.
„Čo s tvojím znamením Konohy ako Hľadača? Prečo sa zrazu zmenilo? Prečo si nezostal pod Kiri?“ počas otázok sa ani nestíhal nadychovať.
„Brzdi!“ zastavil ho Hidan, „Sú to len odhady. Potom sme zistili, že aj jednému z Konohy sa zmenilo znamenie na Kiri asi v tom čase, keď mne. Takže sme sa vymenili. Možno niekto hore chcel, aby to tak bolo.“
„Boh?“
„Jashin! A zakázal som ti hovoriť to slovo na B! Nie snáď?!“ rozčuľoval sa Hidan a Atsushi sa na tom dobre bavil. No potom Hidana chytil záchvat kašľa a musel sa posadiť. Keď ho prešiel, znova si ľahol.
„A preto ja pokračujem v línii Konohy.“
„Presne tak, ty škodoradostný smrad,“ zahundral Hidan.
„Prečo mi stále nadávaš?“ spýtal sa urazene Atsushi a prekrížil si ruky na prsiach. Sedel v tureckom sede a pozoroval Hidana a čakal na odpoveď.
„Aj môj Predchodca mi stále nadával. Menom mi povedal iba párkrát,“ povedal úplne vážne, čo uňho často nevidel, „možno nevedel vystáť, že sa volám rovnako ako on.“
„Určite bol na teba hrdý!“ vyhlásil Atsushi.
„Blbosť!“ skríkol Hidan, ale polichotilo mu to.
„Myslíš, že budem takým dobrým Hľadačom ako ty?“ prvýkrát sa naňho Hidan počas tohto rozhovoru.
„Ja nie som dobrý Hľadač. Nebol som dobrý ani predtým.“
„Ale si! Dokázal si toho vo vojne veľa!“ trval na svojom.
„Vravím ti, že nie,“ otočil svoju tvár späť ku slnku.
„Áno!“
„Nie.“
„ÁNO!“
„Povedal som, ku*va, nie!“
Atsushi sa postavil.
„Máš pravdu! Si hrozný! Ani keď ti človek povie niečo milé, tak neprestaneš byť hrozným. Nechápem prečo sa stále robíš zlým a strašným! Ide ti o imidž alebo čo? Prečo sa musíš pretvarovať? A vieš čo?“
„No čo?“ spýtal sa znudene.
„Nechcem byť Hľadačom ako si ty! Chcem mať od teba pokoj, aby som nemusel počúvať tvoje hlúpe kecy o tom, aký si bol hrozný, lebo si bol v Akatsuki. Ako si nebol dosť dobrý, lebo Tieň zomrel! Ako nie si dobrý Hľadač! Ja takýto byť nechcem! A ani nebudem! Bodaj by si už zmizol!“ zvrtol sa na päte a bežal do domu, kde sa zavrel.
„Hm, tak to si o mne naozaj myslí?“ zamyslel sa a potom sa uškrnul, „Jasné, len nebuď ako ja...neúspešný Hľadač, ktorý sa dal kontrolovať Kagmi a ktorý skoro v každej vete hreší...čo mi pripomína...KU*VA!!!“ zreval a na to sa začal smiať. Na chvíľu zatvoril oči a keď ich otvoril, videl pred sebou starca.
„Do ri*i!“ prudko sa posadil a čumel naňho. Ako sa sem dostal?! „Čo tu robíš?“
„No poď, ty neúspešný Hľadač, ktorý sa dal kontrolovať Kagmi a ktorý skoro v každej vete hreší,“ podal mu ruku, ale Hidan ju neprijal. Len naňho nechápavo pozeral a čakal odpoveď na svoju otázku. Odkedy našiel toho krpca, tak ho nevidel, no vyzeral tak ako naposledy.
„Prišiel som po teba.“
„Som mŕtvy?“ zmätene a mierne vystrašene vykríkol Hidan a obzrel sa za seba a videl...seba. Ale mŕtveho, stále s úsmevom na perách.
„Hovorí sa, že človek zomrie tak, ako žil. A ty si zomrel s nadávkou na perách,“ uškrnul sa starec.
„Ako som mohol zomrieť?“ hysterčil. Tejto chvíle sa tak trochu obával, keďže nikdy nezomrel a ani nemohol zomrieť. Takže teraz sa to naozaj stalo...zomrel! „Však mi nepovedal toto...tie slová, aby ma prepustil!“
„Bodaj by si už zmizol úplne stačilo.“
„Čože!? Takto ma ten malý fracek prepustil? A ja som hľadal tie správne slová, aby som neznel ako de*il! Ku*va! A on mi povie toto?!“
„Ani si neuvedomoval, čo robí,“ bránil ho starec, „tak už poď.“
Hidan si povzdychol. Vedel, že naťahovať to, nemá zmysel. Podal mu ruku a jeho telo splynulo z jeho duchom a potom sa to celé zmenilo na ducha. Leteli hore a hore a ešte vyššie. Až nad oblaky, kde zosadli na kopec podobný tomu, odkiaľ práve Hidan prišiel. Okolo nich lietali Predchodcovia ich Predchodcov.
„Nemala by tu byť obloha?“ čudoval sa Hidan a obzeral sa dookola.
„Toto je nebo Hľadačov,“ rozhodil rukami starec, akoby tú celú do nekonečne ťahajúcu sa ríšu chcel objať.
„A toto,“ ozval sa jeden z Predchodcov. Hidan tušil, že to bol starcov Predchodca. Podišli k nemu a k diere v zemi, cez ktorú sa pozeral, „je tvoj Nasledovník, teraz už Hľadač.“
Pozrel sa dole a dokonca aj keď Atsushi vyzeral ako mravec, počul ako bedáka.
„Nie, nie, nie! Ja som to tak nemyslel! Hidan! Vráť sa! Kde si!? Šiel si do lesa? Poď späť! To hádam nemyslíš vážne! Hidan! Ja som...ja som nechcel! Potrebujem tvoju pomoc! Hidan! HIDAN!...ku*va,“ kopol do najbližšieho kamienka.
„Ja som mu vyslovene zakázal nadávať, deb*l malý!“ rozčuľoval sa Hidan hore.
„Tak mu to choď povedať,“ uškrnul sa starcov Predchodca.
„Čože?“ nechápal, no to ho už starec sotil do diery a on padal dole.
„Uži si to tam!“ zamával mu a vyškieral sa pri tom.
„Ču*ák starý!“

„Hidan!“ kričal Atsushi dookola.
„Tu som,“ povedal Hidan namrzene, lebo dopad nebol ani zďaleka taký mäkký ako očakával.
„Ale...kde si bol?“ zaujímal sa a bolo na ňom vidieť, že sa mu uľavilo a že bol rád, že sa Hidan vrátil.
„Zomrel som,“ odpovedal mu Hidan štýlom: dnes si dáme na obed rezne.
„Čože?!“ skríkol Atsushi a o pár krokov cúvol. To musí byť nejaký vtip. Pomyslel si: Je to nejaký nepriateľ, čo ma chce zmiasť. Zdržím ho, kým sa Hidan nevráti, kdekoľvek je. A vyrazil proti nemu.
„To by som nerobil, lebo...“ varoval ho Hidan, ale Atsushi cez neho už preletel, „cezo mňa prejdeš,“ otočil a videl ako vstával zo zeme.
„Ty si...ty si...“ habkal.
„Ja som Hidan, ty deb*o malý. Nepamätáš sa, ako som ti hovoril o mojom Predchodcovi?“
„Jasné,“ prikývol a všetko mu začalo dávať zmysel. Potom sa zoširoka usmial a začal sa ospravedlňovať, „ja som to tak nemyslel, to predtým... bol som nahnevaný a...“
„Ja viem, magore,“ prerušil ho Hidan a Atsushi sa mu chcel vrhnúť do náručia, lebo bol rád, že Hidan je ešte stále s ním. Síce ako duch, ale to mu nevadilo. I keď práve v tejto chvíli na tú časť s duchom akosi zabudol a znova cez neho preletel.
„Idi*t,“ zahundral s úsmevom Hidan.