Dve oči- Kapitola VI. Odhalená?

„Položme ho tam,“ ukazovala som na najbližšie dostatočne vyvýšené miesto, ktorým bol parapet pri okne.
„Tam nie,“ namietal Haku, „odnesme ho do jeho postele.“

Mĺkvo som prikývla a pozbierala som posledné sily. Nebola som tak úplne v poriadku, ako som predtým tvrdila. Moja noha, hoci sa ňou opäť tiahla hrozivo vyzerajúca jazva, bola však v danej chvíli to najmenšie, čo ma trápilo. Aj doudierané a odreté zápästia sa dali vydržať, ale čo ma skutočne znepokojovalo, bola moja hlava. Pulzovala mi ňou taká bolesť, že som sa ledva držala pri vedomí. Pred očami sa mi tmelo a len som sa premáhala, aby som sa aj s bezvládnym Zabuzom nezrútila na zem, posteľ- neposteľ. Snažila som sa premýšľať, ako najmenej sa to len dalo a obmedzovať sa na obyčajné veci ako: teraz krok pravou nohou, teraz zas ľavou, pozor schod...

„Yuki, si v poriadku? Vyzeráš, ako keby si mala každú chvíľu omdlieť.“ Až po chvíli som si uvedomila, že to ja som tá Yuki, ktorej niekto niečo adresuje. Moje myšlienky sa vliekli ako tekutá smola. Kde to som? Kto po mne čo chce, keď som taká unavená? Kdesi som začula tlmený chichot.
„Yuki!“ hlas bol už silnejší. Zaostrila som pohľad, ako som len najviac vedela a uvidela som Hakua, ako sa na mňa ustarostene pozerá. Po dvoch bolestných sekundách som mala v hlave opäť jasno.
„Prepáč, som len trochu vyčerpaná.“
„Zabuzova izba je tu,“ otváral Haku dvere, „položíme ho do postele a ty si môžes sadnúť vedľa.“ Opäť som len prikývla. Plýtvať slovami v mojom stave nebolo múdre.

Posadila som sa na stoličku a párkrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Prišiel čas zistiť, či Kageru neklamal. Sústredila som sa a po malej chvíli to prišlo. Videla som pred sebou všetko tak ostro, ako keby som sa na to pozerala pod lupou. Neunikali mi ani tie najmenšie detaily. Všimla som si že steny v Zabuzovej izbe sú z jemného dreva, na ktorom takmer nevidno letokruhy.

Upriamila som sa na neho. To čo som zbadala mi vyrazilo dych. Normálne som videla to, ako ninjom preteká chakra a aké pohyby robia pri jutsu, ale toto bolo iné. Bolo to viac než iné, lebo som videla všetko. Ranu na stehne, ktorú Zabuza utŕžil od lovcu ninjov pred piatimi rokmi. Videla som presne čím bol zasiahnutý, a ako bola rana ošetrená. Môj zrak bol zrazu absolútny.

Zamerala som sa na prúd chakry. Bol mierne spomalený, čo bolo neklamným znakom toho, že je Zabuza pod vplyvom genjutsu. Ale prečo? Veď skúsený ninja ako on ho predsa musel vedieť hneď rozpoznať. Dostať sa z neho, to už mohol byť problém, ale rozpoznať ho predsa musel. Z mojich úvah ma vytrhol cudzí objekt na mojom ramene. Bola to ruka.

Predo mnou kľačal Haku, tváril sa užasnuto a rukou mi jemne prechádzal po ramene.

„Haku? Stalo sa niečo?“
„Yuki-chan,“ oslovil ma opatrne, dokonca s koncovkou, čo predtým nerobil. Musel byť určite veľmi vyvedený z miery.
„Čo je?“ pýtala som sa netrpezlivo. Zabuza mohol vedľa mňa aj umierať a ja som sa tu rozprávala.
„Hlavne sa nevydes, ale tvoje oči...“
„Sú biele?“ snažila som sa to vysloviť úplne pokojne.
„No nie tak úplne, majú totiž pár čiernych...“
„Chvalabohu,“ vydýchla som si , „Áno, áno, to je v normálne.“ Zabudla som, ako ľudia zvykli reagovať, keď ma zbadali poprvýkrát. Bola som tak trochu rada, že aspoň toto sa nezmenilo. Moje schopnosti však nepochybne vzrástli.
„To je sharingan,“ vydýchol ohromene Haku, „ale vyzerá teda úplne...“
„Nie je to sharingan. Môžem ti to vysvetliť inokedy? Mám tu tak trochu prácu, vieš,“ naznačila som jemne.
„Samozrejme,“ spamätal sa a obrátil svoju pozornosť na Zabuzu, „vieme teda, čo mu je?"
„No vieš,“ začala som, „ keď je niekto pod vplyvom genjutsu, jeho prúdenie chakry sa spomalí.“
„Áno, to je pravda,“ prikývol.
„Lenže človek sa v podstate môže hýbať, však?“
„To je tiež pravda. Ale kam tým mieriš?“ chcel vedieť.
„No. Zabuza-san sa, odkedy skríkol, že ho ten bastard oslepil, nepohol vôbec.“ povedla som a bola by som prisahala, že som kdesi začula urazené odfrknutie. Ale riešiť moju potenciálnu duševnú nestabilitu som nemala čas.
„Niekto Zabuzu oslepil?“ zhrozil sa Haku.

Zaostrila som pohľad na Zabuzove oči. Vyzerali, ako keby ich niekto natrel čiernou farbou. Ale rozhodne fungovali.

„Nie, vyzerá to tak, že jeho zrak je v poriadku,“ povedala som a pokračovala som ďalej: „Ide o to, že ninja ako Zabuza by genjutsu určite rozpoznal a snažil sa z neho vymaniť. Ale on sa ani nepohol,“ zdôraznila som opäť ten fakt.
„Nemôže mať zablokované jeho chakrové uzly? Ako to robí klan Hyuuga,“ napadlo Hakua.

Pozrela som sa teda na Zabuzu. Nevedela som, čo mám hľadať, keďže mnohé z mojích schopností boli čerstvo získané. Prezerala som si teda znova sieť jeho chakry a dúfala som, že tam nájdem nejaký záchytný bod. Všetky jeho chakrové body boli funkčné, nebola na neho teda použitá žiadna technika klanu Hyuuga. Musela som sa na to pozrieť inakšie. Nechala som sieť sieťou a postupne som sa zameriavala na iné časti tela. Všetko vyzeralo byť v poriadku, až na pár nedoliečených zranení, ale tie predsa nemohli spôsobiť takúto reakciu.

V tom ma zaujal akýsi nebadaný malý pohyb kdesi v okolí Zabuzovho krku. Zamerala som sa na ten bod. Bol to akýsi malý sval, ktorého meno som si nevedela vybaviť. Jemne sa triasol, tak, že to bolo voľným okom nepostrehnuteľné. Skúsila som sa pozrieť ešte lepšie. Pri tom pokuse mi skoro roztrhlo hlavu od bolesti, ale vydržala som a vyplatilo sa to. Zrazu som uvidela presne to, čo som mala. Všetky Zabuzove svaly doslova kričali od bolesti. Ako keby každý, aj ten najmenší z nich, niekto priklincoval o kosť miliónmi drobných klinčekov, aby sa nemohol ani pohnúť. Musí to byť telesného pôvodu, nie duchovného, napadlo mi. Rýchlo som sa zamerala na krvý obeh, aby som si potvrdila domienku. Videla som, ako cez Zabuzove žily plávajú maličké čiastočky, ktoré mali výrazne zelenú fabu.

„Tak predsa len,“ ozvalo sa mi v hlave. Počkať, naozaj som povedala v hlave? V tej chvíli som bola skalopevne presvedčená, že som sa nezbláznila, no radosť mi to nepôsobilo. V skutočnosti som od nej mala na kilometre ďaleko.
„Kageru,“ vypľula som to slovo a len som dúfala, že som pri tom nespravila žiadnu škaredú grimasu. Táto konverzácia, ako aj predošlé náznaky, sa odohrávala v mojej hlave.
„Moja Yuki ma konečne našla. A nie len to. Objavila si plné využitie môjho daru.“ vytešoval sa.
„Prosiť ťa, aby si mi dal pokoj asi nemá cenu, čo?“ povzdychla som. V mysli, samozrejme.
„My si tykáme?“ začula som v jeho hlase náznak pobavenia.
„Moja hlava- moje pravidlá,“ skonštatovala som vecne, „radšej mi povedz, čo spôsobilo, že si sa rozhodol odmeniť ma touto radostnou konverzáciou?“
„Ostrá, ako vždy,“ zachichotal sa, „a sarkastická k tomu. Páčis sa mi Yuki a nevravím len o tvojej povahe. Škoda- preškoda, že som ťa nechal v rukách toho mladého jonnina. Možno budem dokonca aj žiarliť.“ povedal tónom, z ktorého mi po tele nabehli zimomriavky. Veľmi rýchlo som sa spamätala.
„Nehovor hlúposti,“ zahriakla som ho, „radšej mi povedz, čím si nadopoval Zabuzu.“
„Bola to červeň v lícach, čo som videl?“ zapriadol Kageru a mňa opäť striaslo, „bohužiaľ si z teba robím dobrý deň. Vidím len to, čo ty, jedine že by si sa chcela postaviť pred zrkadlo.“

Na svete je toľko geniálnych záhadných ninjov a akurát mňa musel stretnúť tento pán pohromy. Človek by si myslel, že som toho už zažila dosť, ale toto...toto je proste sila.

„Ak si už skončil s nechutnosťami, vráťme sa prosím k téme.“
„No dobre, ale nemysli si, že nevidím, ako sa na teba práve v tejto chvíli pozerá. To bolo len na okraj. Som tu, lebo som tvoj učiteľ. Či chceš, alebo nie, budem ťa učiť, a kým ku mne neprídeš, budem to robiť týmto spôsobom.“
„Budeš mi nenápadne podstrkovať otrávených ninjov? Originálne.“
„Milujem tvoj humor,“ zaceril sa. Aspoň tak mi to znelo, „Myslel som tým, samozrejme, tieto naše milé rozhovory. Povšimni si, že už ťa nebolí hlava.“
„To si tiež spôsobil ty? No ďakujem pekne.“
„Uznávam, bolo to mierne drastické. Nabudúce vymyslím iný spôsob, ako si získať tvoju pozornosť.“
„A ja sa dovtedy naučím, ako ti nejako škaredo ublížiť. Na diaľku.“ zavrčala som.
„Kiež by to bolo zblízka,“ povzdychol si, „vráťme sa radšej k nášmu milému Zabuzovi, kým to naozaj nezačneš skúšať. To, čo mu koluje v žilách je neurotoxín, ktorý som vymyslel. Oslabuje jeho zmysly natoľko, že nefungujú ani tu, ani v genjutsu. Inými slovami, Zabuza nevníma. Nevníma nič a nikoho, ani samého seba. Podľa jeho mysle, ako keby ani neexistoval.“

Nie že by som to bola ochotná pripustiť, ale bola som ohromená Kageruovými schopnosťami. Vymazať človeku z mysle jeho vlastnú existenciu si naozaj vyžadovalo génia.

„Teda celé genjutsu bolo len o jeho oslepení? Aby sa nemohol brániť?“
„Veľmi správne, moja múdra študentka. Tvoja bystrosť ma nesmierne teší.“
„Krása. Tak mi teda povedz, ako mu dostať ten toxín z tela.“
„Protilátkou, samozrjme. Ale aká je, to ti nepoviem. To by sa predsa stratil celý zmysel učenia, no nie?“
„Samozrejme,“ napodobnila som jeho učiteľský tón a začula som ako sa znova chichoce, „takže teraz musím len zistiť z čoho bol jed namiešaný. A potom ešte zistiť to, ako mi to pomôže pri hľadaní protilátky.“

Spomínala som už, že sa v liečení vôbec nevyznám? Myslela som to vážne.

„Navrhujem poradiť sa s mladým Hakuom,“ povedal Kageru a na chvíľu znel ako urazené dieťa, „podľa obsahu jeho košíka, ktorý som náhodou uvidel na mojej ceste k tebe, vyzerá na slušného medika. A teraz ťa nechám študovať,“ povedal a cítila som, ako sa jeho prítomnosť v mojej mysli postupne zmenšuje na predošlú úroveň.
„Mám len poslednú otázku,“ začala som, Prečo zlatá farba?" zavyla som ako poranený vlk.
„Pretože je vzácna, presne ako ty,“znelo mi v hlave, „Hoci priznávam, že to mohlo byť mierne dramatické. Ale som so svojím výberom spokojný.“ odznievali je ho slová.
„Počkaj ešte,“ zavolala som, „tá vec s tým, že čo vidím ja vidíš aj ty...funguje to aj opačne?“
„Náruživá," pousmial sa a ja som zrazu dostala neodolateľnú chuť ho udrieť,„Všetko má svoj čas, moja milá Yuki,“ nieslo sa mi hlavou ešte hodnú chvíľu, kým som konečne ucítila, že moja myseľ je už zas len moja.