Život rudých obláčků 1. - vznik Akatsuki

Takže túto ff píšeme s Yamako a som rada, že som sa s ňou pustila do tohto je to pecka a pre mňa niečo úplne nové, naše spojenie je fakt kruté, vzhľadom k tomu, že ja takéto veci nepíšem, tak myslím, že Yamako to poväčšine zachráni . Každá z nás píše jeden diel a dnes začínam prvá, takže dúfam, že si to užijete. Upozorňujem, že Nagato ani Yahiko tu spomenutí nebudú, išlo mi práve o Peina ako takého, tak ma neukameňujte! Pekné čítanie praje spoluautorská dvojica mestekova a Yamako!

,,Dajte ho von, dajte ho zo mňa von!“ nastalo upršané ráno a celou nemocnicou sa ozval rev, akoby niekoho mučili. Ono to vlastne dotyčná osoba v skutočnosti naozaj trpela bolesťami. Sestričky, ktoré prechádzali cez chodbu sa vždy pristavili pri dverách a nakukli cez okienko, aby videli čo sa deje na operačnom sále.
,,Aaaaaaaaaaaaaaa!“ mužský krik preťal ten ženský a doslovne ho prehlušil. Sestričky sa postavili na špičky, aby videli čo sa deje. Zachichúňali sa, keď si všimli, ako útla ženská rúčka schmatla oranžové vlasy svojho milovaného manžela a drásala ním zo strany na stranu, až sa pod ním zlomila stolička, ale aj tak nespadol, pretože jej ruka ho dokonalo držala vo vzduchu.
,,Nenávidím ťa! Z duše!“ kričala na plné hrdlo a doktori, ktorí stáli okolo nej si zapchávali uši. Muž skuvíňal a bolo vidieť ako mu z očí začínajú tiecť slzy. V tejto chvíli sa zaprisahal, že už nikdy žiadneho ďalšieho potomka plodiť nebude, pretože za toto mu to nestojí.
,,Ešte potlačte, posledný krát a maličký už bude vonku.“ Snažil sa ju uchlácholiť jeden z nich a pri tom si stieral kvapôčky potu s tváre pri pohľade na jej trpiaceho manžela.
,,Vy-lez už! VYLEZ!“ vrčala a pustila manželovi vlasy. Ten sa na moment ukľudnil, keď v tom ucítil, ako ho odsotila jednou rukou, keď sa zahnala v ďalšom prívale bolestivého kriku a zasiahla ho rovno do hrude. Neudržal balans a skydol sa dolu na zem, kde ostal pre istotu ležať, šúchajúc si každý kúsok svojho tela. Všade na podlahe ležali jeho vlasy a on cítil, akú plešinku mu urobila, keď mu vytrhla guču vlasov a teraz ešte ich zostatok zvierala v spotenej ruke.
,,Je tu! Je vonku!“ ozvalo sa medzi tým, než sa stihol postaviť a ona zmučene spadla na posteľ a zhlboka vydychovala.
,,Máte malého chlapca. Je celý otec.“ Ozvala sa sestrička, ktorá ho ukazovala matke, hoci tam nič nevidela od toľkej krvi, slabo sa usmieval a potom sa obrátila na muža, ktorý chcel konečne vidieť svojho syna.
,,Prestrihnete mu pupočnú šnúru, otecko?“ to bolo jediné čo zaznamenal. Nestihol si ani prezrieť vlastného synčeka, no všimol si čohosi čo spájalo matku s dieťaťom a urobilo sa mu nevoľno. Potom sa stihol už len zamýšľať nad tým, že sa tá podlaha blíži akosi príliš rýchlo k jeho tvári.
Kým ho vynášali von z miestnosti, hrdá mamička si pohŕdavo odvrkla.
,,A vraj ninja...“ doktori sa zborovo zasmiali a postarali sa o malého. Očistili ho od krvi, umyli, odvážili, odmerali a zabalili do typickej modrej dečky pre dieťatká mužského pohlavia.
,,Ste pripravená vidieť svojho maličkého v plnej kráse?“ spýtali sa a pristúpili k sotva dvadsať ročnej žene s červenými vlasmi a hnedými očami.
,,Áno, ukážte mi toho drobca, čo mi deväť mesiacov robil zle.“ Zasmiala sa slabučko a napravila sa, aby lepšie videla. Keď zbadala malé bacuľaté dieťa, nadšene sa usmiala.
,,Je to naše, je celý Yako.“ Zašepkala v úžase a zapozerala sa na veľké okále malého.
,,A zo mňa nemá nič.“ Mierne sa zamračila, keď sa pozrela na maličký chuchvalec oranžových vlasov na hlave.
,,Pani Hikaru, odnesieme vás na vašu izbu, ktorú zdieľate s pani Kyoko a malou Konan.“ Ozvala sa sestrička a zobrala jej malého z rúk.
,,Už viete, ako sa bude volať?“ spýtala sa, keď už stála pri dverách a chcela ich otvoriť.
,,Pein.“

,,Konan, Pein, poďte už z tých preliezok! Je čas ísť na obed!“ zvolala jedna z matiek na malé deti, ktoré stáli na vrchu šmykľavky a spolu sa hrali. Obe matky si v pôrodnici tak padli do oka, že ich priateľstvo pretrvalo a svoje malé ratolesti spolu trávili každý deň, pretože tieto najlepšie priateľky boli nerozlučné. Ich malé deti pre nich znamenali všetko.
Malá Konan, ktorá stála za Peinom sa pozrela na svoju matku a v očiach sa jej šibalsky zalesklo.
,,Už ideme, mami!“ skríkla a prudko strčila do malého Peina, ktorý preletel ponad šmykľavku a zletel na zem, kde hlavu zaboril do pieskoviska.
Konan sa so smiechom šmykla tento krát po šmykľavke a pristála Peinovi na hlave vo chvíli, kedy ju zdvíhal z rozrytého piesku.
,,Ty malá...“ ledva rozprával a vyberal si piesok z úst, keď z neho sedemročná Konan zliezla a oprašovala sa.
,,Čo, čo Peiny?“ zvýskla vysokým hláskom a dívala sa na neho s otázkou v očiach a zároveň sa mu trošku posmievala.
,,Nehovor mi Peiny! Moje meno znamená bolesť a nie boliestka!“ Konan sa na neho pozerala a potom sa začala strašne smiať.
,,Boliestka? Také slovo ani neexistuje! Hahahaha!“
Pein, ktorý sa po celý čas považoval za toho inteligentnejšieho mierne zružovel a pozrel sa na ňu.
,,Ts....“ nevedel čo mal na to povedať a malé sedemročné dievčatko sa len uškrnulo a utekalo do náruče svojej matky, ktorá ju už netrpezlivo prebodávala pohľadom.
Chlapec s oranžovými strapatými vlasmi vstal a frfľajúc ich nasledoval.
O niekoľko minút už obaja sedeli za stolom a chystali sa jesť polievku.
,,Peine, choď si umyť ruky.“ Ozvala sa mama chlapca, ale ten ju odignoroval a s úškrnom na tvári hodil Konan za tričko rezance. Tá sa zamračila a keď Peina nasurovo mama vytiahla do kúpeľne, nasypala mu do polievky takmer všetku soľ zo soľničky a spokojne čakala.
Všetci si posadali za stôl a zborovo poďakovali za jedlo. Zobrali misky a priložili si ich k ústam, keď v tom bol počuť akýsi divný pazvuk. Jedným očkom hodila po svojom kamarátovi, ktorý si oboma rukami držal krk a zhrozene prskal na všetky strany. Mala čo robiť, aby sa nezačala chichúňať. On okamžite vedel, kto to spravil a sľúbil si, že jej to nedaruje. A veru tak bolo. Ešte v ten deň po obede vyšplhal na strom a čakal kedy pôjde okolo, ale ona nechodila a nechodila a jeho dokonalý plán o tom, ako ju nastrašiť sa mu pomaly ale isto rozplýval pred očami. Keď už trčal na tom jednom konári aspoň dve hodiny celý doštípaný od červených mravcov, ktorí si boh vie prečo zmysleli vyliezť na strom, prestalo ho to baviť a zoskočil dolu. No čo... počká si na ňu neskôr a potom jej niečo vyparatí. Na to má predsa ešte dosť času.
V hlave spriadal ďalší plán a prechádzal sa po tráve, keď v tom nad sebou počul krik.
,,Z cesty!“
S hrôzou zdvihol hlavu, aby sa zadíval na Konan, ktorá už bola na polceste vo vzduchu a v tom dopadla na jeho hlavu, až sa obaja skácali na zem.
Konan sa pregúlila o pár centimetrov ďalej a začala plakať, zatiaľ čo Pein mal dojem, že má zlomený väz. Opatrne sa staval na nohy a zadržiaval slzy.
,,Mohla si ma zabiť!“ skríkol, keď sa tackavo snažil udržať a masíroval si krk.
,,Ty si mi skočil do cesty, je to tvoja chyba!“ hovorila pomedzi plač, zatiaľ čo pokulhávajúc utekala za svojou matkou, ktorá vybehla z domu, aby videla akú spúšť zasa tí dvaja napáchali.

,,Peine, už nie sme deti. Všetko sa zmenilo a teraz plánujeme zbierať bijuu. Čo teraz budeme robiť? Máš nejaký plán?“ spýtala sa dospelá Konan, kráčajúca popri svojom najlepšom priateľovi z detstva. Ten v čiernom plášti zastal a pozrel sa na ňu.
,,Iba my dvaja ich všetky nepochytáme. Vyhľadáme nových ľudí a vytvoríme organizáciu.“ Popreskakoval po kameňoch s ladnosťou, ktorú by mu závideli aj baletky a teraz stál na kameňoch a svoj pohľad premiestnil z jej dospelej tváre ponad vodu a rozbúrené vlny k červeným mrakom, ktoré sa kopili na obzore.
,,A ako vieš, koho máme hľadať?“ vzdychol si a odpovedal jej tónom z ktorého jej malo byť jasné, že sa pýtala skutočne hlúpu otázku.
,,Budeme zisťovať informácie o najnebezpečnejších nukeninoch, ktorí sa nachádzajú v každej krajine a vyhľadáme ich. Potom ich skúsime presvedčiť, nech sa k nám pridajú.“
,,Zabijú nás.“ Zaprotestovala vediac, že takto nehorázne riskujú.
,,Za pokus to stojí, nie? Alebo máš hádam strach, Konan?“ posledné slová vyslovil s menším výsmechom.
,,Ja nemám strach, Peiny.“ Vyvrátila mu to dotknuto a zdvihla bradu do výšky. Vždy sa ohrádzala, keď nechcela vyzerať slabo a Pein vedel, že keď ju podpichne, prestane mať strach. Mierne sa mu zježili chĺpky na krku, keď počul ako mu to vrátila. Vyzeral ako naštvaný buldog a tvár zvráštil do zúrivej grimasy. Tak mu nepovedala už veľmi dlho.
Nie, musí sa ukľudniť, žiadne zbytočné hádky. Trvalo mu, než ju presvedčil aby sak nemu pridala, nemieni ju stratiť iba kvôli svojej hrdosti.
,,Fajn. Mali by sme dať názov našej organizácii, aby sa o nás vedelo.“ Zamyslel sa nahlas a v tom ucítil, ako mu niečo dopadlo na plece. Prekvapene tam vzhliadol a ešte skôr, ako to zočil, začul čajku, ktorá ponad neho preletela. Čosi biele mal rozmazané po celom pleci.
,,Fuj!“ zaprotestoval znechutene a opatrne si zvliekol plášť tak, aby si tento „darček“ nenatrel do vlasov a hoci si myslel, že sa mu to podarilo, nebolo tomu tak, no on to nevedel, pretože si sám na seba nevidel.
,,Čo takto Súmrak?“ ozvala sa Konan, ktorá si ničoho nevšimla, ale začala sa hrať s pieskom a špičkou nohy do neho vyhrabávala jamku. To myslí vážne? Otočil sa na ňu a rozhodil rukami, znechutený jej nápadom. Tušil, že nechať ju pozerať ten film jej naruší mozog.
,,To nás môžeš rovno nazvať Twilight. Zbláznila si sa? Budeme všetkým na smiech, že sa opičíme!“ vyprskol na plné ústa a pozrel sa na svoje prázdne ruky, keď v tom mu došlo, že omylom vyhodil ten plášť z ruky a teraz padal dolu útesom k vode. Pozrel sa tam a skutočne tomu tak bolo. Do čerta. Dnes bude mrznúť. Naštvaný sám na seba si vzdychol. Bude si musieť kúpiť nový.
No to je teraz vedľajšie. Potrebuje základné poznávacie znaky pre jeho organizáciu a hlavne, nejaký názov.
,,Ale keď už... tak úsvit by nebol zlý,“ na moment sa zasekol, keď si uvedomil, že jedna z tých častí sa tiež volala úsvit ,,Akatsuki!“ dodal rýchlo. Hneď to znelo lepšie a nik si to s nimi nespojí.
,,Takže Akatsuki. Dobre, to je skvelé.“ Nadchla sa a on vycítil, že opäť myslí na tú ságu.
Rozhodol sa to ignorovať, pretože mu s tým pílila nervy ešte keď boli teenageri a on na to nemal nervy. Obrátil sa od tej scenérie a prezrel si jej jednoduchý čierny plášť. Spomenul si na červené mraky a už vedel, ako využiť ten nápad, ktorý mu vnukli.
,,Napadá ma, že by sme mohli mať červené mraky na plášťoch. Budeme iní. Ha! A potom, hm... obaja máme piercingy-“
,,Na to ani nepomysli s tými piercingmi. Bude na nich, či si chcú dať spraviť dieru do nejakej časti tela. Tie oblaky sú super, sama tie plášte vyrobím. A čo takto prstene?“ navrhla a zároveň ho spražila pohľadom.
,,To je zženštilé!“ ohradil sa a predstava, že by mal nosiť prsteň sa mu hneď prestala páčiť. Okamžite si vybavil nejaký strieborný, alebo dokonca zásnubný. No fuj, hrôza a des.
,,Nie, ak budeme mať každý prsteň, budeme rozdelení, bude to naša ďalšia poznávačka. Každý na ňom bude mať iný znak a inú farbu.“ Pein sa pozrel na Konan a oči sa mu rozšírili úžasom.
,,Si úžasná! Budeme prvá organizácia, ktorá bude mať štýl! Tak... ideme spraviť prvé plášte, ja dám vyrobiť prstene a pôjdeme ich nájsť!“ zvolal, ale to už prebehol okolo Konan nabudený a vzrušený a nevšimol si jej udivený výraz. Pohľadom hypnotizovala čosi biele, čo mal natreté na boku vlasov.
,,Peine, niečo máš-" začala, ale on si ju nevšímal.
,,Nemáme čas rečniť! Švihaj!" Namiesto toho, aby sa na ňu čo i len pozrel, bežal ďalej, nevediac, že na hlave má vtáčie exkrementy.
Už rozmýšľal, aké kontaktné čočky si kúpy, nech vyzerá hrôzostrašne a rešpektu hodne. Nie, že by tie piercingy na miestach, kde by to človek ani netipol, boli v pohode.
Konan len pokrútila hlavou a stisla pery. S tými prsteňmi si v skutočnosti robila srandu, ale pokrčila nad tým plecami. Keď sa mu to zapáčilo, prečo nie?