Dangerous Existence 14 - Láska je slepá

Tento diel venujem KAMI-CHAN k jej narodeninkám Dúfam, že si to užiješ. Lepší darček ti bohužiaľ neviem dať, tak dúfam, že toto to aspoň vynahradí. VŠETKO NAJLEPŠIE!

Díval som sa na neho s úškľabkom na tvári. Mal štyri chvosty a hrozivo vrčal. Navlhčil som si pery a zaklonil hlavu, aby som mohol nasať ten vzduch, ktorý sa napĺňal smrťou. Zahnal sa po mne a ja som použil krídlo, aby som sa ochránil. Odskočil som zopár metrov dozadu ako ma jeho náraz odsotil a hneď na to som sa rozbehol a rýchlo sa premiestnil za neho. S chodri vrieskajúcim v ľavej ruke som na neho zaútočil, ale odrazil ma jedným z chvostov, ktorý ma zasiahol a ja som preletel niekoľko metrov dozadu. Krídla som použil, aby som zabrzdil pád. Jedno z nich sa mi zakliesnilo o jeden zo stromov. Cítil som, ako mi trhá kožu, keď som sa snažil vymaniť z tej pasce. Prebehol som niekoľko metrov doprava.
Priskočil ku mne a opäť sa po mne zahnal, ale z otočky som ho jedným presne miereným kopom rovno do tváre donútil ustúpiť zopár krokov. V tom som ucítil zvláštny výboj a zbadal, ako otvára ústa a v nich sa mu formovala chakra. Do pekla! Vyskočil som do vzduchu práve včas, pretože tá chakra sa prehnala práve na tom mieste, kde som ešte pred pár sekundami stál a spálila všetko v okolí.
Namáhavo som dýchal a všetko vnímal ako v zrýchlenom filme. Odrazil som sa od stromu a zozadu ho zdrapil. Cítil som, ako sa mi vzpiera a jeho telo mi spôsobovalo zvláštne pocity, akoby mi vibrovala celá pokožka a teplo sa mi šírilo až do žalúdka. Ucítil som smrad spáleného mäsa a bolesť na rukách ma upozornila, že jeho chakrové telo ma páli. Pokrčil som kolená a z celej sily sa vzoprel gravitácii. S jeho telom v rukách som sa odrazil a dopomohol som si krídlami, aby som sa vzniesol ešte vyššie. Potom sa mi podarilo dostať nad neho a obrátil som celú svoju váhu proti nemu. Zrazil som ho k zemi a počul, ako mi vietor píska okolo uší a v tom sa ozval hlasný náraz a jeho telo sa vrylo hlboko do zeme. Okolo nás sa utvoril veľký kráter a on zúrivo vrčal a metal sa, zatiaľ čo ja som stál nad ním a chystal sa použiť pečate. Dúfal som, že ho to aspoň trochu otrasie, ale očividne takmer vôbec necítil bolesť. Uškrnul som sa. O to zaujímavejšie to bude.
Čosi sa mi ovinulo okolo hrude a odhodilo ma to z jeho dosahu. Až po chvíli som si uvedomil, že to bol jeden z jeho chvostov, ktorý mi zanechal stopy na hrudníku. Prevrátil sa na všetky štyri a v stotine sekundy zdvihol jednu zo svojich láb a z celej sily udrel do zeme. Tento krát som sa díval, ako sa prasklina a silná tlaková vlna blíži ku mne a ničí všetko v dosahu. Tvrdý náraz do pŕs ma poslal cez niekoľko ďalších stromov do vzdialenosti dvadsiatich piatich metrov od líščieho Naruta.

Keď som videla, ako Sasuke škrtí Tenten, hrdlo aj žalúdok mi zvieralo od strachu. Chcela som skočiť dolu, ale moje nohy odmietali poslúchať. Chcela som urobiť hocičo. Zastaviť ho, zachrániť ju, pomôcť mu ovládnuť to. V prvom momente som si myslela, že ju chce skutočne zabiť, vyzeralo to tak, že to robí úmyselne. Ale niečo na jeho výraze, niečo v tom kŕčovitom zovretí jeho tela mi prezrádzalo, že toto vôbec nechcel. Jeho zmučený výkrik plný utrpenia, bolesti a odmietania sa mi zaryl tak hlboko do mysle, naplnil moje uši takou hrôzou, že mi takmer stuhla krv v žilách.
Tsunade-sama k nemu dobehla a začala robiť sériu akýchsi divných pečatí. V tom, akoby nejaká tlaková vlna odhodila Sasukeho od Teten, ktorá sa zviezla na zem a zostala tam ležať, zatiaľ Sasuke letel dozadu, stále neschopný pohybu a tvrdý náraz ho zastavil, až sa omietka okolo jeho tela rozpraskala. Zviezol sa po nej na zem a celý sa chvel, zvíjajúc sa v mukách. Bolo to ako vtedy... keď som ho našla. Mala som strach, ale aj keď bol odmeraný, hnusný a zničený, priťahoval ma. Vtedy som bola vyvedená z miery, že som pri ňom tak blízko, že som cítila jeho telo na svojom a to som mu len pomáhala aj napriek jeho protestom.
A teraz mi takmer zabil kamarátku.
A ja? Ja som tam stála a dívala sa na to všetko, čo sa tu dialo. Už mi bolo jasné, že má ten náramok. Nebolo to len podozrenie, ale Tenten ma naozaj vystrašila. Vôbec som nečakala, že by urobila takú hlúposť. Vybrala sa na samovražednú misiu, alebo čo?! Veď musela vedieť, ako to môže dopadnúť! Zmietala som sa v hroznej vojne, ktorú som viedla sama so sebou. Jedna moja časť chcela utekať za ním a pomôcť mu, zatiaľ čo druhá na mňa kričala, že ani neviem, či je Tenten nažive. Ako správna kamarátka musím ísť za ňou! Na moment mi v hlave skrsla otázka - koho uprednostňujem? Sasukeho, alebo Tenten? Arogantného chalana, ktorý sa so mnou zahráva, ubližuje mi a aj napriek tomu zbožňujem každú jeho čiastočku existencie, alebo najlepšiu kamarátku, jedinú v tejto liečebni, ktorá sa je ochotná za mňa pobiť? Pane Bože! Ja som taká husa! Prečo tu rozmýšľam nad takýmito vecami?! Musím ísť za Tenten. Ona tam leží a neviem ani či dýcha, zatiaľ čo Sasuke aspoň javí známky života.
Preskočila som zábradlie a dopadla na zem. Ku podivu ten náraz nebol silný, akoby som dokázala udržať balans, ani som sa nezatackala a neprevážila sa do jednej strany keď som sa vyrovnala. Chodidlá ma síce odspodu nehorázne pálili, ale to bolo vedľajšie. Rozbehla som sa smerom, kde bola Tenten a okolo nej sa nachádzal hlúčik ninjov a medikov, zatiaľ čo k Sasukemu prebehla Tsunade a Naruto ho zdvíhal zo zeme. Nechápala som ich vzťah a bol mi neskutočnou záhadou. Ale mám taký dojem, že všetko, čo je spojené so Sasukem je záhada.
Dobehla som k skupinke a prestŕkala sa dopredu. Takmer sa mi od úľavy zatočila hlava, keď som zbadala Tenten, ako sedí na zemi a šúcha si krk.
,,To bolo ochlp.“ Vzdychla si potichu a pozrela sa na mňa.
,,Si nehorázne hlúpa!“ vynadala som jej, načo sa ona začala smiať a len mykla plecami.
,,Odveďte ho do nemocničného krídla. Okamžite!“ Tsunadin krik sa rozliehal celým priestorom a ja som sa otočila tým smerom ako v tranze. Videla som Tsunade ako rozráža dvere za dverami a Naruta, ktorý vliekol bezvládneho Sasukeho za ktorým sa ťahala malá cestička pokropená kvapkami krvi. Zamrzla som a hrdlo mi stiahlo od strachu. Bude v poriadku? Čo sa mu to mohlo stať?

O dve hodiny som sedela s Tenten u mňa na izbe a sledovala slabunké modriny, ktoré sa jej začínali objavovať na každom kúsku tela. Pretiahla sa a zaskučala.
,,Musí to bolieť.“ Zašepkala som a pozrela sa na svoje chvejúce sa ruky. Tenten bola v poriadku, čo ma tešilo. No stále som mala strach o Sasukeho. Zožieralo ma to zvnútra a nahlodávalo každý kúsok mojej mysli. Je v nemocnici, alebo už na izbe? Ako mu je?
,,Ále, to je v pohode. Skôr by som sa chcela baviť o niečom úplne inom.“ Do jej hlasu sa vkradlo vzrušenie a ja som vedela o čom sa chce rozprávať.
,,Tenten, ja som ti hovorila, že mám podozrenie, že Sasuke má ten náramok, lebo som dnes ráno cítila pod jeho košeľou čosi kovové. Nechcela som, aby si to zisťovala. Aj tak nám to je na nič a ani ma to nezaujíma. Mohla si mu ublížiť, alebo-“ nenechala ma dohovoriť, namiesto toho ma chytila za plecia a pozrela mi rovno do očí.
,,Sakura, vieš si predstaviť čím môže ovplývať? A či tu je len on? Stavím sa, že je ich tu viac. Musí mať nehoráznu silu a ešte k tomu, keď je z Uchiha klanu!“ jej nadšenie pre takéto veci som vôbec nezdieľala. Po prvé, som im veľmi nerozumela a po druhé, mne šlo o Sasukeho ako takého a nie o jeho silu, alebo tajomstvo.
,,Prepáč Tenten, ale naozaj si ma sklamala. Čakala som od teba aspoň štipku rozumu a tolerancie, či porozumenia.“ Zamrmlala som a striasla jej ruky z mojich ramien. Nechala ich spustené pozdĺž tela a dívala sa na mňa s otázkou v očiach a vyzerala, že ju moje slová zaskočili. Postavila som sa a kráčala k dverám.
,,Mala by si sa mu ospravedlniť.“ Ozvala som sa, keď som chytala kľučku.
,,To určite. Povedal, že nás obe zabije. Tak prečo by som to mala robiť?“ Vyprskla a sadla si na stoličku chrbtom ku mne.
,,Vieš, ja sa mu ani nedivím. Bolo to jeho tajomstvo, ktoré sa snažil udržať a asi sa mu s tým nežije ľahko. Ja idem...“ nevedela som, či ju chcem neskôr vidieť, alebo nie. Proste som si od nej potrebovala oddýchnuť. Vyčistiť si myseľ a až potom sa uvidí, čo bude ďalej. Ale teraz by som sa mala ísť ospravedlniť Sasukemu za všetky tieto veci. Za jej správanie a moju hlúposť. Na moment som si spomenula, čo Tenten povedala. Ts... nie, to neurobí. A ak hej, tak tomu nezabránim.
Otvorila som dvere a vyšla von. Rozhodla som sa, že najskôr skúsim jeho izbu a až potom pôjdem do nemocničného krídla. Kamery nad mojou hlavou potichu bzučali, keď sa otáčali a sledovali ma. Lúče zapadajúceho slnka sfarbili chodbu do krvavej a ako som tak kráčala do neznáma, nevediac či idem na vlastnú popravu, na ktorú som očividne šla dobrovoľne, alebo idem za ním a... neviem, čo sa stane, možno sa mi otvorí – kamery prestali bzučať a v časti, kde sa nachádzala jeho izba bolo neskutočné ticho, ktoré bolo až mŕtvolné a srdce mi bilo ako zvon. Stála som tam ešte chvíľu, než som nabrala dostatok odvahy. Rozum mi vravel, aby som tam nešla, ale nepočúvala som ho. Namiesto toho som cítila, ako ma moje telo ťahá tým smerom a núti ma zdvihnúť ruku a zaklopať na jeho dvere. A tak som aj urobila. V duchu som rátala sekundy, než sa otvorili dvere a jeho čierne oči ma prepichli pohľadom plným skrývaných pocitov, ktoré nechcel a možno ani nevedel dať najavo. V okamihu, ako som cítila, že ma chytil za tričko a prudké trhnutie ma donútilo urobiť pár krokov, ocitla som sa v jeho izbe pritlačená na stenu.
Uprela som pohľad na jeho náramok a takmer prepočula jeho otázku. Takže je v poriadku. Mohla som si to myslieť. On zvládne všetko. Svoju odpoveď som zašepkala a sama sa divila, kde som nechala svoj ustráchaný a roztrasený hlas. Na lesklom kove sa pohrávali slabé lúče slnka, ktoré dnu žiarilo cez pootvorené okno. Nedokázala som z neho spustiť oči. Čo taká vec dokáže? Čo urobí? Čo je zač tento človek, do ktorého som sa nenávratne zamilovala? Áno... konečne som si to priznala. Práve teraz a práve v tejto chvíli, kedy sa jeho ruka ocitla na mojom odhalenom krku a tisla ma k stene. Teraz mi jedným prstom nadvihol bradu a na moment som si dovolila oklamať samu seba a nahovoriť si, že to malo byť nežné gesto. No jeho slová túto predstavu okamžite zmazali. Musela som sa pozrieť do tých čiernych očí hypnotizujúcich tie moje. Boli ako magnet. Príťažlivé, tmavé, neopísateľné... možno by som ich mohla prirovnať čiernej diere, v ktorej sa stratím a nikdy nebudem vedieť, čo ma čaká v tej ničote.
,,Ja to nikomu nepoviem.“ Upozornila som ho a v tom sa jeho pravý kútik úst nadvihol. Nebol to úsmev, skôr úškrn, ale predsa. Pre mňa to bolo viac ako môj život. Naklonil sa ku mne a do nosa mi udrela jeho vôňa. Z tej arómy sa mi srdce rozbúšilo a jeho slová mi spôsobili zimomriavky. Takže toto má byť koniec?
Ani neviem prečo som sa ho to pýtala, keď som veľmi dobre vedela jeho odpoveď. Hlas mi preskočil a odvaha ma opustila. No zomrieť rukou niekoho milovaného je asi krajšie, ako zostať mŕtva niekde v lese, nie?
A v tom prišlo poznanie. Les... krv... výbuch. Bolesť! Krik, oheň, vietor, blesky, padajúce stromy... všetko sa mi premávalo pred očami a mala som pocit, že sa zosuniem dolu po stene. V kolenách som pocítila slabosť a snažila sa udržať na nohách. Nahmatala som jeho košeľu a z celej sily ju zovrela. Potrebujem sa udržať na nohách. Nesmiem pred ním padnúť na kolená.
A bolo to tu znova. Ten divný pocit poznania. Zatvorila som oči. Tmavá silueta stojaca nado mnou. Moje pery vyslovujúce prosbu o pomoc. Hrozná bolesť a vzápätí nadnášajúci pocit, keď ma niesol na rukách a potom, potom neskutočný chlad, keď ma pokladal do bielej pokrývky.
Niečo teplé sa mi ovinulo okolo krku a len to podporilo moju triašku, ktorá sa vo mne zberala. Spomienky boli matné, akoby cez ne bol prehodený silný závoj. Boli rozmazané a zvuk? Žiaden.
No jeho tvár som videla. Čierne oči prepaľujúce tie moje, strapaté havranie vlasy padajúce do bledej tváre a silné ruky pritískajúce si ma na svalnatú hruď.
Takto som si ho chcela pamätať. Alebo možno mi nevadil ani tento Sasuke naháňajúci hrôzu. AJ napriek všetkému ma stále priťahoval. Práve on. Ale prečo mi to tajil? Prečo sa nepriznal?
Ostrý výbuch ma vytrhol z myšlienok v momente, kedy sa jeho prsty zovreli okolo môjho krku, no nestihol ešte vynaložiť dostatočnú silu stisku. Strhol sa a ja som prudko otvorila oči. Na moment som si nebola istá, či som naozaj v tejto miestnosti, alebo opäť putujem do svojej zabudnutej minulosti.
Jeho záhadný pohľad sa zavŕtal do mojich očí a dlane ma zaštípali, keď som si uvedomila, že už nedržím jeho košeľu. Vlastne, skôr ako som sa stihla spamätať, nebolo po ňom ani stopy. Zato ohlušujúci hluk mi narážal do uší a spôsoboval, že som takmer ohluchla.
Stála som na mieste ešte niekoľko minút a počúvala srdcervúci krik ľudí, či už od bolesti, alebo strachu. V tom niekto vbehol do izby a rozhliadol sa.
,,Sasuke!“ ostrí výkrik rezajúci uši ma prebral z tranzu, do ktorého som sa dostala.
Naruto, ktorý sa rozhliadal zamrzol a zostal na mňa pozerať.
,,Kde je?“ spýtal sa ma a zvýšil hlas, aby prekričal ten hluk.
,,Preč...“ sklonila som hlavu a počula len Narutove nadávky, keď sa vyrútil z miestnosti a strmhlav sa vrhol do toho chaosu. Je preč... preč, preč, preč. Odišiel. Utiekol. Už ho neuvidím. Ako som to vedela? Netuším. Jednoducho som to vycítia. Už ho nikdy neuvidím? Nie! To nemôžem dopustiť! Musím ísť za ním! Netuším kam mohol ísť, neviem kde presne by mohol byť, ale to nezabránilo mojim nohám aby sa rozbehli. Vybehla som na chodbu a chcela zabočiť doľava, keď som zbadala obrovskú ohnivú guľu, ktorá sa na mňa valila. Napadli nás a teraz sa dostali až do budovy. A ja? Čo mám robiť? Obzrela som sa a v sekunde sa vrhla proti presklenému oknu. Prerazila som sklo, ktoré sa mi zarylo do mäsa a padala celé jedno poschodie. S výkrikom bolesti, ktorý som v sebe dusila som dopadla na zem, ale nebolelo to tak, ako som očakávala. Na niečo som dopadla. Trvalo mi asi desať sekúnd, než som bola schopná pohybu a pokúsila som sa vstať. Zaprela som sa o trávu a pri tom si vryla kúsky skla hlbšie do dlane. Krv mi po tele stekala cícerkom a ja som konečne otvorila oči. Môj nos zacítila akýsi zápach. Obhoreli mi končeky vlasov a podrážky na topánkach sa mi takmer roztopili.
Zapozerala som sa pod seba, aby som zistila na čo som to dopadla. S hrôzou som zistila, že sú to dvaja neznámi ľudia, ktorí ležali na zemi a krv pod nimi tvorila mláku. Zvalila som sa z nich a s hrôzostrašným zajačaním zaspätkovala späť. Po štvornožky som liezla po zemi, hoci som bola otočená chrbtom k tráve a plazila som sa čo najďalej od nich. Bože môj! Ja som dopadla rovno na dve mŕtve telá! Na ľudí, ktorí mali rodinu, sny a ktorým ešte pred chvíľou bilo srdce! Obaja mi ležali chrbtom a ja som si v tej sekunde pomyslela, že keby som videla ich tváre, asi by som hneď v tej sekunde zošalela. Podarilo sa mi prevrátiť a postaviť sa na nohy, hoci som sa niekoľkokrát potkla. Vbehla som do tmavého dymu a zadržala dych, čo mi len stačil. Kde bola tá brána, kde? Nevedela som ju nájsť, ale zbadala som obrovskú dieru v múre. Preliezla som cez ňu a zvrtla sa doľava, aby som našla miesto, kde sa mala nachádzať vstupná brána. Potkýnajúc sa o vlastné nohy som dorazila na to miesto a spoznala som ho len vďaka tomu, že mi pri nohách ležalo žeravé tepané železo.
Zbadala som letieť kunai a skočila za najbližší strom. No neletel na mňa ale na niekoho úplne iného. Nahrnulo sa tam niekoľko ninjov a začal sa taký zúrivý boj, že som nevidela nič viac, než len šmuhy. Musím nájsť Sasukeho. Musím. Kam mohol ísť? Kam?
Ako na znamenie sa niekde v diaľke ozval výbuch a vnútorný hlas mi našepkával, že je tam. Rozbehla som sa tým smerom, skrývajúc sa poza hrubé kmene a kríky. Trvalo to na porazenie dlho, než som sa dostala od jedného stromu k druhému a od toho k ďalšiemu. Premýšľala som nad tým, čo sa tam môže diať. Vyzerá to na boj, ale že by Sasuke s niekým bojoval. A s kým? Dych sa mi zrýchlil a dlane sa mi začali potiť. Už som blízko. Už len kúsok. Doznievajúce zvuky nehorázneho zvieracieho revu a výbuchov sa blížil. Vo vzduchu som cítila čerstvú zem a elektrický výboj.
Prudko som zabrzdila, keď sa rovno predo mňa zvalil strom. Utrela som si spotené čelo a preskočila ho. V tom som zastala, ale len na mizivú sekundu. Videla som stáť postavu uprostred rozrytej zeme a rozpraskaných skál. Bola sama. Stála mi otočená chrbtom a ja som mala dokonalý výhľad na jeho krídla. Vyzerali tak zvláštne, tak desivo. Ako dve obrovské ruky s pazúrmi. Zasekla som sa. Mal na sebe tmavé nohavice a biela košeľa mu viala okolo pásu. Dlhé modré vlasy mu trčali na všetky strany.
Sasuke? Opäť ďalší záblesk a svetlo ma oslepilo. Zaclonila som si oči a pokúšala sa poriadne zaostriť. Dívala som sa na postavu čohosi, čo som nevedela pomenovať, ale tušila som, že to je Sasuke. Je to on. Určite!
Cítila som ako mi srdce poskakuje pri pohľade na neho a to sa stávalo len v jeho prítomnosti. Stál na mieste a počula som divný zvuk. Zadúšal sa akýmisi pazvukmi a trhane sa nadychoval. Jednu ruku mal položenú na tvári, aspoň tak sa mi zdalo. Rozbehla som sa jeho smerom s výkrikom v ústach.
,,Sasuke!“ otočil na mňa svoju zvraštenú tvár od emócii. Uprostred mal čiernu hviezdicu a žlté oči ma vyhľadali. Takže je to on, keby nebol, tak nereaguje na svoje meno. Čo sa mu to stalo? Ako to vyzerá?
Prebehla som posledné metre a vrazila do jeho tela takou silou, že keby som sa nezachytila okolo jeho krku rukami, určite spadnem. Očividne bol prekvapený, pretože nestihol vôbec reagovať. Ani sama som netušila čo v tejto chvíli robím, vedela som len to, že... hoci vyzerá tak hrôzostrašne, síce to nie je ten Sasuke na ktorého som zvyknutá, nemá bledú tvár, tmavé oči, arogantný úsmev a čierne strapaté vlasy, musím ho pobozkať. Pobozkať skutočne toho netvora, ktorý sa po celý čas skrýval pod tou krásnou tvárou. Milovala som ho aj napriek tomu. Obe jeho stránky ma priťahovali. Stále to bol on aj keď v inej podobe. Moja spása, moja skaza, môj anjel v koži diabla.
Možno ma zabije, možno ma nechá ísť a možno ma zoberie so sebou. Mala by som pociťovať strach, ale namiesto toho sa mi kolená klepali vzrušením nad tým, že som tak blízko pri ňom. Tak blízko pri tomto novom a neznámom Sasukem. Pritisla som svoje pery na tie jeho úzke, neznáme, chutiace po krvi a cítila, ako jeho telo stuhlo. Každý sval sa premenil na kameň. Bolo mi to jedno, všetko mi bolo jedno. Len tento okamih, kedy som spojila naše pery – len na tomto okamihu mi skutočne záležalo.