Najlepší priatelia - Sasukeho ťažký deň

Kým začnete čítať, rada by som Vás upozornila, že : Sasuke nikdy neopustil Konohu a celý Uchiha klan je nažive.

Zobudili ma ostré slnečné lúče, ktoré mi svietili priamo do tváre. Ubolene som vstal a dovliekol som sa do kúpeľne. Osprchoval som sa a keď som vyliezol zo sprchy a pozrel do zrkadla, neveril som vlastným očiam.
„Do r*ti!“ Kde sú moje krásne čierne vlasy? Namiesto nich mi teraz z hlavy trčalo blonďavé hniezdo. Toto je zlý sen! Modré oči, čiarky na lícach... Dokonca aj hlas mám ako on! Nie, nie, nie! Za noc som sa zmenil na Naruta!
Keby hoci na Kibu alebo Nejiho, ale na neho? Počkať! Možno je to len genjutsu. Modlím sa nech je to genjutsu!
Vytvoril som rušivé vlny v svojej chakre a s nádejou mrkol späť do zrkadla. Nefunguje to! Tak toto si s Narutom vybavím! Vtom ma trklo. Ak som ja v Narutovom tele, potom on... dočerta. Okamžite som na seba hodil prvé, čo mi prišlo pod ruku a vyskočil som z okna. Snáď stihnem zažehnať najväčšiu pohromu skôr, ako mi ten pako zničí reputáciu.

Po strechách som uháňal priamo k Narutovmu bytu a zaklopal som mu na dvere. Nič. Zazvonil som. Skúsil som stlačiť kľučku a na moje počudovanie nebolo zamknuté. To je hlupák.
Vbehol som dovnútra a vytreštil oči na ten neporiadok. Po zemi sa váľali obaly od instantného ramenu, akési papiere a tričká. Bordel ako v tanku.

Na posteli sa rozvaľoval... teda, SOM sa rozvaľoval ja. Presnejšie povedané, Naruto v mojom tele. Bol pokrútený v takej polohe, až som dúfal, že sa takto už nikdy neuvidím. Zo steny som schmatol zrkadlo a pripravil sa. Nakopol som ho do zadku v srdiečkových trenírkach. Ako si na seba mohol obliecť takú ohavnosť? Ja by som mal byť asi ticho s tými medvedíkovými boxerkami, ale o tom nikto nevie.
„Hej!“ vyskočil z postele a omámene na mňa hľadel.
„Najprv sa pozri do zrkadla.“ Podal som mu ho.
„Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaa! Čo si mi to urobil?! Ak ja vyzerám takto, ty potom musíš byť... To je hrozné, ako to vyzerám, ja nechcem vyzerať ako ty!“ okamžite spustil krik a vydesene okolo seba mával rukami. Bože, to je trápne.
„Sklapni!“ zreval som. Okamžite zmĺkol, ale výraz hrôzy ho neopúšťal. „Neviem, čo sa to stalo, ale musíme niečo urobiť! Nikto na to nesmie prísť, asi by som umrel od hanby.“
„Hej, čo to má znamenať?!“ rozčúlene vybrechol mojím hlasom. Horúčkovito som rozmýšľal.
„Naruto, teda... uch. Budeš sa musieť správať ako ja.“ zahlásil som a vlasy mi vstali dupkom. Naruto navliekol moje telo do tých jeho orandžových handier. To je katastrofa! „To znamená, že...“ sťažka som preglgol, „že si aj vymeníme šaty.“
„No fuj!“
„Sklapni, a vyzliekaj sa!“ Hneď som tie slová oľutoval.
„Tak fajn.“ zahundral a hodil mi svoje šaty. Ja som si medzitým vyzliekol svoje oblečenie a keď Naruto videl moje boxerky, vybuchol v hurónsky smiech.
„Čo sa smeješ, ty hlupák? Pozri sa na svoje!“
„Tie sú od Hinaty! Je to darček z lásky!“ Uchechtol som sa a natiahol si nohavice.
„Mimochodom, nie, že mi urobíš hanbu! Správaj sa ako ja! Ak to pobabreš...“ pohrozil mi, na čo som si odfrkol.
„Určite sa zvládnem správať ako hyperaktívny blázon, len ty nezabudni, koho telo máš!“ pohŕdavo som povedal a vyšiel z dverí. Toto nedopadne dobre...

„Hej, Naruto! Nemáš chuť na ramen?“ zakričal Kiba a Chouji vedľa neho sa široko usmial. Dopekla!
„Prepáčte chalani, teraz nemôžem!“ zakričal som na nich.
„Tak dobre, my už pôjdeme!“ nedočkavo zvolal Chouji a už mu tiekli slinky. Kiba sa na mňa tak divne zadíval, ale potom pokrčil plecami a pobral sa za Choujim. Uf, unikol som len o vlások.
Ale ako sa vyhovorím nabudúce? Ak bude nejaké nabudúce, pretože momentálne mám ľahké samovražedné sklony.

„Naruto-kun!“ počul som a zozadu ma objali dve ruky vo fialovej látke. „Chýbal si mi.“ Na chrbáte som cítil dva kopčeky. Hmm, tak taký je to pocit, keď má dievča prsia...
„Hin-Hinata!“ vytisol som zo seba a pocit paniky sa vo mne stupňoval. Otočil som sa k nej tvárou a ledva som uhol pred jej našpúlenými perami, ktoré mi vzápätí pristáli na uchu. Zasmiala sa.

Som v kýbli. Som totálne v kýbli! Ako sa z toho vykrútim, nemôžem podvádzať Sakuru! A nechcem ani Narutovi a Hinate pokaziť vzťah! Prečo ja?!
„Poď so mnou.“ chytila ma za ruku a ťahala smerom do parku. Nasledoval som ju. Dokelu, nič mi nenapadá!

V parku ma viedla do odľahlej časti. Okrem nás tam nikto nebol. Skôr, ako som si stihol uvedomiť, čo chystá, sotila ma na lavičku a obkročmo mi sadla na kolená. Rozopla si mikinu a mne sa naskytol výhľad do jej výstrihu.
„Naruto-kun...“ vzdychla mi do ucha a vrhla sa perami na môj krk. PANIKA! Myslel som, že je hanblivá, ale ona si to chce rozdať priamo tu na lavičke?! Nikdy by som si nepomyslel, že skončím znásilnený Hinatou. Neostáva mi nič iné len... Dvihol som ruky k jej krku a omráčil som ju. Práve včas!

Položil som ju na lavičku a zapol si nohavice. Čo to s ňou ten Naruto robil, že je taká dračica? A s*kra. Naruto, ak sa opovážiš...

Práve som bežal po hlavnej ulici, keď som vrazil do Naruta, teda do seba.
„Naruto, dokelu, netušil som, že Hinata je taká, mal si ma varovať! Unikol som len o vlások!“ vydýchol som si na lavičke, kde sme si sadli.
„Keď už o tom hovoríme, Sakura má tiež dosť hravú náladu...“ skleslo poznamenal a utrel si čelo. „Mali by sme zájsť za babčou, určite si bude vedieť dať rady.“
„Tak dobre, pretože ja to už ďalej nezvládnem...“ Naozaj, a to ešte ani nie je poludnie. Okamžite sme sa rozbehli k budove Hokage.

Našťastie, Tsunade bola v dobrej nálade, pod tým rozumej = mala vypité, a prijala nás. Vysypali sme zo seba čo sa stalo a ona sa rozrehotala. Po minúte už Naruto zreval:
„Babča! Čo je na tom smiešne?! Veď je to horor!“
„Súhlasím, chcem naspäť svoje telo!“ zavrčal som a prekrížil si ruky na prsiach. Tsunade sa na nás pozrela. Spôsob, akým sa na nás pozrela sa mi vôbec nepozdával.
„No, takéto niečo sa stane len raz za päťsto rokov. Hehe.“ Mala by prestať piť. „Stane sa to len najlepším priateľom a vraj jediným prostriedkom na zvrátenie tejto výmeny je... hahaha... Je...“
„Čo je to?!“ zrevali sme obaja. Nech to už zo seba vymáčkne!
„Je to bozk. Hehehe! Musíte sa pobozkať!“

Pozrel som sa na Naruta, ktorý ozelenel v mojej uchihovskej tvári. Ja som určite vyzeral rovnako. Čo je to za stupídnosť?!
„Myslím... Myslím, že sa dogrciam.“ zapotácal sa.
„Niečo mi hovor.“ Už zase?
„Skutočne chlapci, nemáte inú možnosť. Nechám vám súkromie.“ Tsunade vyšla z kancelárie a z chodby bolo ešte počuť jej smiech: „Tak to je dobré, hahahaha...“

Úkosom som pozrel na Naruta, ktorý vyzeral, akoby mal vyvrátiť traktor a pristúpil som k nemu. Zašermoval pred sebou rukami a s výrazom hrôzy ustúpil na dva metre odo mňa.
„Odstúp!“ Naštval ma. Ja chcem späť svoje telo!
„Naruto, ak ma nepobozkáš, pobozkám ťa ja.“ ľadovým hlasom som zahlásil a blížil som sa k nemu. Ešte nikdy som nepovedal toľko gayovsky znejúcich viet za jeden deň.
„Tak fajn, ale rýchlo!“ zakňučal a pricapil svoje pery na moje. Eeeech, dúfam, že už ho nikdy nebudem musieť pobozkať!

Ihneď, ako sa naše pery spojili, pocítil som jemný ťah a keď som otvoril oči, bol som späť v svojom tele. Ale niečo nebolo v poriadku. Stále som bozkával Naruta! Odsotil som ho a rýchlo som si rukávom utieral pery.
„No konečne!“ s úľavou si povzdychol Naruto. Vražedne sme sa na seba pozreli.
„Nikomu ani muk!“
Niekedy máme také podobné myšlienky, že ma to desí. Ale možno je naozaj môj najlepší priateľ...