Vráť sa, Sasuke...

Tichý teplý vánok jemne láska moje vlasy a tie mi mäkko hladia tvár. Stojím pred ním.

Zmenil sa. Je vyšší a bez čelenky mu vlasy padajú do tváre. Krásne havranie vlasy, o ktorých som toľkokrát snívala... Každú noc, každú jednu moje slzy zmáčali vankúš len kvôli nemu. Odišel, opustil ma. Vlastne, nikdy ku mne neprejavil ani náznak sympatií, ako môžem povedať, že ma opustil? Jemu je to jedno, dokonca aj teraz sa na mňa díva s kamennou tvárou. S tvárou, po ktorej šaleli všetky kunoichi v dedine. Je krásna a predsa... temná. Temnota v ňom bola vždy. Teraz sa len dostala na povrch.

Môj pohľad kĺže ďalej po jeho postave. Široké ramená a ruky má spustené pri tele. Napriek tomu, že teraz vyzerajú nehybne viem, že je kedykoľvek hotový zaútočiť. Je schopný neľútostne zabíjať a bez mihnutia oka sa postaviť nepriateľovi.

Čierno-čierne oči sa tvrdo upierajú do jasnomodrých. Naruto.

Stojí vedľa mňa. Vidím, ako zatína päste, ako napína čeľusť. Cíti to rovnako ako ja? Nepochybne. Vytrpeli sme si rovnako. Sľúbil mi, že mi ho privedie naspäť. Že mi ho vráti. A teraz? Stojíme oproti sebe a nie sme schopní povedať ani slovo. Aspoň ja nie. Vyjavene na neho hľadím a srdce mi búši ako o život. Mám pocit, že sa mi rozletí hruď.

„Naruto.“

Ten hlas. Vyšiel z jeho pier a ja som sa zachvela. Prenikol mi celým telom a vydesil ma. Taký chladný. Plný pohŕdania. Bol taký vždy, ale vtedy to bolo iné. Vtedy sme mali puto.

Máme ho aj teraz. Neverím, že by niekto mohol byť tak bezcitný a preťal by ho. Dokonca ani Sasuke. Celý ten čas, odlúčený od priateľov, kolegov, čo ho celý ten čas držalo pri rozume? Pomsta. Nenávisť. To puto, pomaly rozožierané týmito dvoma pocitmi, to puto sa začalo trhať. Ale ešte nie je neskoro. Nie je neskoro zachrániť ho. Dúfam, že sa nemýlim.

Spolu s Narutom sme sa vydali po jeho stopách. Hltali sme každý kúsok informácie o ňom, neúnavne sme sa vypytovali každého koho sme stretli. Zo začiatku to vyzeralo veľmi beznádejne. Nespočetne veľa krát mi už dochádzali sily, ale Naruto nedopustil, aby som stratila nádej. S úsmevom ma chlácholil a práve ten úsmev mi zakaždým dodal silu a odhodlanie.

„S-Sasuke!“ Konečne sa mi podarilo oslobodiť si hlasivky.
„Kedy to vy dvaja pochopíte?“ otrávene zavrčal a v očiach sa mu aktivoval sharingan. Utrela som si slzy, ktoré mi nevdojak vytryskli, ale vzlyk som už potlačiť nedokázala.
„A kedy to pochopíš ty? My sa nikdy nevzdáme! Pokým budeme dýchať, nevzdáme sa snahy priviesť ťa späť!“ zakričal Naruto. Čo sa stalo potom som absolútne nestihla zaregistrovať.
Sasuke stál pri nás. Kedy sa pohol?

To je jedno. V okamihu som mu visela okolo krku. Napäl sa a odtrhol moje ruky z jeho krku. Držal mi zápästia a díval sa mi priamo do očí. Je to možné? Pred malou chvíľkou som počula jeho srdce tĺcť. Nie hocijako. Bilo splašene a rýchlo. Odhodlala som sa.

„Sasuke, prosím... Vráť sa. Vráť sa ku mne.“ Úpenlivo som na neho hľadela, pokúšala som sa v ňom nájsť aspoň nejaký cit, pozostatok minulosti. Po chvíli, ktorá mi pripadala ako storočie, som zavrela oči. Nepoužil na mňa sharingan, neurobil to. Pýtam sa: Prečo?

Oprel si čelo o to moje. Vyplašene som otvorila oči. Cítila som jeho dych prechádzajúci cez pootvorené pery. Blížili sa ku mne. Takmer som nedýchala, keď mi pustil ruky a tie svoje položil na môj krk. To, čo som v tej chvíli cítila sa nedá popísať. Znova som sa ponorila do tmy.

Jeho pery sa dotkli mojich. Mäkkučko, jemne, akoby mi na nich sadol motýľ. A potom to bolo preč. Len slabnúci šepot. Tie slová na mňa boli priveľa. Klesla som na kolená.

„Sasuke...“
Bol to Naruto. Celý ten čas tam stál, ani sa nepohol. Obrátila som sa k nemu, no on len hľadel do prázdna.
„Čo ti povedal?“
„Povedal... keď vyrieši svoje záležitosti... že sa vráti.“

Tichý teplý vánok jemne láska moje vlasy a tie mi mäkko hladia tvár.
Spolu s Narutom kráčame späť do Konohy každý zabratý do vlastných myšlienok. No tie myšlienky sa týkajú jednej osoby.

Na ruku mi zosadol motýľ...