Dávno v budúcnosti (1)

173 rokov po štvrtej vojne...
Na vlakovej stanici sedelo dievča v oranžovom kabátiku s ružovou baretkou, spod ktorej jej na hrudník padali sýtočervené vlasy. V rukách držala knihu. Bolo zrejmé, že kniha má všetku jej pozornosť. Výnimkou boli iba náramkové hodinky, na ktoré sa občas pozrela. Spomedzi mnohých jej podobných práve ona upútala pozornosť mladého muža v šedom dlhom kabáte. Upieral na ňu jantárové oči. Jeho výraz značil, že premýšľa. Naozaj veľmi premýšľa. Tá tvár, pozná ju. Ale nie je možné, že ju už niekde videl. Tie krásne sýtočervené vlasy by mu určite utkveli v pamäti.
Odtrhol od nej zrak a zaostril do diaľky na sedem veľkých hláv vytesaných do skál na konci mesta. Nenápadne použil očnú techniku, aby si priblížil obraz na predposlednú z nich. Bola tam podoba. Čo sa týka určovania čŕt tváre, bol to predsa jeho obor. Dievča sa zase pozrelo na hodinky. Rýchlo zatvorilo knihu a strčilo ju do tašky, ktorú si následne dalo cez plece a rozbehlo sa preč. Prichádzal vlak. Aj keď sa vzďaľovala, stále ju sledoval. Určite ešte chodila do školy. Podľa oblečenia je z vyššej vrstvy, čo len potvrdzuje jeho domnienku. Vlak začal spomaľovať až nakoniec zastavil. Nastúpila a stratila sa mu z dohľadu.
Ešte predtým, ako sa z Konohy stalo...toto, ľudia vkladali všetku svoju dôveru do rúk Hokageho, tak ako to bývalo vo všetkých krajinách. Teraz to má na starosti neschopný páprda s názvom "minister", ktorého zaujíma iba prestíž a vláda nad všetkým. Úplný opak toho, čo by malo mať moc. Posledným Hokage bola žena. Divoká Kurami, pravnučka najväčšieho hrdinu v dejinách, ktorý dal koniec starej dobe vojen a šarvátok medzi shinobi, tiež už pomerne zastaranou rasou bojovníkov.
Niečo začalo vyzváňať a silne vibrovať, čo ho prinútilo myknúť sa, pretože na boku bol nesmierne šteklivý. Z vrecka vytiahol bielu tehličku s blikajúcim krúžkom uprostred a priložil si ju k uchu.
"Prosím?" povedal nahlas, ale nie príliš.
"Ty si mal už dávno sedieť v kancelárií ministra a nie na studenej lavičke zatrepaný niekde na konci mesta! Čo tam do čerta ešte robíš?!" Vyletelo z mobilu. Ten hlas bol taký silný, že si ho musel na chvíľu odtiahnuť od ucha. Zo zvrašteným čelom si ho priložil späť a začal dlhý rad dôvodov a príčin, prečo nespĺňa požiadavky volajúceho. Postavil sa z lavičky a hádajúc sa s osobou na druhom konci pobral sa k nástupišti, kde práve zastavil ďalší vlak.
"Hovorím ti, že už prišiel, tak prestaň!" Okrikoval telefón tým najnenápadnejším spôsobom.
"Prosím ťa, povedz mi, že prídeš do piatich minút," počul bezbranný hlas.
"Prídem do piatich minút."
"Super! Počkať, myslel si to vážne, alebo len..." Zložil. Vlak bol skoro prázdny. Sadol si a vrátil mobil naspäť do vrecka. Poobzeral sa. Okrem krčiacej sa starenky a dvoch malých chlapcov s matkou, tam nik iný nebol. Vzdychol. Konečne, aspoň na chvíľu, si môže vychutnať pokoj bez vravy stoviek ľudí a ušidrásajúcich zvukov dopravy. Preto radšej chodil vlakom. Vnútri bolo ticho.
Vlak zastavil. Dvere sa so syčaním otvorili a on len s nevôľou vystúpil na podzemnej stanici, ktorá bola ako vždy vlhká, tmavá a prázdna. O pár metrov ďalej, vo svite denného svetla, boli schody. Dlhé, široké, vysoké, namáhavé. Mal šťastie, že ich musel zdolať zatiaľ len pár krát, čo ho veliteľ zavolal do kancelárie ministra ako sprievod. Odfrkol a rukou si prehrabol gaštanové vlasy.
"Keby som to nebral ako doplnok rannej rozcvičky, nariadil by som sem postaviť výťah," frflal si v duchu a lenivo sa čaptal ku schodom. Kútom oka sa pozrel na starenku, ktorá sa rovnakým tempom trmácala vedľa neho. Jej vzdychanie bolo počuť na celú sálu. Chcel sa jej prihovoriť a ponúknuť pomoc. Okrem malej kabelky a barly nič nemala. Možno by ju mohol po tých schodoch vyniesť.
"Ehm, pani, môžem vám nejako pomôcť?" prihovoril sa nakoniec.
Starenka sa zachichotala. "To by si, môj milý, potreboval to prenášalo, či ako to nazývajú. Dnešní mladí ľudia vymýšľajú kopu vecí, len ich nie je za čo kupovať."
Zamyslel sa. "Ja..." začal, ale prerušila ho.
"Netráp sa, chlapče. Boli časy, kedy som jedno takéto schodište prefrčala ako blesk. Veru... Ale to už bolo naozaj veľmi, veľmi dávno. Svet bol iný, ľudia boli iní, rovnako ako ich zámery. Ale ešte nie je koniec všetko napraviť." Zastavila a pozrela sa naňho veľkými očami. "Ešte je šanca. Majú ju v rukách takí, ako si ty." Ukázala na neho prstom, potom urobila skoro nespozorovateľné gestá rukami a zmizla.
Taká stará a predsa ešte dokáže ovládať techniky. Na tvári sa mu objavil úsmev. Z časti aj preto, že prvú polku schodov mal za sebou. A ani sa nezapotil.
Mobil v jeho vrecku zase zavibroval, ale iba krátko. Stlačil tlačidlo a prečítal správu: "Si v peknom maléry. Čakaj, že do večera ťa prepustia alebo ťa vlastnoručne zaškrtím!"
Ľahostajne pokrútil hlavou a vytočil číslo.
"Hneď som tam."
"To je skvelé! Škoda, že neskoro!"
Zložil a zrýchlil tempo.
Konečne sa dostal zo schodov na rozľahlé námestie pred budovou ministerstva. Uprostred obrovská fontána osviežovala potuchlý vzduch. Všade boli ľudia náhliaci sa z jednej strany na druhú. Ale cestu mal aj tak celkom voľnú. Ministerstvo bola veľmi veľká budova pripomínajúca skalu s hlavami Hokage. Sedem zmenšených podobizní upieralo svoje kamenné oči priamo na neho. Moderné umenie vyvolávajúce strach, že vás pozorujú neživé predmety. Na úplnom vrchu bol znak pôvodnej Konohy a vežička v tvare stromu s hojdačkou. Uprel pohľad na sklené dvere, cez ktoré za chvíľu vojde do vnútra.
Zazdalo sa mu, že zazrel červený záblesk niekde za nimi a ešte viacej zrýchlil tempo. Úplne spontánne zaostril a priblížil si obraz dverí. Chcel vidieť, čo presne sa za nimi skrýva a uvidel ju. Oranžový kabátik, ružová baretka, červené vlasy, taška cez plece a keď sa otočila, akoby sa chcela pozrieť priamo na neho, a tak známu tvár z obrázkov kníh o dejinách shinobi, zaniknutých. A ešte niečo...more, jeho hladinu, na ktorej sa odrážali žiariace hviezdy - tie najkrajšie oči, aké kedy videl.
Zasnil sa, nachvíľu, ale potom to všetko ukončil. Spomalil, potriasol hlavou a s kamenným výrazom pokračoval v ceste ku vchodu. Doteraz odolával vábeniu krásnych žien a bude odolávať, kým si nesplní svoj skutočný sen. A skúste hádať, čo je to za sen...