Láska, viera, túžba a sny... 4

Čitateľom :)

Takže, tento diel je trošku iný a my dúfame, že si ho poriadne užijete, pretože my sme sa pri ňom celkom zapotili, aby to vyšlo Takže krásne čítanie, zážitky a príjemný dojem praje spisovateľská dvojica Sabaku no Tanaris & Mešteková ;)

Hneď ako sa zavreli dvere, vyšla som spoza schodov. Myslela som, že sa potrhám a plus tá blbá otázka. Nahnal sa do mňa hnev.
„Kto to bol?“ nemohla som akosi zadržať prudkosť v sebe.
„Prečo sa pýtaš?“ zatváril sa nechápavo, no ja som na neho nereagovala.
Rozhúkala som sa: „Pýtam sa, kto to bol?“
„Čo húkaš? Si normálna?!“ zvýšil hlas.
„Ja? Ja?!... Vieš čo... Ty ma tak neskutočne vytáčaš!!!“ zvrieskla som na neho a tak trocha dúfala, že to nie je počuť zvonku, „posledný krát sa ťa pýtam... kto... to bol?!“

,,Ja ti nie som povinný zodpovedať otázky, Itami. Pochopila si ma?" vrieskala po mne ako nepríčetná, neskutočne ma začínala vytáčať. Čo si o sebe myslí? Že mi sem napochoduje, zabýva sa tu, otravuje mi tu život už skoro dva mesiace, nespím kvôli nej a s rodinou som nebol ani nepamätám. Mám problémy s radou, len kvôli tomu, že sa ju sem snažím pretlačiť a ona po mne ešte bude vrieskať?! Chytil som pohár s vodou a napil som sa, pretože som nevedel, čo mám robiť s rukami. Mal som ten dobre známy tik. Chcel som odštupľovať tykvu... nie... nemôžem.

„A dosť! Len si tú tykvu otvor, no nikdy sa nedozvieš o Akatsuki!“ pohrozila som mu.
Ako mi toto mohol spraviť?! O čo sa snaží?! Len nech sa o niečo pokúsi... potom uvidí s kým má to dočinenie.
„Gaara!“ opäť som zvrieskla, „kto to do pekla bol? Okamžite mi to povedz. Prečo bol tu a vôbec... čo je zač?!“

,,Ty si myslíš, že keď tu bývaš, tak sem nik nechodí? Že za mnou nik nechodí, alebo čo?! A nevrieskaj po mne!" začínal som zvyšovať hlas a veľmi dobre som si to uvedomoval. Tušila čo chcem urobiť, ale ja sa nenechám vyprovokovať. Nenechám...
,,Nehovor, že si naštvaný! Právo byť naštvaná tu mám ja! Kto to bol?! Čo je zač?!" a dosť.
,,Ty ani netušíš, ako vyzerám, keď som naštvaný! Ja na rozdiel od teba mám rodinu, ktorá za mnou chodí! Vieš?! Bol to môj brat!!" praskli mi nervy a pohár, ktorý som ešte vždy držal v ruke som šmaril o stenu. Na zem sa zosypalo sklo, ktoré potichu rinčalo a všade sa rozprskla voda a ostriekala nás. Zachytil som sa pultu. Nemal som takto vybuchnúť. Nemal.

Hodil pohár o stenu a ja som zostala stáť ako obarená... zľakla som sa ho. A ostala som mimo a to z dvoch vecí. Ako toto mohol povedať... že... ja ... nemám.
„A-ako mi môžeš toto povedať?“ v momente mi stiekli krokodílie slzy, „ja za to nemôžem... Ako Gaara?“ kráčala som smerom k nemu, „a hento? Hento bol... och, bože.“

Zapozerala som sa na neho a vybavila som si jednu spomienku z detstva: Suna bola tento deň extra horúca a ja som čakala pred akadémiou na svojho najlepšieho kamaráta. Bol v Sune známy. Trčala som tam celkom dlho a už mi to liezlo na nervy, keď som musela dlho čakať. Vtedy keď som myslela, že už pôjdem do školy sama, ozvalo sa spoza mňa...
„Prepáč, že meškám. Ale Gaara narobil zase doma bodrel a oco to riešil,“ otočila som sa.
„Ahoj, Kankurou... zabijem ťa... tento krát ti to prejde, ale nabudúce tu tak dlho čakať nebudem.“
„Prepáč, Itami. Ideme?“
„Nie, počkaj. Pozri čo som ti doniesla,“ vytiahla som z kapsičky na kunaie dva malé kamienky jeden som dala do ruky jemu a jeden som si nechala.
„Čo to je?“ s úsmevom sa na mňa pozrel a potom otočil kamienok z opačnej strany, „je tam vyryté K ako Kankurou.“
Usmiala som sa na neho a ukázala mu svoj kde bolo vyryté I ako Itami: „To sú kamienky priateľstva.“
„Kamienky priateľstva?“
„Hej. Raz... keď budem veľká a rodičia ma pustia, obehám celý svet. Chcem všetko vidieť a všetko spoznať a toto mi ťa bude pripomínať.“
„A mne zas teba. Ďakujem, Itami.“
„Nemáš zač a vieš čo?“
„Čo?“
„Všetko najlepšie k narodeninám!“ z batohu som vylovila balíček sladkostí, ktorý mu posielali moji rodičia.
„Jééé, Itami ďakujem!!!“ hodil sa mi okolo krku a potom sme sa rozbehli na akadémiu lebo začalo zvoniť...

„Gaara... ten človek... bol Kankurou?“ začalo so mnou triasť.

,,Zmier sa s tým... proste musíš ísť ďalej. A áno, bol to Kankurou.“ Ruky sa mi chveli. Nech sa ku mne nepribližuje... viem, že to čo som povedal bolo zlé a tvrdé, ale aby sa mohla pohnúť ďalej, musí si to konečne uvedomiť. Prežila si hrozné veci a ja tiež a žijem. Spravil som zopár krokov vzad. Bál som sa, že jej niečo spravím.
,,A už sa ma nič nepýtaj." Obišiel som ju a kráčal hore po schodoch. Už som bol na poslednom schode, keď ma donútilo zastať popoťahovanie nosom.

„Gaara... prosím, neodchádzaj,“ utrela som si slzy, no zbytočne – stiekli mi nové, „Nenávidím samotu.“

Otočil som jej smerom hlavu. Plakala. Prosila ma, aby som neodchádzal, ale ja som musel odísť. Jednoducho musel.
,,Čo chceš?"

Toto nie je možné... nevedel kto som, ale... aj tak.
„Gaara, prosím ťa vráť sa,“ pozrela som sa neho zmučene.
Stál a nehýbal sa. Žiadna reakcia.
„Vieš aký je to pocit, keď ťa chce najlepší kamarát zabiť? Kankurou, bol za môjho detstva jediným najlepším kamarátom. Jediným,“ zaťala som päste, „a to on... práve on jediný za deväť rokov ma skoro zabil lebo ma spoznal, že som nukenin. Keby jeho Karasu nedošiel jed, lebo sa vracal z misie bola by som mŕtva. A k tomu všetkému mi toto povieš o mojich rodičoch?“
Neviem prečo cítila som sa ako týraný pes. Viem, že sa stým musím zmieriť, ale niekedy sa vám to darí udržiavať v sebe a inokedy, napríklad ako teraz všetko to na vás doľahne. Zviezla som sa ne zem a plakala až tak, že som sa zahíkavala. Dostala som amok zúfalstva. Každú časť môjho tela zmáhalo zúfalstvo a myslela som, že sa pomiatnem!

,,Ja som najlepšieho priateľa v detstve nikdy nemal, takže ti s tým asi nepomôžem. Ale mňa chcel zabiť vlastný otec. Takže...“ Zvesil som plecia. Videl som, ako plače na zemi a v tom som si spomenul. Jasné, pamätám si ju z detstva. Chodila s Kankurom von. Vtedy bola ešte znesiteľná.
Nasucho som prehltol a otočil sa naspäť svojim smerom.
,,Je mi ľúto...“ ospravedlňoval som sa. Za to, čo som povedal, za to, čo si prežila a aj za to, že som s ňou nemohol byť.
,,Budem hore. Prepáč.“ Hoci by som mal zostať s ňou, nemohol som. Pomaly som prešiel do izby a zatvoril za sebou dvere. Oprel som sa o ne chrbtom a zviezol sa na zem. Vedel som, že keby po mne v tomto momente vybliakla, určite by som sa nezdržal. Nemôžem riskovať, že sa s ňou pohádam. Nemôžem riskovať, že jej niečo urobím v záchvate zúrivosti. Práve teraz som pre ňu bol to najnebezpečnejšie v jej okolí a preto som sa radšej zabuchol do izby. Počul som piesok. Prekvapene sa som sa zadíval a až potom si uvedomil, že som podvedome blokoval pieskom dvere. Aby nemohla prísť a nemohla ich otvoriť.

Zostala som sama v obývačke na zemi krčiť sa sama do seba. Plakala som ešte hodnú chvíľu. Hodnú. Po nejakom čase som sa upokojila. Napila sa vody v kuchyni a vykročila som do svojej izby ľahnúť si. Nemôžem si pomôcť, ale keď som išla okolo jeho izby mala som pocit, že sedí pri dverách. Chvíľu som stála na chodbe a potom som sa vydala do svojej izby, kde som od vyčerpania z tej bezmocnosti zaspala. Zobudila som sa na druhý deň okolo dvanástej hodiny. Bože, ako to, že som tak dlho spala? Gaara zjavne ešte od rána v kuchyni nebol, lebo bola v tom stave v akom bola navečer... Prehrala som si v hlave udalosti včerajška a trocha smutne som otvorila chladničku, aby som sa trocha najedla. Potom som vzala do ruky knihu a čítala si ju až do poobedia na gauči. Gaara stále nevychádzal von. Bolo asi pol štvrtej, keď som začula pomalé kroky dole schodmi. To až teraz vstáva? Však je toľko hodín... Pozrela som sa neho a ... ja neviem ako to povedať. Vyzeral... obludne. Strašne... nevidela som ho ešte takéhoto. Prešiel okolo mňa ako mŕtvola.

Postavil som sa z postele na ktorej som ležal celú noc a celý deň a pozeral do stropu. Bol som taký polámaný a všetko ma bolelo. Popreťahoval som si svaly a popraskal hánky. Zrušil som piesočnú bariéru a otvoril dvere. Na boso som vyšiel z izby a zamieril rovno do kuchyne. Netušil som koľko je hodín, či je Itami dole, alebo vo svojej izbe, ani to, ako som vyzeral. Vedel som, že vlasy mi stoja na všetky strany ešte viac, ako inokedy, ale netrápilo ma nič. Vôbec nič.
Zišiel som dolu a periférnym videním zbadal Itami, ako sedí na pohovke. Dívala sa na mňa, ale nepovedala ani slovo. A ja osobne som jej nemal čo povedať.
Schytil som pohár a nalial do neho vodu. Chcel som sa napiť, ale odrazu ma prešla chuť a tak som ho opäť oddialil od úst a vylial. Potom som ho opäť naplnil a priložil si ho k perám, ale mal som dojem, že ju vyvrátim len čo sa dotkne môjho jazyka. Znovu som vyprázdnil pohár a položil ho na pult. Otočil som sa smerom do obývačky a zbadal rozbité sklo. Úplne som na to zabudol. Prešiel som tam, zdvihol veľké kusy skla a hodil ich do koša. Zobral som metličku, rýchlo namietol malé úlomky a tie tiež vyhodil.
V tom sa ozvalo hlasné zaklopanie. Itami zdvihla hlavu od knihy a presunula pohľad na dvere. Dezorientovane som sa otočil tým smerom.
,,Choď sa skryť.“ Prikázal som jej a ani som sa na ňu nepozrel. Spravil som dva kroky a zrazu sa prudko rozrazili a v nich stála... Matsuri?
,,Kazekage-sama, vôbec na mňa nemáte čas! Už dávno ste mi sľúbil, že sa mi budete venovať!“
,,Čo tu robíš?“ sykol som pomedzi zuby hlasom, ktorý som ani nespoznával. Vystrašila ma a naštvala zároveň. Pozrel som sa na Itami, ktorá stála uprostred miestnosti. Nestihla sa skryť a mala na sebe iba moje čierne tričko a pod ním čierne kraťase, ktoré jej neboli vidieť. Vyzeralo to divne. A keby som bol Matsuri, určite si domyslím to, čo si práve teraz myslela. Spoznal som to na jej výraze.
,,Kto je to?“ spýtala sa odrazu piskľavým hlasom.
,,Stará známa.“ Prečo sa do pekla neskryla?
,,Ja... ja...“ začala cúvať so šokovaným výrazom.
,,Matsuri,“ oslovil som ju a spravil krok k nej, ale to sa už otáčala a vybiehala z domu. Päť krokov a už som bol pri dverách, no nikde som ju nevidel.
Zabuchol som ich s takou silou, až mi spadla váza na zem.
Tvár som si zaboril do rúk a zmučene zaklonil hlavu. Čo teraz? Každú chvíľu sem môžu vraziť elitný ninjovia. Ak to Matsuri povie niekomu z rady starších, že tu je nukenin... Ale ako by mohla zistiť, že je hľadaná?
,,Gaara,“
,,Nehovor na mňa. Mala si sa skryť.“ Mysli, mysli... čo teraz?

Ozvalo sa jednoduché "klop, klop". Ja som sa v postavila a v stotine sekundy som porozmýšľala, kam sa skryť. Prvé, čo ma napadlo bolo ísť na poschodie, potom do kuchyne... no uvedomila som si, že to je nadlho a tak vybehla som ku schodisku, aby som sa schovala zaň. Lenže... Gaarova návšteva drzo vletela do domu so slovami, že sa jej Gaara nevenuje. Bože... on má dievča?! Nejako mi celým telom prešiel tlak a ostalo teplo pri tej myšlienke. Gaara po nej vyštekol a ja som sa pomaly, veľmi pomaly otočila smerom k dverám. Stálo tam asi šestnásť, možno sedemnásť ročné dievča s krátkymi hnedými vlasmi a vytreštenými očami. Spýtala sa, kto som. Úprimne povedané... mám pocit, že ma nespoznala, ale za to bola z toho celkom mimo, že som tam bola. Obzrela som si svoje oblečenie a trklo mi. Mala som Gaarovej tričko a navyše mi cez jeho dĺžku nebolo vidieť kraťase. Vyzeralo to ako keby bol neverník. Ups! So zámenom Ja začala cúvať a rozbehla sa preč. Toto... je prúser ako delo! Gaara sa rozbehol ku dverám s jej menom v ústach. Ono... to asi fakt bolo jeho dievča. Bože, nie... čo som to spravila? Sklonila som ľútostne hlavu, no vyľakala som sa na Gaarove tresknutie dverami. Bolo tak silné, že váza na poličke sa zaknísala, spadla a rozbila sa. Bože... tu stále počuť len rinčanie skla.
Nevedela som čo mám robiť... netušila som, len som zo seba vysekala: „Gaara.“
Reagoval hnusne... no inak sa ani nedalo čakať, ale použil argument ako malé dieťa.
„Samozrejme, že som sa mala skryť... lenže vždy mám na to dostatok času a ja môžem za to, že ti tu tá tvoja... neviem čo vletela do domu? “ zvýšila som naňho hlas, „ja môžem za to, že si svoju frajerku nevieš ukočírovať? Že ti sem len tak naletí!“ posledné vety som drzo na neho zakričala.

Chvíľu som na ňu zízal. Vyzeralo to, akoby bola ona mojou priateľkou? Neviem prečo, ale v tom mi to prišlo strašne vtipné.
,,Si smiešna." rozosmial som sa. Prečo si táto ženská stále domýšľa?

Rozosmial sa. Nechápem prečo?!
„Ja som smiešna?!... To skôr ty, že si to teraz predo mnou nechceš priznať. Je to vidieť, že ste spolu,“ rozložila som rukami a zjemnila svoj tón, „Gaara... veď keby do teba nebola zamilovaná... tak by takto nereagovala. Nespoznala ma. Neviem, že som nukenin. Keby hej, tak berie do ruky kunai a už sa snaží ma ním zabiť... Gaara... prepáč, ja som nevedela, že niekoho máš.“
Cítila som sa neskutočne trápne, pretože to ako sa stále so mnou naťahoval, dotýkal sa ma, aj keď som to moc nechcela... tak... to je ako keby som bola jej sokyňa. Bože... fuj!
„Gaara,“ zhúkla som po ňom, „prečo sa správaš ako id*ot?! A nepriznáš sa k nej? “

,,Ty si blázon." rozhodil som rukami a neubránil som sa ďalšiemu smiechu.
,,Ona nie je moja priateľka. A ak nám teraz do domu vtrhnú elitný ninjovia, čo s tebou budem robiť? Ha?" priblížil som sa trochu bližšie, načo ona spravila krok ku mne, aby mi ukázala, že sa ma nebojí.

„Ja, že som blázon,“ neudržala som sa a sotila som do neho, „pozri sa na seba! Gaara uvedom si, že to dievča ťa miluje tak čo tu blázniš. Nikdy sa ti nezdalo, že je tam z jej strany niečo viac? Tak jej neubližuj a priznaj si to! A práve preto ti sem nikto nevtrhne! Lebo ma čo? Nespoznala!!!“

Strčila do mňa, až som ustúpil zopár krokov dozadu. Zhlboka som dýchal. Tak a dosť! Práve včas som sa spamätal, ale to už som bol nebezpečne blízko pri nej. Prudko som zastal a na chvíľu sa snažil dať dokopy.
,,Momentálne mi je úplne jedno, či mi sem niekto príde. Ona tu nemala byť, ja som jej sensei! Môj vzťah k nej je len čisto pracovný. A ty?! Ty by si tu nemala tiež vôbec byť! Nikdy v živote som neuznával fyzický kontakt, nedal som jej ani len podnet k jej citom, tak tu po mne nevrieskaj a nehraj sa na niekoho, kto vie všetko! Nič nevieš! A o mne a nej už vôbec!" rozkríkol som sa na plné hrdlo, ale ona mi skočila do reči.

„Tak ty si nikdy neuznával fyzický kontakt? Prečo si sa potom dotýkal mňa?“ vbehol do mňa taký hnev ako ešte nikdy.
„Ty si mi nedala na výber!“ pozrel sa na mňa a mala som pocit, že ma chce zastrašiť, no márne.
„Ja som ti nedala na výber? Kto mi to rebro nalomil? Ja?! Ja?!“ už ho mám fakt plné zuby! „aj tak hovor si čo chceš Gaara... každý svoj dotyk si mohol nahradiť pieskom.“

,,Tak takto to chceš? Fajn, od teraz sa aj plaz po zemi. Je mi to jedno. A ani ten piesok ti nevyšlem na pomoc." zasyčal som potichu. Naše tváre boli od seba len na pár centimetrov. Cítil som, ako z nás oboch sála hnev a medzi nami sa vytváral náboj plný nenávisti.

„Nepovedala som, že sa chcem plaziť po zemi, ty nafúkanec! Mám ťa už plné zuby. Prekrútiš si všetko tak, ako sa ti to hodí!“ nikdy som mu vyše na blízku nebola ako teraz.
Bolo to až desivé... šiel z neho hrôzostrašný hnev, normálny človek by už dal asi nohy na plecia, no ja nie a mám dojem, že ho to celkom iritovalo.
„Budeš sa plaziť... ty kus jednej namyslenej husy!“ tak toto chlapec prehnal.
Ani sa nenazdal... moja ruka vyletela a našla cieľ na jeho líci.