Dangerous Existence 10 - Začínam šalieť?

Víkend prebehol rýchlejšie, ako som dúfal. Väčšinu času som trávil v knižnici, alebo vonku za budovou, kde sa pohybovalo málo ľudí.
Suigetsu stále viedol nezmyselné reči o veciach, ktoré ma absolútne nezaujímali a tak som dal prednosť samote a mojim myšlienkam točiacim sa okolo brata.
Horúce poobedia som sedával v tieni a pozoroval všetko naokolo. Pomedzi to som sa sústredil na meditáciu. Vyhýbal som sa každému a darilo sa mi to.
V nedeľu večer som sedel pri večeri a snažil sa niečo zjesť. No necítil som sa veľmi dobre. Vydržal som tam možno päť minút, ale radšej som sa odobral do svojej izby, kde som si ľahol a pozeral von oknom na bledý mesiac. Blížil sa nov. Koľký to už je, od kedy tu som zatvorený? Ani rátať sa mi to nechcelo.

,,Prosím...“ sklonil som hlavu a pozrel sa na dievča, ktoré sa zúfalo snažilo udržať pri vedomí a prehováralo na mňa tichým hlasom. Rúžové vlasy zlepené od krvi sa rozprestierali po zemi, mala roztrhnutú peru, obočie a zlomenú ruku. Na tele mala popáleniny a oči sa jej prevracali. Ležala na zemi a obe nohy mala privalené stromom.
V hlave mi dunelo a nával chakry sa ustálil. Mohol som rozmýšľať s čistou mysľou a uvedomoval som si všetko naokolo. Konečne tá tma ustúpila dozadu a dala prednosť jasným myšlienkam.
Mal by som jej pomôcť. Opatrne som strom nadvihol pomocou klonov. Ani kričať nevládala od návalu bolesti, ktorý ju ochromil. Videl som, že má zo mňa strach, ale to bolo to posledné čo ma trápilo. Jej bezmocnosť ma prinútila prebudiť potrebu pomôcť jej. Vzal som ju na ruky a kolená sa mi triasli. Všetko zo mňa vyprchávalo a vyčerpanosť o sebe dávala vedieť. Tmavé fľaky sa mi začali sťahovať do jedného bodu na krku a neskutočne to pálilo. Bolestivo som si vydýchol.
Cítil som, ako sa jej telo chveje a hlava jej každú chvíľu padala dozadu. Nakoniec si ju oprela o mňa.
Po celý čas som sledoval okolie. Našiel som ju pri mojom úniku. Naruto sa konečne zameral v záchvate zlosti na iný cieľ. Síce zničil celú malú dedinu, ja som mal možnosť ujsť a konečne spraviť to, prečo som sa držal na tomto svete. Prečo môj život ešte mal zmysel. Ale nedalo mi nepomôcť jej, keď som ju zbadal na zemi.
Celé obyvateľstvo bolo zabité, silou Kyuubiho techniky, ktorá mala byť namierená na mňa. Ona jediná sa v tej chvíli nachádzala v lese a to jej zachránilo život. No stavím sa, že jej rodina... už nie je. Je na svete sama, ako ja. Naším zavinením. My sme vyvraždili jej rodinu, všetkých, tak ako to urobil môj brat mne...
Vzduch sa ochladil a sem tam z neba spadla biela vločka a pridala sa ku kope na zemi. Nemôžem ju položiť na ten chladný, mokrý sneh. Neprežije. Podchladí sa.
Našťastie som nemusel dlho premýšľať čo urobím. Videl som dvoch ninjov, ako kráčajú našim smerom, ale rozprávali sa medzi sebou a očividne si nás nevšimli. Tak tí sú zaručene hodní nosiť čelenku.
Rýchlo som ju položil na zem. Chvíľu vydrží. Otočil som sa a zabehol do lesa. Vyskočil som na strom a zostal tam do vtedy, kým si ju všimli. Musel som sa uistiť, že ju našli.
Rozbehol som sa čo najrýchlejšie, ako som len mohol. Musím sa dostať čo najďalej. Načerpať silu. V tom som ucítil, že ma prenasledujú. Bolo ich desať. Hm... takže desať špičkových Anbu. Dostali už Naruta? Ukľudnili ho? Vráti sa naspäť do liečebne? Nech... Ale ja nie. Už sa tam nikdy nemôžem dostať... Vybehol som na čistinku a zastal. Uprostred ležal spútaný Naruto, ktorý besnil a bránil sa. Mal okolo seba červený chakrový obal a líščie oči namieril na mňa. Zareval, až ma to donútilo ustúpiť niekoľko krokov dozadu. Takže už ho dostali. Nemal ma naháňať. Všade naokolo boli ninjovia a ďalší sa blížili.
Otočil som sa pripravený prebiť sa na slobodu...

,,Sasuke, tvoja dávka.“ Otvoril som oči a chvíľu hľadel na biely strop. Zaspal som a niekto ma budil. A zasa ten sen. Buď tento, alebo pohľad na mŕtvych rodičov. Kedy to už skončí?
Pred oči sa mi pichla bledá ruka, na ktorej boli položené tabletky. Shizune.
Počkal som, kým odišla a vyvrátil ich. Nevoľnosti zo včerajška úplne nepovolili a tak to šlo ľahšie, ako inokedy. Cítil som pulzujúcu bolesť, ktorá sa mi šírila od krku až k lopatkám.
Hodiny ukazovali pol piatej ráno. Mal by som ísť na tréning. Vstal som z postele a vykonal rannú hygienu. Natiahol som na seba oblečenie a vybral sa tichými chodbami na vzduch. Obišiel som celú budovu, až k telocvični, aby som sa dostal k dverám, ktoré viedli do podzemia. Boli starostlivo zamaskované, ale iba ja, Naruto a ninjovia, ktorí na všetko dohliadali vedeli, že tu sú. Obloha bola ešte tmavá, ale na východe sa začala sfarbovať do bledej. Slnko každú chvíľu vyjde.
Otvoril som ich a zišiel niekoľko schodov. Značne sa ochladilo a na rukách som ucítil husiu kožu. Zatuchnutý smrad sa mi dostal do pľúc a rozožieral ma zvnútra.
Veľké oceľové dvere sa otvorili a vošiel som do miestnosti, ktorá slúžila ako bojová aréna. Pozdĺž protizvukovým stenám stáli všetci ninjovia, ktorí na nás dohliadali. Tsunade už stála uprostred aj s Narutom, ktorý očividne ešte spal postojačky.
,,Ruku, Sasuke.“ Nakázali mi okamžite, len čo som sa k nej dostal. Natiahol som ju a sledoval, ako mi dávala dolu náramok. Len čo sa prestal dotýkať mojej pokožky, cítil som sa omnoho lepšie a postupne sa mi navracala sila a chakra. Akoby zo mňa spadli tony kovu. Takmer som po celom víkende zabudol na to, aké je to cítiť sa ako-tak slobodný. Keď mám ten náramok dlho, pocit slabosti sa pre mňa stáva obyčajným a prirodzeným.
Ale mali to premyslené, takže sme obaja museli čakať polhodinu, než sme mohli použiť hocijakú techniku, dokonca aj môj Sharingan sa vzpieral vlastnému užívateľovi a mohol som ho aktivovať až po tejto dobe. Tie hlúpe náramky boli špeciálne upravené a chakra sa uvoľňovala len postupne.
Obrátila sa k Narutovi, aby aj neho oslobodila od toho obojku.
,,Predpokladám, že dnes si nepôjdeš zaplávať. Však?“ spýtala sa s ironickým úsmevom, na ktorý som jej neodpovedal.
Nechcel som riskovať, že tam natrafím na Sakuru, tak ako naposledy. Nemal som na sebe náramok a mal som „povolenie“ ísť si zaplávať, no do polhodiny pre mňa mali prísť. Nečakal som však, že tam bude. Keby som tam bol s náramkom, okamžite by si to všimla. Od vtedy som bol obozretný a dával som si pozor, aby som tam bol sám. V ten deň som mal šťastie, že som ho na sebe nemal. No, neviem či by som to nazýval šťastím. Možno v jej prípade je to slovo vhodné. Keby som sa vtedy neotočil, trvalo by len pár minút, kým by som podľahol tomu monštru vo svojom vnútri a ona by už nikdy nezazrela vychádzajúce lúče slnka.
Odišiel som odtiaľ len čo som pocítil slabý náznak toho, že už môžem používať chakru. Riskovať, že by ma opäť dostala prekliata pečať nepripraveného, keď som bol sám s ňou na mieste, kde by som jej tak ľahko mohol ublížiť, tak to som fakt nechcel. Ublížiť som túžil len jednému človeku na svete. A ten na mňa čakal vonku. No, občas s výnimkou Naruta, ktorý ma vedel vytočiť do nepríčetnosti.
Ako naschvál, pri tejto spomienke sa mi pečať bolestivo pripomenula. Ruka mi automaticky vystrelila k tomu miestu a dlaňou som si ho prikryl.
,,Chcem sa vrátiť k piatku.“ Ona to očividne zobrala doslovne, keď som jej hovoril, aby si pokarhania nechala na dnes.
,,Neželám si, aby ste mimo týchto tréningov vyvolávali bitky. Je vám to jasné?“ oboch si zmerala pohľadom, akoby sa slovám snažila dodať tvrdosť.
,,Hej, nezačal som si. Jasné?“ Naruto vyprskol jej smerom a odmietavo našpúlil pery. Hlupák.
,,Mne je absolútne jedno, kto si začal a kto nie. Neželám si to. Rozumeli ste mi? OBAJA?“ zvýšila mierne hlas a Naruto si odfrkol a nepatrne prikývol. Potom preniesla svoje hnedé oči na mňa. Pozrel som sa na ňu. Moje mlčanie bolo súhlasom a ona to vedela.
,,V piatok ráno ste tu urobili randál a riadny bodrel, takže dnes by ste sa mohli aspoň trochu krotiť.“
,,Mne príde toto všetko tu úplne zbytočné.“ Sykol som jej smerom. Naruto si sadol na zem do tureckého sedu.
Začínali ma pokrývať kropaje potu.
,,Ale nehovor, Sasuke.“ Uštipačne sa pousmiala a venovala mi krátky pohľad.
,,Ako sa máme naučiť ovládať svoju silu, keď sa pri tom máme krotiť?“ zaútočil som na ňu slovne a videl, ako sa zamračila.
,,Či chcem, alebo nie, musím s ním súhlasiť.“ Ozvalo sa tiché hundranie odniekiaľ zospodu. Ignoroval som ho.
,,Okrem toho, na to tu máme stráž, aby nás zastavila.“ Pokračoval som a oprel sa o stenu.
,,Ako si povedal, na to tu máte stráž. A to znamená, že vás budú kontrolovať. No ja sa nemám záujem pozerať na to, ako si idete po krku. Vaše tréningy očividne nevyužívate len pre tento účel. Občas mám dojem a myslím, že to vlastne ani môj dojem nie je, že si idete po krku so skutočnou chuťou zabiť jeden druhého.“ Keby som sa sem kvôli tomu idiotovi nedostal znovu, pretože ma šiel hľadať, tak by som ho možno ani nechcel zabiť.
,,Tak sa na to nedívaj.“
Zaťala sánku aj päste, aby nezačala vrieskať. Uškrnul som sa.
,,Za dvadsať minút môžete začať. Nemám chuť sa tu s vami dohadovať. Obzvlášť s tebou, Sasuke. Viem, že máš k tomuto miestu nechuť, ale budeš sa s tým musieť už konečne zmieriť. Nedostaneš sa odtiaľto. Ani ty, ani Naruto.“ O tom by som na jej mieste pochyboval. Už som odtiaľto raz zdrhol. Druhýkrát budem precíznejší a ak sa ten hlupák za mnou znovu vyberie, aby ma sem násilím dostal, tak ho zabijem na fleku.
Otočila sa nám chrbtom a vyšla z miestnosti. Nastalo ticho, ktoré mi vyhovovalo.
Naruto snáď po prvýkrát nič nehovoril, asi po tej poslednej výmene názorov nemal čo povedať. Jeho nezvyklá mlčanlivosť bola pre moje uši ako hudba. Spokojne som zatvoril oči a vnímal narastajúci pocit sily.
,,Môžete začať.“ Ozval sa Yamato a Naruto vyskočil na nohy. Otvoril som oči a prešiel do svojej časti arény. Hodina na tréning, hodina na súboj.
Ako vždy, mal som pocit, akoby niekto zrýchľoval čas. Boli sme tu zatvorený dve hodiny, no mne to prišlo ako pár minút.
Naruto opäť podľahol volaniu Kyuubiho a teraz bol zabarikádovaný drevom a Yamato ho odpečaťoval.
Dnes som sa snažil ovládnuť prekliatu pečať, ale nedokázal som ju aktivovať. Rada sa uvoľňovala v nevhodných situáciách a keď som po tom najmenej túžil. Cítil som neskutočnú bolesť, ale nešlo to. Ponaťahoval som si krk. Z tej bolesti mi prichádzalo nevoľno. Tieto dni, kedy sa pečať rozhodla besniť, som poznal veľmi dobre a prepadali ma každý týždeň. No teraz som mal dojem, že je to stále častejšie.
Tsunade sa presne na minútu vrátila a pohľadom zhodnotila situáciu. Narutovi sa práve stiahol posledný chvost a zmenil sa do svojej normálnej podoby. Zmučene sa zvalil na zem a zhlboka oddychoval. Prešla k nemu a ošetrila popáleniny, ktoré si sám spôsobil. Behom pár minút už stál na nohách.
,,Dnes to vyzerá horšie, ako inokedy. Naruto.“ Ozvala sa a on sa na ňu pozrel s unaveným výrazom.
,,Myslel som si, že prišlo zlepšenie, ale dnes to bolo...“ nedopovedal. Pamätal som si ten deň, kedy sa mu samému podarilo potlačiť silu Kyuubiho. Od vtedy mu to už nevyšlo.
,,Zajtra máš možnosť znovu na tom pracovať.“ Z vrecka vytiahla náramky. Šľahol som po ňom pohľadom. Nenávidím tú vec. Prešla k nám a čakala, kým nastavíme ruku. Neochotne som si vytiahol rukáv. Len čo sa okolo mňa uzamkol, takmer som sa zatackal. To, ako mi vysával chakru ma paralyzovalo a bolestivo mnou zatriaslo. Naruto vedľa mňa nevyzeral o nič lepšie. Bolo to horšie ako vysávať niekomu dušu.
Prerývane som sa nadýchol. Na minime sa to ustáli, aby sme vôbec dokázali stáť na nohách a vykonávať činnosti ako obyčajní ľudia. Po niekoľkých minútach sme sa obaja donútili vyjsť z podzemnej arény.
Krútila sa mi hlava a mal som pocit, akoby na mňa doľahla nejaká choroba. Malátnosť a nevoľnosť sa stupňovali... už len chvíľu a prejde to.
Len čo mi vzduch naplnil pľúca, cítil som sa lepšie.
,,Neznášam to...“ Naruto si vedľa mňa vzdychol a s nechuťou si stiahol rukáv na kombinéze. To isté som urobil aj ja a prešli sme na chodník pod pergolu.
,,Sasuke, ja viem, že to tu neznesieš,“ začal hovoriť tlmeným hlasom po chvíli a stále si pozeral pod nohy. Tušil som, že má ešte problém udržať rovnováhu, ,,ale s tým, čo sme, sa musíme naučiť žiť. Bojujeme proti tomu, ale nemôžeme vyjsť medzi ostatných. Ak sa neovládneme...“ stíchol. Istým spôsobom mi chcel pomôcť, chcel ma tu držať, aby ochránil všetkých pred nami dvomi a zároveň nás pred nimi. Nevedel si predstaviť život tam vonku.
,,Ty sa staraj o seba a mňa nechaj robiť to, čo musím.“
,,Sasuke...“
,,Sklapni. Nič nevieš! Nestojím o tvoju pomoc, ani o tvoju snahu priateliť sa so mnou!“ Muky, ktoré som pociťoval sa mi rozširovali smerom k hlave a končatinám. Pečať. Teraz o sebe dáva vedieť, ale je blokovaná. Nervózne som sa ošil.
Naruto zmĺkol.
Chodník sa rozdvojil a obaja sme sa vydali na svoju stranu. Zašiel som za roh a pred očami sa mi zahmlilo. Ucítil som tupý náraz a len tat-tak som sa stihol zachytiť steny, aby som nespadol. Snažil som sa rozoznať, kto predo mnou stojí. Rúžová... ach, nie...
,,P-prepáč...“ prečo sa do čerta musím večne zrážať s ňou? A práve teraz?
Počul som v jej hlase strach, keď zistila, kto to je. Predpokladal som, že si išla zaplávať, pretože o takomto čase tu nemala čo robiť, ale ona bola nevyspytateľná. Nebolo to prvýkrát, čo ma takto nepríjemne prekvapila. Ešte som si pamätal, ako sme sa s Narutom potichu hádali tesne po tréningu a ona vyšla spoza rohu.
Zasekol sa mi dych a telom mi prešiel kŕč. Náramok vyslal svoju dávku, aby potlačila prekliatu pečať, ktorá sa silou mocou snažila aktivovať. Prerývane som sa nadýchol a kolená sa mi podlomili. Videl som len šmuhy a oči ma začali páliť. Do pekla...
Hlava mi išla vybuchnúť. Oboma dlaňami som si ju chytil a snažil sa zatlačiť si na ňu. Akoby sa mi šla rozskočiť na dve polovice. Dusil som v sebe bolestivý výkrik a plecom sa oprel o nerovný povrch budovy.
,,Sasuke, si... si v poriadku?“ ozval sa mi pri uchu niečí zvonivý hlas. Stála len kúsok odo mňa sledovala, ako sa tu zvíjam. Perfektné.
,,Už je čas, Sasuke-kun.“ Zamrazilo ma. Nie... už zase. Znovu počujem ten hlas. Kto to je? Prečo ho počujem len vo svojej hlave? Na čo je čas?
Jemný dotyk na pleci ma vrátil naspäť do reality.
,,Nedotýkaj sa ma. Choď preč. Zmizni.“ Chrčal som a snažil sa sústrediť na slová, ale bolo ťažké vôbec rozprávať.
,,Už len chvíľu a všetko prestane. Už nikdy nebudeš pociťovať túto bolesť...“ znovu ten hlas, ten smiech plný radosti a pôžitku. Zatriasol som hlavou, aby som ho vyhnal zo svojej mysle.
,,Sasuke, zavolám niekoho?“ konečne som dokázal zaostriť. Sakura kľačala predo mnou s ustráchaným výrazom. Jazykom som si prešiel po suchých perách, aby som mohol prehovoriť. Mal som dojem, akoby mi znecitliveli. Postupne sa pálčivosť začala sťahovať do jedného bodu. Zatínal som zuby.
,,Čo tu do pekla zas robíš?“ začínal som pociťovať hnev. Nemohla za to, že na mňa natrafila, alebo ma sleduje?
,,J-ja...“ oči sa jej rozšírili od strachu. Sťažka som oddychoval a klesol som k zemi. Oprel som sa chrbtom o stenu a snažil sa ukľudniť.
,,Nepotrebujem tvoju pomoc. Nepotrebujem nikoho.“ Cítil som, ako mi po spánkoch tečie pot a nevládal som sa ani pohnúť.
,,Bohužiaľ, teraz si odkázaný na moju pomoc, ktorú potrebuješ.“ Jej hlas ku mne doliehal z veľkej diaľky, ale vycítil som v nej odhodlanosť. Nedokázal som jej odpovedať hoci som jej túžil vynadať. Nemohol som nájsť vlastné pery.
,,Poď, odnesiem ťa do izby.“ Prehodila si cez plece moju ruku a pomohla mi zdvihnúť sa. Držala takmer celú moju váhu a vliekla ma do budovy. Ako strašne som sa v tejto chvíli nenávidel! Stále sa mi pletie do cesty a teraz mi pomáha! A ja nemám na výber a nechám sa vliecť ňou...
,,Kde máš kľúče od izby?“ to už sme boli tam? Dvere sa mi rozmazávali, ale spoznal som, že sú moje.
,,Zadný vačok.“ Zamrmlal som a ucítil ako ma na chvíľu oprela o stenu. Potom jej ruka zašla do mojich nohavíc a vytiahla kľúč. Pichla ho dnu a otvorila.
Keď sme sa tam dostali, položila ma na posteľ. Šla k umývadlu. Počul som púšťanie vody a potom zatváranie kohútika. Niečo studené mi položila na čelo. Mokrý uterák.
Po chvíli som sa začínal cítiť lepšie. Bolesť prešla a srdce sa spomalilo. Otvoril som oči a uistil sa, že mi obraz neskáče ako na pokazenej telke.
,,Už je ti lepšie?“ očami som prešiel k Sakure, ktorá sedela na zemi vedľa mňa.
,,Čo tu ešte robíš?“ vydýchol som a sledoval jej napätú tvár. Nervozita z nej priam sršala.
,,Potreboval si pomoc a nehovor, že nie.“ Odvrkla si. Mal som dojem, akoby za ten víkend nabrala odvahu. Ts...
Ale ja som sa s ňou vôbec nechcel rozprávať. A už vôbec som ju nechcel mať vo svojej izbe či inak vo svojej blízkosti.
,,Ak by si povedal prosté ďakujem, asi by ti utrhlo jazyk.“ Skonštatovala, keď sa stavala na nohy. Mala pravdu. Neurobila pre mňa nič, čo by mi mohlo pomôcť. Tieto stavy ma prepadali raz za čas a doteraz som sa z toho vylízal na tom mieste, kde som bol. Nepotrebujem ju, neprosil som ju, tak prečo by som jej mal ďakovať.
Stála pri dverách a otočila sa na mňa. Vyzerala, že mi niečo chce povedať, ale potom si to rozmyslela. O to lepšie. Zatvoril som oči a odvrátil sa. Po chvíli bolo počuť iba tiché cvaknutie zatvárajúcich sa dverí.
Zvyšok dňa som zostal na izbe. Nemal som náladu na nikoho a na nič. Mal som plnú hlavu myšlienok na ten hlas, ktorý som počul už toľkokrát. Mám halucinácie? Zbláznil som sa z tohto miesta?