1/2 Akuma - VI
Hiashi smrdí!
Hlava Hyuuga klanu sa s kamenným výrazom dívala na roztečený nápis na múre.
„Kto to napísal?“ pýtal sa bez akýchkoľvek známok emócií v hlase. „Tadao?“
„J-ja neviem,“ Hiashiho verný spoločník potlačil smiech. Nemohol si predsa dovoliť potupiť ho ešte viac, než už bol.
„Zmyte to,“ zavelil Hiashi a zvrtol sa, aby sa vrátil späť za múry do záhrad, ignorujúc všetky udivené pohľady okoloidúcich.
Nie žeby sa mu konečne podarilo zachovať chladnú hlavu a vrátiť sa späť do starých koľají, no boli tam omnoho horšie nápisy, ktoré ho trápili viac než takáto nízka urážka na múroch jeho sídla.
Týkali sa jeho dcéry. Obyvatelia Konohy začali vyjadrovať svoje domnienky a názory práve takýmto verejným a pre neho nevhodným spôsobom. Po múroch, lampách, dokonca aj stromoch viseli kadejaké nápisy typu „Gaara za prezidenta“, pričom však nešlo o politické voľby, no otcovstvo Hinatinho syna. Ľudia dávali najavo, do akého „tímu“ patria, komu „fandia“. Tím Naruto sa tesne bil so spomínaným Gaarom, na čo ospevovaný teoretický otec dieťaťa odpovedal len súkromným listom Narutovi, v ktorom mu ako priateľ radil a zároveň ho žiadal, aby si v živote urobil poriadky. V nápisoch sa sem tam mihlo aj Kibovo meno, čo značilo, že si ľudia začali všímať, ako často Hinatu vyhľadáva a snaží sa k nej dostať, a dokonca aj Mudrc šiestich ciest, čo Hiashimu prišlo tak absurdné ako chlpy na Narutovej hrudi. Asi to bola nejaká recesia alebo si z nich všetkých ktosi jednoducho uťahoval. Nuž, nečudoval sa tomu, tá situácia bola absurdná.
Hiashiho tlak však vystúpil až v momente, keď zbadal najhorší s nápisov.
To monštrum treba zabiť.
Veľmi dobre vedel, čo sa za tými slovami ukrývalo, a viac mu to nedalo spať.
Naruto sedel za pultíkom v Ichiraku ramene a čosi lúštil. V rukách držal pero a vyzeral riadne zamyslene. Takmer sa mu na čele zaperlil pot.
Zaškrtol poslednýkrát a potom nedočkavo otočil stranu.
„Vzťahový pako...“ vydýchol nespokojne a trochu pohoršene. „Čože?“
Díval sa do kvízu, ako by v ňom chcel nájsť nejakú chybu. Snáď čakal, že sa tým zízaním výsledok zmení.
„Aj tak je to blbosť!“ nadurdene časopis zavrel a odsunul nabok. Ruky vzdorovito založil a pohľad zabodol kamsi do kúta. „Veď čo už len má moja obľúbená farba spoločné s tým, ako sa mi darí so ženami?“
„Možno tým, že nevkus ženy odpudzuje.“
Jeho výraz razom skysol. Ofučane sa otočil za seba.
„Zato ty si chodiaca elegancia,“ odvrkol Naruto.
Kiba si hlasito odfrkol a posadil sa o dve stoličky ďalej. ,,Stále lepšie, ako byť farboslepý vylízaný mozog s ropušou peňaženkou.“
Naruto vyzeral byť skutočne urazený.
„Hovorí ten, čo smrdí ako pes. Bez urážky, Akamaru.“
Akamaru nevrlo zavrčal. Teraz už boli urazení asi všetci okrem majiteľovej dcéry, ktorá na nich pokukovala spoza pultu a dobre sa na nich zabávala.
„Čo ma prenasleduješ?“ vybehol na neho Naruto po chvíľke ticha.
„No to určite,“ prevrátil Kiba očami. „Prišiel som sa sem najesť. Nemôžem za to, že si si to tu prakticky privlastnil a kvasíš si tu zadok dvadsaťsedem hodín denne.“
„Deň má dvadsaťštyri hodín,“ opravil ho Naruto bez štipky pobavenia v tvári, čo však neznamenalo, že si jeho omyl nepripísal na pomyselnú tabuľku ako bezvýznamný bod pre seba.
„Ah! Chcel som povedať dvadsaťštyri sedem, že si tu proste vkuse,“ zazmätkoval Kiba. „No len sa tak nešker, väčšinou si ten blbší ty.“
„No práve, prekonal si ma, je to s tebou vážne.“
Kiba nahnevane zúžil oči a prisunul si k sebe misku s ramenom bez toho, aby prerušil ten „zastrašujúci“ očný kontakt.
„Vlastne som sem prišiel ešte kvôli niečomu,“ prezradil napokon a vcucol do seba prvé nudle. ,,Už som ho videl.“
Naruto ho sledoval bez známky nepokoja či závisti. Výnimočne chápal, na čo naráža, no snažil sa z jeho výrazu zistiť, či mu neklame.
Neklamal mu.
Tak to ho nasralo. Otcom bol on, a predsa svojho syna ešte nevidel. Namiesto toho sa to podarilo tuná smraďochovi, čo sa na neho teraz víťazoslávne škeril, akoby ho práve korunovali za kráľa lesa.
Vytiahol svoju spomínanú ropušiu peňaženku, placol na pult dlhované peniaze a odišiel.
Hinata sa nepokojne prevrátila na druhý bok. Plachta skĺzla po jej boku až na podlahu. Neunúvala sa ju zodvihnúť.
Posledných pár nocí riadne nespala. A nebolo to tým, že by jej to malý nedovolil. Ten spal celú noc ako taký anjelik. Bolo to čímsi iným – cítila sa tak strašne vyčerpane, doslova vyšťavene, a predsa nedokázala oka zažmúriť. Akoby ju čosi trápilo, no sama nevedela čo. Bol to len taký zlý pocit, možno predtucha, že sa čosi blíži. Tichý hlas v jej podvedomí ju varoval, no nemala pocit, že by bol na jej strane.
Prevrhla sa späť na chrbát a pohľad zabodla do mesiacom osvieteného stropu. Nádych, výdych. Dva nádychy, dva výdychy, slabé zamrnčanie, potom ticho. Možno by mala požiadať o pomoc otca. Mohla by zájsť za medikmi, možno dokonca rovno za Tsunade. Nespavosť predsa nie je nič, za čo by sa mala hanbiť, ani jej otec by jej to nemohol vyčítať ako ďalšiu chybu, ďalšiu škvrnu na rodinnej povesti... tak čo jej v tom bránilo? Prečo sa namiesto toho rozhodla ticho trpieť a znášať tieto dlhé noci?
Je pravda, že si ešte stále nedokázala odpustiť. Onú zradu. Ktovie, možno sa rada trápila, možno ju to napĺňalo, takým tým zvráteným spôsobom. Na druhej strane – ak si neodpustí, čo to robí z jej syna? Omyl, za aký ho považoval jej otec?
Náhle zadržala dych. Na strope sa mihol tieň. Ľudský tieň. Jej prvým, možno nelogickým reflexom, bolo zavretie očí.
Zaškrípali pánty. Počula, ako sa okno roztvorilo a ktosi vstúpil dnu. Necítila žiadne nebezpečenstvo, tak ostala nehybne ležať na mieste.
Keď Narutov pohľad skĺzol z jej postele až k postieľke malej, nepatrne pootvorila oči. Potajme sledovala, ako opatrne, priam až bojazlivo kráča k malému, ako sa nakláňa nad okraj postieľky a pozerá sa dnu. Na malého, na svojho syna. Možno sa jej to len zdalo, no mala pocit, že jeho oči v ten moment zažiarili v tme.
Jeho úsmev bol už o niečom inom. Bol zreteľný, široký a úprimný ako vždy.
„Ahoj,“ zašepkal na spiaceho Minata, ktorý sa v tú istú chvíľu pomrvil. Naruto k nemu vystrel ruku. Šklblo ním, keď sa Minatove malé pršteky obmotali okolo jeho malíčka. Bolo zjavné, že to nečakal.
Usmiala sa. Stále mu nijako nedala najavo, že o ňom vie, a ani to neplánovala urobiť. Chcela sa na neho len dívať, potajme, ako po celé tie roky.
Čas pre Naruta akoby zastal. Díval sa na svojho syna ako na zjavenie, akoby snáď v postieľke videl ležať svojho mŕtveho otca. V tú chvíľu dal malému Minatovi sľub, že mu dá život, ktorý bol jemu odopretý. Že bude takým otcom, akým by bol ten, ktorého meno nosí, keby mu len život dal tú šancu.
A ja svoj sľub vždy dodržím.
Zo sna ho vytrhlo až slabé zaklopkanie na stenu. Štyri slabé ťuknutia. Bol to signál. Naruto sa rýchlo strhol a hoci sa s Minatom lúčil len nerád, zmizol tak rýchlo, ako sa aj objavil.
Okno opäť zaklaplo a Hinata osamela. A predsa sa cítila dobre. Jej vnútro zalialo zvláštne teplo.
V tú noc konečne zavrela oči a zaspala sladkým, bezsenným spánkom.
Hiashiho dych sa prudko zrýchlil. Nádych, výdych, otočka a úder. Úder, otočka, úskok, chmat. Nepriateľ napravo, dvaja číhajúci z úzadia. Priamy útočník bol na pokraji vyčerpania a Hiashi stále v plnej sile.
Oslabiť zrak, znemožniť koordináciu. Hlučný nášľap - tajný útočník sa prezradil.
Zaseknuté predlaktie, úder zospodu. Zablokovať útočníkov dvojchmat, rana pod pás.
Netrvalo dlho a všetci padli. Stáť zostal len Hiashi, na jeho tvári ani tá najmenšia známka únavy.
Tadao odtrhol zrak od zažltnutého zvitku a napil sa z horúcej šálky.
„Je čas potvrdiť to, Hiashi-sama,“ prehovoril k nemu nevšímajúc si všetkých tých dobitých mužov, zviechajúcich sa zo zeme.
„Ani sa nečudujem, že sa sem dostali. Naša obrana je príliš slabá,“ odvetil Hiashi a sadol si vedľa neho. Bez náznaku zaváhania vzal do ruky pero a stvrdil dokument svojim podpisom. „Chcem, aby všetci prešli ďalším výcvikom. Level B a C. Polovica nech odíde do Suny.“
Tadao mlčky nadvihol obočie, no jeho rozhodnutie nijako nekomentoval.
„Kto potom ostane strážiť...“
„Pôjde s nimi.“
Teraz bolo prekvapenie vypísané v celej jeho tvári.
„Myslím, že vás nechápem.“
„Chápeš ma, Tadao,“ odvrkol Hiashi, no rýchlo sa upokojil a vrátil späť na „pokojnú hladinu“. „Ak by si toho nebol schopný, nebol by si mojim poradcom.“
„Pane, ak som vašim poradcom, tak ma nechajte poradiť vám,“ vytočil sa viac k nemu a ruky položil na stehná. Hiashi dobre vedel, čo bude nasledovať. A bol na to pripravený. „Hinata-sama sa konečne uzdravuje. Síce len veľmi pozvoľna, no narodenie dieťaťa jej stav zlepšilo. Taktiež je nutné upokojiť obyvateľov a konečne začať riešiť otázku chlapcovho otca...“
„Jediné, čo musím, je napraviť poškodené meno nášho klanu a postarať sa o dcérino bezpečie.“
Sedel tam vystretý ako socha, s neoblomným kamenným výrazom na tvári. Tadao vedel, že touto skalou viac nepohne.
„Myslíte, že jej tu skutočne niečo hrozí, alebo len vediete boj s Narutom?“
„Opäť si začínaš príliš dovoľovať, Tadao.“
Odpoveď teba bola jasná. Alebo nie? Aj Tadao si začal všímať oné nemé tváre v dave, tiene medzi všetkými tými telami, tie zákerné pohľady. Minatov príchod na svet čosi spustil, alebo skôr obnovil. Do Konohy privanul chladný vietor, nesúci starú, takmer zabudnutú krivdu, nenávisť a zlobu.
„Kedy plánujete vyslať delegáciu?“
„Hneď za úsvitu. Nech sú všetci pripravení,“ postavil sa a vybral na odchod. ,,Dcéry informuje až nadránom.“
Hanabi stiahla hlavu späť za roh. Ako mohol byť jej otec taký tvrdohlavý? A prečo neveril vlastným dcéram, svojej vlastnej krvi? Už sa jej to prestávalo páčiť. Hoci vedela, že v Konohe skutočne nemusí byť bezpečne, nemienila sa ďalej prizerať, ako s Hinatou narába ako s handrovou bábikou, ktorá nemá právo na vlastné rozhodnutia.
Zamračene sa vybrala rovno smerom k sestrinej izbe, keď vtom narazila do niečej hrude. Ten typický plášť, postoj a vôňa... Vzdorovito zaťala sánku a zodvihla tvár.
„Má právo o tom vedieť. Je to jej život, jej syn!“
Hiashi zostal stáť na mieste, s rukami zloženými za chrbtom a typickým nečitateľným, no predsa trochu prísnym výrazom na tvári.
„Čo sa to s tebou robí, otec?“ nahnevane ho udrela päsťou do pleca.
„Hanabi, ovládaj sa. Si tu zjavne jediná, kto sa prestáva správať, ako má.“
Pevne zovrela pery, až jej celé zbeleli. Vedel o tom. Nuž, nemyslela, že ostane hlúpym a slepým donekonečna.
„Som ako ty, otec. Tento malý výbuch si nevšímaj,“ prehovorila na neho o čosi pokojnejším hlasom. „Už budem poslušná.“
Ten provokačný úsmev... Čo tým myslela? Čo tým celým sleduje?
Hiashi zodvihol prísnu bradu. Hrá s ním jeho dcéra nejakú hru? Už budem poslušná. Tak ako on? Na moment sa nechal vykoľajiť, no rýchlo sa vrátil do starých koľají... Presne ako ona.
Som ako ty, otec.
„Varujem ťa, Hanabi, nevzdoruj mi.“ Tu už nemohol hovoriť o nejakých pokusoch, dcéra s tým už začala. S tou jej tajnou rebéliou. „Nebudem to tolerovať len preto, že si to ty.“
„Och, ale nemaj strach, otecko,“ usmiala sa na neho a obišla ho, kráčajúc priamo k dverám do Hinatinej izby. „Ak dovolíš, idem pozdraviť svoju sestru.“
S úsmevom potiahla kľučku k zemi a nepretrhajúc očný kontakt vstúpila do miestnosti. Ani Hiashi nemienil uhnúť pohľadom, nemienil sa vzdať, no predsa neurobil nič, aby ju zastavil.
Nedala mu na výber. Hiashi bol hrdý muž a riadil sa podľa podivných zásad. Pokiaľ človek vedel, ako na neho, dokázal mu pekne znepríjemniť život.
Dvere zaklapli a Hiashi sa stále nedokázal hnúť z miesta. Postavila sa proti nemu? Hanabi?
Bude súperiť sám so sebou?
Nekládla im žiadny odpor. Hneď čo vyšlo slnko, poslušne sa nechala vyviesť z izby a s dieťatkom na rukách nastúpila do pripraveného koča. Naposledy vyhľadala sestrin pohľad a slabo prikývla. Potom upriamila zrak pred seba a pevne zovrela syna v náručí.
Myslíte si, že je on vašim najväčším nepriateľom?
Zamračila sa a zrak zaborila kamsi do prázdna. Zdalo sa jej to, alebo začula nejaký hlas? Alebo skôr mala pocit, že k nej ktosi prehovoril, no nepočula žiadne slová, nepamätala si na žiadny význam...
Nepodceňujte ma tak. Uráža ma to.
Láskyplne pohladila synčeka po líci a na čelo mu vtisla bozk. Nie, len sa jej to zdalo. Sú tam len oni dvaja. Ona a jej synček.
Núti ma to konať. Priliať olej do ohňa.
Ale to je predsa to, čo chceš, však?
Opäť to podivné prázdno a to nemé varovanie. Koč sa pohol, no jej starosti zostali na mieste.
„Dobre, smradi, začíname.“
Hanabi sa zvrtla na opätku a odkráčala preč. Jej chôdza bola až príliš sebavedomá, príliš odhodlaná. Hiashi ju mlčky sledoval. Mohol len hádať, čo chystá.
Ak by bola ako on, chápala by vážnosť situácie. Tu viac nejde iba o neho. V hre je oveľa viac a on si ju nemôže dovoliť prehrať.
„Ako to myslíš, odviedli ju?“ Kiba zaprel ruky do stola a prudko sa postavil.
„Presne tak, ako som povedala. Odviedli ju a je možné, že napokon nie tam, kam to otec prvotne plánoval.“
Naruto pevne zaťal päste. „Prečo sme tu obaja?“
„Nie je to jasné? Nenadržiavam ani jednému z vás. K Hinate som vás pustila obidvoch a rovnako tak to plánujem urobiť aj teraz.“
„Ja som otcom...“
„No a?“ rozhodila rukami a prudko sa k nemu naklonila. „Tu ide o moju sestru, rozumieš? Nie o to, čie zmutované gény nosí jej syn.“
Narutovo čelo sa skrivilo v nahnevanej grimase. Teraz, keď sa konečne odhodlal zmeniť, vyjsť z úzadia a postaviť sa Hiashimu tvárou v tvár, Hinatu odviedli a on zostal trčať v Konohe spolu s prašivým Kibom a jej prešibanou sestrou, posadnutou túžbou poraziť svojho otca.
Skvelé.
„Je mi ľúto, chlapci, no zdá sa, že budete musieť spolupracovať.“
„Čože?“ vybafol Kiba.
„Odmietam,“ odvrátil tvár Naruto a prekrížil ruky na hrudi.
„Ako tento tu povedal – nikdy!“ pokračoval Kiba obracajúc sa na svojho štvornohého spoločníka, akoby čakal, že sa aj on nejako vyjadrí a postaví sa za neho.
„Ste ako malí,“ prekrútila očami Hanabi a sadla si na voľnú stoličku. „Nemáte na výber. Ak do toho nepôjdete obaja, spolu ako tím, stiahnem sa.“
„Vyhrážaš sa nám!“ zavrčal Kiba.
Hanabi veselo nadvihla obočie a usmiala sa. „Oh, tak nám! Vidíš, už premýšľaš za vás oboch! No netvár sa tak, psa si tým nemyslel.“
„Nevidíš mi do hlavy!“ protestoval Kiba a potom prudko ukázal na Naruta. „S týmto ja nespolupracujem.“
„Ako vraví Kiba,“ zamumlal Naruto.
„Pozrite sa na seba. Už dokonca zdieľate rovnaké názory. Ste na dobrej ceste.“
„Teba to baví?“ ďalej hneval sa Kiba. „Na čom sa smeješ?“
Prešla si dlaňou po tvári a oboch si ich mlčky premerala pohľadom. Jej oči šibalsky žiarili, ústa sa krčili v potláčanom úsmeve.
„Vy si to fakt vôbec neuvedomujete, no ste prakticky rovnakí. Obaja ste prudkí, výbušní, nerozvážni, bez štipky súdnosti či zdravého rozumu,“ spustila nevšímajúc si ich ofučané tváre, ,,no zároveň ste odhodlaní a čo je hlavné, obom vám záleží na Hinate. Aj tebe, Naruto, hoci si to ešte nepripúšťaš.“
Kiba po ňom šľahol zúrivým, no zároveň zmäteným pohľadom. Ako to, že si to ešte nepripúšťa? To mu chce povedať, že sa s ňou vyspal bez toho, aby k nej čosi cítil?
„Naruto, ty...“
„Psst, Kiba, to teraz nie je dôležité. Moja otázka znie – ste ochotní ochrániť Hinatu a Minata, nech to stojí, čo to stojí?“
„Moment, nejde tu o to, priviesť ju späť do Konohy?“ opýtal sa Naruto. Niečo mu síce hovorí, že na to by ich nepotrebovala, no za opýtanie nič nedá.
„Nie, ide tu o omnoho viac,“ pokrútila hlavou Hanabi a spojila prsty dlaní dovedna. „Hinata je pravdepodobne v Sune, kde ju strážia domáci strážcovia...“
„Suna... To teda nepomôže tej historke s Gaarom,“ zavrčal Kiba a trochu neochotne sa posadil späť na miesto.
„Neprerušuj ma,“ zamávala rukou Hanabi. Naruto si vtedy uvedomil, ako veľmi sa podobá na svojho otca – rovnaká potreba udržať si istú nadvládu nad ostatnými, rovnaká tvrdohlavosť, dokonca aj gestá... „Otec ju tam poslal zrejme preto, aby zišla z očí. Teda lepšie povedané, aby Minato zišiel z očí. Je jasné, že s ním niečo nie je v poriadku a niektorí ľudia, tí pozornejší, si to začali všímať. Bude ju tam držať do tej doby, dokým sa to tu trochu upokojí. Nebudeme do toho zasahovať, pretože ten hlavný problém zostal tu, v Konohe.“
Zle.
„Máš na mysli tie nápisy?“ zvážnel Kiba.
Naruto sa nervózne zavrtel na stoličke. „Aké nápisy?“
„Čo si slepý?“ vyletel na neho Kiba. „Kde máš oči! Niekto sa vyhráža, že Minata zabije. Nie priamo, ale ak má človek rozum, spojí si dve a dve a pochopí, že ide o neho.“
„Presne tak,“ smutne prikývla Hanabi. „Situácia je horšia, než sa zdá. Dokým nezabezpečíme Konohu, Hinata sa nebude môcť vrátiť. Musíme zistiť, kto sa stavia proti našej rodine, a eliminovať ho. Našťastie máme za sebou Tsunade – bude musieť konať tajne, aby oficiálne správy nepriateľa zbytočne nevyľakali a nepodnietili k nejakej hlúposti, no pomôže nám.“
„Baa-chan?“ Naruto prekvapene nadvihol obočie. Táto správa ho celkom potešila – ak je v tom s nimi aj Tsunade, aspoň nebude odkázaný len na týchto dvoch... „Ja som teda za.“
Hanabi sa spokojne zaškerila. „Vedela som, že po tomto zmeníš názor.“
Kiba ešte stále váhal. Chcel ochrániť Hinatu, to bolo jasné, no stále sa mu nepáčilo, že sa do toho bude miešať aj Naruto. Nerozhodne premával pohľadom po celej miestnosti, až nakoniec hlasito zavrčal a rezignovane zaklonil hlavu.
„Fajn!“ vyhlásil napokon. „Ale len pod podmienkou, že mi tento tu nebude rozkazovať.“
„Oh, neboj, takú chybu by som nedopustila,“ uistila ho Hanabi.
„Moment, takže šéfkou si ty?“ zamračil sa Naruto. „Cha, kto bude tvojou pravou rukou? Konohamaru?“
Hanabi nevyzerala ani nadšene, ani pobavene, no ani urazene.
„Naruto,“ povzdychla si a prekrútila očami. „Ak si ešte nepochopil, že vek neodpovedá ľudskej inteligencii, tak si to raz a navždy zapíš za uši. Ani Konohamaru by nebol nadšený, keby vedel, že ho takto podceňuješ. Nie po tom, čo si mu sám natlačil do hlavy, že pokiaľ človek chce, dokáže úplne všetko. Motivačné rečičky, no v praxi nepoužiteľné? Mám to tak brať?“
Narutovi mierne sčervenali uši. Mlčky sa zviezol na stoličke.
„K tvojej otázke – nechcem sa stavať do tejto pozície. Budem vás len smerovať, nie som oficiálne vo vašej parte. So Tsunade pôjdeme vlastnou cestou. Budeme vám kryť chrbát a zasiahneme len v prípade, že to bude nutné.“
Nemohol tvrdiť, že to chápe, no aj tak by na tom asi nič nezmenil, tak len mlčky súhlasne prikývol.
„Dobre, chlapci, som rada, že sme sa dohodli. Hneď, čo budeme mať nejaké informácie, dáme vám vedieť. Ďalej to už bude na vás,“ boli Hanabine posledné slová predtým, ako ich v miestnosti nechala osamote.
Medzi dvoma rivalmi nastalo hrobové ticho. Sotva sa na seba dokázali pozrieť – a to mali spolupracovať!
S vami dvoma si ešte len užijem...
No len ma skritizujte, lebo mám z tejto časti dosť zmiešané pocity
nemám pocit, že som to niekam posunula, skôr viac skomplikovala, hádam sa z toho vymotám. No a tiež pripomínam, že to hádžem aj na ff-net pod názvom Akuma, tak ak by sa náhodou stalo, že ďalšiu časť napíšem počas tohto týždňa, malo by to tam byť skôr.
Ale to sa asi nestane - skúšky
Fúúúúha, tys to teď ale zamotala Nu, doufám, že další bude brzy :*
Ach ten sentiment...
ha, skôr som sa ja zamotala a budem sa snažiť vymotať. Mám predstavu v hlave, tak snáď to bude dávať zmysel xD inač ma drbne o zem. S týmto tu sa ťahám snáď niekoľko rokov
Zoznam mojich FF
Dávajte pozor na to, čomu veríte, lebo pravda môže byť len jedna.