Znovu v Sune 1

Mladá kunoichi bežala po suchej púšti a sledovala obrovské múry, ku ktorým bola stále bližšie a bližšie. Po boku s ňou bežal shinobi a upokojujúco na ňu pozrel, keď na sebe ucítil jej pohľad. „Bude to v poriadku.

Kunoichi si povzdychla a keď boli pri bráne, dvaja shinobi sa najprv pozreli na chlapca, vydýchli si a potom nervózne pozreli na čelenku kunoichi vedľa neho.

„Dobrý deň, a ona je z...?“
„Dažďovej. Je tu so mnou ako doprovod na prianie Hokage-sama,“ usmial sa shinobi a spoločne s kunoichi prešli bránou Suny. Zamierili k vysokej budove a na chodbe došli do kancelárie Kazekageho. Zaklopali a keď sa z kancelárie ozvalo, že môžu vstúpiť, shinobi otvoril dvere a vošiel do miestnosti ako aj kunoichi, ktorá zatvorila dvere.
„Kazekage-sama,“ sklonil trochu hlavu shinobi, ale z kunoichi nevyšlo ani slovo, za to tiež sklonila hlavu. Osoba za stolom k nim zdvihla pohľad. Keď Kazekage zbadal chlapca, povzdychol si.
„Na čo tie formálnosti? Poznáme sa predsa, Shikamaru. Volaj ma Gaara a to sama by si si tiež mohol odpustiť,“ Gaara vstal a prešiel pred stôl. Až vtedy si všimol kunoichi a pozrel na ňu znepokojeným pohľadom. Shikamaru si toho všimol.
„To je Sayuri. Je z Dažďovej, Hokage ju so mnou poslala,“ prehovoril Shikamaru, vytiahol zvitok a následne ho podal Gaarovi.
„Koľko tu zostaneš?“ spýtal sa Gaara a Shikamaru mykol plecami.
„Zajtra, možno ešte dneska pôjdem. Môže tu ona zostať? Chcela by sa presťahovať.“
Gaara sa na ňu znovu pozrel. „Presťahovať?“
„Áno,“ prvý krát prehovorila kunoichi tichým melodickým hlasom. „Na istý čas.“
„Dobre. Ale ešte to preberiem s radou. Shikamaru, môžeš ísť. Sayuri, zostaň tu, prosím."
Shikamaru nervózne vyšiel z miestnosti a zavrel za sebou dvere.

Gaara stočil pohľad k červenovláske pred sebou.
„Takže, Sayuri... Máš kde bývať?“ vysypal zo seba prvú vec, čo ho napadla.
„Ehm... Áno, mám tu sesternicu,“ odpovedala mu Sayuri nervózne.
„Tak, ďakujem za návštevu. Dovidenia, môžeš ísť,“ znovu si Gaara sadol za stôl a stočil svoj pohľad k papierom na stole. Sayuri sa otočila a odišla z kancelárie. Pred budovou ju čakal Shikamaru.

„Všetko v poriadku?“ spýtal sa jej a červenovláska prikývla. Vydali sa teda každý ku svojmu domu. Sayuri prechádzala ulicami, pričom ľudia na ňu pozerali ako na nejaké zlé znamenie. Neustále zazerali na jej čelo, kde mala čelenku zo znakom Dažďovej. Na konci ulice pozrela na dom normálnej veľkosti a prišla ku dverám a zaklopala. Chvíľu tam stála, kým sa dvere neotvorili a nepozrela na ňu hnedovláska.
„Sayuri! No poď, je úžasné, že si tu,“ usmiala sa a vstúpila dnu.
„Tak dlho sme sa nevideli,“ povzdychla si Sayurina sesternica znovu. „Ale to nevadí, nie?“
„Nie, vôbec,“ odpovedala jej Sayuri s úsmevom. „Anaya, musíme sa porozprávať.“
„Samozrejme,“ Anaya zvraštila obočie. „Poď!“
Anaya vošla do nejakej miestnosti a sadla si do kresla. Sayuri si sadla oproti nej. „Takže, čo potrebuješ?“
„Kazekage, on...“
„Ach áno, je pekný, že? A...“ začala zasnene hovoriť Anaya, ale bola prerušená Sayuriou.
„Ježiši, nie! Len, je nejaký, no...“ zhrozene povedala, avšak nevedela ako pokračovať, na čo sa Anaya zasmiala.
„Sayuri-san, mne klamať nemusíš!“ Sayuri sa začervenala.
„Tak, páči sa ti tu?“ zmenila hnedovláska téma a milo sa usmiala.
„No, nie je to tu zlé, ale každý tu na mňa pozerá a...“ ošila sa nervózne Sayuri. „Je to nepríjemné.“
„Chápem,“ prikývla Anaya s vážnym výrazom vo tvári. „Ale je tu fajn a niektorí ľudia sú milí, uvidíš.“
Hnedovláska sa povzbudzujúco usmiala. „Mám ešte stráž. Prídem niekedy večer, možno až v noci. Ahoj.“

Sayuri sa ocitla sama. Povedala si, že sa trochu pôjde pozrieť do mesta, nech sa zorientuje. Vyšla na ulicu, kde hrialo slnko. Sayuri za sebou zavrela dvere a začala sa prechádzať po ulici so zvesenou hlavou. Upierala pohľad do zeme a snažila sa ignorovať skúmavé a odsudzujúce pohľady obyvateľov Suny.
Nemala som sem chodiť... Prebleslo jej hlavou. Potichu si smutne povzdychla. Hádam ma tu nebudú testovať...
Nepozerajúc sa na cestu, Sayuri narazila do neznámej osoby. Neobťažovala sa zdvihnúť zrak. „Gomen.“
Zrýchlila chôdzu a ešte pár sekúnd na sebe cítila udivený pohľad. Nedalo jej a otočila sa na neznámu osobu. Zahliadla tykev a krvavo červené vlasy. Takže Kazekage...
Ľudia na ňu zhrozene pozerali. Veď kto by narazil do Kazekageho, ani na neho nepozrel a povedal len obyčajné „gomen“? A ešte aj Ninja z Dažďovej... Trpko sa usmiala a pokračovala v ceste. Po asi pol hodine jej tie blbé pohľady začínali vadiť. Už viem, ako sa asi cítia Jinchuuriki... Do pekla, tú čelenku si asi dám dole a použijem Henge no Jutsu... A Kazekage mi pravdepodobne stále neverí. Ani sa mu nedivím...

Po čase sa otočila sa vykročila cestou späť ku domu jej sesternice. Stmieva sa... Anaya hovorila, že príde niekedy večer... Koľko je vôbec hodín? Prebleslo jej hlavou a pridala do kroku. Pri dome si uvedomila jednu vážnu vec. Sakra, nemám kľúče... Eh...
„Sayuri?“ Otočila sa a zbadala veselú hnedovlásku. Vydýchla si.
„A naozaj, kľúč!“ tresla sa do čela Anaya a zasmiala sa. Z vrecka si vytiahla tú kovovú vec, podišla ku dverám a strčila kľúč do zámky. Pootočila s kľúčom, potiahla a dvere sa zo zavŕzganím otvorili. Sayuri vstúpila dnu.
„Takže... Na poschodí je hosťovská, môžeš spať tam a... Prečo vôbec stále máš tú čelenku z Dažďovej?“ vytiahla hnedovláska pre Sayuri nepríjemnú vec.
„V Dažďovej som vyrástla, teoreticky... A stále som shinobi z Dažďovej, nechcem to meniť,“ povzdychla si červenovláska a neutrálne pozrela na Anayu, ktorá chápavo kývla hlavou.

Dlho sa tam rozprávali, nevnímajúc čas.
„Mimochodom, väčšina obyvateľov Suny a hlavne tie mladé favoritky Kazekageho, si šepkali o ,nejakej divnej ženskej z Dažďovej, čo narazila do Kazekageho, ani nepozrela na neho, pričom by mala prosiť o odpustenie.´ Nechceš mi k tomu niečo povedať?“ Zatvárila sa Anaya pobavene.
„Ale prosím ťa... Mne je to jedno. Nebudem tu asi dlho. Bola som už skoro v každej dedine... Okrem Trávnatej a Vodopádovej...“ odfrkla si Sayuri a odfúkla prameň karmínových vlasov, ktorý jej neposlušne padol do tváre.
„To si toho musela zažiť... Kde si bola najdlhšie?“ zvedavo na ňu zažmurkala hnedovláska.
„V Konohe,“ odvetila jej Sayuri vyrovnaným hlasom. „Koľko je hodín?“
Anaya sa pozrela niekde za ňu. Vypúlila oči. „Už bude jedenásť! Ja idem spať, ahoj!“ Postavila sa a utekala ku schodom. Vybehla po nich a stratila sa vo tme. Sayuri ju po nemalej chvíli nasledovala. Vybehla po schodoch, zabočila do prava a pozrela na čierne dvere. To je ono!
Otvorila ich a úľavne si vydýchla. Izba bola zariadená do sivo-modrých farieb. Pri miniatúrnom balkóne na stene oproti dverám bola posteľ strednej veľkosti. Sayuri v tej chvíli nezaujímalo nič iné. Dopotácala sa k nej, zvalila sa na ňu a sotva sa prikryla, bola v ríši snov. Alebo nočných môr, lepšie povedané?

V jej nočnej more sa zjavovali červené mraky, pršiaca krv dopadajúca na budovy, zhrozené výkriky ako obyčajného ľudu, tak shinobiov, ktorí sa dusili a topili v krvi, ktorá padala čím ďalej, tím viac...

Zo Sayuri neustále trhalo a zo sna raz nechcene vyjakla. Ale nebola pri vedomí. Mala pred sebou len výkriky a tú červenú farbu...
Počkať... Ucítila dotyk na spánku a na vlasoch. Prudko otvorila oči a trhane sa posadila. Zažmurkala a videla... piesok? Nie, to nie je možné. Pomyslela si a znovu zažmurkala do izby osvietenej vychádzajúcim slnkom. Nič tam nebolo. Už začínam blázniť. Pomyslela si zúfalo.

Vstala a zhlboka sa nadýchla. Obzrela si izbu, keďže sa tým včera veľmi nezaoberala. V rohu bolo zrkadlo, v ďalšom rohu bola veľká čierna skriňa. Akoby nestačil balkón, na ľavej stene bolo ešte sklenené okno. Celé bolo zo skla, nevyzeralo ako normálne okno, len ako dvierka od nejakej skrine, takže zvnútra sa ľahko otváralo. Na pravej stene boli dvere od kúpeľne. Zamierila ku nim, otvorila dvere a vošla dnu. Kúpeľňa bola zariadená tiež v jej obľúbených farbách. Modrá, sivá a biela s nádychom čiernej. Podišla ku komode, nad ktorou bolo zrkadlo a pozrela sa na svoj odraz. Kunoichi sa uškrnula. Hotové strašidlo. Vykonala rannú hygienu, čo jej trvalo dobrú pol hodinu. Predsa, aj ona je iba žena... Vstúpila na balkón a obzrela si Sunu. Oprela sa bokom o zábradlie. Na rozum jej znovu vybehlo dnešné ráno a piesok.

Kazekage... Rada... Suna... Budem si dávať pozor. Na všetkých. Musím.