Dangerous Existence 09 - Ako každý iný deň...

Sobota... zasa ten deň, kedy budem len čumieť do blba a pofľakovať sa. Víkendy boli najviac neznesiteľné, pretože vtedy sme mali všetci voľno a mohli sme si robiť čo sme zachceli. Teda, robiť ako robiť. Keby to bolo na mne, už dávno vypadnem z tejto cvokárne.
Niekto otvoril dvere a dnu vošla Shizune, poskok Tsunade a niesla malú bielu krabičku. Lieky. Ako každý iný deň. Oblbováky, aby sme boli v kľude. Akoby nestačilo všetko to naokolo.
,,Dobré ráno, Sasuke. Nesiem ti tvoju dávku.“ Nemal som náladu ani pozdraviť ju. Bez slova som natiahol ruku a nechal ju, nech mi vyklopí dve rúžové tabletky do dlane. Pozorne ma sledovala. Chcela sa uistiť, že som ich zhltol. Znechutene som si ich hodil do úst a zobral vodu. Vyprázdnil som pohár a ľahol si do postele. Shizune sa usmiala a vypochodovala z izby. Vedel som, že ešte chvíľu čaká predo dvermi, keby náhodou, ale potom odišla.
Potichu som sa postavil a prešiel k umývadlu. V hlave som stále rátal. Už mi zostáva len minúta. Účinkovali pomerne rýchlo a ja už som za tú dobu mal odstopovaný čas. Strčil som si prsty do úst a snažil sa vyvrátiť ich. Toto som robil každý deň a každé ráno. Už som na to bol zvyknutý. Vypláchol som si ústa a umyl zuby. Keď som tie tabletky na začiatku užíval, cítil som sa, akoby ma niekto ovalil mechom a ledva som stál na nohách. Keď som prišiel na to, po akej dlhej dobe začali účinkovať, zaprisahal som sa, že už ani jednu nezhltnem. Stavím sa, že Naruto a Tenten to robia rovnako, lebo na nich nebolo vidieť žiadne následky. Ostatní mali iné tabletky, takže som netušil, ako sa s nimi vysporiadali a v podstate mi to bolo jedno. Čo ma po nich. Ľahol som si naspäť do postele, pretože sa mi nechcelo ísť von a o chvíľu na to som upadol do snov plných nočných môr, kriku, krvi, bolesti, tiel a sĺz.
Posadil som sa na posteli a utrel si spotené čelo. Už zasa ten istý sen. Unavene som si povzdychol a pozrel sa von oknom. Vonku žiarilo slnko a dnu prenikala horúčava. Cítil som sa tu ako v skleníku. Pozrel som sa na hodiny. Bolo deväť preč. Prespal som dve hodiny. Raňajky som už zmeškal, takže môžem čakať do obeda. Ale to je fuk. Pôjdem si zatiaľ zaplávať.
O desať minút som vyšiel na dvor len v tričku s dlhými rukávmi a trojštvrťákoch a ignorujúc všetkých a všetko som si to mieril do telocvične. Neznášal som nosiť v tejto horúčave dlhé tričká a tak som sa držal tieňov.
Prešiel som do šatne a vyzliekol sa. Nepríjemný kovový zvuk ma upozornil na môj náramok, ktorý zacinkal, keď sa stretol so skrinkou. Zamračil som sa. Som tu ako pes. Cez deň na vodítku a v noci v klietke. Znechutene som odvrátil zrak od svojej ruky. Je lepšie zabudnúť na to. Nemyslieť, že na sebe mám takúto vec.
Nazrel som dnu a na moment zastal. Som tu sám. Žiadne nepríjemné prekvapenie zo strany nezvaných hostí v podobe Sakury. Pre istotu som tam stál ešte nejakú chvíľu, aby som sa uistil. Aj vtedy som si myslel, že som sám. Ona očividne v tom momente bola pod vodou. Nič...
Pomalými krokmi som prešiel k bazénu. Aspoň na chvíľu sa cítiť slobodný... napriahol som ruky a skočil šipku. Keď mi telom prešiel prvý kŕč z ľadovej vody, cítil som ako-také uspokojenie. Preplával som niekoľko dĺžok, než som si ľahol na chrbát a počúval tlkot môjho srdca. Srdce... počujem ho, ale necítim. Pociťoval som len hnev a chtíč. Zožierala ma túžba po pomste za živa a nahlodávala každý kúsok môjho bytia. Len čo sa mi konečne podarí odtiaľto dostať preč, vyhľadám ho a zabijem. Vlastnými rukami. Nech trpí, ako som trpel ja. Nech prosí o svoj život a plazí sa. Nech zdochne ten bezcharakterný bastard!
Miestnosťou prešli slnečné lúče, ktoré presvietili okno a odrážali sa od hladiny vody a na moment ma oslepili. Telo sa prispôsobilo teplote vody a prestal som sa chvieť od chladu.
,,Sasuke...“ otvoril som oči a začal šliapať vodu. Tsunade stála pri bazéne s rukami vbok.
,,Hm?“ ani som sa neobťažoval poriadne odpovedať. Vedel som, že to počula, pretože tu aj najmenší zvuk znel stokrát hlasnejšie.
,,Dnes som videla Naruta. Má rozbitý nos. Teda, už je skoro vyliečený, ale zaujímalo by ma, prečo tu vyvolávaš bitky.“
,,Žaloval?“ uškrnul som sa a preplával k nej. Zachytil som sa okraju a pozrel sa na ňu. Ona si kľakla, aby bola aspoň trochu na mojej úrovni.
,,Nemusel. Domyslela som si to.“ Zavrčala potichu. Jasné. Jediný, kto by ho tu rád umlátil k smrti som ja.
,,Nestačia ti vaše ranné tréningy? Každý deň od piatej ráno do siedmej spolu trávite čas a trénujete. Človek by povedal, že si na seba zvyknete a aspoň ukojíte vašu agresivitu.“
,,Ale ja som nebol agresívny.“ Kontroval som jej a zaprel sa rukami, aby som sa mohol vytiahnuť.
,,Nie? A čo to teda malo znamenať?“
,,Upozornil som ho už viackrát na istú záležitosť, nepočúvol a tak som ho poučil. To je všetko.“ postavil som sa do svojej plnej výšky a pozrel sa na ňu. Vyrovnala sa. Bola odo mňa o pár centimetrov nižšia a hnedými očami ma prebodávala.
,,Sasuke,“ začala už zasa dohovárajúcim hlasom, ale nemal som náladu ani chuť počúvať to. Odvrátil som sa od nej a chytil osušku, ktorá bola len kúsok odo mňa.
,,Čo takto mi dať prednášku o slušnom chovaní až v Pondelok, keď tam bude aj on?“ ozval som sa a ani som sa neobťažoval na ňu pozrieť. Očividne stratila slová. Keď už mlčala, nemal som dôvod zostávať tam a tak som šiel naspäť do šatne obliecť sa. Natiahol som na seba tričko a dlhé rukávy upravil tak, aby mi nebol vidieť náramok. Nechcel som počúvať zbytočné otázky ani pozerať na zhrozené tváre.
Pocítil som čerstvý vzduch, ktorý mi zaplnil pľúca a vánok mi rozčechral mokré vlasy. Porozhliadol som sa a zbadal tmavovlasú kunoichi, ako sa opiera o stenu vedľa dverí a očami tiká z jednej strany na druhú. Ustráchane sa tisla na tehly a posmrkávala.
,,Hinata?“ oslovil som ju, ale nemal som pocit, že by ma vnímala.
,,Čo tu robíš?“ skúsil som to znovu a prešiel zopár krokov k nej. Strhla sa a odskočila.
,,Sasuke, nehýb sa. Sú za tebou.“ Obzrel som sa, ale nič som nevidel, iba stromy. Znovu som na ňu premiestnil pohľad. Zbledla.
,,Zabijú nás. Zabijú...“ šepkala a ustupovala krôčik po kroku. Ach, nie. Už zasa má halucinácie. Stavím sa, že jej vysadili tie injekcie.
,,Hinata,“ za mnou sa ozval hlas a otočil som sa. Stála tam Tsunade a pozorovala ju. Hneď spoznala o čo ide. Menovaná sa na ňu zahľadela a začala neskutočne kričať, až som si mal chuť zapchať uši. Rozbehla sa smerom do lesa, kam sme mali zakázané chodiť, pretože tam hrozilo nebezpečenstvo, že sa chytíme do jednej z pascí, ktorú tam ninjovia nastražili ešte za Druhej svetovej vojny ninjov. Neboli všetky odstránené, pretože boli dokonalo zamaskované a nebezpečné. A Hinata tam práve mierila.
,,Sasuke, chyť ju!“ vyvreskla na mňa naša milovaná Hokage a riaditeľka liečebne stojac na mieste ako soľný stĺp. Už zas?! Ak som ju za posledné dva mesiace nechytal minimálne dvadsaťkrát, tak ani raz. Otrávene som si vzdychol a rozbehol som sa jej smerom.
Ohľadom jej osoby som už bol skúsený a tak sa mi podarilo vyhnúť väčšine škrabancov a kopancov, ktoré sa mi snažila uštedriť. Držal som ju zozadu za pás vo vzduchu, zatiaľ čo ona sa metala zo strany na stranu ako zmyslov zbavená a kričala ako o život. Tsunade ku mne dobehla a dala jej jednu presne mierenú ranu do zátylku. Hinatino telo v mojich rukách ochablo a oťaželo. Pozrel som sa na Tsunade. Snáď neočakáva, že ju odnesiem do nemocničného krídla?
Našťastie som nemusel, lebo už sa k nám blížila čata v bielom plášti a odniesli ju.
,,Tieto naháňačky prestanem robiť zadarmo.“ Zavrčal som smerom k nej a otrávene si utrel jeden krvavý pás, ktorý mi spôsobila na líci. Nevyhol som sa úplne všetkému. Prešla ku mne a začala ma liečiť. Mimoto, bolo to len škrábnutie, ale dotieravé otázky nepotrebujem.
,,Prepáč Sasuke, ale beháš rýchlejšie ako ja. A Hinata má tieto amoky od kedy bola naposledy na misii, kde vyvraždili celý jej tým a ňu mučili. To už iste vieš.“
,,Fajn, mám lepšie veci na práci ako rozprávať sa tu o vyvražďovaní.“ Odstrčil som jej ruky od seba, pretože som vedel, že už je to doliečené, zvrtol sa na päte a odkráčal preč. Všimol som si, že ľudia posedávajúci vonku sa ešte sem tam obzerali smerom dovnútra ku dverám, kadiaľ vniesli Hinatu.
Bol som asi v strede areálu, keď som zbadal Naruta, ako kráča rovno oproti mne. Nos mal trochu ohnutý, ale ani zďaleka nie v takom stave v akom by ho mal, keby v sebe nemal tú prekliatu líšku. To som vedel.
Zastal len kúsok odo mňa a stiahol to svoje blonďavé obočie. Vždy ma bavilo sledovať, keď som ho vytočil do nepríčetnosti.
,,Včera...“ to slovo nechal doznieť. Asi mal pocit, že to bude znieť dramaticky.
,,Koľkokrát sme sa o tom bavili? Vravel som ti, aby si ju nechal na pokoji a neposlúchol si ma. Ani jeden z nás by sa k nej nemal približovať.“
,,Iba pre to, čo sme?“ spýtal sa rozčúlene a ruky si zarazil hlboko do vreciek.
,,Nie len pre to, čo sme a ty to dobre vieš.“ Sykol som naštvane. Idiot. Je taký tvrdohlavý! Toľkokrát sme sa o tom rozprávali od kedy sme ju tu prvýkrát videli na tomto mieste, kde ani nemala čo robiť.
,,Chcel som to napraviť.“ Zašepkal potichu a pozrel sa na zem.
,,Napraviť? A čím? Bozkom? Prosím ťa.“ Musel som sa zasmiať na jeho naivite. Vedel ma dokonalo pobaviť.
,,Nevrátiš jej pamäť tým, že ju pobozkáš.“ posledné slovo som vypľul, pretože mi to prišlo také povrchné a smiešne. Bozky, hlúpy a úbohý prejav slabosti. Podvedome som stiahol rukáv na ľavej ruke nižšie.
,,A okrem toho, pamätá si mňa. Nie teba. Ty si s ňou ani nebol. To ja som ju našiel na zemi zranenú, kým ty si besnil. Ja som ju odniesol na miesto, kde ju mohli zachrániť.“
,,A ty z nej aj tak robíš blázna a správaš sa, akoby si ju nikdy v živote pred tým nevidel.“ Zdvihol hlavu a zaťal sánku.
,,Zato ty sa správaš ako jej najlepší kamarát.“ odpovedal som mu na to. Mokré vlasy sa mi vzadu lepili na krk a pramienok vody mi stiekol na chrbát.
,,Nebuď pokrytec.“ Zavrčal mojim smerom a dvomi dlhými krokmi bol pri mne. Chytil ma za tričko a pritiahol k sebe. Nadvihol som obočie, ale vôbec som nebol prekvapený jeho reakciou. Už je to tu zas.
,,Zasa sa chceš hrať na záporáka a klaďasa?“ spýtal som sa pomedzi zuby a chytil ho za obe ruky, ktoré ma kŕčovito zvierali.
,,Ja sa jej mám vyhýbať... a ty čo robíš? Stretávaš sa s ňou.“ rozčúlením zrýchlene dýchal a vyceril zuby. Toto už tu raz bolo. Pred pár dňami.
,,Snažím sa vyhýbať sa jej oblúkom, ale ak si si nevšimol, je tu len jedna budova a obaja v nej bývame. Chce vedieť, odkiaľ si ma pamätá. To je dôvod jej stretávok so mnou. A stavím sa, že si tak zaslepený, že si neuvedomuješ, že sa ju snažím ochrániť pred tebou aj predo mnou. Už má aj tak dosť zničený život naším zavinením. Nemám záujem s ňou byť v kontakte a bolo by lepšie, keby si ju nechal. A sťažuješ mi moju snahu.“ Precedil som a odstrčil ho odo mňa. Ohliadol som sa, aby som si bol istý, že si to nikto nevšimol, ale nenašiel sa jediný človek, ktorý by na nás hľadel. Posledné čo by som teraz potreboval by bolo, ísť do samotky len kvôli tomuto hlupákovi.
,,Myslím, že sme skončili našu konverzáciu.“ Povedal Naruto a otočil sa na päte. No konečne. Bol odo mňa už dva metre, keď sa zastavil a pozrel sa na mňa.
,,Nebudem sa jej vyhýbať. Odčiním to.“ Vyhlásil neoblomne. A už zas je tu náš hrdina, ktorý zachráni rúžovlásku pred zlým osudom. Bla, bla, bla... pre mňa za mňa.
,,Hlavne jej nič nehovor, lebo si to pekne od*ereš, usuratonkachi.“ Uškrnul som sa. No čo, ak bude ešte väčší idiot, ako som si myslel a povie jej to, bude z toho mať väčší problém ako ja. Jeden zničený život hore-dolu. Akoby to už nebolo jedno.
Naruto na to nič nepovedal a odkráčal smerom do budovy. Pozrel som sa do okna, kde mala izbu. Po včerajšku som jej dal jasne najavo, že sa so mnou nemá rozprávať. Dúfam, že to pochopila.
Môj pohľad preskočil na slnko a zistil som, že je dosť vysoko na to, aby som mohol usúdiť, že je pravé poludnie. Vybral som sa teda do jedálne, kde ma čakal Suigetsu.

,,Kde si bol, že si neprišiel na raňajky? Ani v izbe som ťa nenašiel.“ Ozval sa, keď som si sadal oproti nemu s plným podnosom.
,,Nemusí ťa to trápiť. Ďaleko som nezašiel.“ Poznamenal som ironicky, načo sa on začal smiať. Usrkol si cez slamku z pohára a pustil sa do jedla.
,,Čo dnes podnikneme?“
,,Chcel som ísť do knižnice.“ Prehltol som sústo a oprel sa o stoličku.
,,Stále si len v knihách zahrabaný. To nerobíš nič užitočnejšieho?“ otrávene na mňa pozrel a položil pohár na stôl.
,,Daj mi návrh na to, čo iné sa tu dá robiť.“ ukázal som za seba na kameru, ktorá nás pozorne snímala.
,,Nebuď sarkastický.“ Rukou si položil bradu a pozrel sa do stropu. Očividne sa snažil premýšľať. Aspoň niekto.
,,A čo takto ísť von a zahrať si niečo?“ navrhol po chvíli.
,,Dnes nie.“ Zamrmlal som nesústredene, keď som zbadal Sakuru, ako vošla do miestnosti aj s Tenten. Porozhliadla sa, akoby hľadala určitú osobu. Na okamih sa na mňa pozrela a potom sklopila pohľad. Takže ma pochopila. Dúfam, že na stálo.
Zobrala si jedlo a sadla si na druhú stranu celej miestnosti. Tak to robila vždy, keď si odo mňa chcela udržať odstup. Výborne. Konečne inteligentné zmýšľanie. Alebo začala počúvať svoj pud sebazáchovy.
,,Načo sa tak pozeráš?“ ozval sa Suigetsu a rukou mi zamával pred očami. Zažmurkal som.
,,Na nič.“
,,Á... rúžovláska. Takže máš pre ňu slabosť?“ spýtal sa a podpichovačne sa usmial. Pozrel som sa na neho s nadvihnutým obočím. Zas tie tupé reči. Ale to by nebol on.
,,Len sa uisťujem, že ma včera poriadne počúvala.“ Ani neviem, prečo mu to vysvetľujem... no on sa viac nepýtal.
Odsunul som podnos s jedlom a zošuchol sa nižšie, aby som ju mohol pozorovať. Pod očami mala tmavé kruhy. Zrejme celú noc nespala. Tvár bledšiu ako sneh a rúžové pramene vlasov jej padali do očí. Sedela mierne nahrbená, akoby čakala útok. Odo mňa.
Rýchlo som pohľadom prebehol po jej podnose. Na tanieri mala jakitori a vedľa neho tabuľku čokolády, ktorú jej tam položila Tenten. Odpila si z pohára s čistou vodou a pustila sa do jedla. Skôr sa s ním len hrala. Zjedla dve sústa, ktoré prežúvala minimálne polminúty. Bola nesústredená.
Ani som si neuvedomil, že som sa svojho jedla ani nedotkol, od kedy som ju zbadal. Keď odkladala hashi, zobral som aj ja svoje a vložil si paradajku do úst. Ale keď dnu vošiel Naruto a videl som, že zasa ide jej smerom, odložil som všetko bokom a so zaujatím ho pozoroval.
Zastal pri jej stole a niečo jej hovoril. Sakura sa celá nesvoja ošila. Asi sa s ním po včerajšku nechce rozprávať. Myslím, že to všetko konečne prináša ovocie.
Naruto sa nemal k odchodu a na Sakure bolo vidieť, že jej to je nepríjemné. Nakoniec chytila čokoládu a odhryzla si z nej. Asi sa potrebuje upokojiť a čokoláda jej to uspokojenie dopraje.
Od prekvapenia mi takmer vypadli paličky z ruky, keď som zbadal, ako sa na neho usmiala a zuby aj ústa mala celé od čokolády. Naklonil som sa bližšie a prižmúril oči, aby som lepšie zaostril. Vyzeralo to fakt odpudzujúco.
Naruto vyvedený z miery sa na ňu pozeral len chvíľu, než niečo zbrklo povedal a odpratal sa od ich stolu raketovou rýchlosťou. Vyšiel von z jedálne a popri tom sa na mňa pozrel, uisťujúc sa, že som nič nevidel. Uškrnul som sa.
Sakura si oddýchla, zobrala servítku a začala si stierať čokoládu z pier a zubov. Nakoniec to zapila vodou, aby sa toho zbavila úplne.
Vyprskol som v smiech. Neuveriteľné, ako ho odpálkovala. Kde prichádza na také nápady? Očividne to bola jej stratégia, ako sa mu vyhnúť.
,,Čo sa deje?“ spýtal sa Suigetsu a zadíval sa na mňa. Okamžite som zmĺkol, keď mi došlo, že to bolo trošku viac nahlas, akoby malo. V momente, kedy sa Sakura obracala mojim smerom, aby identifikovala ten smiech, som obrátil hlavu k Suigetsovi a zatváril sa normálne.
,,Ale nič.“ Odpovedal som a vstal od stola. Suigetsu ma trochu neisto nasledoval. Odniesli sme tácky a vybrali sa rovno do knižnice. Celý čas si niečo popod nos mrmlal o tom, že moje zmeny nálady ho mätú, ale absolútne ma to nezaujímalo. Skôr ma prekvapil fakt, že som sa dnes úprimne zasmial. Kedy som sa smial naposledy? Naozaj s chuti? Nevedel som si odpovedať.