manga_preview
Boruto TBV 07

1/2 Akuma - V

Ako tak trielili k tomu hlúčiku, začali sa nevedomky pretekať, kto sa k Hinate dostane ako prvý. Keď ich zastavil rad tiel, dobre, že neskákali jeden druhému po chrbte v snahe dostať toho druhého k zemi.
„Čo je s ňou?“
„Zase odpadla?“
„Hinata? Hinata, počuješ ma?“
„Kam ju nesiete?“
Odpoveďou im boli iba podráždené a nervózne pohľady. Zalial ich studený pot. Kiba nahnevane drgol do Naruta a naznačil mu, že je to jeho vina, na čo Naruto len zúfalo vypleštil oči a ukázal na seba odpovedajúc otázkou, ako to už len môže byť jeho vina...
Kiba si nazúrene odfrkol a začal sa predierať skrz až k nosidlu, na ktorom ležala Hinata. Oči mala otvorené, no vyzerala neprítomne. Jej tvár bola takmer biela, pery bledé a pohľad prázdny. Zdalo sa, že hľadí na oblohu, no ona len nezúčastnene zazerala do prázdna. Jednu ruku mala položenú na bruchu, ktoré bolo opäť o čosi väčšie než predtým, a druhú mala ukrytú v čejsi dlani. Nevyzerala však, že si ten dotyk uvedomuje.
Natiahol k nej ruku, keď vtom oná dlaň vykĺzla z tej Hinatinej a celou silou ho odhodila preč. Kiba pri dopade tlmene vykríkol a nazúrene pozrel pred seba. Náhle zbledol. Stál tam Hiashi, nazúrený ako obvykle. A čo bolo horšie, vyzeral byť aj poriadne vyľakaný.
Akoby si v tom momente prehltol jazyk. Vlastne by bol radšej, ak by mal po ruke nejakú samovražednú pilulku, tú by prehltol omnoho radšej.
„Zmiznite mi z očí, obaja,“ zavrčal Hiashi hrdelným hlasom.
Naruto ostal stáť na mieste ako prikovaný. Nedalo mu to však – bol taký zmätený a všetci naokolo mu odmietali dať odpovede, ktoré tak zúfalo hľadal.
„Tak to nie! Už nie!“ zvýšil hlas a odhodlane zaťal päste. Kiba na neho šľahol uvidený pohľad, akoby sa díval na blázna. „Stačilo, ja chcem vedieť, čo sa s ňou deje! Musím byť pri nej, veď to má byť moje die...“
Skôr akoby ukončil svoj rozhorčený prednes, Hiashi bez slova luskol prstami a už sa po Narutovi vrhlo niekoľko chlapov naraz. Nepotrebovali počuť žiadny rozkaz – vedeli, čo majú robiť.
Bránil sa. Bol taký naštvaný ako už dávno nie. Pevne zaťal sánku a odrazil prvých dvoch chlapov. Nechal však, aby ho hnev plne ovládol, čo je jednou z najväčších chýb, ktoré môže bojovník v takejto situácii urobiť. Chvíľka nepozornosti a už ležal na chrbte. Ktosi sa nad ním skláňal, držal ho pod krkom a tlačil na veľmi bolestivý bod, z ktorého mu do celého tela vystreľovali ostré ihlice.
„Nepodceňuj náš klan, Naruto,“ zavrčal chlap a pomaly sa odtiahol. „Vezmi si tú radu k srdcu.“
Kiba ostal po celý čas ležať na zemi, dívajúc sa na to, ako dostáva Naruto na frak. Nie ani tak pre to, že by sa mu ten pohľad páčil, ako skôr pre to, že sa stále nedostal z toho šoku. Akamaru do neho neustále štuchal čumákom a nakoniec ho celého oblizol, čo ho zakaždým bezpečne vrátilo späť do reality.
Postavil sa a podišiel až k Narutovi, ležiacemu na chrbte. Mal na tvári podobný výraz ako predtým Hinata. Zahľadel sa na neho z výšky a zatienil slnko na oblohe, ktoré mu nemilosrdne svietilo do tváre.
„Tak ti treba,“ vydýchol Kiba potichu. Na nič viac sa nezmohol. Pozrel na vzďaľujúcu sa skupinku a zachytil veľavravný pohľad Hinatinej mladšej sestry. Majú sa krotiť. Je mu to jasné.
Bez slova sa otočil a mávol na psa. Ešte naposledy pozrel na Naruta, aby mu dal najavo, že spolu ešte neskončili. Následne sa vyparil.

Tsunade prudko rozrazila dvere nemocničnej chodby a preplachtila chodbou, nasledovaná malým ružovým prasiatkom. Ľudia jej automaticky odskakovali z cesty, odsúvali všetky vozíky a zopár z nich sa ju odvážilo nasledovať.
„Shizune, vezmi si tú potvoru, lebo si ju dám na večeru,“ zavelila stále hľadiac pevne pred seba. Vyzerala ako generál prichystaný vydávať rozkazy pred ťažkou bitkou. Shizune pridala do kroku, schmatla ten krochkajúci salám a odtancovala jej z cesty.
„Prineste ju ku mne do sály!“ zvolala Tsunade na celú chodbu a vkráčala do presvetlenej miestnosti, v ktorej na ňu čakalo niekoľko medikov, medzi ktorými rozhodne nechýbal ten, čo dostal Hinatu na starosti.
„Hlásenie,“ zavelila a podišla k umývadlu, kde si začala drať špinavé ruky.
„Dieťa opäť podrástlo. Je v podstate dosť staré na to, aby bolo tehotenstvo ukončené. Kontrakcie sa spustili približne pred hodinou, ale nastali nečakané komplikácie.“
Samozrejme, ako by aj nie. Toto tehotenstvo by sa bez nich neobišlo.
„Aké komplikácie?“
„Hinata-sama je príliš vyčerpaná a jej telo nie je pripravené, dieťa podrástlo príliš rýchlo a príliš skoro. Sotva ju dokážeme udržať pri vedomí a dieťa je taktiež v nesprávnej polohe. Prirodzený pôrod nebude možný.“
„Neznášam cisaráky,“ zavrčala Tsunade a pristúpila k posteli. Predstava umelého pôrodu sa jej nikdy nepáčila. Nerada reže tie veľké brušiská a vyberá z nich bábätká ako také červíky z kokónu.
Po pár minútach bola Hinata na stole. Niekoľko medikov sa zgrupilo okolo jej hlavy, aby ju uviedli do umelého spánku, ktorý bol však v jej stave veľmi riskantným krokom. Tsunade vykonala posledné nutné prípravy a následne upriamila zrak na jej vypuklé brucho. „No tak mi držte palce.“
Jedno šťastie, že Hiashi zostal vonku. Tam dnu by ho nezvládla. Síce na ňu hľadel cez sklo dverí a znervózňoval ju, no aspoň sa jej neplietol pod nohy.
„Godaime-sama, režete príliš hlboko...“
Zarazila sa a zatajila dych. Na čele sa jej zatrblietal pot. Bola to pravda – sotva začala a už spravila chybu.
„Hoďte na tie dvere nejakú plachtu!“ zrevala na plné pľúca. Na jej prekvapenie bola jej prosba vyslyšaná a niekto to skutočne urobil. Tak to si ešte vypije.
Teraz však mala iné starosti.
Po dlhých minútach, ktoré jej pripadali ako celá večnosť, bolo dieťatko na svete a na prekvapenie všetkých v miestnosti, plné sily a zdravia. Kričalo, akoby silou-mocou chcelo privolať svojho dedka...
Nastal čas ratovať jeho maminu.
„Vezmite chlapca preč a všetci ostatní ku mne!“
Postavy v miestnosti sa primkli k Tsunade ako hŕstka poslušných psíkov. Bolo treba zachrániť Hinatu, ktorej stav sa počas operácie výrazne zhoršil. Tsunade robila všetko pre to, aby do nej dostala čo najviac svojej čakry, no ona akoby ju odmietala.
„Čo ti je, dievča?“ Jej hlas znel až príliš zúfalo. „No tak si to vezmi!“
Držala ruky priložené na jej hrudi a uprene jej hľadela do tváre. Stále sa jej do tvári nehrnula žiadna krv.
„Dopekla!“
„Godaime-sama, pulz slabne...“
„Dopekla, ja viem! Držte huby!“
Nálada v miestnosti zhustla. Medici odstúpili od postele a zatajili dych, aby ju snáď nevyrušili svojimi hlasitými výdychmi.
„Dievča, no tak, Hinata, neboj, si silná, všetko bude zase dobré. No taaaak, prijmi tú poondiatu čakru!“
Bol to jej pot, a či na plachtu kvapla jej slza?
Jej ruky boli opäť raz od krvi. Roztriasli sa. Nie, teraz nie, už to predsa prekonala...
„Kašli na svojho dementného otca, kašli na Naruta, kašli na celý svet, vráť sa kvôli sebe...“
Bezradne spustila hlavu medzi ramená. Jej dotyk zoslabol. Bolo to snáď márne? Jej čakra sa stále vracala späť k nej a jej pery bledli čoraz viac a viac.
„Godaime-sama...“
„Ticho!“ zavzlykala Tsunade odmietavo. Nechcela to počuť.
„Godaime-sama, zabralo to!“
Prekvapene zodvihla tvár a pozrela na svoje ruky. Mali pravdu – skutočne to zabralo! Vzlykavo sa zasmiala a potiahla nosom. Pohladila Hinatu po tvári, láskyplne ako matka, a priložila dlaň späť na miesto, aby dokončila, čo začala. Rana po reze sa zacelila a Hinatine líca jemne zružoveli.
Keď odstúpila od postele, zotrela si slzy zo začervenanej tváre a nasadila späť svoj prísny výraz, ktorý vravel: O tomto ani muk!
Ich mĺkve úsmevy akoby odpovedali: Yosh, Godaime-sama!

„Chcem ho vidieť,“ boli Hiashiho prvé slová, keď Tsunade konečne vyšla z miestnosti.
„A nie skôr ju?“ pretrela si tvár. Sakra, tam dnu bolo riadne teplo!
Neodpovedal. Tsunade len prekrútila očami. Parádička, to je ale vôl...
„Skôr mi povedz... ako sa má chlapec volať?“
Hiashi zodvihol bradu. Jeho obočie sa priblížilo k sebe v mračivej grimase. Zjavne to nevedel.
„Minato,“ zaznel dievčenský hlas. Obaja otočili tvár na Hanabi, ktorá sa zjavila na konci chodby a mierila priamo k nim. Na tvári mala pokojný, bezstarostný výraz a jemne šibalský úsmev. „No čo, otec, žiaden Hiashi Junior. Budeš sa cez to musieť preniesť.“
Dcérin tón sa mu zjavne nepáčil. Zamračil sa ešte viac a jeho telo celé strnulo.
Hanabine oči sa podivne zaleskli. Tá malá potvorka...
„Tak ho chcela pomenovať. Prelomiť tradíciu a tak. Neber to ale ako rebéliu, tatko, je proste zamilovaná, čo zmôžeš?“
Tsunadine oči zablúdili na jeho tvár. Videla, ako pevne zatína zuby – svaly na sánke sa mu vlnili ako nepokojná morská hladina. Pousmiala sa nad tým.
„Hanabi,“ prehovoril varovným tónom, ,,v našej rodine...“
Nestihol dokončiť, v chodbe sa ozval detský plač. Všetci sa otočili a pohliadli na mladú medičku, čo v rukách zvierala malý biely balíček.
„Ehm, ospravedlňujem sa,“ vravela žena stojac v otvorených dverách, ,,no Hinata-sama sa ešte neprebrala a myslela som, že by ste si malého snáď chceli... podržať.“
,,Hej, to chcem!“ nadšene zahlásila Hanabi a predrala sa pomedzi otca a Tsunade až k medičke. Hiashi sa tomu ani nestihol čudovať, už držala malého v náručí.
„Aká rozkošná dečka. Ale ty si ešte rozkošnejší,“ zamumlala do perinky. „Aj plakať si prestal, no toto! Tetuška sa ti páči, že...“
Hiashi urobil nezvyčajne nesmelý krok vpred. Nepodišiel však až k dieťaťu, hoci aj chcel. Nakoniec sa bez vysvetlenia otočil a odkráčal kamsi preč.
„Pfff,“ odfrkla Hanabi a opäť kukla na malého. „Pozri, čo to máš na hlave za ryšavého kohútika, skoro ako tatko, len ten ho má trochu inej farby. Teda, vieš, že nehovorím o tamtom kohútikovi...“
Tsunade pobavene nadvihla obočie.
„Vidím, že ho môžem nechať v tvojich rukách, Hanabi,“ zasmiala sa a podišla k nej, aby na neho dovidela.
„Ale samozrejme, Hokage-sama!“
Tsunade ju pred odchodom s úsmevom potľapkala po pleci. Rozumeli si. Dokonca si boli tak trochu podobné. To sa jej páčilo – ona sa jej páčila.
Len tak ďalej, Hanabi, spoločnými silami to hádam aj zvládneme.

Minato... Minato... Dievča, máš ty ale zvrátený zmysel pre humor. Škoda, že o tom nevieš, ozval sa tichý, chrapľavý hlas v útrobách temného väzenia. Minatooo, čo ty na to? Cítiš sa poctený?
Červené oči zabodli svoj pohľad do tmy. Hruď mohutného zvera sa nadvihla v prerývanom nádychu. Pokojná hladina sa zavlnila a malé vlnky narazili na jeho odpočívajúce laby. V démonovej zaškerenej papuli sa zaleskli ostré zubiská.
Budeš tam opäť. A tentoraz budeš v mojom područí. Vietor sa obrátil, Minato. Čoskoro nastane môj čas. Dovtedy trochu ponaťahujem tvojho syna. Kam až sa mi podarí zájsť? Štrbiny v jeho mysli sú široké, dostanem sa nimi skrz. Kam až ma pustí? Sloboda, ah, sloboda, na tú si musím počkať. Zato zábava...
Pred jeho očami sa zjavil obraz trúfalého dievčaťa. Tak drzého a tak nevedomého.
Som démon s deviatimi chvostmi. V každom z nich sa ukrýva jedno nešťastie – budú dopadať postupne a každé bude horšie než to predtým...
Prázdna vyhrážka? Sľub a či fakt, na ktorom už nikto nič nezmení?
Vodná hladina sa prudko rozčerila. V cele zaznel spokojný smiech a potom nastalo ticho.
Ticho, na ktoré sú obaja zvyknutí, no teraz trápi už len jedného z nich.

Naruto sedel na lavičke a mračiac sa hľadel na skupinku dievčat opodiaľ, čo stáli zomknuté v uzavretom kruhu ako banda supov a na čomsi sa chechtali. Škoda, že mu nad hlavou nesvietili otázniky, bolo by to trefné vyobrazenie.
„Je rozkošnučký!“ zapišťalo ďalšie dievča. Ino? Bola to fakt Ino?
Prižmúril oči. Čo to tam riešili?
„No naozaj, taký miláčik, zamiluje si ho celá Konoha. Vyzerá ako taká malá líštička!“
Čosi mu vravelo, že toto neznie ako čosi, čo by niekoho donútilo zamilovať si... no, kohokoľvek, o kom to vraveli.
V hlúčiku sa mihla ružová hlava. Následne zbadal párik zelených očí, ktoré hľadeli priamo naňho.
„Naruto!“ zvolala Sakura prekvapene a zároveň nadšene.
Zatváril sa maximálne nechápavo. Sakura k nemu rýchlo pribehla a nech to už riešili čokoľvek, asi ich to prestalo zaujímať, lebo sa odrazu všetci dívali jeho smerom.
„Naruto! Je krásny!“
„Kto?“
Sakura naklopila hlavu nabok. „Jak kto, ty to nevieš?“
A sakra, on to fakt nevie!
„Naruto, ten maličký predsa. Minato, Hinatin syn.“
„Ha?“
„Mám ti to nakresliť...?“ zavrčala ako typická Sakura a zvesila ramená. „Hinata pred troma dňami porodila. Synčeka, volá sa Minato.“
Klik. Ťuk. Tik-tak.
„Haaaa?“
Zazerali na seba ako dvaja opičiaci. Potom Naruto spadol z lavičky a rozbehol sa smerom k nemocnici.
„Nie tam! Už je doma! To ju už asi nezastihneš...“
Rýchlo zmenil smer a vybral sa k sídlu. Tak to nie! Mal ísť za ňou, mal sa dožadovať odpovedí, ako je len možné, že o tomto nevie!? Je snáď posledný v Konohe?
Odpoveď ho nenechala dlho čakať. Z druhej strany k sídlu trielil Kiba. Jeho poletujúce dlane vyzerali, že si cestu prerezáva neviditeľným húštím.
Nadurdene pridal. Bol odhodlaný dostať sa tam ako prvý. Zvrtol sa, aby sa tam dostal trochu inou cestou, a zamieril k múru, kde sa pred pár dňami prebral z toho podivného bezvedomia.
Už mu boli stráže ukradnuté. Preskočil cez múr a dopadol na tvrdý chodník. Okamžite ho zbadala záhradná stráž– medzi nimi aj muž, ktorý ho minule držal pod krkom. Jediným trefným gestom mu dal jasne najavo, kde ho má, a rýchlo zmizol za rohom.
Muž na neho civel ako teľa na nové vráta. „On mi ukázal... Ja mu ten prst zlámem, no nech len počká...“
A naháňačka sa mohla začať.
Teraz mal Naruto aspoň ako takú predstavu o tom, kde všade sú pasce, no o tých nových predsa len nič nevedel, a tak z neho z húštia vyletelo niekoľko šípov s halucinogénnym jedom. Len tak mu prefrčali popri hlave a jeden mu oškrel rameno.
Cestou ďalej sa mu zdalo o červených trpaslíkoch a naháňala ho Hiashiho sandála. Svet sa mu krútil pred očami a zrak sa mu podivne zakaľoval. Videl už len jediný ostrý a podivne žiarivý bod pred sebou.
V miestnosti sa ozval tupý náraz a podivné škrípanie. Hiashi sa otočil smerom na okno a ten pohľad ho nemilosrdne obral o niekoľko rokov života. Naruto bol nacapený na skle okna, s rukami a nohami roztiahnutými ako taká veverica, ktorá sa snaží neskĺznuť zo stromu.
„Olé, líšča prišlo pozrieť tata, zvoňte dvere, ja sa už nezbavíme...“ táral pomaly omdlievajúci Naruto.
Hiashi znechutene mávol rukou: „Odlepte ho odtiaľ niekto a vyhoďte ho von!“
„Netreba, odpadol sám,“ prehlásil Tadao a nezadržal smiech.
Hiahimu to smiešne neprišlo. Už ho z toho riadne bolela hlava.
„Hiashi-sama!“ do miestnosti vbehol jeden zo strážcov. „Chytili sme ďalšieho.“
Tak a dosť!
„Zviažte ich dokopy a priviažte o dub pred sídlom!“
„Čo so psom?“
„Zviažte ho tiež.“

Kiba sebou nazúrene metal, no laná nie a nie povoliť. Náhodní okoloidúci na nich pobavene zazerali a čosi si šuškali do ušiek.
„Ja vás počujem!“ vrčal na nich Kiba. „Akamaruuu, prehryzni tie sprosté laná...“
Akamaru len rezignovane prehodil chvostom a odfúkol si.
„Zradca! Sakura, nečum už toľko na nás a rozviaž nás!“
Stála asi meter od stromu a ticho pozorovala Naruta, ktorému sa dookola rozospato zdvíhala a klesala hlava.
„Bfuuu... Ne... To ne... chcem kuknuť...“ mrmlal Naruto akoby zo sna.
„Jemu čo urobili, prosím ťa?“
„Argh! SAKURA! Prestaň a už ma rozviaž!“
Akoby ho úplne ignorovala. Naklonila sa k Narutovi a zodvihla mu bradu. Pomaly rozlepil oči.
„Ani... príšery ma nezastavia,“ zamumlal.
„Ha?“
Bam, a teraz mali na hlave bolestivé hrče obaja.
„Jeho chápem, Kiba, ale čo ty? Načo za ňou doliezaš?“ spustila hneď, čo sa upokojila.
No už len jej by to vysvetľoval. Ani náhodou!
„No viete čo, tak si tu trpte, ak chcete, ja idem preč.“
„Ale ja NECHCEM!“
Smola, už bola fuč. Namiesto nej k nim pristúpil jeden zo strážcov a čosi Narutovi načmáral na čelo.
„Tak,“ spokojne sa od neho odtiahol, ,,teraz bude vedieť, že má vážiť gestá.“
Kiba sa opäť začal divoko mrviť a naťahovať krk, aby na neho dovidel, no bol priviazaný príliš pevne. Zase raz bude musieť počkať...

Hinata sa neveriacky dívala na svoje bábo, celé dlhé dni bez pohnutia. Už ani nevedela, aké to bolo, mať ho pod srdcom – jej telo sa úplne zotavilo a po tehotenstve nezostala ani známka. Za to mohla do istej miery Tsunade, no aj ona sama.
Malý sa opäť pomrvil v postieľke a zamrnčal. Ten zvuk ju dokázal vždy tak krásne zahriať pri srdci. Úplne sa pri ňom roztápala. Špičkou prstov sa dotkla jeho malinkatej ručičky. Zovrel ju v drobnej pästičke.
Usmiala sa. Ako sa jej len podarilo porodiť také krásne dieťatko? Na ňu sa vôbec nepodobá – ak by nebola žena, ani by neverila, že je jej. Chvíľu aj premýšľala nad tým, či dieťatko nevymenili, no dôveruje Tsunade. Zachránila jej predsa život a je blízka Narutovi.
Naruto. Čo sa to s ním minule porobilo? A kde je teraz?
Položila bradu na vankúš k dieťatku a povzdychla si. Bolo možné, že o malom ešte nevedel – veď kto by mu to už len prišiel oznámiť? Jej otec? Hanabi? A možno to už vedel, len sa jednoducho rozhodol neprísť.
Sprostá... čo si fakt sprostá? vykarhá sa. Čo ho nepozná? Okrem toho, že sa jednalo o Naruta, toho tvrdohlavého fagana, čo sa nikdy v ničom nevzdal, ju prišiel len pred pár dňami navštíviť a nech sa správal ako chcel, niečo to znamenalo.
Alebo si len nahovára?
Zahmkala bábätku a to opäť zaspalo. Skutočne vyzeral ako taká líštička. Zvláštne. Počula, že Narutova matka mala ryšavé, skoro až červené vlasy, no aj tak jej to prišlo zvláštne. Jej gény sú dominantné, mali prebiť tie jeho. Aspoň čo sa zovňajšku týka.
Hanabi ju nešetrila a prišla jej porozprávať o všetkých tých šialených teóriách o tom, kto či dokonca čo je otcom malého Minata. Niektoré ju zarazili, iné sa dali očakávať a niektoré ju zase rozosmiali.
Teraz, keď už každý v Konohe vedel, že dieťatko nerástlo tak, ako malo, sa čoraz viac ľudí priklonilo dokonca aj k tej jedinej pravdivej alternatíve a považovali za otca Naruta, ktorý, chudák, asi ani len nevedel o chlapcovej existencii.
Ten bude čumieť...
Usmeje sa tomu a vyzrie von oknom. Počká si na to.

Poznámky: 

tak, pokračovanie Laughing out loud hádam si na túto sériu ešte niekto spomenie xD aj keď beda mi, dlho som na ňu nemyslela Laughing out loud Tak teď ti nevím...

4.8
Průměr: 4.8 (5 hlasů)