1/2 Akuma - IV

„Vysvetlite, čo sa s ňou deje.“ Hiashiho hlas bol až desivo ľadový. Kontroloval sa, no to napätie v miestnosti by sa dalo krájať. Bolo to ako ticho pred búrkou.
Úbohý medik sa potil v tvári a nervózne si žmolil prsty. Jeho pohľad kĺzal po celej miestnosti, plazil sa po podlahe a všemožne sa vyhýbal Hiashiho tvári. Tie chvíle ticha mu pripadali horšie ako posledné minúty pred popravou, hoci to ešte nezažil.
To sa asi čoskoro zmení... zaplakal v mysli. Ak mu nedám to vysvetlenie.
On ho však nemal. Nemal ho nikto. Všetci behali hore-dole po nemocnici, robili kadejaké testy, hrabali sa v knihách a posielali správy do susedných krajín (samozrejme, všetko tak, aby sa veci udržali ako-tak v tajnosti), no nikto nedokázal prísť na to, čo sa s Hinatou deje, prečo sa jej stav spred pár týždňov zopakoval, prečo len tak z ničoho nič odpadla, jej energia klesla na život ohrozujúce minimum a dieťa v jej lone sa zväčšilo a zostarlo.
Tu bol priestor len pre všemožné dohady a teórie, ktoré Hiashiho ani omylom neuspokojovali. Chcel počuť jasnú odpoveď. Hlava Hyuuga klanu sa nebude pohybovať v neznámom teritóriu, bojovať s nepoznaným nepriateľom, nebude tápať v tme. Vodca musí mať vo veciach jasno a pevne držať opraty.
„Pokojne ma stiahnite z kože, ja neviem, čo sa deje,“ odvetil medik so známkou rezignácie v hlase. Sám už nevládal ďalej, takýto prípad ešte v Konohe nezažili.
„Tvoje želanie sa môže ľahko vyplniť,“ zavrčal Hiashi ako jasnú hrozbu. Už sa nemienil pretvarovať – ak sa to takto bude naťahovať aj ďalej, urobí s nimi poriadky.
Muž sa už nemal silu báť. Hrozili mu z každej strany – vrčať naňho začala už aj samotná Hokage, pričom ona je tá, ktorá má reálne šancu zistiť, kde je problém a ako vôbec vznikol.
„Vieme len, že sa dieťa vyvíja úplne inak, ako by sa malo...“
„Unavuje ma, ako neustále omieľate to, čo je každému jasné.“
„Pozrite, Hokage-sama...“
Hiashiho strnulý postoj sa náhle zmenil, len to mužom tak trhlo. Myslel si, že sa na neho snáď vrhne, no na jeho prekvapenie a úľavu sa bez ďalšieho slova zvrtol na opätku a doslova odplachtil z miestnosti, len to tak zavialo jeho dlhým plášťom.
Medikovi odľahlo. Zničene si sadol za stôl a opäť raz nahliadol do Hinatinho spisu. Už ho vedel takmer naspamäť. Náhle závrate, ktoré by v tehotenstve nemali byť ničím výnimočným, veľké úbytky životnej energie, neprimerané výkyvy hladiny čakry, neprirodzený rast dieťaťa, ktoré istú dobu rastie ako každé iné a potom príde jedno veľké bum...
Dokážu si spojiť dve a dve, no problém je v tom, že nevedia, prečo sa to deje a čo bude nasledovať. Všetky vyšetrenia a kontroly ukázali, že je dieťa úplne normálne, čo ich do veľkej miery zavádza, pretože ich to núti hľadať príčinu niekde vonku, vďaka čomu sa neustále krútia v jednom otravnom bludnom kruhu, pretože tam vonku proste nič nie je.
„Chcem ísť do dôchodku...“

Jej izba sa jej zdala byť každým dňom menšia a menšia. To jej domáce väzenie jej príšerne liezlo na mozog. Kedysi mala nervy ako z ocele – nikto nedokázal rozčúliť to milé dievčatko, toho anjelika, ten protipól pojašenej mladšej sestry. A teraz? Z ničoho nič ju popadne taký hnev, že po ľuďoch hádže taniere a seba zatvára do skrine.
Hanbila sa za seba, no nemohla si pomôcť. Hanabi sa jej často smiala, že za to môžu jej hormóny, že sa z nej stala panovačná tehuľka, hrozba pre spoločnosť a preto ju musia držať pod zámkom, začo si vždy vyslúžila pohár do hlavy.
Hanabi sa jej to len snažila uľahčiť, trochu ju pobaviť a ona jej za to bola tajne vďačná, no toho riadu jej ľúto nebolo.
Po dlhom dni strávenom potulovaní sa po sídle opäť zakotvila vo svojej malej väzenskej cele a rozvalila sa na posteľ. Aj tá sa jej teraz zdala malá. Možno je to ňou – to ona sa zväčšuje.
Zase ju popadla chuť nespokojne, detinsky mrnčať, no vyrušilo ju náhle zaťukanie na okno.
Možno trochu silnejšie. Vlastne to bola hruda blata. Čo za srandistu jej hádže špinu do okna? Je to snáď ďalšia ukrytá metafora – chcú jej tým naznačiť, že je len odpornou, špinavou...
Z myšlienok ju vytrhol dunivý zvuk – akoby niekto udrel do potrubia, potom pridusené ugh! Niekto sa k nej snažil dostať. Nebránila sa tomu, už dlho túžila po takejto tajnej návšteve, po nejakom ľudskom kontakte, po obyčajnom jednostrannom monológu, ktorý by neobsahoval žiadne nadávky, urážky či výčitky. Nikoho k nej nepúšťali – Hanabi bola vlastne jediná, kto sa s ňou ešte zhováral.
Obočie jej vybehlo vysoko na čelo. Tak to blond hniezdo teda nečakala. Naruto sa nemotorne vyšplhal hore (čo je s tou ich stenou, že s ňou majú taký problém?) a venoval jej jeho typický, zubatý úsmev.
Jej výraz razom zmäkol. Chýbal jej. Ten jeho úsmev. Vlastne celý on.
Prekoprcol sa cez parapet a padol chrbtom na zem, vzhliadajúc hore k nej.
„Máte divnú záhradu... sú v nej samé pasce,“ zadýchane prehovoril a postavil sa, pričom jeho pohľad skĺzol k jej vypuklému brušku. „Uau, tak to je obrovské.“
Naruto-kun, trochu taktu, prosím...
„Ehm, ja len, strážia ťa ako nejakého zradcu! Všade samá stráž,“ začal sa jej tam rozčuľovať a rozhadzovať rukami. „Dokým som vychytal ten správny moment, takmer som tam skamenel. Medzi tými vašimi strašidelnými soškami. No vážne, aj Ramen som ti zjedol. Prepáč.“
Prechádzal sa hore-dole po celej miestnosti. Hinata ho sledovala s čoraz prudšie bijúcim srdcom.
Prečo za ňou prišiel? Prečo až teraz? Čo chce?
„Hinataaa,“ náhle pristúpil až k nej a chytil ju za ramená. To by nemal robiť. Nemal by sa jej dotýkať. „Snažil som sa na to prísť. Na to, čo sa s tebou deje. Ja... Ono je tu stále šanca, že som otcom, že? Čakal som, že za mnou opäť nabehne tvoj otec a začne ma zase škrtiť alebo mi nadávať, že som niečo pokašľal a ty teraz umieraš alebo čo, ale neprišiel. Dokonca aj ľudia na mňa prestali zazerať. Je to divné. Teraz neviem, či len niečo zle chápem, alebo ich zaujíma niečo iné.“
Len tam tak stála a dívala sa na neho, akoby viac nepotrebovala žmurknúť.
„Všetko sa už stihlo rozšíriť po celej Konohe. Čosi o tvojom stave a kooopec bludov k tomu. Vraj je to dieťa synom alebo prevtelením Mudrca, niektorí zase trepú, že je to len nádor...“ Naruto sám bol zmätený – prečo na neho tak zazerala? Chcela vedieť, čo sa deje tam vonku, či snáď bola nahnevaná?
„Kuk!“ zamával jej pred očami. Konečne zareagovala a zopárkrát rýchlo zaklipkala. Stále však mlčala. „Eh, nikdy si toho veľa nenarozprávala, aspoň nie mne, ale toto je divné.“
Skonštatoval a zase sa pustil do toho nervného prechádzania. Nuž, aspoň že ju do toho nenútil, ako prakticky všetci ostatní.
„Chcel som ti len povedať, že...“ jeho výraz spochmúrnel. „Vlastne nič, lebo som na to neprišiel, ale aspoň som si čo-to prečítal o tom, ako celá tá vec prebieha. Je to desivé, ja by som to nezvládol... No ty! Ty, Hinata, si skvelá! No vážne, nepozeraj tak na mňa, ´ttebayo, myslím to vážne. Si tu celý čas zavretá, kolujú o tebe kadejaké reči, brucho sa ti nafukuje, akoby si vyžrala všetok Ramen v dedine a aj napriek tomu stále bojuješ. Vidím to na tebe.“
Skutočne? Ak odmyslí tú necielenú urážku, potešil ju. Ona si o sebe myslí len to najhoršie, zatiaľ čo on ju takto obdivuje.
Otázka – prečo Naruta miluje? No možno práve pre to.
Otázka dva – miluje ho naozaj? Po tých týždňoch v odlúčení si jej myseľ nebola istá. Zato jej telo reagovalo jasne a s istotou.
Nevedela, či to bolo tými jeho strapatými vlasmi, ktoré mu tak divne stáli, alebo tou jeho nervozitou, farbou hlasu alebo faktom, že za ňou konečne prišiel, no odrazu pocítila zvláštne teplo.
Ale nie...
Toto pre ňu nebola žiadna novinka. Posledné dni pociťovala zvláštne návaly, ktoré ju celú rozpaľovali a zahmlievali jej myseľ – a to zakaždým, keď pomyslela práve na Naruta. Jeho postoj, silné ruky, chlapčenskú iskru v očiach...
Do líc jej vystúpila červeň. Mal by odtiaľ vypadnúť, lebo skončí s črepinami v ušiach.
„Hinata, je ti niečo? Ideš odpadnúť?“
Nie, nechoď ku mne...
„Si červená. Aj o tom som tuším čítal.“
Jedno šťastie, že si Naruto málokedy dokázal veci takto pospájať. Jedno šťastie, že bol taký spomalený. Podarilo sa jej obrátiť ho smerom k stene a pretlačiť až k otvorenému oknu, no skôr, než by ho vyhodila von, sa odrazu zaprel, vystrel ruky a zostal tvrdohlavo na mieste.
Hinata sa nahnevane zamračila. Nech ju nehnevá, nechce byť zlá... ale ani dobrá. To by neskončilo dobre.
Náhle pocítila zmenu. Zmenu v jeho čakre. Bola taká citeľná, až ju to zaštípalo v dlaniach, takže ich musela odtiahnuť.
„Povedz, prečo sa tomu brániš?“ prehovoril na ňu o čosi hlbším hlasom, až ju jemne striaslo. Pomaly sa začal otáčať. Ako prvé vyhľadala jeho oči. Cítila z neho čosi, s čím sa ešte nikdy nestretla, a predsa jej to prišlo také známe. Jeho modré dúhovky boli o čosi tmavšie než obvykle a odprisahala by, že sa v nich čosi zalesklo, no inak vyzeral normálne. Teda až na ten cudzí, sebavedomý výraz.
Čosi sa jej zaseklo v hrdle. Asi jej srdce.
Otvorila ústa, no jej hlas z nich nevyšiel, hoci na moment aj chcela prehovoriť.
Ako to myslíš?
Ten úsmev. Bol taký iný... Nepatril jemu.
„Nechaj to voľne plynúť.“
Nechápala ho a nemala čas premýšľať nad významom jeho slov. Jediným krokom vpred ju zatlačil dozadu a pokračoval, až chrbtom nenarazila do steny. Zrýchlil sa jej dych a tep jej vyrazil kamsi do uší.
„Povedz, ako sa staráš o môjho syna?“ pošepol jej otázku rovno do ucha. Pocítila jeho dlaň na svojom bruchu. Dieťa v nej sa v tom momente zachvelo. „Ale... Ja predsa viem, že dobre.“
Bolo to jeho dieťa. Ona to vedela, hoci jej už nikto poriadne neveril. Bol to aj jeho hlas, jeho slová, jeho horúci dych, no nebol to Naruto.
Odrazu sa cítila hnusne. A paradoxne práve preto, že sa tak vôbec necítila.
Spanikárila. Nie, Naruto, odstúp!
„Nebráň sa tomu,“ pokračoval, akoby jej snáď čítal myšlienky.
Jej oči sa zaokrúhlili strachom. Čo sa to s ním dialo? A čo sa to dialo s ňou?
Jej telo sa pohlo samo od seba. Šikovné prsty našli cestu k tým správnym miestam, pohotovo postláčali správne body a už bol Naruto na kolenách.
„Hinata,“ ozval sa slabým hlasom a s hlavou sklonenou k zemi ju chytil za členok. Vyľakane nadskočila, rukou naslepo nahmatala prvú vec, na ktorú natrafila, a už sa v izbe ozval len zvuk trieštiaceho sa porcelánu.
Ostala nad ním stáť, s rukami pritlačenými na nemé ústa, očami plnými strachu a ľútosti. K životu sa prebrala až v momente, keď do izby vrazila Hanabi a začala ňou triasť. Chvíľu jej ani len nerozumela.
„...čakra, a potom toto!“ začula už len posledné slová. Pozrela jej do tváre – vyzerala nahnevane a tak trochu v koncoch. Asi ako ona. „Máš šťastie, že ťa nesledoval nikto iný!“
Ach áno, rodinné stráže. Občas jej „skenovali“ izbu – jednak pre jej „bezpečnosť“, no i pre jej zdravie. Teraz mala službu Hanabi.
„Mala som prísť skôr,“ zavzdychala Hanabi a prehrabla sa vo vlasoch. Prekročila Narutovo nehybné telo a ešte raz si pretrela tvár. „Zle som to odhadla. Úplne si ma zmiatla! Vyzerala si, že ti nič nie je proti srsti, ak ma chápeš, sestrička.“
Chápala ju lepšie, než si myslela.
„Papier, pero a vysvetľuj!“
Hinata sa ako na príkaz pobrala k nočnému stolíku, vytiahla svoj denník, čosi doň načmárala a podala ho sestre.
Teraz nie, stálo napísané uprostred prázdnej strany.
Hanabi s povzdychom zaklonila hlavu a odhodila denník nabok.
„Dobre, chápem, najprv odpraceme tuná kohútika jarabého.“
Čo je potom ona? Sliepka? Asi pochopila, čo jej tým chcela povedať.
Zohla k zemi podobne ako Hanabi a každá vzala Naruta za jeden koniec. Hanabi jeho nohy, Hinata ruky. Vypratali sa z jej izby až na chodbu, keď vtom začuli hlasy.
„Padaj späť!“ zavelila Hanabi priškrteným hlasom, pustila jednu nohu a zamávala rukou, akoby plašila sliepky. Hinata bez rozmyslu pustila Narutove ruky, až mu hlava padla na dlážku.
Hanabi súcitne pokrčila nosom, no zároveň ju to aj trochu pobavilo. Opäť zasyčala na sestru, lebo sa rozhodla chudáka Naruta ratovať, a rýchlo ho odtiahla za roh. Hinata zatiaľ vkĺzla späť do izby a zvalila sa na posteľ. Stráž jej krátko nato zaklopala na dvere a vyzvala ju k tomu, aby šla na večeru.
Poslúchla a až nezvyčajne rýchlo vyplachtila von a namierila si to rovno za otcom, ktorý si ju z nejakého dôvodu zavolal k sebe, aby sa s ním najedla. Našťastie si nevyžiadal aj mladšiu sestru. Tá mala dosť starostí s Narutom, ktorý sa začal preberať. Rýchlo ho odpravila späť do ríše snov, ani len nestihol poriadne zamrmlať a rozlepiť oči, a pokračovala v ťahaní. Bol príliš ťažký. Človek by to ani nepovedal.
Cítila sa ako v nepodarenej komédii, kde sa jeden človek vyhýba ostatným, blúdi po spletitých chodbách a v pozadí mu do náladičky hrá trefná hudba.
Keď sa konečne dostala do tej časti sídla, v ktorom by o tomto čase nemala byť žiadna stráž, nadvihla Narutovo telo, pokiaľ len vládala, pritlačila ho na stenu múru a s riadnymi ťažkosťami ho vytlačila až hore. Prehodila ho cez múr a on hlučne dopadol do prachu na ceste. Rýchlo vyskočila hore, srkla a ústami naznačila nečujné „sorry“. Potom sa rýchlo odpratala preč, nech nevzbudí podozrenie.
Ten chalan váži snáď tonu.
Cestou do svojej izby rozmýšľala, čím to asi bude. Isto nie tým, že ona je moc slabá.
V jedálni zatiaľ horda ľudí kriesila bezvedomú Hinatu.

Naruto s ťažkosťami zaklipkal. Štípala ho hlava, v ústach mal piesok a prach a ktosi sa k nemu blížil rýchlosťou parníka.
Kde to bol?
„Ty!!!“ zaznel zúrivý hlas. Poznal ten hlas, no nevedel si ho k nikomu priradiť. Výhľad na topánky mu v rozoznávaní tvárí tiež veľmi nepomohol. Tie biele packy však áno. „Doteraz som ťa nechal tak... no teraz už nie!“
„Kiba?“ zamumlal Naruto a postavil sa. Zatackal sa a chytil za strapatú hlavu – vyzeral ako taká vyhúkaná sova. Krvácajúca sova. „Aký je dnes deň?“
„Viem, že za to môžeš ty!“ schmatol ho za golier a pritiahol k sebe. „Ľudia sú asi sprostí, keď to nevidia, no si to ty! To tá beštia...“
Vrčal on, a či Akamaru?
„Posadlo ju to!“ pokračoval Kiba v spŕške slov.
„Čo ti práši?“ ohradil sa Naruto a vyslobodil sa z jeho zovretia. „Kde to som?“
Kiba vyzeral, že sa po ňom každú chvíľu opäť vrhne. Dýchal len veľmi sťažka, nozdry mal rozšírené a ústa ako rovnú čiaru.
„Bol si za ňou, však?“ zavrčal Kiba a zovrel päste. ,,Neopovažuj sa... už tak si ju dostal do problémov.“
Naruto ani nestihol zareagovať – pozornosť oboch chlapcov sa upriamila na hlavnú bránu, ktorá sa roztvorila v diali a z útrob záhrady vybehla celá delegácia mieriaca do nemocnice.
„Je tamto...“ Naruto už ani nedopovedal – obaja sa rozbehli za nimi.