Dangerous Existence 05 - Druhý deň

Ráno som sa zobudila na zvuk dopadajúcich kvapiek na parapet. Stále husto pršalo a ako som usudzovala z tej vlhkosti, ktorá sa ku mne plazila cez škáry pod oknami, ešte sa to zhorší.
Snažila som sa posadiť, ale cítila som ako sa mi celé telo chveje. Bola som tak unavená a vyčerpaná, že všetko vo mne protestovalo. S námahou som si sadla a v tom som mala pocit, akoby ma niekto ovalil riadnym mechom plným cementu. Bola som malátna, ale vedela som, že choroba na mňa nelezie. Triasli sa mi prsty, keď som sa odkrývala a chvíľu som naberala silu, než som si trúfla postaviť sa na nohy.
Navštívila som kúpeľňu a umyla si tvár. Prstami som si zbežne prečesala ružové vlasy a v sekunde, keď mi brušká narazili na krk som zjojkla od bolesti. Odhrnula som jeden z prameňov a zaostrila som viac na pulzujúcu bolesť. Mala som tam obrovskú modrinu tiahnucu sa dookola ako náhrdelník a tesne pod uzlinami som mala odtlačky prstov. Jeho prstov.
Pre boha, ako sa mám teraz ukázať vonku? Nemám tu žiadny šál, ktorý by som si to skryla! Jemne fialové modriny na mojej bledej pokožke kričali a oznamovali, že na druhý deň budú ešte tmavšie ako teraz. Zhrnula som si pramene dopredu a dúfala, že nik si to nevšimne. Možno keď nebudem pohybovať prudko hlavou, vlasy zostanú na svojom mieste. To jediné ma utešilo a tak som na seba utekala navliecť oblečenie.
Až v tej sekunde, keď som si dávala tričko ma napadlo, že ani neviem aký je čas a tak som vykukla na chodbu. Všade bolo pusto a prázdno a žiarovky blikali a každú chvíľu ma zahalilo do rúška tmy.
Hodinová ručička ukazovala na šestku a druhá na dvanástku. Je len šesť ráno a ja som hore? Pokiaľ som vedela a čo som usúdila ešte z predošlého dňa, kurz sebaovládania sa začínal o deviatej.
Čo tu budem robiť tak dlho? Poobzerala som sa a letmo som sa pre seba usmiala. No čo... prejsť sa nie je na škodu. Okrem toho, nik ma tu nebude otravovať a prenasledovať a to ma lákalo ešte viac. Teda, možno je to zakázané, ale... je mi to fuk. Pocítila som slabú nádej z voľnosti a tak som sa pustila rovno k vstupnej hale. Obrovské dvojkrídlové dvere boli ešte zatvorené, ale vrúcne som dúfala, že nie sú zamknuté. Bingo! S hlasným vŕzganím sa otvorili a tak som strnulo stála a zatajovala dych. Ešte aby ma tu dali na samotku len preto, že sa chcem ísť prejsť von.
Narátala som do desať a keď ani po tomto čase nik nevybehol s paralizérom v ruke, prekĺzla som do daždivého rána.
Jediná výhoda tohto ústavu bola, že sa tu nachádzali chodníky, ktoré sa vinul po celom areáli, ale boli tu aj chodníky s prístreškami, ktoré sa síce ovíjali len okolo budovy a smerovali k vstupnej bráne a ďalšej menšej budove, ale aj to mi stačilo.
Ruky som si ovinula okolo hrude a aj keď mi nebola zima, mala som pocit, akoby ma držali pokope. Začal na mňa doliehať strach, zúfalstvo, bolesť. Mala som chuť kričať z plného hrdla, udierať do všetkého v mojom okolí, strašne som túžila ujsť. Nechcem tu byť. Už nie.
Zašla som za roh a prudko zastala. Oproti mne stál Naruto a rozprával sa so Sasukem, ale ani jeden z nich si ma nevšimol. Stačí spraviť len jeden jediný krok. Maličký... myšací a zmiznem im z dohľadu. Ale bála som sa, že si ma všimne. Sasuke mi bol otočený chrbtom, ale Naruto stál oproti nemu, no očividne na mňa cez neho nevidel. Veď aj ja som ho spoznala len vďaka jeho blonďavému háru. Očividne boli zabratý do rozhovoru a nevšímali si nikoho a nič. Mňa ale zaskočilo, že o šiestej ráno... tak skoro sú hore a vonku. Nepočula som o čom hovoria, pretože keď som vyšla, práve zmĺkli a medzi nimi teraz panovalo ticho, len si pozerali navzájom do tváre. Aspoň to som mohla usúdiť.
A v tom sa Sasuke mierne posunul a odkryl tak Narutovi výhľad na mňa. Ak som bola doteraz úplne stuhnutá, teraz som zamrzla. Tak mi vynadajú. Možno si budú myslieť, že som ich tajne počúvala. Hmmm... ale aj by ma celkom zaujímalo o čom sa rozprávali. Obaja sú zvláštni svojim spôsobom a tak mrazivým, až sa mi postavili vlasy na šiji.
Narutove oči našli tie moje a jeho vážna tvár sa okamžite zmenila. Usmial sa a ja som mu ho opätovala. V tej sekunde zo mňa napätie a strach opadlo. Všetko je v poriadku. Nehnevá sa na mňa. Ten úsmev je priateľský. Nerobia nič zlé a nie je dôvod k tomu, aby mi vynadali, alebo aby ma prebodávali odpornými pohľadmi.
,,Sakura-chan.“ To bolo asi prvýkrát, čo som počula, že ma niekto oslovil ako kamarátku. Hneď ma zalialo teplo a dobrý pocit. V tej sekunde, kedy sa Narutove ústa otvorili a povedal moje meno, Sasuke – ešte vždy stál ku mne chrbtom – stuhol. Až som vycítila jeho obozretnosť, ktorá z neho sálala. Netúžil ma vidieť. A vlastne, ani ja neho. Dobre, asi klamem. Ale ako môžem po tom všetkom chcieť vidieť človeka, ktorý ma takmer uškrtil?
Otočil mojim smerom hlavu a tak som sa mu odvážila pozrieť do očí. Neviem odkiaľ som mala tú odvahu.
Teda. Asi som to o tých pohľadoch zakríkla, pretože Sasuke na mňa opäť hodil jeden z tých svojich chladných a srdce mi vyletelo niekam do krku a snažilo sa prebiť von. Cítila som sa nepríjemne a nepáčilo sa mi to.
Takže som ich asi vyrušila. Alebo si fakt myslí, že ho sledujem. Čo mám urobiť? Ako mu vyvrátim jeho podozrenie?
,,Naruto, rada ťa vidím. Chcela som sa za tebou zastaviť, ale je príliš skoro.“ Snažila som sa z toho vykrútiť na všetky smery a modlila sa. Sasuke, ktorý sa neobťažoval otočiť sa mojim smerom celým telom, ale iba hlavou sa opäť vrátil do pôvodnej pozície a bez jediného slova sa pustil krížom cez areál. Vyšiel rovno do ľadového dažďa a očividne ho netrápilo, že je celý premočený. Kráčal po trávniku smerom k stromom a ani raz sa neohliadol. Mala som nevýslovnú chuť sa za ním rozbehnúť a spýtať sa ho čo má za problém.
Naruto ma hneď vytrhol z myšlienok, keď na mňa prehovoril.
,,Č-čo?“ zakoktala som sa zahanbená, že som ho nepočúvala.
,,Prečo si sa za mnou chcela zastaviť?“ zopakoval a spravil zopár krokov ku mne.
,,Len tak.“ Pokrčila som ramenami, načo sa on rozosmial a prešiel ku mne. Zladila som jeho krok so svojím a namierili sme si to naspäť do budovy.
,,Čo si tak skoro hore?“ spýtal sa ma a otvoril mi dvere. Podržal ich a keď sme vošli dnu, striasol zo seba zimu a vlhké vlasy sa mu prilepili na tvár.
,,Neviem, asi som už nemohla spať. To ma skôr prekvapuje, že ty a Sasuke ste boli tak skoro hore.“ Trochu som sa priblížila k tomu, čo som sa ho chcela spýtať a musela som sa pochváliť. Je to nenútené a preto nemá dôvod upodozrievať ma.
,,Natrafili sme na seba vonku. Bol som si zabehať a Sasuke asi tiež.“ Premerala som si ho od hlavy po päty. Nechcelo sa mi veriť, že by si bol zabehať v takomto počasí, ale mal na sebe šedé tepláky a biele tričko, takže to mohla byť pravda. Rýchlo som sa snažila spomenúť si, čo mal na sebe Sasuke. Skončila som opäť pri jeho čiernych očiach, ale prisahala by som, že mal na sebe červené tričko. Alebo to boli nohavice? Bože, nabudúce sa musím zamerať na iné veci než len na jeho tvár. To mi povie viac, ako jeho znechutený výraz.
A možno neboli behať, ale robili niečo úplne iné. Nepoznala som Naruta veľmi dobre, takže som mohla len hádať či mi hovorí pravdu, alebo klame.
,,Kam pôjdeme?“ spýtala som sa, pretože som uznala za vhodné, keď na neho nebudem tlačiť. Možno by sa rozhodol ujsť ako vystrašená líška a to som nechcela.
Chytil ma za ruku a potom sa mi pozrel do očí, akoby dúfal, či to je v poriadku. Najskôr som mala chuť ucuknúť, ale potom som si uvedomila, že sa ho vlastne nebojím a tak som sa nechala odviesť do knižnice, ktorá bola ku podivu otvorená. Rozprávali sme sa spolu do ôsmej a potom sme sa každý rozišli svojím smerom. Naruto sa chcel ešte osprchovať a ja som šla na raňajky. Po ceste som natrafila na Tenten, ktorá sa ku mne pridala, ale mne nebolo veľmi do reči. Ešte vždy som mala včerajšok v čerstvej pamäti.

Odpovede ku komentárom :)

Nellynuska: Prepáč, prepač, všetko chce čas a uvidíš o čo tam pôjde
lunaru: Ďakujem, potešila si ma, dúfam, že do budúcna nesklamem a som úplne rada pre tvoj entuziazmus k mojim poviedkam
Aellian: Teda, bola som riadne prekvapená, keď som zbadala ten čas Ale som nesmierne rada, že si sa odhodlala napísať komentár a povzbudilo ma to ĎAKUJEM!
Som čarovná: Wow, ďakujem moc, moc, moc dúfam, že sa ti aj ostatné budú páčiť. Nesmierne si cením tvoj komentár
Kami-chan: Neboj sa, na všetko príde Som rada, že maš z toho takéto pocity
zina296: Vycítila si celkom dobre, aj keď to som nemala v pláne ale dúfam, že sa ti aj ďalšie budú páčiť :3
Saiyuki no Jashin: Ďakujem, moc si to cením